Nesprávne stravovanie a obezita sa medzi nami šíri ako kedysi mor. Všetci pritom chceme nielen vyzerať lepšie, ale hlavne byť zdravšími a predchádzať mnohým civilizačným chorobám, pre ktoré je obezita a nezdravý životný štýl hlavným spúšťačom. Ak im chceme predchádzať, mali by sme sa nad tým, ako žijeme, dôsledne zamyslieť a začať robiť zmeny.
Cukrovka, odborne nazývaná „diabetes mellitus“, je chronické ochorenie, pri ktorom dochádza k poruche látkovej premeny, čo sa prejavuje zvýšením hladiny cukru v krvi. Diabetes mellitus môžeme preložiť ako „medový prietok“. Názov bol odvodený od sladkej chuti moču cukrovkárov, ktorá bola prvýkrát opísaná v 17. storočí anglickým lekárom Thomasom Willisom. V tom čase bola chuť moču jedinou možnosťou ako diagnostikovať túto chorobu.
Aj keď je o nás ženách všeobecne známe, že rady, veľa, často a o čomkoľvek rozprávame, predsa len sú situácie, v ktorých namiesto slov necháme radšej prehovoriť svoje telo. Čo samozrejme neznamená, že by sa snáď v našich životoch vyskytovali situácie, kedy by sme nemali slov či kedy by sme k predmetnej téme nemali čo povedať. Onými situáciami rozumieme stavy a prípady, kedy sme svojimi neomylnými radarmi zachytili prítomnosť osoby opačného pohlavia, osoby vykazujúcej stopové prvky príťažlivosti, osoby hodnej naznačiť jej, že sa môže začať o nás zaujímať. Pozoruhodné je, že každá z nás má onen prejav iný, čímsi špecifický. Prostredníctvom nasledujúcich riadkov budete môcť dešifrovať, do ktorej skupiny patríte a aký typ mužov môžete svojím neverbálnym prejavom zaujať.
Autor: John Osborne; názov: Obzri sa v hneve (Look back in Anger); preklad: Karol Dlouhý; dramaturgia: Miriam Kičinová; réžia: Juraj Bielik; produkcia: Matúš Benža, Jana Kováčová a Monika Pulišová; scéna a kostýmy: Katarína Žgančíková; osoby a obsadenie: Jimmy Porter – Michal Jánoš, Alison Porterová – Rebeka Poláková, Cliff Lewis – Tomáš Vravník, Helena Charlesová – Andrea Vozárová, altern. Kristína Tóthová; pedagogické vedenie: prof. Vladimír Strnisko, doc. Ingrid Timková, prof. Peter Čanecký, doc. Svetlana Waradzinová.
Trochu histórie
Premiéra divadelnej hry Obzri sa v hneve 8. mája 1956 v Londýne vyniesla dovtedy neznámeho Johna Osborna priamo do divadelného neba, odkiaľ ho už nikto nevyhnal. „Podryl mŕtve konvencie a vniesol do divadla živý jazyk; uviedol antihrdinu a rozšíril hranice toho, čo sa dovtedy v tematickej oblasti pokladalo za prípustné: pripravil pôdu pre iných spisovateľov.“ (Gabriel Gersh: The Theater of John Osborne, 1967)
Prišiel proste v tom najsprávnejšom momente, keď všeobecná nespokojnosť s anglickým divadlom vrcholila.
Drzosť, arogancia, cynizmus, nihilizmus, všetko, čo provokovalo a spôsobovalo priamu či nepriamu bolesť akejkoľvek formy a intenzity, ničivá negatívna energia a deštrukcia prerastajúca do anarchizmu, ako i vulgarizmus najhrubšieho zrna či nekompromisné deštruovanie akýchkoľvek konvencií – to bol svet Johna Osborna. Západný svet a jeho kultúra nedávali v tej dobe mladým ľuďom nič, čo by aspoň navonok páchlo serióznosťou, čestnosťou, no najmä – úprimnosťou. Východný svet a jeho kultúra po zverejnených obludnostiach Stalinovho režimu mladým sveta zobrali aj tú poslednú štipku nádeje, že z východu by predsa len mohlo prísť niečo pozitívne a pre nich nádejné. Mladí ľudia, obzvlášť mladí tvoriví a tvoriaci ľudia sa dostali do ideologického a hodnotového chaosu.
Francúzska nová vlna, ktorá stála akoby pri kolíske všetkých po nej nasledujúcich „nových vĺn v umení“ (za takúto „novú vlnu“ sa považujú aj anglickí autori divadelných hier, takzvaní mladí rozhnevaní muži, ktorých naštartoval práve John Osborne hrou Obzri sa v hneve), bola prirodzenou reakciou na stagnáciu a komercializáciu vo filmovom umení. Mnohí významní režiséri, ktorí sa odmietli podriadiť požiadavkám komerčnej produkcie, zostávali bez práce a mladí talentovaní tvorcovia nedostávali žiadnu príležitosť. Neúrodné a temné roky tak nahromadili prirodzene talentovaných ľudí, ktorých množstvo už nebolo možné neakceptovať. Jeden, dvaja aj traja sa dajú umlčať, no ak naraz príde päťdesiat mladých a nahnevaných režisérov do reálneho a tvorivého procesu, niet sily, ktorá by ich zastavila. F. Truffaut, C. Chabrol, J. L. Godard, A. Resnais, L. Malle a tí ďalší sa už umlčať ani zastaviť nedali. Boli hovorcami svojich rovesníkov a tvorili generačný štít, ktorý si každá nová generácia musí vytvoriť. Existuje vždy, len si ho mnohí nechcú uvedomiť z dôvodu prirodzenej ľudskej závisti, žiarlivosti alebo nenávisti, že oni k nemu nepatria, pretože sa vybrali cestou komerčného úspechu a dobre plateného konformizmu. Dúfajú, že ak budú dostatočne zabezpečení, vrátia sa späť, na svoju „pravú“ cestu, ktorá však už je dávno pre nich stratená…
Je pravdou, že nebyť Johna Osborna a jeho Obzri sa v hneve, bola by sa určite objavila iná divadelná hra iného mladého nespokojného autora, no… John Osborne bol prvý. Po ňom prišli Harold Pinter, Peter Shaffer, David Turner, Brendan Behan. Napriek tomu, že boli nesmierne odlišní vo forme, boli jednotní v obsahu – myšlienke. Doba ich spojila v problematike odcudzenia človeka človeku, spoločnosti i sebe samému. Niekto sčítaný a vzdelaný by mohol konštatovať, že ich prapôvodcom bol F. Kafka, s čím možno súhlasiť, no zároveň nemožno opomenúť skutočnosť, že každá doba má svojho H. Ch. Andersena, Ezopa, Aristotela, Shakespearea i Franza Kafku.
John Osborne – Obzri sa v hneve a súčasnosť
Možno hovoriť o určitej podobnosti stavu päťdesiatych rokoch minulého storočia v Európe (najmä vo Francúzsku a v Anglicku) a súčasného stavu umenia na Slovensku? Uvedenie divadelnej hry Johna Osborna Obzri sa v hneve je vecou náhody alebo prirodzenej, ako i podvedomej reakcie mladých tvorcov na dianie v umení, v spoločnosti, v medziľudských vzťahoch? Mladý umelec mnohokrát nevie definovať vlastné pocity konkrétne a reálne, nevie, čo je ich príčinou alebo pôvodom, no z citového hľadiska ich vníma nesmierne intenzívne a presne. Jeho konformizmus je ešte iba v zárodku, na rozdiel od jeho prirodzenej a úprimnej túžby konať nie iba v prospech seba, ale aj v prospech iných… Táto túžba je úprimná, silná, nekonformná a najmä nekompromisná, čím spôsobuje aj mnoho bolesti i nechcenej deštrukcie.
Tam kdesi je základ divadelnej hry Johna Osborna Obzri sa v hneve, čo pravdepodobne prinútilo študentov VŠMU siahnuť po nej a urobiť všetko, čo bolo v ich moci, v ich schopnosti, aby divadelná hra bola určitým apelom na všetkých, ktorí doteraz videli, prípadne v budúcnosti uvidia toto divadelné predstavenie.
Oni sami o hre tvrdia, že „Obzri sa v hneve je príbehom štvorice mladých ľudí: Jimmyho, Cliffa, Alison a Heleny, žijúcich v malom byte, s nedostatkom finančných prostriedkov, ktorých jediným spôsobom vzbury proti svetu je hovoriť o nej, nie však konať. Jimmy je jeden z mála ľudí, ktorí si svoju bezmocnosť i neschopnosť uvedomujú, ale napriek tomu s ňou nič nedokáže urobiť. Iba slovne či fyzicky atakovať druhých a vybíjať si na nich svoju zlosť.
V tomto uzavretom priestore sú všetci k sebe navzájom krutí, odhaľujú sa a ‚zvliekajú z kože‘, aby sa vzápätí mohli zraniť na tom najcitlivejšom mieste. Inscenácia Obzri sa v hneve je o vzťahoch ohlodaných na kosť, o chýbajúcej ľudskosti, nepochopení, o potrebe blízkeho človeka, ale neschopnosti túto blízkosť vydržať.“ (Zdroj: VŠMU)
Žiaľ, … (1*)
(Recenzia)
Dramaturgička – Miriam Kičinová, režisér – Juraj Bielik
Dramaturgička s režisérom urobili niekoľko zmien, z ktorých niektoré možno považovať za pozitívum a iné zasa za zmeny – zásahy minimálne diskutabilné.
K pozitívam možno priradiť aj ideu popálenín, ktorá sa na scéne prejavila v dekoráciách stien. Hlavný predstaviteľ Jimmy Porter (Michal Jánoš) ju konkrétne využil iba dva- až trikrát (jemne si odtrhol kúsok „spálenej a zošúverenej - zvlečenej kože“), no viac túto tému nevyužil – nikto. Na rozdiel od bulletinu a plagátu, kde žehlička a popáleniny sú priam dominantnou témou. Nie iba priamo v texte (TELO, POKOŽKA, KOŽA, PRVÁ POMOC PRI POPÁLENINÁCH), ale aj prostredníctvom fotografií hlavných aktérov predstavenia, ktorí vyzerajú akoby im v dome vybuchol plynový bojler a všetci sa v tej chvíli tlačili okolo neho.
Uvedené pozitívum, ktoré v sebe prinieslo aj jemnú výčitku, však nemôže vyvážiť… (1*)
Využité a nevyužité herecké možnosti
… (1*) Za veľkú šancu možno považovať najmä postavu Jimmyho Portera (stvárnil ju Michal Jánoš), ktorá mala byť jednoznačne hnacím motorom celého predstavenia. Michal napriek svojím fyzickým danostiam i deklaratívnemu zvládnutiu množstva textu nemal šancu ísť ďalej… (1*) Škoda, že sa mentálne nenaladil a následne i nespojil s Rebekou Polákovou (predstaviteľkou Alison Porterovej), teda svojou manželkou, ktorá bola schopná vdýchnuť svojej postave určitý rozmer ľudskosti a dokonca i viac polôh jej rozháranej duše. Michal sa ňou neinšpiroval, okrem záverečnej scény, na škodu svoju i nás všetkých.
Rebeka Poláková prakticky ako jediná využila zverenú postavu na preukázanie svojho evidentného hereckého talentu, aj keď… (1*)
Ona mala právo byť inteligentná, aj vzdelaná a najmä, vzhľadom na skutočnosť, že bola manželkou Jimmyho, mala právo (dokonca povinnosť) byť aj šarmantná, prirodzene elegantná a príťažlivá. Jimmy chcel vo svojej zjavnej paranoji ovládať a riadiť osobnosť, nie handru. On nebol hyena, nelovil a neživil sa zdochlinami, on bol sadomasochistický dravec. Tvrdý, zásadový, neoblomný, diabolsky nemilosrdný, no zároveň aj inteligentný a vtipný, so zjavne nekompromisnou statočnosťou.
Tomáš Vravník (Cliff Lewis)… (1*) Aj Tomáša možno považovať za nádejného mladého herca, ktorý sa však bude musieť viac spoľahnúť na seba a svoj názor, svoje videnie postavy, napriek tomu, že každý režisér sa mu bude aj v budúcnosti snažiť vždy nanútiť svoje videnie postavy. Tomáš si musí čo najskôr uvedomiť, že svoje postavy bude na scéne stvárňovať vždy on, nikto iný. On musí svoju postavu prijať, akceptovať, mať ju rád a až potom ju môže na scéne kvalitne stvárniť, pričom práve jeho pričinením mu bude priam zázračne rásť do obdivuhodných podôb, na potešenie nás všetkých. Nuž a keď jeho postava bude stvárnená výborne, niet takého režiséra, ktorý by s tým nakoniec nebol spokojný.
Poslednou postavou, ktorá sa v hre Johna Osborna Obzri sa v hneve objavila na scéne, bola Helena Charlesová (v podaní Andrey Vozárovej, alter. Kristína Tóthová)… (1*) Napriek jej expresívnemu potenciálu z jej herectva zostáva v pamäti jedine kabaretný výstup (s Jimmym a Cliffom) a „niekým“ dodaný dosť samoúčelný výstup asi dvojminútového gejzíru vulgárnych synoným… (1*) Andrea pravdepodobne dostane ešte mnoho iných príležitostí, aby preukázala svoj talent, ktorý určite má.
Scéna a kostýmy – Katarína Žgančíková
Scéna bola skromná a maximálne účelná, bez zbytočných rekvizít, čo možno plne akceptovať ako – správny postup. Ako už bolo vyššie spomenuté, steny mali pôsobiť ako obhorená a spálená pokožka alebo zvlečená koža, čo sa Kataríne podarilo realizovať presne, podľa požiadaviek režiséra.
Kostýmy sú vecou názoru a v princípe môžu byť akceptované aj v tom duchu, ako boli realizované, no…
Osobnosť scénografa a návrhára kostýmov sa prejavuje aj v jeho snahe presvedčiť najmä režiséra o svojich návrhoch, ktoré by divadelnej hre pomohli. Kataríne by neuškodilo prejaviť sa trochu viac v zmysle zachovania väčších a výraznejších stôp po svojej invencii v realizovanej inscenácii. Napriek týmto skutočne drobným výčitkám (väčšia snaha o vnesenie svojho pohľadu do divadelnej hry) možno jej prácu hodnotiť ako veľmi dobrú, čo sa prejavilo aj v celkovej vizuálnej jednote predstavenia.
Produkcia – Matúš Benža (Jana Kováčová, Monika Žgančíková)
Napriek skutočnosti, že v recenziách sa iba zriedkavo objavuje produkcia, v tomto prípade si dovolím určitý exces, pretože produkcia sa zhostila svojej úlohy skvele. Matúš Benža v plnej miere preukázal ako znalosť problematiky a informovanosť produkčného, tak i znalosť všetkého, čo sa okolo divadelnej hry odohrávalo i odohráva. Ako nie správny produkčný, no ako múdry produkčný sa nepýtal, prečo má urobiť, čo sa od neho žiadalo – požadovalo. Ak to priveľmi nezvyšovalo finančné náklady, promptne urobil, čo mohol, a až potom sa jemne a opatrne pýtal, aký to malo zmysel… Matúš svojím prístupom k povinnostiam preukázal značnú profesionalitu a akcieschopnosť, čo ho predurčuje na zvládnutie akýchkoľvek projektov, a to akéhokoľvek rozmeru a zložitosti. Paradox? Možno, no ak produkcia bude schopná uniesť svoje bremeno povinností čo najkvalitnejšie, oslobodí tvorcov od množstva triviálnych záležitostí a oni sa budú môcť viac venovať samotnej tvorivej činnosti. Z takéhoto hľadiska je preto práca produkcie nesmierne dôležitá a významná, za čo im, v tomto konkrétnom prípade, treba vysloviť úprimnú vďaku a uznanie.
Nitroglycerín v rukách mladých…
Nie náhodou sa dostal nitroglycerín do analogickej terminológie v spojitosti s hrou Johna Osborna Obzri sa v hneve. Ak sa študenti, ktorí postupne naberajú určité profesionálne skúsenosti a najmä vedomosti od svojich pedagógov, majú zhostiť takto zložitého a komplikovaného textu, nie je to… (1*)
Doba v roku 1956 bola neskonale hladná po hre typu Obzri sa v hneve. Ak by to nebol urobil John Osborne, bol by to urobil niekto iný. John Osborne ju napísal, ako sa hovorí, na jeden dúšok – za sedemnásť dní. Bol ňou „tehotný“ – musela ísť na svetlo božie, musela ísť von. Iného riešenia nebolo. On ju pritom napísal úprimne nekompromisne. Tvrdo a na svoju dobu nesmierne provokatívne. Drzo.
Aby sa v týchto dňoch mala hra Obzri sa v hneve dostať na obdobnú úroveň provokácie a nekonvenčnosti ako v čase svojho vzniku, jej forma, výrazové prostriedky a priam až naturalizmus by museli dosiahnuť také obludné rozmery, že si to nedovolím ani vysloviť… (1*)
Záver. Aké sú možnosti?
… (1*)
Na záver treba konštatovať, že Malá scéna VŠMU je úžasná, priam fantastická príležitosť pre všetkých študentov VŠMU, najmä mladých divadelných tvorcov, prostredníctvom ktorej majú jedinečnú možnosť prezentovať svoje názory, prípadne ich konfrontovať s názormi iných. Dar v podobe Malej scény VŠMU si treba vážiť a strážiť, aby slúžila na skutočne hodnotné a kvalitné projekty, na ktoré študenti VŠMU bezpochyby majú. Medzi nich patria aj mladí tvorcovia, ktorí sa prostredníctvom divadelnej hry Johna Osborna Obzri sa v hneve prezentovali na primeranej úrovni.
Treba dúfať, že o týchto mladých tvorcoch budeme počuť ešte mnoho pozitívneho, ak po absolvovaní štúdia dostanú reálnu šancu uplatniť sa na profesionálnych divadelných scénach Slovenska.
Treba dúfať, že neskončia iba v dabingových štúdiách či v reklamných spoločnostiach.
Treba dúfať, že na túto divadelnú hru nebudú spomínať ako na svoju najväčšiu tvorivú príležitosť, akú vo svojom živote dostali.
(1*)
Z dôvodu možnej demotivácie mladých talentovaných tvorcov autor recenzie súhlasil s vypustením tejto časti recenzie, pretože jeho zámerom nie je mladým tvorcom ubližovať. Redakcia B&W
Do Egypta prichádzajú každoročne davy turistov obdivovať monumentálne chrámy vybudované pred tisíckami rokov jednou z najstarších civilizácií na svete. Milovníkov podmorského sveta lákajú pestrofarebné koralové útesy a slnkom prehriate vody Červeného mora. Svoje pohodlie si samozrejme nájdu aj priaznivci dovolenkového ničnerobenia, ktoré si môžu vychutnávať vďaka vysokému štandardu ponúkaných služieb. Málokto však vie, že pobyt v tejto príťažlivej a na históriu bohatej krajine sa dá prežiť aj trochu ináč ako slnením sa na pláži v niektorom z rozprávkových rezortov. Cestovná kancelária Satur ponúka možnosť stráviť príjemnú dovolenku plavbou po Níle na palube niektorej z luxusných výletných lodí. Začiatkom apríla sme aj my prežili na päťhviezdičkovej lodi Star of Luxor niekoľko nezabudnuteľných dní.
Z Hurghady priamo na loď
Dobrodružstvo začína v prístave v Luxore, kde sa po štvorhodinovom transfere z hurghadského letiska konečne naloďujeme. Naša loď Hviezda Luxoru má dĺžku 72 metrov, šírku 14,4 metra, výšku 11,5 metra a hmotnosť takmer 2 000 ton. Luxor je pre turistov viac ako prístav známy vďaka preslávenému chrámu zasvätenému bohovi Amonovi alebo nádhernému chrámu v Karnaku so stĺpovou sálou, ktorú tvorí 134 bohato zdobených a 23 metrov vysokých pilierov. Do vyplávania ostáva necelá hodina, a tak si zbežne prezeráme priestory, v ktorých budeme tráviť niekoľko nasledujúcich dní. Štandardné ubytovacie kajuty sú menšie, ale komfortne vybavené pre pohodlnú viacdňovú plavbu. Nastaviteľná klimatizácia, sprchovací kút, toaleta, pracovný stolík, chladnička a vstavané skrine sú ich samozrejmou súčasťou. Z okna s obdivom sledujeme nosičov, ktorí s neuveriteľnou ľahkosťou dopĺňajú zásoby potravín pre našu plavbu. Niesť na ramene dvanásť kartónov s obsahom asi štyristo vajec, zastaviť uprostred mostíka, vytiahnuť jablko a spraviť si desiatovú prestávku sa zdá byť na prvý pohľad úplne uletené. Z bezstarostného výrazu tváre nosiča však usudujem, že to je zrejme jeho každodenný rituál a strachovať sa o raňajky na najbližšie dni je úplne zbytočné.
Úžasné pamiatky a poklady
Tesne po jednej opúšťa Star of Luxor brehy prístavu. Našou prvou zastávkou je Habo City a 21 metrov vysoké Memnonove kolosy, ktoré tvoria pomyselnú vstupnú bránu do Údolia kráľov. V thébskom meste mŕtvych bolo doteraz odkrytých viac ako šesťdesiat kráľovských hrobiek a hrobiek vysokých kráľovských hodnostárov, z ktorých niektoré sú sprístupnené aj pre verejnosť. V roku 1922 tu bádateľ Howard Carter uskutočnil nepochybne jeden z najúžasnejších archeologických objavov, keď odhalil 3 300 rokov neporušený vchod do hrobky mladučkého kráľa Tutanchamóna. Napriek krátkej dobe strávenej na tróne ho na večnosť sprevádzali nepredstaviteľné poklady, ktoré dnes možno obdivovať v Egyptskom múzeu v Káhire. Výlety za poznaním nás stoja množstvo energie, ktorú dopĺňame na našej plávajúcej oáze. Pobyt na hornej palube s barom, bazénom, virivkou a lôžkami na slnenie i odpočinok v tieni rýchlo dopĺňa stratené sily. Pozorovanie meniacej sa krajiny spríjemňuje osviežujúci vánok, ktorý však klamlivo uberá saharskému slnku na intenzite. Aj v severnejších častiach Egypta sú už v tomto ročnom období tridsaťstupňové teploty celkom bežné. Opaľovací krém s vysokým ochranným faktorom preto patrí k povinnej výbave pre ďalšie pohodové prežitie plavby.
Krajina nádhernej prírody a veľkých kontrastov
Níl, druhá najdlhšia rieka sveta po Amazonke, vyteká z Viktóriinho jazera, nachádzajúceho sa na území Ugandy, Tanzánie a Kene. Je dlhý 6 671 kilometrov a do Egypta priteká z Násirovho jazera cez Asuánsku priehradu. Plavba po tomto veľtoku nám prináša množstvo úchvatných scenérií a kontrastov. Zelené brehy zdobené palmami a banánovými poliami prechádzajú v diaľke do vysokých púštnych dún nehostinnej Saharskej púšte. Popri vode vidieť pasúci sa dobytok, skromné príbytky a farmy statkárov, ale i luxusné víkendové vily boháčov. Okolo šiestej sa začína nad obzorom meniť slnko na obrovský pomaranč nádherne sfarbujúci okolitú zeleň a brehy do oranžova a rýchlo mizne pod obrysmi palmových listov. Vzduch sa citeľne ochladí a na tmavnúcej oblohe sa začínajú zjavovať hlúčiky žiariacich hviezd, ktorých jas s odchádzajúcim dňom silnie. Okolitá krajina v ich svite nadobúda novú, magickú tvár. Plavba pokračuje cez Esnu a jej vodné dielo, kde sa cez plavebnú komoru dostávame na novú úroveň hladiny Nílu. Nasleduje Edfu s nádherným chrámom zasväteným bohovi Horovi, zobrazovanému s hlavou sokola. Tento chrám je považovaný za druhý najimpozantnejší po známom karnackom chráme. Naša posledná zastávka pri plavbe proti prúdu je v Asuáne. Obrovská moderná priehrada vybudovaná začiatkom minulého storočia slúži na výrobu elektrickej energie a zabraňuje povodniam, keď sa korytá Nílu naplnia vodou po výdatných dažďoch, ktoré každoročne padnú na Etiópsku vysočinu a v okolí rovníkových jazier. V Asuáne nás čaká výlet typickou nílskou plachetnicou felukou, prehliadka chrámu bohyne Hathor, mauzólea Aga Khana, botanickej záhrady a zazrieme aj apartmán hotela Old Cataract, v ktorom Agatha Christie napísala svoj román Smrť na Níle.
Špeciality lodného šéfkuchára
Unavení z celodenného výletu sa vraciame na loď a nedočkavo čakáme, akú špecialitu pre nás pripravil naš lodný šéfkuchár dnes. Všetci sme sa zhodli, že sa na loď vrátime znova minimálne kvôli vynikajúcej strave. Raňajky sa podávajú formou švédskeho stola. Každý deň sa obed alebo večera servíruje v štýle anglického stolovania, kedy vám čašníci nosia na stôl vyberané špeciality každý chod osobitne. Pripraviť pestrú vegetariánsku stravu? Žiadny problém. Nechýbajú vyčačkané zákusky, zmrzlina a vždy čerstvé ovocie. Po večeri je čas na relax. K dispozícii je horný bar, v zadnej časti knižnica s čitárňou s panoramatickým výhľadom, kde sa pohodlne usadení v hlbokých kreslách môžete oddávať odpočinku. Náš oddychovo-poznávací výlet sa pomaly chýli ku koncu a my si až po návrate domov a pri písaní týchto riadkov uvedomujeme, aké výnimočné chvíle nám plavba po Níle pripravila.
O ženách sa vraví, že keď chcú, dokážu mužov ovládať, manipulovať. Vraví sa tiež, že dokážu celé hodiny venovať starostlivosti o seba a v prípade, že sa rozhodnú muža zviesť, tomu niet viac úniku. To všetko sú zrejme tvrdenia vychádzajúce zo života. A z neho tiež pramení aj jedno osobné poznanie – ženy často chybia, keď premýšľajú o tom, ako ich vnímame my muži. Mnohé sú presvedčené, že – obrazne povedané – letíme na blondíny s nadpriemerným objemom hrude a postava modelky je pre nás základný predpoklad záujmu. A že krásnej žene prepáčime všetko, menej krásnu si nevšimneme. O pomoc som požiadal piatich mužov z rôznych kútov Slovenska. Aj vďaka ich názorom na to, čo si na ženách všímame, čo nám prekáža a aké ženské vlastnosti nám sem-tam dokážu strpčiť život, vám môžeme priblížiť naše vnímanie ženského pokolenia.
René, 29 rokov, Bratislava
Som presvedčený, že najpríťažlivejšou vlastnosťou žien je fakt, že sú naším opakom. Z toho pramení aj ich schopnosť pozerať sa na život inak ako my muži a dať nám tak dôvod vidieť veci aj z iného uhla pohľadu. Avšak, keď svoje analytické schopnosti posunú za hranicu únosnosti, dostávame sa k ich horšej vlastnosti, a tou je zbytočné pitvanie, rozoberanie nepodstatných detailov. Hľadanie významov, kde žiadne nie sú. A tiež ma dokáže vyviesť z dobrej nálady extrémna ženská náladovosť, a to nehovorím o chorobnej žiarlivosti. Čo sa týka fyzickej stránky veci, ak si ženu mám všimnúť, potom ma musia zaujať jej nohy a zadok, ktorý by nemal byť malý. Nohy nemusia byť vôbec štíhle, hlavne nech sú pevné. A oči. Pohľad, výraz v nich, to je takisto silný magnet. Naopak doslova zimomriavky mi prebehnú po tele, ak vidím ženu, ktorá je extrémne zarastená a zanedbaná. Možno tieto slová vyznievajú až príliš naturalisticky, ale stačí sa lepšie pozrieť okolo seba a zistíte, že žien, ktoré sú nedbalo oblečené a neupravené, nie je zas až tak málo.
Richard, 37 rokov, Martin
Žena buď zaujme, alebo nie. Neviem presne povedať čím, prečo. Je to pocit, ktorý vo mne vyvolá pohľad do jej tváre. Ak potom otvorí ústa a spôsob, ako sa vyjadruje, je tiež príťažlivý, je to moment, keď môžem povedať, že ma žena zaujala. Samozrejme, spôsobom vyjadrovania som nemal na mysli, či hovorí spisovne. Skôr to, či to, čo hovorí, má v sebe punc zaujímavosti, múdrosti, možno vtipnosti. Ženy sa mi páčia a páčia sa mi aj ich prirodzené vlastnosti. Ale ak niečo naozaj nemusím, tak potom absolvovať s nimi nekonečné nákupy a ešte nekonečnejšie čakanie na ne, kým si ony vyberú. Toto ma fakt ničí.
Ak hovoríme o vzhľade, potom sa mi určite viac páčia ženy so stredne veľkými prsiami, športovej postavy. Rozhodne nemusia byť tenké, vlastne vôbec sa mi nepáčia extrémne štíhle ženy. No a ak je zadok plnší, vlasy dlhšie a aspoň trochu vlnité, je to super. Celkovo si ale myslím, že my muži hodnotíme ženy ako celok. Ako vyzerá, ako sa oblieka, či má vkus. A na druhej strane darmo bude perfektne nahodená, keď bude mať napríklad ruky v hroznom stave. Skrátka na žene má všetko ladiť a všetko by malo byť príjemné. Na nej i v jej povahe. Na druhej strane doslova nemusím ženy, ktoré zarastajú, majú chlpy na brade, ktoré to preháňajú s líčením a ktoré používajú ťažké parfumy. A aby som nezabudol, dosť mi prekážajú ženy fajčiarky.
Martin, 40 rokov, Prešov
Myslím, že my muži môžeme byť vďační životu za to, že ženy vôbec máme. Skrášľujú svet a som toho názoru, že keby ženy neboli, bolo by na svete napríklad určite viac násilia. Majú však aj ony vlastnosti, ktoré nepatria práve k príjemným. Myslím si, že niekedy trochu veľa rozprávajú. A niekedy rozprávajú tak veľa a niekedy tak od veci, až sme z toho my muži zúfalí. Ak by som mal zhodnotiť, čím ma dokážu zaujať fyzicky, potom určite tým, čo dokážu zo seba spraviť. Samozrejme, v tom dobrom zmysle. Pre mňa totiž nie je dôležité, akú má žena výšku, postavu, ale ako sa dokáže s týmto faktom vysporiadať. Či sa dokáže vhodne a pritom pekne obliecť, upraviť. Lebo pre mňa osobne je naozaj príjemné, ak mám povedzme kolegyňu, ktorá je pekne upravená, pekne vonia a pri pohľade na ktorú sa môžem doslova kochať. Potom s ňou rád prehodím aj pár slov, možno si dovolím aj trochu koketovania, a deň je hneď krajší. Z toho, čo som povedal, logicky vyplýva aj to, kedy mi pohľad na ženu nie je ani trochu príjemný. Keď je žena neupravená a nečistá.
Miro, 38 rokov, Žilina
Ženy sú skrátka iné ako my. Sú ženské a vedia svoju ženskosť dávať najavo. To mi na nich skutočne imponuje. No mám osobnú skúsenosť aj so ženou, ktorej príroda veľa pôvabu nenadelila a je to jedna nepríjemná, protivná a zlomyseľná osoba, ktorá si svoj fyzický hendikep, ak to tak môžem povedať, doslova kompenzuje tým, že je prehnane agresívna a nepríjemná voči svojmu okoliu. Toto je ženská vlastnosť negatívneho rozmeru, s ktorou sa reálne opakovane stretávam. Za seba môžem povedať, že sa mi páčia ženy štíhle, ktoré majú niečo v očiach. Niečo múdre a tajomné. Čím nechcem povedať, že všetky iné ženy by sa mi nepáčili. Asi jediné, čo by mi na žene doslova prekážalo, by bolo, keby mala v tvári nejaké hnisavé vyrážky. Inak sa mi ženy páčia a mám ich rád.
Ján, 33 rokov, Banská Bystrica
Ženy majú mnoho vlastností, ktoré mi na nich imponujú. Ak počujem slovo žena, hneď si ho spojím so slovom matka. Ich schopnosť materinskej starostlivosti, ich láska, láskavosť – to sú najkrajšie vlastnosti, aké žena môže mať. Na druhej strane ale ženy vedia byť aj pekne vypočítavé. Vedia, čo na nás mužov platí a vedia to aj použiť. Niekedy nás tam, kde nás chcú mať, dostanú svojimi rečami, inokedy tým, ako sa oblečú, aké gesto urobia vo vhodnej chvíli. Niekedy mám pocit, že nás majú prečítaných až príliš. Pre mňa je príťažlivou taká žena, ktorá nemusí byť za každú cenu najkrajšia na svete, najkrajšia a najvyzývavejšia na nejakej akcii. Čiže vie správne odhadnúť, kedy si čo môže dovoliť, ako sa upraviť. Lebo podľa toho, ako sa žena upraví, dáva ostatným najavo, čo si o sebe myslí. Aspoň ja z toho hneď vycítim, aká je to osobnosť. A dá sa povedať, že si všímam všetko: vlasy, účes, nechty, topánky, kabelku, oblečenie, ale aj jej vystupovanie, či má spôsoby a či má vkus. A určite môj prípadný záujem schladí žena s mastnými vlasmi, neoholeným podpazuším, v minisukni k nohám, ktoré si to rozhodne nemôžu dovoliť.