Žena so silným hlasom, obdivuhodnou kariérou a nezastaviteľné „perpetuum mobile“. Presne tieto slová vystihujú úspešnú producentku a prezidentku Slovenskej filmovej a televíznej akadémie Wandu Adamík Hrycovú. Hoci nikdy nesnívala o veľkej rodine, teraz sa spolu s manželom tešia z troch utešených synov. Inšpirujte sa nevšedným životom ženy, ktorá stojí za súčasným slovenským filmom.
Wandi, začnime úplne od začiatku. Na čo najradšej spomínate zo svojho detstva?
Mala som krásne detstvo, ktoré som celé prežila na bratislavskom hradnom kopci. Po škole som vždy doma odhodila tašku a celé poobedie sme s kamarátkami behali po dvore, bicyklovali sa, korčuľovali, stavali bunkre. Pamatám si, že som mala nonstop rozbité kolená a roztrhané pančuchy. Moja mama bola zo mňa vždy na prášky, lebo sen o malej princeznej s dlhými vrkočmi a mašľami vo vlasoch som jej nikdy nenaplnila.
Predpokladám, že keď ste sa už odmalička pohybovali na divadelných doskách a vo filmových štúdiách, vedeli ste že, raz budete stáť za „slovenským filmom“.
Keď som chcela byť niekedy aj s otcom, inak sa ani nedalo. Celý život odchádzal z domu o pol ôsmej rano a prichádzal okolo druhej nadránom. Dabing, skúška v divadle, film, predstavenie, ampex... Celoživotný kolotoč, v ktorom na rodinný život veľa času neostávalo. Takže čas strávený s otcom mám v detstve spojený výhradne s priestormi divadelného bufetu alebo filmového cateringu.
Pripravilo vás štúdium na VŠMU do reálnej praxe?
Počas štúdia na VŠMU som aktívne pracovala, takže v čase promócie som už bola pomerne slušne zorientovaná produkčná, so skúsenosťami v televízii, filme, robila som koncerty aj rôzne eventy.
Aký projekt považujete za prelomový vo svojej kariére?
Tých zlomových momentov v mojej kariére bolo za tých dvadsať rokov niekoľko. Prvý výrazný bol asi môj nástup na Novú scénu, keď ma vtedajší minister kultúry Milan Kňažko vymenoval do funkcie generálnej riaditeľky vo veku 23 rokov. Vtedy mi to prišlo ako tá najprirodzenejšia vec na svete, z dnešného pohľadu celkom rozumiem pobúreniu verejnosti, ktoré toto menovanie vtedy spôsobilo. Ale zdá sa, že dobre urobil, lebo nasledujúcich šesť rokov, ktoré som tam strávila, dnes volajú „zlatým vekom Novej scény“. Divadlo bolo jedno z najnavštevovanejších na Slovensku, lístky išli „na dračku“, objavili sme množstvo mladých talentov, odpremiérovali desiatky krásnych titulov...
Zatiaľ posledný významný prelom bola určite Čiara...
Kým Slováci nevideli film Čiara, neobľubovali filmy s ťažšou tematikou, aká bola práve v tejto snímke... Prečo si myslíte, že to tak je?
Môžem sa len domnievať, že je to preto, lebo z neho cítiť človečinu. Natočili sme reálny príbeh, reálnych ľudí, z reálneho prostredia, kde majú jednotlivé postavy svoje silné osobné príbehy, ich vzájomné vzťahy sú uveriteľné a divákovi sa s nimi asi podarilo stotožniť.
Slovenské filmy zaznamenali minulý rok mimoriadny úspech v návštevnosti kín. Čo spôsobilo, že ľudia začali chodiť na ne do kina?
Myslím si, že producenti a režiséri sa o svojho diváka začali viac zaujímať, a to už vo fáze vývoja, teda v čase, keď sa scenár ešte len kreuje. Siahli po zaujímavých témach, atraktívnej forme, silnom obsadení a v neposlednom rade začali konečne svoje filmy aj patrične promovať. Môžete natočiť najlepší film desaťročia, ak však o ňom nikto nevie, kiná nenaplníte.
Ako si vyberáte projekty, do ktorých vstúpite? Podľa témy, ľudí alebo je za tým niečo úplne iné?
Prevažnú časť vecí, na ktorých robím, som si vymyslela sama. Inšpiruje ma hlavne dianie okolo nás, sledujem politiku a čím som staršia, tým viac ma zaujíma história, jej opakovanie a s tým súvisiaca nenapraviteľnosť ľudstva. Ale dôvodom na spoluprácu môže byť aj dobrý scenár, ktorý mi niekto pošle, alebo výrazný talent, s ktorým by som chcela pracovať.
Nedávno ste sa stali prezidentkou SFTA, ako si počínate v tejto funkcii?
Uplynul len veľmi krátky čas od môjho vymenovania, aby som mohla robiť akékoľvek závery. Prišlo to veľmi nečakane, jednohlasné rozhodnutie prezídia SFTA o mojom zvolení ma veľmi zaskočilo. Prišlo to v čase, keď som sama zavalená niekoľkými vlastnými projektmi, a zároveň v dobe, keď bolo nutné začať pripravovať galavečer a priamy prenos z odovzdávania národných filmových cien. A veru, bola som veľmi prekvapená, keď som zistila, koľko práce z toho pre prezidentku SFTA vyplýva. Ale mám okolo seba tím šikovných ľudí, takže verím, že to zvládneme a divákom sa bude prenos, ktorý vysiela RTVS naživo 5. apríla, páčiť.
Koľko členov má SFTA?
203, z toho je 46 čestných členov.
Čo by sa malo zlepšiť, aby vznikalo viac kvalitných slovenských filmov?
Musíme sa snažiť o stabilitu a rozvoj audiovizuálneho prostredia. Podpora štátu je v tomto procese na takom malom trhu, akým je Slovensko, absolútne kľúčovou podmienkou. Film v našej krajine opäť po dvadsiatich rokoch ožil potom, ako bol zriadený Audiovizuálny fond, ktorý financuje 99 % všetkých slovenských filmov. Jeho zachovanie a rozvoj je jedným z dôležitých imperatívov vzniku nových kvalitných filmov. Ďalším nenahraditeľným prvkom je podpora filmového priemyslu televíziami. Mám radosť, že po verejnoprávnom vysielateľovi sa po rokoch začínajú vo filmoch angažovať aj naše súkromné televízie, a verím, že aj toto prispeje k žánrovej pestrosti filmov, ktoré budú môcť diváci v budúcnosti vidieť. Ostáva nám zároveň dúfať, že RTVS naďalej zostane najväčším koproducentom slovenských filmov, lebo jej podiel na domácej kinematografii je kľúčový.
Už o pár dní sa bude konať prehliadka tých najlepších slovenských filmov v rámci slovenských „Oscarov“. Čo môžu diváci a fanúšikovia filmu očakávať od tohtoročného udeľovania cien Slnko v sieti?
Tohtoročné udeľovanie cien ovládli tituly ako Tlmočník, Toman, Palach, Válek, Okupácia 1968 a pod. Zdá sa, že prechádzame nejakou fázou sebareflexie, filmy, ktoré tomuto ročníku dominujú, skúmajú našu minulosť a hľadajú tam odpovede, ktoré nás môžu navigovať do budúcnosti. Galavečer sa však bude niesť určite v menej dumavom duchu.
Môžete nám prezradiť nejaké zaujímavosti o pripravovanom galavečere?
Môžem sľúbiť večer plný filmov, známych, obľúbených tvárí a zaujímavých hostí. Ostatné si budete môcť pozrieť už 5. apríla na Jednotke.
Hoci sa to v posledných troch rokoch oveľa zlepšilo s produkciou slovenských filmov, stále to nie je také ružové ako u našich susedov Čechov. Čo si myslíte, že naštartuje slovenskú tvorbu?
Česko je dvakrát väčšia krajina ako Slovensko a počtom ročne natočených filmov sa im nevyrovnáme asi nikdy. Ich veľký trh im dovoľuje točiť aj tzv. „komerčné“ filmy, ktoré sa zaplatia sami zo vstupného, to sa na Slovensku ešte nikdy nikomu nepodarilo dosiahnuť, sme proste veľmi malá krajina. Pri produkovaní filmov si však vieme pomôcť aj koprodukciami, teda spájaním sa s inými krajinami pri financovaní filmov. Aj preto je dôležité, aby sme držali krok s okolitými štátmi a udržiavali naše legislatívne prostredie v súlade s európskymi normami, lebo len tak vieme náš filmový priemysel rozvíjať a byť v rámci stredoeurópskeho priestoru konkurencieschopní.
Minulý rok ste prezradili, že začínate pracovať na nakrúcaní filmu Gorila? V akom štádiu sa momentálne projekt nachádza?
Projekt je stále vo fáze vývoja. Musím priznať, že minuloročné tragické februárové udalosti náš kreatívny tím nesmierne zasiahli a na istý čas sme neboli schopní v prácach pokračovať. Akosi sme dovtedy neverili, kam až môže korupcia, nevymožiteľnosť práva a rodinkárstvo v našej krajine dospieť... To, čo sme považovali za úplnú fikciu a žánrovú licenciu, sa zrazu ukázalo ako tvrdá realita dnešného Slovenska a to precitnutie bolo desivé... Dnes sme však už opäť „reštartnutí“ a práce pokračujú potešiteľným tempom ďalej.
Začali ste už aj s oslovovaním hercov v hlavných úlohách?
Myslím si, že v lete by sme mohli začať s prvými kastingmi.
V súčasnosti sa vo svete začali vynárať rôzne obvinenia zo sexuálneho zneužívania žien slávnymi režisérmi či hercami. Čelili ste niekedy podobnej situácii alebo viete o podobných prípadoch z vášho okolia?
Osobne som nikdy žiadnu podobnú skúsenosť nemala. Mám veľké šťastie, že pracujem s ľuďmi, ktorých si sama vyberám a s ktorými si ideovo, ľudsky aj názorovo sedím. Viem si však veľmi rázne povedať svoj názor a keby sa ma niekto dotkol proti mojej vôli, nedopadol by dobre.
Máte za sebou úspešnú kariéru ako žena, stretávate sa s predsudkami od mužských kolegov?
Žijem a pracujem v mužskom svete. Cítim to stále a veru, niekoľkokrát denne mi napadne, že keby som bola chlap, mnoho vecí by išlo oveľa ľahšie. Paradoxne sa však s väčšími predsudkami stretávam od žien. Stále ma prekvapuje, keď od žien počujem, že správna žena sa má starať o deti, variť teplé večere, žehliť košele a nemá sa montovať do politiky, obchodu alebo robiť inú kariéru. Podobné názory ma desia a len ma utvrdzujú v tom, že musíme ženy podporovať, dvíhať im sebavedomie a všemožne sa snažiť o ich väčšiu angažovanosť v spoločenskom, kultúrnom, vo vedeckom svete, v biznise a politike. Pomôže to celej našej spoločnosti.
Zvládnuť výchovu troch malých synov popri toľkých projektoch nie je určite „med lízať“. V čom spočíva váš trik, aby ste sa nezbláznili?
Môj rusínsky bratranec mi často hovorí „Wanda, nepereživaj...“ (v preklade „Neprežívaj“). Mám to ako mantru, ktorú si denne zopakujem asi tisíckrát. Naučila som sa selektovať, riešim len dôležité veci, do detských prekárancov sa zapájam, až keď to začína byť nebezpečné. A víno pomáha tiež!
Túžili ste odjakživa po veľkej rodine?
Nikdy som po deťoch netúžila. Ako tínedžerka som si nikdy nezarábala babysittingom, bábätká ma nikdy nefascinovali a seba som si ako matku nikdy nepredstavovala. Všetko sa zmenilo odchodom môjho brata. Vtedy som si prvýkrát uvedomila, že potrebujem rodinu. Že nemôžem a nechcem byť sama. A potom sa zrazu zjavil môj muž a bolo vymaľované...
S manželom Marekom pôsobíte ako zohratá dvojica, ešte stále chodí tak často do zahraničia do nebezpečných zón?
Sme bláznivá rodina. Buď je na cestách on alebo ja. Spoločne strávené chvíle sú pre nás veľmi vzácne a nesmierne si ich spoločne užívame.
Váš otec Andy sa určite teší z troch podarených vnukov. Aký je dedko, pomáha vám so starostlivosťou, keď toho máte s manželom veľa?
S deťmi nám najviac pomáha mamina. Tá je v pozore denno-denne. Pomáha s večerami, so strážením. Andy, ako ho deti volajú, nám hlavne pomáha s odvozom do škôlky, keď treba. Na to, aby ich strážil, sú ešte veľmi malé, nevie veľmi, čo má s nimi po piatich minútach robiť.
Všimli sme si, že máte záľubu v pečení koláčikov. Máte ešte aj inú formu psychohygieny?
Začala ma baviť záhradka... Je to čudné, lebo doma mi zdochne aj orchidea, ktorú naozaj netreba polievať často, ale na chalupe som rastlinkám prepadla. Hneď ako na jar vyjde slnko a pošťastí sa nám voľný víkend, zaleziem do záhradky, kosím trávnik, sadím kvetinky, pestujem ruže a strihám bylinky. Je to skvelý relax a výsledok mojej práce okamžite vidieť, čo je nesmierne motivujúce.