Mária Havranová a jej Splnený sen

Mary, čaká ťa premiéra prvého slovenského tanečného filmu Backstage. To musí byť celkom vzrušujúce nielen pre teba, ale aj pre celý štáb. Je to tvoj prvý veľký film, ktorý sa dostane do kín?

Áno, úplne prvý, ja som predtým robila také študentské filmy, ale tie boli kratšie. Niektoré z nich boli aj úspešné, ale toto je prvý veľký film, ktorý príde do kín.

 

Aký je to pocit zahrať si vo veľkom filme? Byť videná na bilbordoch, na plagátoch a v kinách?

Vzrušujúci. Na bilbordoch som sa ešte nevidela, v podstate ešte ani na plagáte, len teraz nám prišli prvýkrát v elektronickej podobe. Ja som sa ešte nevidela ani len v traileri, nikde, ale neviem, je to pre mňa vzrušujúce. Som z toho strašne nervózna.

 

Prečo?

Neviem, lebo je to prvýkrát taká veľká premiéra vo všetkých mestách na Slovensku. Už to predsa len nie je iba seriál, lebo veľa ľudí už ani nepozerá televízor. Veľa ľudí o mne z televízie nevie, ale vďaka tomuto sa viac dostanem do povedomia. Uvidíme, dúfam, že sa to bude ľudom páčiť.

 

Aké bolo natáčanie takéhoto tanečného filmu? Nakrúcanie filmu muselo byť všeobecne iné ako natáčanie seriálov, na ktoré si viac zvyknutá...

Bolo to dlhé, lebo tento projekt je natiahnutý už na tri roky. Začali sme v roku 2015 a teraz v januári 2018 sme vlastne dotáčali posledný deň a ideme do kín. Robili sme to tak na etapy, natáčali sme v septembri, potom v novembri, potom sme robili až tuším v apríli, potom v lete, takže už sme to mali celé také rozkúskované. Zakaždým sme sa k tomu vrátili po dlhom čase a všetko som si musela trochu osviežiť, lebo za ten čas, čo sme netočili, som mala rozpracované iné veci. Nemala som problémy do toho naskočiť, no možno, keby som mala ťažšiu postavu, určite by to bolo náročnejšie. Mary mi je v podstate veľmi podobná, takže to bolo v pohode. Bolo to super aj preto, že sme striedali rôzne lokácie, točili sme na Slovensku aj v Prahe, v Poprade a vo Svite. Takže to bolo celkom zaujímavé. Režisérka to mala dobre premyslené, jej sa naozaj veľmi páčia Tatry, takže stavila na ne a ja mám Tatry tiež veľmi rada.

 

Aj ty teda máš rada naše Tatry?

Áno, ja milujem Tatry odmalička, takže sa tam vždy vraciam ako do takého druhého domova. Mne je to miesto srdcu blízke, takže som bola veľmi rada, že sme tam točili, a Prahu tiež úplne milujem, takže to boli také dve moje miesta, bola som šťastná, že sme aj tam, aj tam.

 

A ako ti je blízky tanec? Tancovala si odmalička alebo je tancovanie pre teba nová skúsenosť popri herectve?

Nie, tanec mám veľmi rada, odmalička som rada tancovala. Vždy, keď sme v škole mali nejakú akciu, deň matiek alebo niečo také, vymýšľala som nejaké tančeky. Nikdy som síce netancovala v nejakej skupine alebo v nejakom súbore, aj keď som po tom vždy strašne túžila, no nikdy na to nebol čas. Naši ma dali v šiestich rokoch na husle a venovala som sa aj spevu, takže mi to v podstate bralo aj môj voľný čas. A mne už nezvýšil čas na to, aby som mohla chodiť na tanečnú, ale vždy to bola moja srdcovka, stále som sa hýbala, tancovala. Pozerala som všetky tanečné filmy, napríklad Let‘s Dance...

 

Takže si si týmto aj trošku splnila sen, nie?

Áno, presne, bol to môj sen, strašne som chcela v takom tanečnom filme hrať, a tak sa mi ten sen aj splnil. No nečakala som, že to bude takto skoro.

 

Ako sa ti hralo s tanečníkmi? The Pastels tiež týmto prvýkrát vyskúšali niečo nové...

Tanec pre mňa síce nie je niečo nové, ale tento žáner – hip hop, ktorému som sa venovala permanentne počas tých troch rokov, to bola pre mňa novinka. Ja mám vyštudované konzervatórium aj VŠMU, kde som skúšala rôzne štýly, prešla som si klasikou aj ľudovkami, s tým som vyrastala a potom som mala aj moderný tanec, ale hip hopu som sa venovala iba ako malá, keď som vnímala všetky Let‘s dance a preberala odtiaľ rôzne choreografie. No keď som zrazu po tých rokoch do toho nastúpila, nebolo mi to úplne cudzie, ale videla som, že to nepochytím tak rýchlo ako tí, ktorí sú v tom zbehlí. Išlo mi to trošku pomalšie, aj tanečnú pamäť predsa len nemám takú vytrénovanú ako tú hereckú. Texty sa učím veľmi rýchlo, ale tá tanečná mi robila trošku problém, hlavne keď boli scény, keď sme veľmi rýchlo museli prerábať choreografiu priamo na pľaci. To bolo pre mňa trošku ťažké, ale inak si myslím, že som medzi tanečníkov zapadla, aspoň som mala ten pocit, že sme sa tam stretli veľmi dobrá partia.

 

S chalanmi ste si mohli asi pomôcť aj navzájom, však?

Áno, to sme si aj pomáhali, mali sme také vymenené úlohy, že oni mi pomáhali v tanci a ja im v herectve.

 

A ako vyzerala príprava, mali ste veľa tréningov?

Pred každou etapou, ktorú sme vedeli, že ideme natáčať, sme mali intenzívne tréningy. Stretávali sme sa niekoľkokrát do týždňa alebo ako to komu vychádzalo, keďže všetci sme boli dosť zaneprázdnení. Takže keď sa dalo, dávali sme si večerné tréningy, doťukávali sme tam všetky choreografie a hlavne týždeň pred natáčaním sme vždy trénovali najviac. Celé tréningy boli pod dohľadom „Pastelákov“ a Miňa Kereša.

 

Ako sa hralo s tanečníkom Tonym Poruchom?

Podľa mňa sa veľmi osvedčil, on je šikovný a multitalentovaný, osvedčil sa ako tanečník, raper, spevák a dokonca teraz ešte aj ako herec. A naozaj musím povedať, že bol veľmi prirodzený, dobre sa mi s ním pracovalo.

 

Čo sa ti na natáčaní najviac páčilo?

Tak pre mňa je vždy hlavné, aby sa dobre točilo, dobrá atmosféra, aby sme boli na pľaci dobrý tím ľudí, lebo vtedy to funguje. A pre mňa bolo naozaj najobohacujúcejšie, že sme tam boli veľmi dobrá partia. My sme si naozaj rozumeli na pľaci aj mimo neho, počas natáčania som sa veľmi veľa nasmiala, bola to jedna veľká „sranda“. Až som niekedy mala dojem, že ide o komédiu. Takže som sa veľmi tešila, že sme sa stali nielen hereckými alebo tanečnými kolegami, ale aj priateľmi. Aj keď toho každý máme veľa a nie je možné, aby sme sa aj po natáčaní stretávali tak, ako keď sme natáčali, zostali sme priatelia. Myslím, že keď teraz pôjdeme na premiéru a konečne po 3 rokoch uvidíme to dielo, na ktorom sme všetci spolu pracovali, tak to bude naozaj veľké zadosť­učinenie. Ja budem určite plakať. Ja také veci veľmi prežívam, chytá ma nostalgia, vracajú sa mi spomienky...

 

Povedz nám možno trošku dopredu o filme – na čo sa máme pripraviť? Celé to zatiaľ vyzerá pomerne dramaticky na to, že to je aj zábavný, tanečný, hudobný a veľmi dynamický film.

Áno, má to normálne svoj dej. Je to trochu taká húsenková dráha, nie je to úplne pozitívny film ani komédia, kde sa smejete od začiatku do konca, ale má to aj svoje krivky. Primárne je Backstage o skupine mladých tanečníkov, ktorí sa snažia niečo dosiahnuť v takom tom malom svete. Zatiaľ v rámci Slovenska a podarí sa im dostať do tanečnej súťaže. Celá cesta tou súťažou im prináša rôzne situácie a rôzne ich to formuje, mení a aj ich vzťahy sa tam vyvíjajú alebo možno aj odkrývajú.

 

Povedz nám niečo o tvojej postave Mary, hovorila si, že máš k nej celkom blízko, že ste si v niečom veľmi podobné...

Mám k nej blízko tým, že ona je vo svojom jadre a vnútri dobrý človek, je rovnako milá, úprimná, je aj citlivá, čiže všetky tieto vlastnosti máme spoločné. Mňa tieto vlastnosti dosť určujú, každý ma tak aj pozná, že som taká jemná a nežná. Väčšinou ma aj obsadzujú do takých postáv, ale aj filmová Mary má nejaké svoje tajomstvá, ktoré postupne odkrýva. Nemala úplne ľahký život, takže preto je v niektorých situáciách taká, aká je. Ja by som sa zachovala inak, ale zasa neprežila som to čo ona, takže sú tam drobné rozdiely, ktorými sa líšime.

 

Teší sa aj tvoja rodina na to, že Mary bude vo filme, že bude v kine? Pôjdu všetci na premiéru?

Samozrejme. Určite sa pôjdu pozrieť. Budú musieť vycestovať, lebo Čajkov je naozaj maličká obec, nemáme tam kino. Ale určite sa strašne teším na ich ohlasy, aj preto, že moja rodina veľmi nechodí do kina.

 

Si momentálne najznámejšia občianka vašej dediny?

Asi áno, my sme maličká dedina a všetci sa tam poznáme. Aj mamina mi veľakrát vraví: „A pozdravuje ťa tá, tá a tá, sledujú ťa všetci.“

 

Ako si sa dostala k herectvu? Máte takýto talent v rodine alebo si bola prvá kreatívna duša?

Kreatívni sme doma všetci, každý jeden by sa uplatnil v umeleckej sfére. Rodičia sú umelecky založení, spievajú a boli aj v ľudovom súbore. Mamina už nie, no ocino tam ešte stále je a hrá aj na gitare a basgitare, čiže u nás spieva takmer celá rodina. Všetky moje sestry vedia krásne česať aj líčiť, ale iba jedna sa tomu venuje profesionálne, má vlastné kaderníctvo. Ďalšia si rozbehla vizáž a mejkap popri inej práci a ďalšia sestra zasa aranžuje kvety. Čiže si myslím, že sme celkom šikovná rodina. Ale čo sa týka herectva, som prvá v rodine. Odmalička som pripravovala herecké scénky s najlepšou kamoškou a chodili sme ich predvádzať.

 

Len tak?

Áno, chodili sme napríklad na stretnutia dôchodcov v kultúrnom dome. Im sa to veľmi páčilo, tak nás o rok zavolali znova. Potom sme sa prihlásili do divadelného súboru, tam sme spravili tiež dva roky po sebe také hry. A potom som nad tým začala rozmýšľať, že ma to tak veľmi baví, že sa tomu chcem venovať. Tak som zistila, že sa herectvo dá aj študovať, išla som na konzervatórium a potom to už bolo úplne jasné. Na konzervatóriu v 3. ročníku prišli moje prvé úspechy, išla som do seriálu aj do divadla A. Bagara. Vtedy to bolo aj dosť ťažké, prvýkrát na mňa prišli také nátlaky zo školy, od rodiny, z divadla aj z natáčania, bola to veľká škola.

 

Čo ti pomohlo vtedy vydržať, nevzdať to a nejako sa tak obrniť voči všetkému tomu stresu?

Moja mamina. Mamina bola taký môj oporný bod aj stĺp, aj všetko. Aj keď už som nevládala, ona vždy bola pre mňa tá, ktorá ma podržala, ale aj moje sestry, proste celá rodina. Ale mamina bola vždy aj doteraz je moja kamarátka, moja matka, moje všetko.

 

Keď sa človek pozrie na tvoje resumé, máš tam toho veľa – stíhaš divadlo, natáčaš seriály, reklamy, pomedzi to aj tento film, a už natáčaš aj niečo ďalšie. Ako to všetko stíhaš?

V apríli idem do Prahy natáčať ďalší film s Jiřím Mádlom. Teraz mám rozbehnutý ďalší projekt pre TV JOJ s DNA Production – taká 3-dielna miniséria podľa slovenského bestselleru od Jozefa Kariku Trhlina. Je to taký hororový triler. A vlastne ešte diplomovku musím písať.

 

Ešte som ani nezačala. Neviem, ako to stíham. Tiež sa nad tým niekedy pozastavím. Niekedy naozaj iba prídem domov, prezlečiem sa, maximálne sa najem a utekám ďalej. A ešte stále si dokážem dať aj ďalšie aktivity, ktorým sa chcem venovať, idem na angličtinu, cvičiť, ráno, keď nemám nastúpiť na 6.00 na natáčanie, tak si ešte na šiesti hodím jogu. Potrebujem mať pohyb, a keď ho nestíham, som frustrovaná, čiže ja si normálne radšej ráno privstanem, keď viem, že mám neskorý nástup, a idem na tú jogu. Potrebujem sa venovať aj veciam, ktoré sú pre mňa akousi psychohygienou. Nechávam si nejaký čas aj na to, aby som mohla napríklad vybehnúť s kamarátkou na kávu, lebo to proste počas dňa potrebujem. Nie vždy sa to, samozrejme, podarí, ale aspoň raz do týždňa to musí byť. To je ten čas, keď sa aspoň na hodinu musím zastaviť, aj sa vyrozprávať, lebo keby som to nemala, tak je to naozaj na zbláznenie.

 

Musíš mať teda naozaj veľa energie. Čo robíš, keď potrebuješ doplniť baterky?

Neviem, ja ju nejako mám tak prirodzene v sebe, ale dôležitý je pre mňa spánok, musím spať aspoň 7 hodín. Samozrejme, nie vždy sa to dá a stane sa, že spím len 4 – 5 hodín alebo niekedy ešte menej, ale potom ma to dobehne, som potom trošku poddimenzovaná a cítim, že by som niekde potrebovala energiu dobiť. Napríklad ani nepijem kávu, ja som skôr čajová, nepotrebujem kávu, aby som fungovala. Ale musím mať naozaj ten režim ustrážený, dosť spať a mať chvíľku cez deň čas aj pre seba.

 

Keď si bola malá a začínala si, o čom si snívala, aká si chcela byť herečka?

Keď som išla na konzervatórium, túžila som po tom, že budem divadelná herečka, a keďže taký ten slovenský strop je SND, túžila som hrať tam. Potom sa mi stalo, že som v šestnástich natáčala svoj prvý seriál, a keď som sa zbadala v televízii, povedala som si, nikdy viac.

 

Hranie v SND som nakoniec dosiahla, hrám hlavnú úlohu v hre Zmierenie alebo dobrodružstvo pri obžinkoch. Zavolali ma tam ako záskok a teraz to už hrávam stále, no prišlo to ku mne ako taký blesk z jasného neba. Zrazu som bola v hlavnej postave v SND, o čom by sa mi ani nesnívalo.

Je SND také super, ako si si ho vysnívala?

Je. Predtým som robila záskok v Bratoch Karamazovcoch, ale to bola naozaj malá postavička, že som len v pozadí niekam prešla, takže som si to až tak veľmi neuvedomovala. No tu som zrazu mala obsiahnuť celé javisko aj hľadisko. Postavila som sa tam a vybehli mi slzy, lebo som si uvedomila, že som opäť dobehla nejakú métu, ktorú som chcela. Keď som videla tých ľudí, ako sa na mňa usmievajú, ako mi tlieskajú, ako sa na mňa pozerajú a ďakujú mi, a dostali sme standing ovation, doniesli nám kvety... To sú nezabudnuteľné momenty, ktoré sa pri filme nikdy nestanú. V divadle máte hneď spätnú väzbu od diváka. Je to pre mňa veľmi výnimočné. V tom je divadelné herectvo čarovné a ja verím, že možno na starobu si to užijem čo najviac, to je taká moja predstava. Teda ak sa dožijem.

 

Úspechov máš za sebou už neúrekom. Dokážeš si ich ešte poriadne užívať a vážiť?

Určite, ja som veľmi vďačná za každú skúsenosť, za každý úspech, za všetko. Aj keď je toho už od tých šestnástich veľmi veľa, zakaždým príde niečo nové a stále je to pre mňa výnimočné. Neberiem to ako samozrejmosť alebo tak, že ja som už zvyknutá, že mám ponuky. Stále, keď ma oslovia, je to ako keby to bola moja prvá rola, veľmi sa z toho teším.

 

V našom uplynulom čísle sme písali o téme, ktorá zasiahla ľudí z Hollywoodu i celého sveta, hnutie #MeToo a #TimesUpNow na Zlatých glóbusoch. Najprv médiá, potom hollywoodske herečky, producentky a ženy vo filmovom biznise začali rozprávať o tom, ako neférovo a stereotypne sa pristupuje k ženám. Ty si začínala veľmi mladá a musela si mať rôzne skúsenosti. Stretla si sa aj ty s tým, že by chlapi pristupovali k ženám viac stereotypne alebo sexisticky, ako by mali?

Určite, stalo sa mi veľa takých prípadov, dokonca sa mi to stáva dodnes. Stále sa nad tým pozastavím. Veľakrát viem, že to tí ľudia nemyslia zle, s mnohými mužmi, s ktorými sa stretávam na pľaci, som naozaj robila ešte vo svojich sedemnástich rokoch, čiže sa naozaj poznáme. Poznáme sa však v podstate povrchovo, nikto ma nepozná tak ako moji najbližší a niekedy sa mi reakcie na mňa alebo niektoré veci, čo si dovoľujú, zdajú veľmi trúfalé. Ja som taká, že môj život je jedna veľká zábava a mám v sebe aj veľmi veľa humoru, rada si spravím „srandu“ aj zo seba. A keď viem, že si to k niekomu môžem dovoliť, tak si uťahujem aj z druhých, ale všetko len v rámci normy. Niektorí ľudia si neuvedomujú isté hranice, keď sa už niečo nepatrí, a vtedy sa naozaj nad tým pozastavím. Ale väčšinou to veľmi neriešim, lebo ja som úplne nekonfliktný typ a niekedy sa radšej ani nepúšťam do hádok. Niekedy ani nepoviem svoj názor nahlas, čo ma potom aj mrzí, lebo by aspoň ten dotyčný vedel, aký mám k tomu postoj a že mi niečo vadí a druhýkrát by si to už možno nedovolil. A niekedy aj ľudí upozorním, ale tým, že poznajú moju uvoľnenú povahu, si často myslia, že to nemyslím vážne. Ale viem sa aj škaredo pozrieť, a keď už vyslovene vidia v mojich očiach, že nevtipkujem, tak to prijmú. Ale je to veľmi smutné, že sa niečo takéto deje, a ja mám napríklad na Slovensku problém aj s tým, že tu je príliš málo ženských rolí. Keď sa aj niečo ide robiť, hlavná postava je spravidla muž a všetky ďalšie dobré vedľajšie postavy sú tiež mužské. Ženy dostávajú málo priestoru, a pritom máme viac dobrých herečiek, ktoré by oň stáli.