Andy Warhol - superstar pop-artu

Tvorba nekorunovaného kráľa pop-artu Američana Andyho Warhola sa považuje za vyvrcholenie umenia druhej polovice 20.storočia.Stačí naozaj len pár poznávacích znakov na identifikovanie umelca.Strieborná parochňa, kožená bunda, fotoaparát.Len jeden zo stoviek portrétov Marilyn Monroe sa stal slávnejší ako ona sama.Na aukcii sa nedavno sieťotlačový list Cambellovej polievky predal za desať a pol milióna dolárov.


Andy Warhol (1928 – 1987) bol rusínskeho pôvodu. Obaja jeho rodičia, Júlia Zavacká a Andrej Varhola, pochádzali z dedinky Miková na východnom Slovensku. V mikovskom chráme mali sobáš v roku 1909. Andrej Varhola odišiel do Ameriky v roku 1912, Júlia sa za svojím manželom vydala až v roku 1921.Vyhnaní chudobou našli v cudzine zas iba chudobu. Andrej ťažko pracoval v bani. Nadľudská námaha mu privodila chorobu a následne predčasnú smrť. Nahradiť otca a postarať sa o rodinu museli Andyho dvaja starší bratia. Žili v chudobe, častokrát nemali čo jesť. Andy bol stále chorľavý, príliš senzitívny. Často mával epileptické záchvaty a neustále pocity osamelosti viedli k početným nervovým zrúteniam. Odmalička vnímal rozpor medzi podmienkami, v ktorých žili, a svojou predstavou ideálneho života. Priepasť medzi americkým „biznis“ svetom a ich chudobou boli pre neho impulzom začať si plniť svoj sen. Zbieral všetko možné z blších trhov – sadrových trpaslíkov, hračky, atrapy ovocia, farebné taniere. Obklopoval sa výstrižkami z novín s fotografiami slávnych ľudí, ktorým znova a znova písal listy. Introvertný a plachý Andy sa až chorobne túžil stať veľkou hviezdou. Na Carnegieho inštitúte v Pittsburgu, kde študoval reklamnú grafiku, rýchlo získal pre svojskú povahu povesť čudáka. Rád provokoval excentrickým zjavom, vystupovaním však pripomínal skôr plaché dieťa, ktoré nesmelo spája slová do nesúrodých myšlienok. Po skončení školy – mal osemnásť rokov – odišiel do New Yorku. Jeho prvými zákazkami bolo aranžovanie výkladov obchodov s rôznym tovarom. Celé noci kreslil a vymýšľal, ako zaujať vo svete technicky dokonalých farebných svietiacich reklám. Napadla ho originálna myšlienka použiť jednoduchú kaligrafiu svojej matky Júlie. Pre New York to bol šok, ktorý zabral. Stal sa s neho dobre platený aranžér, nie však umelec. Okrem toho navrhoval ženskú obuv a pracoval ako grafický dizajnér pre rôzne časopisy, medzi nimi Vogue, Seventeen, The New Yorker, Harper´s Bazar.
Začiatkom 60. rokov sa v New Yorku utvára nová umelecká atmosféra. Po expresívnej gestickej maľbe Jacksona Polocka nastupuje populárne umenie, pop-art. Toto umenie je reakciou na boom priemyslu a konzumnej spoločnosti. Americký občan sa na každom kroku stretával s bezpočetným množstvom toho istého tovaru naukladaného v rozsiahlych priestoroch veľkoobchodov. Andyho tieto inštalácie natoľko zaujali, že ich preniesol do výstavných siení. Boli to obyčajné krabice Krabica Brillo alebo Kečup Heinz. To, čo ho fascinovalo, bola práve masovosť spotrebného tovaru, útočiaca na zmysly konzumenta. Warhol si uvedomoval túto silnú manipulačnú a sugestívnu schopnosť práve aktuálneho tovaru a množstva. Technikou sieťotlače, ktorá mu umožňovala jeden obrázok rozmnožiť za jeden deň aj päťstokrát, zobrazoval nové, práve aktuálne témy. Warhol vo svojom ateliéri, nazvanom Factory, vytváral série sieťotlačí bežných predmetov dennej potreby. Zo začiatku to boli fľaša
Coca-Coly alebo plechovka Cambellovej polievky. Zobrazenie dolárovej bankovky zdôvodnil slovami: „Ak chcem mať peniaze, tak si ich namaľujem… Urobím z nich obraz, za ktorý dostanem skutočné peniaze. Nie je to úžasné?“ Ďalšou jeho obľúbenou témou bola smrť v rôznych podobách. Sugestívne Elektrické kreslá zo série Americká smrť, obrazy autohavárií, samovrážd, obrazy lebky. Smrť Marilyn Monroe ho upútala natoľko, že sa rozhodol vytvoriť kvantum sieťotlačí v rôznych farebných obmenách. Jej portrétmi doslova vytapetoval galérie. To isté urobil aj s portrétmi Jackie Kennedy, čínskeho diktátora Maa alebo Lenina. Andy bol fantastický kolorista. Novátorským prístupom dosiahol vážnosť umenia starých majstrov. Obrazy nazýval podľa farebnosti: Oranžové nešťastie, Červené nešťastie. Warhol bol posadnutý prácou. Máloktorý asistent vydržal jeho tempo. Keď zomrel Picasso, zareagoval na informáciu o tom, že umelec vo svojom živote vytvoril vyše štyritisíc originálov, slovami: „Toto ja dokážem za jeden deň.“ Sám seba nazval robotníkom pop-artu.

Andy bol fascinovaný určitými ľuďmi. Miloval spoločnosť originálnych osobností. Napokon, vo Factory ich okolo seba nemal málo, obklopil sa undergroundovou smotánkou. Navštevovali ho hviezdy ako Mick Jagger, David Bowie, Liza Minelli, John Lennon a iní. Spoločnosť v jeho ateliéri by sa dala nazvať nekonečným večierkom alebo predstavením. Samozrejme, že Andy všetko vopred naplánoval a na dianí sa zúčastňoval skôr ako divák, vždy s fotoaparátom alebo s kamerou v ruke.

Warhol mal svojský prístup aj k filmu. Natočil až stopäťdesiat filmov s témou každodennej činnosti. Herci v nich jedia, objímajú sa, strihajú si vlasy a podobne. Film Spánok trvá celých šesť hodín. Statickou kamerou zaznamenáva šesťhodinový spánok od zaspávania po prebudenie. Určite zaujímavý je aj osemhodinový film Empire State Building, v ktorom kamera sleduje večerné svetlo na budove. Andy neostal bokom ani v hudobnej oblasti. Prispel ku vzniku legendárnej kapely The Velvet Underground. Warhol bol členom zostavy, aj keď nie ako hudobník. Kto by nepoznal dizajn obálky so žlto-čiernym banánom pre album The Velvet Underground and Nico?
Je toho ešte veľmi veľa, čo Andy za svoj život vytvoril. No najpodstatnejšie je asi to, že otvoril obrovský priestor pre nasledujúci vývin v umení a to, že sa mu splnil sen a naozaj sa stal superstar.

Patrí do vydania: 
Jún 2006