Autori filmu nie náhodou nazvali film Prometheus, rovnako nie náhodou sa úvod filmu začína mohutnými prívalmi vôd... Premenou alabastrovo bieleho tvora na človeka... Navierajúce žily, pokožka... Najzaujímavejšie a najvýznamnejšie však bolo narušenie dvojzávitnice DNA, jej čiastočný rozpad, čím sa nezvratne stratila genetická informácia o väzbe na prvopočiatok... Prológ hodný najvyšších mét... Ak k tomu priradíme kumšt, skúsenosti a vkus tvorcov, aj ten najzarytejší nepriateľ žánru sci-fi musí v pokore uznať obrovské možnosti a silu tohto žánru.
... „Smutne blúdil po zemi Prometeus, potomok božského rodu Titanov, a márne hľadal živé bytosti, ktoré chodili vystreté ako on a ktoré by sa mu tvárou podobali. Ale videl hlinu dávajúcu život tráve, rastlinám a stromom a uzrel husté dažde znášajúce sa na zem. Dažďová voda udržiavala v prírode život a tam, kde nepršalo, umierali stromy i kríky a narastala púšť. Keď Prometeus pochopil silu zeme a vody, zmiešal hlinu s dažďovou vodou a vytvoril sochu prvého človeka. Ponášala sa na bohov. Palas Aténa, bohyňa jasného rozumu a múdrosti, vdýchla neživej soche ducha a šedivá hlina zružovela, začalo v nej búšiť srdce a dovtedy nehybné nohy a ruky urobili prvé pohyby. Tak poslal Prometeus na svet prvých ľudí.“ ... (Prometheus, úryvok z gréckej bájky). Žiaľ, ani taký kreatívny a talentovaný tvorca, akým je režisér Ridley Scott, nedokázal primerane rozvinúť taký úchvatný vstup. A pritom časový posun oproti súčasnosti (osemdesiate – deväťdesiate roky dvadsiateho prvého storočia) mu na to dával úžasné možnosti. Pri rozpočte cca 130 mil. $ tak jediným obmedzením zostali tvorivá fantázia, rafinovanosť, obsahový kontrast a nespochybniteľná vierohodnosť, bez lacných oslích mostíkov, dogiem či masovej zábavy.
Viac sa dočítate v novembrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.