David Gray - návykový pesničkár

Narodil sa v anglickom Manchesteri v roku 1970 a keď mal deväť, presťahoval sa s rodičmi do Walesu. Práve táto zmena prostredia spôsobila Davidovu náklonnosť k pesničkárstvu, ktoré je v Británii typické pre oblasť Walesu. Navštevoval univerzitu v Liverpoole, študoval maliarstvo a už počas vysokej školy začal hrať v punkových kapelách. Zároveň začal experimentovať s poetickejším štýlom písania textov, a preto sa po skončení školy presťahoval do Londýna, kde mohol byť bližšie k centru európskeho hudobného priemyslu. Čoskoro podpísal zmluvu s prvým vydavateľstvom, v ktorom v roku 1992 vydal prvý singel – Birds without Wings (Vtáci bez krídel) a v nasledujúcom roku aj pomerne úspešný debutový album A Century Ends (Storočie končí). V roku 1994 prišiel s druhým albumom Flesh (Mäso) a o dva roky neskôr s albumom Sell, Sell, Sell (Predávať…). Spevák sa stal populárnym v Írsku a jeho schopnosť uchvátiť fanúšikov počas koncertov mu vyniesla takú skvelú povesť, že jeho živé vystúpenia boli vopred vypredané na území celej Veľkej Británie.
Album, ktorý tohto speváka zatiaľ najviac preslávil, vyšiel v roku 1998 pod názvom White Ladder (Biely rebrík). Bola na ňom aj skladba Babylon, ktorá sa dokázala preplaviť cez kanál La Manche a dostať sa bližšie k ušiam slovenských poslucháčov. Jeho hudba zaujala poslucháčov túžiacich viac ako po hlučnej hudbe po hudbe s nápadom, hudbe inšpirujúcej, komunikatívnej a svojím spôsobom aj výrečnej. David Gray do svojich pesničiek prenáša naozaj všetko, čo v danom období cíti: lásku, hnev, otázky. V roku 2000 nasledoval album Lost Songs (Stratené pesničky). A New Day At Midnight (Nový deň o polnoci) uzrel svetlo hudobného sveta o dva roky neskôr a zatiaľ posledným albumom v poradí je minuloročný Life In Slow Motion (Život v pomalom pohybe). Sám autor vysvetľuje, čo názov albumu znamená: „Pod týmto slovným spojením si môžete predstaviť hocičo, napríklad situáciu zachytenú fotoaparátom alebo niekoho bez pohybu. Ale pocity, ktoré ma k tomuto názvu viedli, sa mi spájali skôr s filmom. Ako keď sa vám v živote stane napríklad nehoda, niekto zomrie alebo sa niekto narodí a v tej chvíli vám to pripadá, ako keby ste to celé sledovali vo filme a vôbec sa vám to nezdá reálne. Takže si pripadáte ako v nejakom televíznom programe. Ale to je dôsledok toho, čo každý deň do seba absorbujeme, čo potom ovplyvňuje naše mysle a vnímanie. Tam to vlastne všetko začína.“

Ako vlastne David Gray charakterizuje svoju hudbu? Vôbec to nerobí. „Nechávam to na ľudí, pretože keď ma stretnú nejakí známi a spýtajú sa ma na to, začnem spomínať mená ako Bob Dylan, Van Morrison, ale troška súčasnejší a s nejakým rytmom… To je možno v skratke to dôležité, ale naozaj to radšej nechávam na poslucháčov, pretože nájsť pre vlastnú hudbu tie správne slová je veľmi ťažké.“
Umelec ako vyšitý, to cítiť i z odpovedí, ktoré dáva novinárom. Nič nie je čierne alebo biele. Napríklad na otázku, kto ho inšpiroval, David odpovedá: „Súdiac podľa mojich textov, bol to spomínaný Dylan a Van Morrison, ale aj Leonard Cohen a Joni Mitchellová. Mám z každého niečo. Ale to, čo ma ozaj inšpirovalo, aby som založil skupinu, bola hudba z časov puberty, ktorá oproti mojej dnešnej tvorbe vyznieva dosť smiešne – The Smiths alebo The Clash, niečo v tom štýle.“
Texty jeho piesní sú často smutné, niekedy až temné, navonok sa však zdá byť David Gray celkom veselý človek. Aký teda v skutočnosti je? „Určite nie som tým chudákom, ako to v niektorých skladbách vyznieva. Ak by ma mali hodnotiť podľa textov, bol by som veľmi vážny. Ale našťastie nechodím s ťarchou celého sveta na pleciach, snažím sa trocha zabávať, asi ako všetci ostatní.“
Úspech, ktorý prišiel s albumom White Ladder a ktorý pretrváva dodnes, samotného speváka zaskočil, aj keď sa ľudia o jeho hudbu zaujímali už od jeho speváckych začiatkov. „Vždy existovali ľudia, ktorí za mnou chodili na koncerty. Myslím si, že to bude aj kvôli mojim pesničkám, ľudia k nim a teda aj ku mne nadobúdajú istý druh osobnej väzby. Potom sa cítia, akoby ma poznali. Keď som bol prvýkrát na turné v USA, bol tam jeden chlapík, ktorý ma nasledoval úplne všade. Zo začiatku sme si ho nevšimli, ale počas týždňa už začal byť neprehliadnuteľný. A nakoniec sa mu nejako podarilo dostať cez bezpečnostnú službu a prišiel až ku mne – myslím, že sme práve boli pri hotelovom bazéne – a ukázal mi fotoalbum mojich snímok z celého toho týždňa, ako som bol v obchode a tak. Takže som sa slušne poďakoval a okamžite som ho nechal vyviesť z hotela. Ale uznávam, je to moja vlastná chyba, asi mám na svojich albumoch vkomponovaný tajný odkaz: Nasledujte ma!!!“

A na záver ešte pár slov o časti života, ktorú si dobre stráži. Davidovi sa darí nielen vo svete hudby, ale aj v súkromnom živote. V roku 1993 sa oženil a dnes má dve dcérky. Je namieste otázka, či napísal nejakú skladbu aj pre ne. „Nenapísal som pre ne žiadnu skladbu, akurát som zložil pieseň, keď sa narodila Ivy, naša staršia dcéra. Nebola priamo pre ňu, ale jej vznik bol spojený s faktom, že sa práve narodila, čo bola mierne stresujúca udalosť – nešlo to úplne hladko. Pamätám sa, že som sa vrátil domov a obe boli ešte stále v nemocnici. Predstava o krásnej, romantickej jazde domov s manželkou a novorodeniatkom ma jednoducho nechcela opustiť. Tak som si sadol za klavír a začal som písať pesničku, ktorá sa volá A New Day at Midnight. Nakoniec som tak nazval celý album, ale tá pesnička na ňom paradoxne nie je.“