Mystik a astrológ, vegetarián, architekt i prívrženec dadaizmu, spisovateľ, tvorca parfémov, krajčír a preslávený avantgardný módny návrhár – to všetko nepochybne je Paco Rabanne. No je to tiež diabol? Istá pani Josiane si myslí, že začaroval jej dcéru a pokúšal sa ju uniesť. Preto sa podľa denníka Le Figaro v roku 1995 rozhodla proti slávnemu módnemu návrhárovi viesť verejnú kampaň. Usadila sa pred butikom Paco Rabanne na ulici Rue du Cherche Midi a upozorňovala okoloidúcich, že je to diablov obchod...
Každý kúsok tvorby a módnej i životnej filozofie Paca Rabanna je akoby odrazom jeho duchovného pohľadu na svet. Od svojich siedmich rokov, kedy raz v noci opustil svoje telo a vydal sa na astrálnu púť vesmírom, je fascinovaný okultizmom. V rôznych interview otvorene rozprával o svojich mimopozemských skúsenostiach, o blízkom stretnutí s Bohom na futbalovom štadióne či o svojej viere v reinkarnáciu. Myslí si, že život na zemi je peklo. „Je to peklo, pretože sme tu upriamení na materiálne veci, sme limitovaní časom a priestorom. Je to peklo, že stále po niečom túžime, je peklo, že potrebujeme jesť, piť, to všetko je pekelné. Materiálne veci sú satanské.“ Zatiaľ najväčšiu publicitu zožal svojou nostradamickou predpoveďou zničenia Paríža, ktoré malo nastať 11. augusta 1999. V tento deň zatmenia slnka mala spadnúť na parížsky zámoček Chateau de Vincennes ruská vesmírna stanica Mir a spôsobiť skazu celého mesta. Sám Rabanne sa v tento inkriminovaný deň nachádzal mimo mesta a keď sa jeho predpoveď predsa len nevyplnila, začal sa verejne ospravedlňovať a podrobnejšie priznávať k svojim mystickým skúsenostiam. Je presvedčený, že pochádza z planéty Altair a prišiel na Zem nájsť stratenú bájnu Atlantídu. Absolvoval vraj nespočetné množstvo prevtelení. Ako hovorí, bol napríklad prorokom Danielom v roku 3000 pred Kristom, žil v osemnástom storočí ako prostitútka a v starovekom Egypte ako vysoký kňaz, ktorý zavraždil Tutanchamóna. To všetko nás vracia späť k otázke, či nie je Paco Rabanne skutočne diabol v prestrojení. Kto vie, ale počas svojej kontroverznej kariéry sa „heavy metalový guru“ ukázal minimálne ako diabolský módny génius.
Čo však vieme s omnoho väčšou istotou, je, že Paco Rabanne, vlastným menom Francisco Rabaneda y Cuervo, sa narodil v roku 1934 blízko San Sebastianu v španielsko-baskickej oblasti. Jeho rodina patrila medzi pevných republikánskych ateistov. Keď sa v Španielsku dostal k moci Franco, utiekli do Francúzska. Cit pre módu nasával takpovediac s materským mliekom, pretože jeho matka bola toho času pravou rukou a vedúcou ateliéru Cristobala Balenciagu. Mladý Paco vyštudoval architektúru na škole Beaux-Arts v Paríži, no po jej skončení sa rozhodol venovať niečomu inému – navrhovaniu doplnkov. Vytváral kolekcie kravát, topánok a kabeliek pre také značky, ako Balenciaga, Cardin, Nina Ricci alebo Givenchy. V módnom dome Dior strávil dokonca osem rokov. Osudový zlom nastal, keď začal s menom Paco Rabanne vyrábať šperky z plastických hmôt. Svoju debutovú módnu kolekciu, pre vtedajší svet neuveriteľne odvážnu a prevratnú, predviedol vo februári roku 1966 pod názvom Twelve Unwearable Dresses (Dvanásť nenositeľných šiat). Od prvého momentu, ako vstúpil do sveta módy, si začal budovať kariéru na provokatívnej tvrdosti. Nežnú ženskosť akoby si nevšímal, svoje modelky neobliekal do sexi krajok, ale do experimentálnych odevov z plastu, kovových reťazí a plieškov. Neboli šité ihlou a niťami, ale spájané hliníkovými háčikmi a krúžkami pomocou klieští. Samotná Coco Chanel ho vtedy nazvala „robotníkom metalurgie“. O tri mesiace neskôr nechal predvádzať tanečnice v klube Crazy horse svoje plážové modely z plastických plátkov. Rabanne tiež ako prvý módny návrhár začal predvádzať s „farebnými“ manekýnkami. Módnemu provokatérovi kritika neodolala a ihneď sa stretol s úspechom. Jeho klientkami sa okamžite stali celebrity a štýlové modly tých dní, ako Brigitte Bardot alebo Audrey Hepburn. Čoskoro ho angažovali k filmu, aby vytvoril kostýmy pre kultový film Barbarella a jeho komiksovú postavičku, stvárnenú herečkou Jane Fonda.
Permanentná revolúcia a rozruch sprevádzali Paca po celé roky jeho módnej tvorby. Niet sa však čomu čudovať. Okrem toho, že dokázal vytvoriť oblečenie z plastu a kovových reťazí, používal aj iné šokujúce materiály – od papiera cez kompaktné disky a zrkadielka, optické vlákna, plastové fľaše až po kľučky dverí. Chcel vytvoriť „telo v priestore“, a tak zdobil šaty na piknik plastikovým príborom a „skladal“ tunikové šaty z článkov a doštičiek. Ak sa však predsa len rozhodol pre tradičnejší materiál, mal potom akúsi neodolateľnú a zlomyseľnú potrebu deformovať ho a pretvárať. Fluoreskujúcu kožu a norkovú kožušinu strihal na prúžky a trojuholníky, spájal ich kovovými krúžkami, prichytával nitmi alebo prišíval. V roku 1977 získal Paco Rabanne 1. cenu Needle Award, v roku1990 nasledovala zlatá Dice Award a v roku 1994 dostal ďalšiu pri príležitosti svojich 60. narodenín a 30. výročia tvorby zhruba dvoch stoviek originálnych kreácií.
K jeho sláve prispeli aj nesmierne vydarené a uchvacujúce parfémy. S prvým prišiel na trh už v roku 1969 a jednoznačne aj ním chcel šokovať svet. Svoj dnes už klasický parfém Calandre predstavil vo flakóne Pierra Dinanda, pripomínajúcom chladič rolls-roycu. Postupne nasledovali ďalšie: Métal (1979), La Nuit (1985), ocenený lineárny parfém XS pour Elle vo flakóne so strieborným uzáverom s astrologickými symbolmi a parfém unisex Paco, ktorý sa predáva v jednoduchom alumíniovom flakóniku. Ukončenie storočia v roku 2000 zavŕšil uvedením parfému Ultra Violet. „Fialová je najmystickejšia farba spektra dúhy. Je to esencia veku Vodnára, kedy éra človeka Homo sapiens ukazuje cestu ére človeka Homo spiritualis.“ Popri tom všetkom sa tento kreatívny multitalent venoval aj písaniu kníh. Jeho knihy Trajectoire (1990), La Fin du Temps (1993) a Zlatá cesta (1996) sa okamžite stali bestsellermi.
V roku 1999 Paco Rabanne oznámil, že zo sveta módy Haute Couture odchádza. Vyzerá to tak, že nové, pre neho také typické ťažkotonážne šaty už asi neuvidíme. Nie je však prečo zúfať, pretože Paco sa len viac upriamil na kolekcie „ready-to-wear“ a tvorbu doplnkov. Oblasť kreativity posilnil o novú umeleckú riaditeľku, ktorou sa v roku 2000 stala dizajnérka Rosemary Rodriguez.
Rozprávanie o tomto mystickom a rozporuplnom módnom tvorcovi ukončíme slovami, ktoré raz povedal v jednom interview: „Je ešte jedna vec, ktorú by som chcel povedať na záver. Je to o vesmírnej stanici Mir. Pomýlil som sa iba v jednej veci. V dátume. Nikdy som sa nezmienil o presnom dátume. Teda to nie je koniec. Dajte na moje slová...“