V týchto dňoch prichádza aj na Slovensko už štvrtý album Američanky Alicie Moore, s názvom I´m Not Dead (Ešte som nezomrela). Komu meno speváčky nič nehovorí, ide o Pink, ktorá vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch dosiahla snáď všetko, čo si speváčka môže želať dosiahnuť. Je obľúbená vo všetkých kútoch sveta, jej koncerty sú okamžite vypredané a to aj napriek tomu, že Pink sa nikdy netajila svojou otvorenosťou, často hraničiacou až s drzosťou.
Začala gospelovým spevom v černošskom kostole, neskôr bola jediným dievčaťom v punkovej skupine. Spievala vokály pre rapovú skupinu a takmer profesionálne sa venovala kolieskovému korčuľovaniu. Práve pri ňom ju objavili hľadači talentov a urobili z nej členku najskôr jednej, potom ďalšej R&B skupiny. Mala len šestnásť, keď podpísala zmluvu s vydavateľstvom, ktorého spolumajiteľom je známy hudobník a skladateľ Babyface, ktorý napísal obrovské hity pre Whitney Houston alebo Mariah Carey. „Bola som pravdepodobne najstaršia pubertiačka, ktorá kedy na svete žila. Nikdy som sa nekamarátila so svojimi vrstovníkmi. Mojou najlepšou kamoškou bola osemdesiatpäťročná žena, ktorá bývala v dome oproti nášmu, až pokým sa moji rodičia nerozišli, to som mala sedem rokov. Otec je vietnamský veterán, od malička ma vychovával do tvrdej reality. Asi aj preto som odišla zo strednej. Ako som mohla ostať v prostredí, kde bolo najdôležitejšie vedieť, kde ste si kúpili topánky?“
Nesvoja bez hudby
Po odchode zo školy pracovala v reštauráciách Pizza Hut, McDonald´s a Wendy´s či na benzínovej pumpe. Neustále prichádzala do práce neskoro, nerada obsluhovala zákazníkov, neznášala prijímať objednávky. Keď len mohla, počúvala hudbu Janis Joplin, Jimiho Hendrixa, Billyho Joela, Guns N´ Roses, Green Day a rapera 2Paca. Nepísala si denník, odkedy jej ho jedna spolužiačka na strednej škole ukradla a strany z neho nalepila na skrinky na chodbách. Namiesto toho písala básne, snažiac sa pochopiť, čo sa okolo nej deje: „Bola som zmätená, stratená a nešťastná.“
Prezývku Pink, Ružová, Alicia Moore dostala ako dieťa kvôli farbe svojej pleti, potom usúdili, že jej pristane pre farbu jej tváre – neustále sa od hanby červenala, a nakoniec ju potvrdilo meno mužskej filmovej postavy Mr. Pink vo filme Reservoir Dogs režiséra Quentina Tarantina. Neustále menila farbu svojich vlasov – najprv bola odfarbená na blond, potom na modro a napokon si zmyslela, že by bolo celkom vtipné, keby Pink mala ružové vlasy.
Okamžitý úspech
Už prvý album Can´t Take Me Home, ktorý nahrala osemnásťročná, bol úspešný, veď debutový singel There You Go získal zlatú platňu a dostal sa medzi desať najlepších amerických skladieb v hitparádach. Speváčka bola bez seba od radosti: „Chcela som sa rozbehnúť za učiteľmi, ktorí mi hovorili, že zo mňa nič nebude, a doslova im hodiť svoj úspech do tváre. Ale dnes som šťastná, že môžem robiť to, čo milujem, a nemusím sa pritom zodpovedať nejakému blbému šéfovi. Keby nebolo hudby, mala by som neustále problémy. Hudba mi zachránila život. A naďalej zachraňuje. Aj tento album ma zachráni.“ Pink získala nomináciu na MTV Video Music Awards ako Najlepší nováčik a spolu s renomovanými hviezdami Christinou Aguilera, Lil´ Kim, Mya a Missy Elliot nahrala pieseň pre film Moulin Rouge, prerobenú verziu skladby Lady Marmalade zo sedemdesiatych rokov. Pieseň sa okamžite vyšplhala na prvé miesta hitparád a získala mnoho rôznych hudobných cien.
Smútok z detstva
Rebelujúca speváčka si myslí, že jej hlas je hlasom novej generácie: „Nikdy sme za nič nemuseli bojovať. Vidieť to aj v hudbe, ktorá je veľmi povrchná. Ja chcem otvoriť mysle, zničiť stereotypy – v hudbe, sexe, vo všetkom. Svet je pripravený na to, aby konečne dospel.“ Z vlastnej skúsenosti vie, že vyrastať je dosť bolestný zážitok. Vyjadrila to aj v jednom zo svojich veľkých hitov, v skladbe Family Portrait, zobrazujúcej dieťa, ktoré vychovávajú rodičia neustále medzi sebou vedúci vojnu, až kým sa úplne nerozídu. Keď nahrávanie tejto piesne skončilo a Pink ju prvýkrát počula, musela na chvíľu odísť zo štúdia, aby sa upokojila. „Zrazu mi došlo, že táto skúsenosť ovplyvnila celý môj život. Počúvať túto skladbu bolo ako stáť nahá pred hľadiskom plným ľudí. Pustila som ju mame a tá potom preplakala celé dni, rovnako aj môj otec. Spôsobuje mi smútok, ale zároveň mi umožnila uvoľniť niektoré z pocitov. Bolesť nemusí byť vždy len zlá, môžeme sa z nej aj poučiť.“
Hovorí ľuďom do duše
Dospievanie bolo pre Pink „Vietnamom jej generácie“ a tragédia z 11. septembra v New Yorku dala „jej Vietnamu“ ďalší zmysel. Možno aj preto hovorí: „Všetci sme vovnútri ružoví,“ a vyjadruje nesúhlas s rasizmom. Ako dieťa chodila s otcom pomáhať do vývarovne pre bezdomovcov, medzi ktorými bolo aj veľa vietnamských veteránov. Počúvala ich príbehy, navštívila stenu vo Washingtone, kam píšu svoje odkazy, videla ich spolky. Od detstva rešpektovala, za čo kedysi bojovali, a neprestala dodnes. Pink svojím spôsobom tiež bojuje, ale robí tak prostredníctvom svojej neohrabanej úprimnosti, oslavujúc život a slobodu bez hnevu a strachu. Namiesto toho, aby sa cítila ako obeť, poučila sa zo svojich skúseností a odovzdáva ich ďalej v hudbe: „Všetko, čo som počas dospievania potrebovala počuť, bolo Everything is allright (všetko je v poriadku) od Janis Joplin, a Nirvana mi hovorila, že sa môžem vyjadriť. Som len obyčajné dievča, ale chcem, aby toto počuli všetci mladí, ktorí počúvajú moje piesne.“ Pink už teda nie je známa len farbou vlasov, ktoré už dávno nie sú ružové. Pink je dnes o pesničkách a ich šokujúcej citovej otvorenosti: „Viete, čo bolo najlepšou vecou, ktorá sa mi za celý rok stala? Prišla za mnou jedna štyridsaťpäťročná žena s dcérou a – autogram odo mňa chcela mama. Povedala mi, že som jej pomohla prekonať rozvod. Hovorila, ako spolu s dcérou majú rady moju hudbu a ako tento fakt pomohol zachrániť ich vzájomný vzťah. To je oveľa viac, ako dokážem urobiť sama pre seba.“
