Peter Uchnár - Muži potrebujú lások viac

Hravosť, fantázia, pestrosť, nápaditosť. Život, dynamika, krása, neuveriteľnosť, veselosť, ale i strach či úzkosť. To sú vnemy, aké človeku chodia mysľou pri pohľade na čarovné obrázky z dielne Petra Uchnára. Grafika, ilustrácie, knižné i časopisecké publikácie - také sú podoby jeho tvorby. A uznanie doma i v zahraničí, tak sa úročí jeho netradičné videnie sveta a schopnosť pretransformovať ho do maľovanej podoby. S výtvarníkom Petrom Uchnárom sme skloňovali zopár zaujímavých pojmov.

Narodil sa 11. augusta 1970, čiže v znamení Leva. Vyštudoval Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave, jeho pedagógom bol profesor Dušan Kállay. V súčasnosti sa venuje predovšetkým ilustráciám. Je ženatý, s manželkou Nanou Furiya majú štvorročnú dcérku Namiko.

Počiatok tvorby

Samotné slovo tvorba je pre mňa príliš nadnesené, preto by som ním to, čo robím, neoznačoval. Povedal by som to tak, že si prosto iba kreslím. A ak by som mal odpovedať na otázku odkedy, nuž začalo sa to vtedy, keď som ako malý chlapec po prvýkrát pocítil radosť z toho, že za pohybom ceruzky skutočne zostáva čiara...

Podoby tvorby

V súčasnosti som síce známy ako ilustrátor, mojou prvotnou ambíciou však bola voľná maľba. Našťastie mi počas neúspešných prijímacích pohovorov dali členovia komisie najavo nielen svoje znechutenie, ale aj vysvetlenie, že so svojím cítením patrím skôr na katedru grafiky. A tak som sa stal grafikom. Hoci som v tom čase o grafike mnoho nevedel, hádam jedine to, čo prinášala vtedajšia dosť poburujúca kampaň voči slovenským grafikom, príchod na spomínanú katedru bol pre mňa milým prekvapením. Nielen pedagógovia, ale aj študenti na nej vytvárali atmosféru, v ktorej bolo cítiť, že v umení predsa len o niečo ide. Prežil som tam šesť rokov ako študent a potom ešte tri roky ako pedagóg...

Medzníky tvorby

Práve počas spomínaného obdobia na vysokej škole som objavil nové možnosti v grafike, a to prispôsobením si grafickej techniky výškotlače. Bol to môj nový spôsob sebavyjadrenia. Z tých čias sú známe moje čiernobiele grafiky, v ktorých prostredníctvom svetla vyjadrujem realitu nachádzajúcu sa niekde medzi abstraktným makro a mikrosvetom. K ilustrácii som sa dostal až po škole. Mojou prvou knihou boli Gulliverove cesty, ktoré získali ocenenie ministra kultúry a za ilustrácie som dostal i Zlaté jablko na Bienále ilustrácií Bratislava ´99. To bol pre mňa skutočne závratný úspech. Teraz, po piatich rokoch venovaných ilustrácii, mám za sebou prvú skutočne veľkú knihu Slovenské rozprávky. Je to istotne významný medzník, ktorého dôležitosť možno ešte v tejto chvíli nedokážem úplne doceniť. Teraz by som si rád zamaľoval a urobil niečo aj s mojimi čiernobielymi grafikami. Kvôli ilustrovaniu som zanechal mnoho nedokončených projektov. Teším sa, že na ne budem mať konečne čas...

Méty

Veľmi jednoduché. Mojou métou je dosiahnuť také podmienky, ktoré mi umožnia pracovať a mať tomu zodpovedajúce, teda primerané miesto v spoločnosti. To som už našťastie dosiahol...

Krása

Krása je tak subjektívny pojem, že je asi aj zbytočné venovať čas hľadaniu jej definície. Napriek tomu sa vytvárajú kánony krásy, predpísané vzory a návody. Našťastie vo výtvarnom umení nie sú dôsledky objektivizácie kánonu krásy tak vražedné, ako povedzme v móde. V tomto prípade si vyžadujú skôr silný žalúdok než zdravý rozum. Preto z môjho pohľadu možno o kráse hovoriť iba subjektívne, bez popisovania, ale iba v dobrom...

Krása, ktorá vyráža dych

To, čo dokážem skutočne oceniť, je krása žien. Našťastie žijem v krajine, kde o krásne ženy nie je núdza. A tak dýcham pokojne, s vedomím, že to, že sú ženy krásne, je v poriadku...

Krása ženy

Vo vnímaní krásy ženy je pre mňa veľmi dôležitá, prirodzenosť. Ak by niekto predpokladal, že je žiaduca podobnosť s nejakým idolom krásy, bol by v hlbokom omyle. Idylicky krásna žena síce môže pôsobiť reprezentačne, no pre dlhodobý vzťah potrebujeme my muži ženu - osobnosť. Ale ženy všeobecne, to je príliš banálna téma. Podobne ako napríklad počasie, ktorého uznávanú nudnosť v spoločenskej konverzácii nenarušia ani tisícky nevinných obetí. Preto si myslím, že je treba hovoriť vždy o konkrétnej katastrofe...

Láska

Láska v jednotnom čísle - to znie naozaj žensky, ale muži potrebujú lások viac. Myslím tým lásku k práci, k záľubám a koníčkom. Mám však na mysli aj fakt, že muži, ktorí nemajú radi ženy, nemajú radi ani tú svoju...

Manželstvo medzi umelcami

I moja manželka je umelkyňa - výtvarníčka, takže pokojne môžem to naše manželstvo označiť za príklad takzvaného dvojkariérového manželstva. K tomu malé dieťa a máme ukážkovú "zabíjackú" kombináciu. Našťastie, my už máme to najhoršie za sebou. Všetko prišlo tak rýchlo: manželstvo, dieťa, úspechy mojej manželky v Japonsku a moje na Slovensku. V našom prípade nejde iba o manželstvo dvoch umelcov, ale aj o partnerstvo dvoch rôznych kultúr. Často sa nám termíny zhodujú natoľko, že v čase, kedy by som potreboval nechať všetky domáce povinnosti na moju manželku, to jednoducho nie je možné. Pri našej práci, ktorá je taká náročná na koncentráciu, sme mali jedinú možnosť, ako sa súčasne postarať o dieťa a pracovať. Rozdielny režim dňa. Ja začínam pracovať až potom, keď zaspí moja dcéra. Ráno zas prvá vstáva manželka. To preto je môj hlas v telefóne ráno pred dvanástou taký neistý...

Otec umelcom

Moja manželka i ja pracujeme doma a pri našej rovnakej profesii a rovnakom pracovnom zaujatí niet dôvodu na inú než rovnocennú deľbu domácich prác a povinností. Netajím, že tým trpím. Ale získavam tým veľmi veľa. Som bližšie ku svojej dcére, než väčšinou otcovia bývajú. Sledujem jej vývoj, a to je u dieťaťa proces plný závratných zmien. Som ním doslova fascinovaný. Byť rodičom je škola, v ktorej sa vďaka sledovaniu vývoja osobnosti dieťaťa dozviete mnoho aj o sebe, aj o ľuďoch...

Autor: 
Terézia Tomášová, foto: Roman Skyba
Patrí do vydania: 
Február 2004