Brusel v sebe niekedy skrýva celý svet. Aj o tom sa presvedčila Lucia, ktorá v belgickej metropole zakotvila pred niekoľkými rokmi so svojím priateľom. Vďaka svojej práci spoznala, ako fungujú veľké medzinárodné inštitúcie, kam všade smerujú európske fondy a akým ľuďom vedia v reálnom živote pomôcť. Pracuje s utečencami, s rôznymi regionálnymi organizáciami a mestami a v Bruseli si okrem čokolády pochvaľuje hlavne otvorenosť, s ktorou sa tam stretáva na každom rohu. Spoznajte s nami ďalšiu šikovnú a inšpiratívnu Slovenku v Bruseli, Luciu Princikovú.
Čo a kde si študovala? Chcela si vždy robiť v oblasti, v ktorej si zakotvila?
Študovala som ekonómiu na Podnikovohospodárskej fakulte EUBA v Košiciach, cez ktorú som sa v treťom ročníku dostala na ročné bakalárske štúdium na Univerzitu v Huddersfielde (UK), kde som nakoniec ostala aj na magisterské štúdium a promovala s diplomom MSc Business. Po dvoch rokoch v Anglicku som sa vrátila dokončiť inžinierske štúdium zas do Košíc. Popravde som počas štúdia nemala presnú predstavu o tom, v akej oblasti by som chcela zakotviť, no určite som chcela absolvovať stáž v zahraničí. Moja kariéra začala naberať tento „európsky“ smer, keď som sa presťahovala do Bruselu.
Ako si sa dostala k tvojej aktuálnej práci? Plánovala si stále žiť v Bruseli alebo ťa tam priviedla skôr náhoda?
Po skončení štúdia sme mali s priateľom dilemu, kam ďalej. Chceli sme zostať v Európe, niekde, kde sa dohovoríme po anglicky, no zároveň mimo Anglicka, keďže sme tam strávili dva roky. Plus, chceli sme vyskúšať niečo nové, a tak náš výber padol na Brusel. Po niekoľkých mesiacoch som tu získala stáž pre Európsky hospodársky a sociálny výbor, kde som strávila 7 mesiacov. Bola to tiež moja prvá reálna pracovná skúsenosť a dala mi možnosť bližšie nahliadnuť do toho, ako pracujú európske inštitúcie. Po stáži som pracovala dva roky pre konzultačnú firmu na implementácii projektov cez rôzne európske programy financovania v oblasti digitalizácie, inovácií a podnikania. Pred viac ako rokom som prešla k AEIDL, čo je nezisková organizácia, ktorá sídli v Bruseli so zameraním na miestny rozvoj.
Čo si pod tvojou prácou v neziskovej organizácii môžeme predstaviť? Ako vyzerajú tvoje bežné dni a čo všetko tvoja práca obnáša?
AEIDL implementuje projekty financované cez rôzne európske programy z oblasti životného prostredia, obehového hospodárstva, regionálneho rozvoja a rozvoja vidieka, sociálneho rozvoja či migrácie. Ja pracujem na identifikácii nových projektov a výziev v rámci verejných súťaží európskych inštitúcií. To zahŕňa monitoring publikovaných výziev, zhodnotenie kritérií, musím dať dokopy silné a konkurencieschopné konzorcium, ktoré spĺňa všetky podmienky a začať spolupracovať na návrhu projektu. V praxi to znamená veľa konferenčných hovorov, keďže partneri sú väčšinou z celej Európy, kontakt s expertmi, veľa tímovej práce a brainstormingu.
Je to dosť stresujúci proces, hlavne pár týždňov/dní pred termínom podania projektu. Ak zmluvu získame alebo náš projekt dostane grant, potom sa začína tá „zábavná časť“ - implementácia v praxi. Ja momentálne pracujem na implementácií troch projektov, kde som zodpovedná za komunikáciu a projektový manažment. Jeden je zameraný na vzdelávanie a mentoring mladých migrantov v 4 krajinách Európskej únie, v projekte TRANSFORM zas testujeme participantívne procesy v rámci zodpovedného prístupu k vede a výskumu v troch regiónoch v EU. V rámci tretieho projektu organizujeme aktivity pre Európske mestá kultúry zamerané na efektívnejšiu spoluprácu a zdieľanie vedomostí.
Zistila si vďaka svojej práci o Európskej únii alebo inštitúciách niečo, čo si dovtedy nevedela? Čo ťa možno najviac prekvapilo?
Mám pocit, že kým som nezačala pracovať v tejto sfére, tak som o inštitúciách vlastne nič nevedela. Najčastejšie spolupracujem s Európskou komisiou, čiže najviac viem práve o jej fungovaní, viem aj ako funguje Európsky hospodársky a sociálny výbor alebo Výbor regiónov, keďže som tam stážovala. Čo ma najviac prekvapilo bola asi ich kolosálnosť a široké spektrum podpory a programov financovania v najrôznejších oblastiach. V slovenskom vzdelávacom systéme je Európska únia podľa mňa pokrytá veľmi povrchovo. Učíme sa základné poučky o legislatívnom systéme, niekoľko významných rokov a mien. Aspoň to je moja skúsenosť, možno sa to za posledných 10 rokov zmenilo. Verejnosť počuje v médiách o eurofondoch, ale EU je oveľa viac ako len eurofondy, ktoré často čerpáme neefektívne. V EÚ fungujú rôzne ďalšie programy na podporu vedy a výskumu, podporu podnikania, podporu miest na implementáciu inovatívnych riešení na súčasné problémy ako sú napr. demografické zmeny, kvalita ovzdušia, prechod na obehové hospodárstvo, atď.
Ako sa ľudia zo Slovenska môžu stretnúť napríklad s prácou vašej organizácie? Do akých európskych projektov by sa mohli zapojiť?
Širšia verejnosť asi nikdy nemala šancu stretnúť sa s našou prácou, keďže naše cieľové publikum je odborná spoločnosť v oblastiach, v ktorých implementujeme projekty. Napríklad sme súčasťou komunikačného tímu pre LIFE program Európskej komisie, čo je nástroj financovania životného prostredia a klímy. Aj Slovensko sa zapája do projektov, ktoré sú financované cez tento program. Taktiež pracujeme na nadnárodnej platforme Európskeho sociálneho fondu, ktorá pomáha rozvíjať lepšie a účinnejšie politiky zamestnanosti a umožňuje ľuďom učiť sa zo skúseností a osvedčených postupov v iných krajinách. Len niekoľko našich aktivít pokrýva celoplošne všetky členské štáty EÚ.
Prečo viac miest alebo organizácií nevyužíva podobné projekty na získanie rôznych grantov či fondov? U nás sa stále hovorí iba o tradičných eurofondoch, ktoré rozdeľujú slovenské ministerstvá.
To je veľmi dobrá otázka, a rada by som na ňu dostala odpoveď aj ja. Keďže som na Slovensku v tejto oblasti nikdy nepracovala, neviem to posúdiť. Možno je na vine nedostatočná informovanosť o týchto možnostiach alebo chýbajúce kapacity na napísanie víťazného projektu, či medzinárodná spolupráca s inými organizáciami v iných členských štátoch, neviem.
Čo najsilnejšie, najvýznamnejšie si vďaka svojej práci zažila?
Najsinejší moment bol pre mňa určite v rámci projektu YMCB, kde pracujeme s mladými migrantmi a utečencami. Minulý rok sme organizovali tzv. focus group, kde sme pozvali niekoľko mladých ľudí, ktorý prejavili záujem zapojiť sa do nášho projektu a diskutovali sme vo veľmi priateľskom duchu, aké sú ich očakávania od nášho vzdelávacieho programu. Samozrejme prišlo aj na diskusiu o tom, ako a prečo opustili svoj domov a ocitli sa v Bruseli. Vypočula som si desivé životné príbehy mladých ľudí, ktorí utiekli pred vojnou, násilím alebo beznádejnou budúcnosťou. O niekoľkých mesiacoch cesty pešo zo Sýrie, kde Zana a jej rodina nechali úplne všetko. O nedôstojných podmienkach a nenávisti, s ktorou sa stretávali v Európe, aj o tom, ako sa menia sny mladých ľudí v týchto podmienkach. Zana chcela mať svoju vlastnú cukráreň, teraz chce byť právnička v oblasti ľudských práv, lebo chce pomôcť ľuďom ako je ona a jej rodina. Hani mi porozprával o svojom úteku z Gazy a Aboudi o týždennej ceste do Európy na nafukovacom člne, na ktorom zomierali ľudia. Toto všetko sú ľudia ochotní absolvovať, len aby dostali šancu na dôstojný život a budúcnosť. Taktiež som sa dozvedela viac o procese získania azylu či statusu utečenca.
Sprievodný jav pre všetkých týchto ľudí je, že vlastne stlačili „PAUSE“ na svoj život, museli zanechať každodennú realitu, naučiť sa nový jazyk, začať úplne od začiatku v neznámom prostredí, často čeliť predsudkom a celkovo negatívnej atmosfére v spoločnosti. Napr. Zana po troch rokoch môže konečne dokončiť strednú školu. Aj napriek týmto ťažkým životným situáciám to boli nesmierne pozitívni ľudia plní optimizmu, a to ma prinútilo zamyslieť sa nad tým, aké malé sú naše problémy v porovnaní s problémami týchto ľudí a ako negatívne a ťažko ich prežívame. Taktiež ma táto skúsenosť posmelila byť aktívnejšia v rámci dobrovoľníctva a pomoci ľuďom v núdzi. Aboudi a Hani žijú v hosťovskej rodine, ktorá im otvorila svoj domov a pomohla v ťažkej životnej situácii. Všetci by sme mali byť otvorenejší a navzájom si pomáhať. Nikdy nevieme, v akej životnej situácii sa môžeme aj my raz ocitnúť.
Ako sa žije mladej Slovenke v Bruseli? Je to príjemné miesto na život alebo sa naozaj podobá na strašidelné videá, ktoré kolujú internetom od slovenských extrémistov? Cítiš sa tam niekedy ohrozená alebo obmedzovaná?
Má to veľmi ďaleko od strašidelných videí vyprodukovaných tímom istej politickej strany. Cítim sa tu bezpečne a nikdy som nepociťovala žiadne obmedzenia. Ja som tu veľmi spokojná a po čase som si to tu zamilovala. Brusel je veľmi otvorené mesto, v ktorom sa stále niečo deje, hlavne v lete je to úžasné mesto plné aktivít a rôznych akcií a všetci sú v uliciach. Multikultúrna skladba obyvateľstva nám dáva všetkým možnosť spoznať a vytvoriť priateľstvá s ľuďmi z celého sveta.
Čo ti v Belgicku najviac chýba z domu, zo Slovenska? A čo by si naopak odtiaľ najradšej priniesla aj domov?
Samozrejme rodina a priatelia, tí mi chýbajú najviac. Taktiež hory a príroda, keďže Belgicko je veľmi nížinaté. Čo by som najradšej priniesla domov je otvorenosť, bezstarostný prístup k životu alebo teda schopnosť viac si ten život užívať a nie len prežívať, čokoládu a pivo.