Téma mesiaca

Detstvo Liv Tyler

Liv se narodila bývalej modelke a rockovej fanúšičke Bebe Buell 1. júla 1977. Do svojich dvanástich rokov žila ako normálne americké dievča. Snívala o kariére modelky. Takmer celé detstvo si myslela, že jej otcom je Todd Rundgren, a preto aj používala meno Liv Rundgren. Krátko po jej narodení sa jej matka s Toddom rozišla a presťahovali sa do Portlandu v štáte Maine. Práve keď dovŕšila spomenutých dvanásť rokov, navštívil jej matku známy spevák Steven Tyler zo skupiny Aerosmith. Liv si ho zmýlila so spevákom Mickom Jaggerom. Postupne si začala uvedomovať svoju podobu so Stevenom, ktorý k nim prichádzal ako rodinný priateľ. Zistila, že Steven Tyler je skutočne jej biologickým otcom, preto ako dvanásťročná prijala priezvisko Tyler. To bol súčasne i štart jej sľubnej kariéry.
Keď mala Liv štrnásť rokov, presťahovali sa s matkou do New Yorku, kde Liv začala s modelingom. Už onedlho sa objavila na titulných stránkach veľkých časopisov ako Seventeen, Interview a Mirabella. Prvýkrát na seba naozaj upozornila v roku 1994 vďaka videoklipu a veľkému hitu Aerosmith Crazy, kde sa spolu s Aliciou Silverstone objavili ako sexy tínedžerky. Svoj filmový debut mala za sebou v rovnaký rok v thrilleri Nemý svedok (Silent Fall). O rok neskôr sa objavila v úspešnej romantickej dráme Ťažká váha (Heavy).
A jej filmová kariéra sa rozbehla. Nsledovala komédia Na plné pecky (Empire Records, 1995), ktorá však nemala komerčný úspech a nechala sa počuť aj kritika. O to úspešnejšia však bola romantická dráma Zvodná krása (Stealing Beauty, 1996). Zahrala si v nej devätnásťročnú dievčinu, ktorá príde do Talianska hľadať svojho otca a stratí tu panenstvo. Potom prišiel na rad megafilm Armageddon, v ktorom si zahrala po boku Brucea Willisa. Hollywoodskeho nováčika,
Liv Tylerovú magazín People zaradil v roku 1997 medzi päťdesiat najkrajších ľudí sveta. To bol štart k jej ďalšiemu úspechu – stala sa oficiálnou tvárou kozmetického koncernu Givenchy.

Filmová kariéra Liv Tyler – Armageddon, Pán prsteňov a iné

Hoci jej hviezdnu kariéru otvoril film Zvodná krása, Liv sa preslávila vo veľkorozpočtovom akčnom sci-fi filme Armageddon, v ktorom úspešne sekundovala hviezde prvej veľkosti Bruceovi Willisovi ako jeho dcéra a súčasne vystupovala po boku Bena Afflecka ako jeho dievča. Téma ohrozenia Zeme obrovským asteroidom je pre takéto veľkofilmy vďačným námetom. Okrem asteroidu však musí B. Willis zvládnuť aj nápadníkov, ktorí sa krútia okolo jeho peknej dcéry (Liv). Do filmu však okrem urastenej postavy prispela Liv aj hudbou. Zabezpečila rockové piesne v podaní svojho otca Stevena Tylera z Aerosmith. Výborná zmes melódií urobila svoje a veľmi dobre dopĺňa dej filmu. I vďaka úspechu tohto filmu sa Liv Tyler dostala na výslnie.Zahrala si aj s Tomom Hanksom vo filme To je náš hit (That Thing You Do!, 1996), ďalej v úspešnom filme Vitajte v Holly Springs (Cookie‘s Fortune) spolu s Glennom Closom a Julianne Moore­ovou. V sarkastickej komédii Dr. T a jeho ženy (Dr. T & the Women) o neľahkom životnom údele obľúbeného dallaského gynekológa si zahrala menšiu úlohu Marilyn. Skutočne životný úspech ale prišiel v obrovskom kinohite, keď sa objavila v trilógii režiséra Petera Jacksona Pán prsteňov 1 – Spoločenstvo prsteňov (The Lord of the Rings: The Fellowship of the Ring, 2001). Tu hrala po boku Elijaha Wooda (Frodo) v úlohe Arwen. Úspešná trilógia na motívy J. R. R. Tolkiena pokračuje podľa názvov jej troch dielov: Pán prsteňov 2 – Dve veže (The Lord of the Rings: The Two Towers, 2002) a Pán prsteňov 3 – Návrat kráľa (The Lord of the Rings: The Return of the King, 2003). Arwen – večernica, elfská princezná – je láskou Aragorna a po jeho boku sa z nej stane gondorská kráľovná. Vo filme bola jej úloha prikrášlená, nakoľko v knihe veľa priestoru nemala. Podľa toho by sa na plátna kín dostala až v treťom dieli. Preto je vo filme zvýraznený ľúbostný príbeh medzi Arwen a Aragornom, čo v treťom dieli vyvrcholí kráľovskou svadbou v Gondore. Na trón Gondoru však zasadne už ako smrteľná, pretože kvôli láske sa vzdala svojej elfskej nesmrteľnosti.
A prečo má Liv za sebou také skvelé úlohy vo filmoch? Pretože si ich jednoducho veľmi trpezlivo vyberá a vždy dlho čaká na tú pravú úlohu. Rozhoduje sa podľa osoby režiséra. Ak dostane do rúk podľa nej dobrý scenár a režisér nie je k nemu priaznivo naklonený, úlohu odmietne. „Veľa záleží odo mňa, veď ja som tá, ktorá sa má vžiť do charakteru svojej postavy, a chcem jej veriť. Preto musím byť vedená rovnako zmýšľajúcim človekom, ktorý je osobnosťou. Nič viac a nič menej,“ hovorí Liv.

Liv Tyler dnes

Liv sa vo februári 2001 zasnúbila s Roystonom Langdonom, lídrom rockovej skupiny Spacehogs. Navštívila s ním už aj Yorkshire, rodisko Langdona, a hovorí sa, že tu chce kúpiť dom. Do krajiny s jej zvlnenými kopcami sa vraj zaľúbila. Liv sa chce usadiť, pretože čaká dieťatko, ktoré sa má narodiť po Novom roku. Svetovou tlačou nedávno preletela správa, že v reštaurácii The Pearl (Perla) v Massachussetts Island pri večeri s Roystonom a niekoľkými priateľmi odpadla od vyčerpania a prepracovania. Z nemocnice Nantucket Cottage odkázal jej zástupca David Nesmith nedočkavým priaznivcom Liv, že všetko je v poriadku a Liv mala problém zrejme z nadmerného slnka.
Na materstvo vraj Liv dobre pripravuje jej psík, ktorý vyžaduje veľkú opateru podobne ako dieťa. A na ňom si vraj teraz trénuje a usmerňuje aj svoj temperament.

„Goofy“ už od detstva

Pink, vlastným menom Alecia Moore, sa narodila v mestečku Doylewston neďaleko Philadelphie. Prezývku Pink (Ružová) dostala v detstve – keď niečo vyviedla, začala sa vždy červenať. Neskôr, keď si začala farbiť vlasy na ružovo, sa prezývka stala nositeľom aj jej imidžu. Jedného dňa sa totiž rozhodla: „Volajú ma Pink, tak si teda dovolím úlet a zafarbím si vlasy na ružovo. Spravila som to a páčilo sa mi to. Prijala som ružovú farbu za svoju prirodzenú a ružové vlasy budem mať už stále!“ Neskôr však svoj názor zmenila – jej vlasy nezostanú ružové navždy, vymyslí vraj niečo nové. Zmeniť chce i dĺžku svojich vlasov. Hovorí, že nakrátko ostrihané ich má už osem rokov a že jej dlhé vlasy chýbajú.

V rozhovore s Billym Johnsonom Jr. nedávno hovorila o svojom detstve rebelky, o nátlaku stať sa ikonou tínedžeriek, o láske ku všetkým druhom hudby, o tom, že neznáša stereotyp a o svojom sne spievať jedného dňa duet s Eminemom. Na otázku, ako by sama charakterizovala svoju osobnosť, Pink odpovedala, že je to veľmi zložité. Myslí si, že je veľmi bláznivá, „goofy“. Hovorí, že bola veľmi divé dieťa. Na svete neexistovalo nič, čo by nemohla robiť: spievala v kostole, bola líderkou v rockovej kapele, chodila do raveových a hiphopových klubov, hrala pozemný hokej a robila gymnastiku, skejtbordovala a robila všeličo iné, aj nemožné, a nikde nesmela chýbať. Zdalo sa jej, že už má tridsať rokov a pritom mala len desať. Žila jednoducho život naplno. A ako sama hovorí: „V pätnástich som sa rozhodla, že ja nechcem byť jedným z tých interpretov, čo sa dostanú na vrchol preto, lebo spievajú zamilované piesne o láske, hoci im neveria.“

Zbláznila sa predovšetkým do skejtbordu a keďže vždy všetko robila naplno, aj v ňom bola výnimočná, americké magazíny o nej písali aj vďaka nemu. Bola účastníčkou skejtového tábora Woodward Skate Camp v Poconose a všetkým ukázala, že ak človek robí niečo naplno a s oduševnením, môže byť viac ako dobrý a nie je dôležité, či je chlapec alebo dievča. Vždy rada uzemňovala ľudí a dokazavola, že vžité názory nemusia byť pravdivé. Už z trucu sa dokázala vybičovať aj k nemožnému. A zábavu vždy spájala so svojou identitou. Aby bolo jasné, že ide o Pink, celý jej výstroj bol ružový. Že sa vyrovná chlapcom, dokazovala tým, že sa namiesto hrania s Barbie šplhala na stromy. A profesionálov neskôr presvedčila, že spievať hudbu R&B môžu aj speváci bielej rasy.

Závratná kariéra Pink

Keď mala trinásť rokov, začala spievať v rockovej kapele. Najskôr to mala byť zábava, stalo sa to však jej životom. Kamaráti zo strednej školy, na ktorú chodila, sa stretli a aby sa nenudili, začali spievať. A Pink sa do spievania zamilovala. Pre kapelu mohla písať vlastnú hudbu a ona to využila, i keď bola ešte dieťa. Ako jediná dievčenská členka kapely vyhrala dokonca jednu z talentových súťaží. V tom čase vlasy ešte nemala ružové. Mávala ich modré, zelené, nosila zapletané vrkoče či dlhé copy, inokedy jednu stranu vlasov dlhšiu ako druhú. Bola bláznivá, nedodržiavala žiadne zásady.
Najkrajšie spomienky Pink sú spojené práve s obdobím, keď bola súčasťou skupiny. Spomína na pocit harmónie, ktorý vtedy prežívala: „Keď ste s dvoma dievčatami a všetky tri spolu bývate, spolu spievate, spolu dýchate a spolu plačete, zvuk, ktorý potom spolu vykúzlite, je krásny. Spievali sme gospely, rockové piesne, robili i inú hudbu a všetko krásne. Ťažké je však vydržať so skupinou dlhšie, prispôsobovať sa. Život každého je totiž iný a súhlasiť vždy s odlišnými názormi je ťažké. O to viac, že ja som veľmi emocionálna. I keď sa naše cesty rozišli, jedno z dievčat je dodnes mojou najlepšou priateľkou. V súkromí si rozumieme, profesionálne sa však každá zaujímame o iný štýl hudby.“
Aj Pink sa vyvíjala. Nie je na svete veľa populárnych spevákov, ktorí by prekračovali toľko hraníc ako Alecia Moore. Ako dieťa spievala v černošskom kostole, v štrnástich rokoch začala spievať ako vedľajšia speváčka pre hiphopovú skupinu Schools of Thought v rodnom Philly. Nasledovali malé úlohy v dievčenských kapelách - R&B acts Basic Instinct a Choice.
Až spolupráca na filme Moulin Rouge, kde spievala úlohu Patti La Belle Lady Marmalade, jej pomohla pokročiť v kariére ďalej. Ukázalo sa, že jej schopnosti v R&B, hiphope a disko hudbe sú veľmi vyrovnané. Ale pravdepodobne nikto nepredpokladal, že by Pink bola taký veľký rocker zo srdca. Jej mnohoplatinový album Missundaztood 2001 preukázal veľa z jej skoršej tanečno-populárnej formácii. A potom prišli na rad je hostia z Aerosmithu: Steven Tyler a Bon Jovi či Richi Sambora. Jej single, ako Get The Party Started, Don‘t Let Me Get Me, Just Like A Pill a Family Portrait, sa stali hitmi v rokoch 2002 a 2003. Ale Pink išla po týchto úspechoch ďalej. Pokračuje v snahe dosiahnuť ďalšiu prestíž, napríklad v spolupráci s Beckom a technoautorom Williamom Orbitom na Charlie‘s Angels.

Skutočný zlom v jej kariére nastal, keď jej na základe demonahrávky oznámili, že bude spievať pre L. A. Reida a zopár iných vplyvných ľudí. Keď vkročila do veľkej konferenčnej miestnosti, za stolom bola usadená skupina asi päťdesiatich dôležitých ľudí, stojacich za novou nahrávkou. „Skoro som tam odpadla! Pomyslela som si, že si zo mňa určite robia srandu, a začala som spievať pred všetkými týmito ľuďmi. L. A. prudko vstal, objal ma a povedal: ,Vitaj, superstar.‘ Toto slovo nemám rada, pretože ho používa každý, ale musela som si zvyknúť.“

Závratný vzostup bol možno dôsledkom aj toho, že už od detstva milovala hudbu. Keď bola malá, často doslova nútila svoju mamu, aby ju zobrala do rôznych speváckych kurzov. Spievala Phantom Of The Opera, piesne Mariah Carey a 4 Non Blondes na tom istom kurze v rovnakom čase. Hudbu si zvlášť nevyberala, ako dieťa milovala všetky druhy hudby. Samozrejme, dobrej. To, čo ju inšpirovalo, muselo ísť zo srdca. Poznala hudbu natoľko, že sa jej zdalo, akoby mala najmenej sto rokov, akoby už bola stará duša. Hovorí, že keby si mohla vybrať, s kým naspievať duet, tak by to určite bola Janis Joplin alebo Teena Marie, ale bolo by to ťažké rozhodnutie. Rada by spolupracovala aj s Billy Joel. Títo umelci sú jej idolmi po celý jej život, a preto by sa možného stretnutia s nimi i obávala, pretože nadšenie a realita sa nemusia stretnúť. Nahrať duet s Eminemom je však rozhodnutá, podľa nej by to bolo bláznivé. Zároveň si však myslí, že jej fanúšikovia nechcú, aby bola taká otvorená, ako je on. Nevie, či sú na to pripravení. V každom prípade si myslí, že by to mohla byť vynikajúca pieseň a už teraz má nejaké nápady.

Úspechy

Pink má na svojom konte už tri veľmi úspešné albumy: Can’t Take Me Home, Missundaztood a posledný – Try This, pričom všetky dosiahli štatút multiplatinových platní, čo v Amerike znamená predaj rádovo v miliónoch.

Svoju prvú Grammy dostala Pink spolu s Christinou Aguillera, Lil´Kim a Myou za remake skladby Lady Marmalade, nahraný pre soundtrack k filmu Moulin Rouge.

V roku 2003 získala MTV Europe Music Award za najlepšiu pieseň Get The Party Started a na World Music Award 2003 bola vyhlásená za najlepšiu americkú pop-rockovú umelkyňu. Na Brit Award 2003 to zavŕšila cenou pre najlepšiu medzinárodnú interpretku.

V Los Angeles pri udeľovaní tohtoročných cien Grammy tiež neobišla naprázdno – získala Grammy v kategórii najlepšia rocková speváčka.

Try This Tour 2004 je jej vôbec prvé turné v Európe, ktoré sa začalo 19. februára v írskom Dubline a zatiaľ sa stretáva s mimoriadnym ohlasom a úspechom. Skoro v každom meste musí Pink pridávať ďalšie koncerty.

Životná filozofia – rob iba to, čo robiť chceš

Ako Pink povedala o svojej hudbe a celoživotnej filozofii vo svojom novom interview s Billy Johnsonom Jr.: „Nemusíš sa obávať, čo si ostatní ľudia myslia a čo považujú za správne. Rob iba to, čo chceš robiť. Ľudia majú viac rešpektu, keď si stojíš za tým, čomu veríš, ako keby si mal spraviť niečo len preto, lebo to oni majú radi. Moja teória je: ja prinútim ľudí, aby ma nasledovali a nebudem nasledovať všetkých ostatných. Budem robiť to, čo ja chcem, a vy všetci sa ku mne snáď pridáte.“
Pink žije len hudbou. Je veľmi šťastná, že jej Boh dal požehnanie a šancu robiť hudbu. Myslí si, že je už oveľa pokojnejšia ako v predošlých rokoch. Uvedomila si totiž, že všetko sa deje z nejakého dôvodu a nazbierala už dostatok skúseností z detstva. Prvú zmluvu podpísala, keď mala šestnásť rokov. Tým sa jej detstvo skončilo a prišiel čas začať brať veci seriózne. Takúto šancu totiž nedostáva hocikto a nepríde dvakrát. A Pink vedela celý život, že jedného dňa bude speváčka. Zle sa učila a keď sa jej učitelia pýtali, kde má svoju úlohu, povedala, že nevie, o čom to rozprávajú! Myslí si, že všetko nie je pre všetkých. Ona sa rada zabáva, má rada ľudí, ktorí neberú život až tak vážne. Hovorí, že nevie, kde by bola teraz, keby nerobila hudbu. Prehodnocuje aj svoj život a hovorí, že aj keď sa stále rada zabáva, už neponocuje a neprespáva celý nasledujúci deň, ale skoro vstáva, chodí behať, aby bola vo forme, a trénuje osem hodín denne. Aj tak sa však považuje za dievča bez zásad. Jej hudba je spojením rozdielnych vzorov, kroré prevzala od svojho otca, mamy či priateľov. „Moja hudba je tvrdá na jednom mieste a súčasne jemná a krásna, ale všetko je to veľmi pravdivé a zo srdca. Som lyrická osoba, mám rada ľudi ako Lauryn Hill a Tupac, pretože sú veľmi pravdiví. Jedna z vecí, ktoré som sa musela naučiť, bolo, že ľudia nebudú myslieť, reagovať ako ja, že nebudú presne takí, ako som ja. Vždy som predpokladala alebo chcela, aby ľudia mysleli ako ja. Chcela som, aby boli ostatní ľudia ku všetkému otvorení tak ako som ja, a to väčšina nie je. Uvedomujem si, že niekde okolo sú deti, ktoré ma sledujú a berú si zo mňa príklad. Je to zložité. Je to ako úzka linka, po ktorej musíš kráčať.”

Pink je presvedčená, že v sebe vždy mala vnútorný hlas, ktorý jej hovorí, čo je správne a čo nie. Bola veľký rebel. Keď všetci kráčali jedným smerom, ona išla opačne len preto, lebo to bolo odlišné. Chcela takto nájsť samu seba, zistiť, kto je. Nezaťažovala sa tým, čo si o nej preto myslia iní ľudia a či je to správne. Má veľmi kreatívnu myseľ a je schopná vidieť svoje predstavy. Všetko podľa nej do seba výborne zapadá a všetko sa stalo pre nejaký dôvod. Nemá rada rozdeľovanie ľudí do kategórií, vždy totiž milovala všetkých ľudí. Myslí si, že na svete je veľa ignorantov, ale takisto veľa vynikajúcich ľudí. Ona chce rozdielne svety spájať. Preto o nej mnohí hovoria, že je akási zmiešaná. Pink si však myslí, že všetci sú takí. Všetci prišli z toho istého miesta, od Boha, a všetci sú podľa nej zvnútra ružoví. Ľudia by si mali uvedomiť, že človek nemusí byť niečím iba preto, aby niečím bol. Vsetko to prichádza z individuálnych skúseností, z toho, kde všade ste boli, čo ste sa naučili a pre čo ste sa rozhodli.

Pink je veľmi silná osobnosť. Pink žije svoj život tak, ako ona chce.

Infolinka: 0904 836 741

www.background.sk

Niektoré adeptky na súťaže krásy to skúšajú opakovane, viac rokov po sebe. Vy ste sa vraj prihlásili po prvýkrát a hneď ste aj zvíťazili. Skutočne?

Skutočne. Predtým som síce občas nafotila nejakú reklamu, ale to bola skôr výpomoc, než nejaký seriózny modeling. Jednoducho, v jedno ráno – presne v ten deň, kedy sa konal casting –, som si povedala, že tam idem, skúsim to, aspoň sa rozptýlim. Bolo to totiž jedno z ťažkých období v mojom živote, keď som prežívala smútok z rozchodu s mojím vtedajším priateľom. Trápenie, bolesť a smútok som chcela čímsi prevážiť. Tak som sa rozhodla ísť na súťaž. Prišla som, vybrali ma medzi finalistky a nakoniec som aj zvíťazila.

Je pozoruhodné, že práve v čase, kedy ste prežívali zrejme dramatické citové obdobie, ste boli schopná absolvovať taký náročný proces, akým je príprava na finálový večer.

S odstupom času to hodnotím ako osud. Celú prípravu som absolvovala s pocitom, že mi na tom až tak nezáleží. Od inštruktorov a predstaviteľov tímu, ktorí nás pripravovali, sme často počuli, že sa máme správať ako dámy, že sa to bude od nás vyžadovať. U niektorých dievčat to však viedlo až ku komickej forme správania – správali sa neprirodzene, snažili sa o niečo, čo v nich nebolo. Keďže to bolo, ako som spomenula, obdobie veľkého vnútorného smútku, možno až trochu apatie, nemala som potrebu týmto inštruk­ciám a požiadavkám podliehať. Stále som sa správala a reagovala tak, ako som to cítila, aká naozaj som. No a zrejme aj vďaka tomu som získala body, ktoré nakoniec rozhodli.

Nesporným triumfom pre mladé dievča ako vy bolo už to, že sa zrazu jedného dňa začalo ako finalistka prestížnej súťaže objavovať v médiách, začalo byť predmetom veľkého záujmu. Potom ešte výhra v onej prestížnej súťaži, titul Miss, všetka tá sláva, popularita, ovácie. Z neznámej Adriany sa zrazu stala tvár titulných strán. Pomohlo to vašej láske, vrátila sa?

Áno, ale iba na malú chvíľu. Vtedajší priateľ mal výhrady nielen voči mojej účasti na súťaži, ale aj samotný zisk titulu bol predmetom našich nezhôd. Po určitom čase som aj tak pochopila, že náš vzťah už nikdy nebude taký, ako bol, pretože sa toho priveľa zmenilo – v jeho i v mojom živote. Pochopila som však aj to, že to tak malo byť. Dovtedy som bola neustále v jeho spoločnosti, v spoločnosti jeho priateľov. Prišiel rok môjho „úradovania“ ako Miss, prišli cesty do zahraničia, spoznávanie nových ľudí. Obzory môjho poznania sa rozšírili, prišli aj nové priateľstvá.

Aj nové lásky? Priniesol vám zisk titulu aj to, po čom túžia všetci ľudia na svete? Inými slovami, ako to je, keď je mladá žena Miss, poznať to aj na záujme, ktorý jej prejavuje mužské pokolenie?

Predstavte si, že nie. Človek by si myslel, tá je Miss, okolo tej sa určite krútia muži, stále jej niekto volá, niekam ju pozýva. Pravda je taká, že mi žiadni muži nevolajú, nemám žiadne pozvania tohto druhu. Možno je to tým, že majú zo mňa trochu obavy. Možno si vravia, tá ma určite mnoho možností, tak prečo by stála práve o moje pozvanie.

Priateľ teda radosť z toho, že ste získali najvyššie možné ocenenie, nemal. A čo vaši ostatní blízki, rodičia, priatelia?

Mama ma neúnavne povzbudzovala. Počas sústredenia mi často volala, že mi drží palce, že je na mňa pyšná a keď som vyhrala, zo srdca mi to priala. Otec sa k celej záležitosti staval trošku pragmatickejšie. Robil si obavy, aby ma to nezmenilo, aby som nestratila tie hodnoty a zásady, ktoré mi s mamou vštepovali. Aby ma nepokazila pýcha, aby som sa nestala povrchnou. A priatelia? Tí sa radovali spolu so mnou.

Čo hovorí váš otec dnes? Nenaplnili sa jeho obavy? Ako sa hodnotíte vy sama?

Som v pohode. Myslím, že moja povaha a názory zostali nezmenené. Za ten rok som toho veľa precestovala, spoznala, zažila. Nezmenilo ma to, aspoň dúfam, zostalo mi aj moje zázemie. A priatelia, ktorých som mala predtým, sú mojimi priateľmi aj dnes. Takže si myslím, že je to v poriadku.

Pre mnohých je rok, počas ktorého ste úradujúcou misskou, zahalený tak trochu neznámom. Čo robíte, aké sú vaše povinnosti, práva, aký je tento rok vášho života?

Reprezentovala som krajinu na ďalších medzinárodných súťažiach a podujatiach. Podobné povinnosti mám aj doma. Rôzne akcie, reprezentovanie na nich, rôzne fotografovania, rozhovory. A ako som už spomínala, veľa cestovania. Nie je to zase až také náročné, ako by sa mohlo zdať. A mimo týchto povinností som sama sebe paňou.

Patrí medzi vaše povinnosti i povinnosť starať sa o seba? Napríklad nepribrať, nedať si ostrihať vlasy, či niečo podobné?

Zmluva hovorí o tom, že ak by som chcela radikálne zmeniť svoju vizáž, mala by som to svojej agentúre vopred oznámiť. Čo sa strihania týka, tak to určite nepodstúpim, pretože ak si na niečom zakladám, tak sú to vlasy. Tie musím mať vždy upravené, inak som z toho nervózna. Dokonca moju nervozitu poznať podľa toho, že sa vtedy neustále hrám s vlasmi. Prečesávam si ich, uhládzam, naprávam. Čo sa týka postavy, od súťaže som pribrala päť kíl a nik mi zatiaľ na to nič nepovedal. Ale je pravda, že aj keď idem napríklad len do obchodu, tak sa aspoň trochu nalíčim. Pery, mihalnice. Raz darmo, ľudia ma spoznávajú a nie je príjemné, keď si pošuškávajú o tom, ako to vyzerám a ako som tú súťaž mohla vyhrať.

Rok sa pomaly, ale isto napĺňa, čo bude ďalej? Máte nejaké plány, ambície? Ako si predstavujete svoj ďalší život?

Tento rok sa opäť pokúsim urobiť prijímacie pohovory na medicínu. Tie minulé mi nevyšli. Tak možno tento rok. Rada by som sa venovala ortopédii ako môj otec. Má súkromnú prax, takže by som mala postarané aj o reálne uplatnenie. Dokonca ju má v oblasti, kde nie je núdza o milých a priateľských pacientov – na Záhorí. Preto už teraz viem, že by ma táto práca bavila. To, čo je už isté, je moja práca moderátorky počasia, od mája budem predpovedať počasie v jednej súkromnej slovenskej televízii. Zatiaľ sa na tento post pripravujem prostredníctvom školení a tréningov. Musím povedať, že je to zaujímavá práca a vôbec nie je taká jednoduchá, ako by sa mohlo zdať. A to, čo nosím v hlave, ale zatiaľ nahlas nevyslovím, je tiež jedna z reálnych možností vývoja môjho budúceho života a súvisí s podnikaním. Uvidíme však, či a kedy sa táto moja predstava naplní.

Skutočne na teba tak silno zapôsobilo prostredie, v ktorom si vyrastala? Nikdy si ani na chvíľu nezapochybovala o tom, aká profesia ťa najviac priťahuje?

Vraj som svoj úplne prvý muzikál absolvovala ešte v maminom brušku... Tak to asi musí mať na človeka vplyv. Pravda je skutočne taká, že som od najútlejších detských liet poskakovala doma pred zrkadlom, sprej bol mikrofón a na melódie z platní som akože vyspevovala všetky možné hity. Od mamy som chcela, aby mi z divadla nosila baletné sukničky. Bez ostychu som sa predvádzala aj pred návštevami. Chodila som nielen na balet, ale aj na klavír a musím povedať, že ma to vlastne vždy viac ťahalo k hudbe než k herectvu. Možno bude čosi pravdy aj na tom, že som svoje sklony v skutočnosti zdedila predovšetkým po babičke, ktorá sa túžila stať opernou speváčkou.

Zrejme logickým vyústením bolo potom tvoje štúdium na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne, kde si sa zamerala na tvojmu srdcu tak blízky muzikál.

Logické to síce bolo, ale nešlo to tak jednoducho. Najprv som začala na vysokej škole študovať jazyky, nemčinu a španielčinu. Až neskôr som prestúpila do Brna na Janáčkovu akadémiu. Keď prišla tá možnosť, nemala som nad čím uvažovať. Veď išlo o spev, tanec, muziku a ja som vedela, že presne toto chcem.

Takže teraz, keď už máš na javiskách čosi odkrútené, môžeš povedať, že neľutuješ, že si sa rozhodla správne? Nebanuješ ani za jazykmi, ani za pedagogikou, ktorú si študovala na strednej škole? Že sa so svojou herecko-speváckou kariérou dokážeš aj v dnešných časoch a na Slovensku uživiť?

Ani za jazykmi, ani za pedagogikou mi ľúto nie je. Jedine ak za tým, že aj jazyky majú svoje čaro i svoj význam a dnes by som ich isto dokázala aj prakticky využiť. So svojím profesionálnym životom som vážne spokojná. A či sa možno takto u nás uživiť? Áno, dá sa takto uživiť, no nedá sa to ani zďaleka porovnať s tým, ako sa touto profesiou živia kolegovia v západných krajinách.

Na verejnosť už preniklo, že sa ti podarilo úspešne prejsť posledným konkurzovým kolom a získala si hlavnú rolu v slovenskej verzii úspešného muzikálu Kleopatra. Naviac sa s veľkým ohlasom stretáva i muzikál, v ktorom práve účinkuješ na Novej scéne - Vlasy.

Mám úprimnú radosť z toho, že sa Vlasy páčia. Jednak preto, že trojmesačné skúškové obdobie, ktoré premiére predchádzalo, bolo jedno z najťažších, ak nie najťažšie, aké som doposiaľ absolvovala. Stala sa z nás skvelá partia a mám pocit, že je to vidieť aj na javisku. Úspech muzikálu ma však teší aj preto, lebo sa ho podarilo urobiť tak, aby to nebola žiadna lacná komercia. Či rovnaký záujem a pozitívnu odozvu zožne aj Kleopatra, uvidíme už čoskoro. V januári začnú skúšky a premiéra je plánovaná na marec.

Každá minca má svoj rub i líc. Stojíš vo svetle reflektorov, no stále si aj - ak to tak možno povedať - normálna žena. Človek, ktorý potrebuje aj priateľov, kamarátov, ktorý potrebuje úprimné vzťahy. Ako je to v tvojom prípade, existujú? A čo nároky na priateľstvo, aké sú tie tvoje?

Iste, v našej profesii sa môže veľmi ľahko stať, že prajnosť, kamarátstvo, ochota sú iba "zahrané", neúprimné. Ak však má človek správne nastavený vnútorný barometer, mal by to vedieť vycítiť. Mojím šťastím je, že mám pár kamarátov a sú nimi aj vtedy, keď mám problémy, starosti. Dokážem sa však s nimi aj pekne odviazať a zažiť poriadnu zábavu. Nároky na priateľstvo sú také, ako u každého iného. Držať spolu v dobrom i v zlom. S mojou veľmi dobrou priateľkou z detstva sa, vzhľadom na to, že momentálne žije vo Francúzsku, nevídam tak často, no o priateľstve s ňou nepochybujem. A veľmi dobrou priateľkou sa mi pred troma rokmi stala i osoba, ktorú som dovtedy nepoznala. Chcem tým povedať, že priateľstvo môže a nemusí byť o pravidelnom častom kontakte, že priateľstvá si budujeme celý život a sám život ukáže, akú majú kvalitu.

Akou priateľkou dokážeš byť ty?

Dúfam, že spoľahlivou a obetavou. Aj keď pripúšťam, že v niektorých okamihoch sa môže stať, že ma potrebuje mať pri sebe niekto z mojich blízkych, no moja práca mi to nedovolí. To však súvisí s profesionalitou, termíny sú záväzné. Pochopiteľne existujú aj výnimky, keď ide o niečo vážne. Zodpovedne však môžem povedať, že ak ide o priateľstvo, neľutujem ani čas, ani energiu a ak treba, tak ani peniaze.

Keď už takto pozeráme pod pokrievku vzťahov, pozrime sa aj na tie, ktoré vznikajú medzi mužom a ženou. Ako by si opísala typ muža, ktorý ťa "samozrejme ako muž" dokáže zaujať?

Vzhľadom na temperament, ktorým som obdarovaná, asi by som nevedela nájsť to, čo potrebujem, u flegmatického typu muža. Tým samozrejme nechcem povedať, že flegmatické osobnostné typy nemajú dobré vlastnosti. Podobne ako v priateľstve aj v partnerstve je základ vzťahu postavený na dôvere a spoľahlivosti. V mojom prípade ešte určitú rolu zohráva aj schopnosť muža akceptovať moju prácu, mať pre ňu a pre všetko, čo prináša, dostatok pochopenia. A predovšetkým láska a vzájomná príťažlivosť nemôžu vo vzťahu s mužom môjho srdca chýbať. Aj keď, ako to tak okolo seba pozorujem, dnes akoby boli v kurze úplne iné vlastnosti. Pred nedávnom sa dievčatá a ženy rady ukazovali s urastenými vyšportovanými partnermi. Dnes sa "nosia" muži s postavením, majetkom, ochotou obklopiť blahobytom aj svoju partnerku. V tomto smere som teda akoby mimo kurzu, stále hľadám, potrebujem, vyžadujem, ale i ponúkam tradičné ľudské, ženské a partnerské hodnoty.

K tradičnému pohľadu na vzťah muža a ženy patrí manželstvo. Patrí manželstvo medzi tvoje súkromné ambície? Pri téme ambície by určite mohlo byť zaujímavé počuť niečo aj o tvojich pracovných cieľoch, ktoré by si rada dosiahla.

Ale áno, manželstvo má svoje opodstatnenie. Je naplnením vzťahu muža a ženy a určite by malo byť tam, kde sú deti. Podľa môjho názoru si však treba vstup do manželstva veľmi dobre rozmyslieť, lebo ak sa majú partneri potom rozvádzať či podvádzať, tak to vážne nemá zmysel.
Čo sa práce týka, tak istou formou dane za vysoké pracovné vyťaženie, ktoré v ostatnom období prežívam, je i to, že nemám čas nahrať ďalšie CD. To však neznamená, že by som sa sťažovala. Myslím, že nie je umenie za tri roky pobrať všetky ceny, ktoré sa na Slovensku rozdávajú, a potom zapadnúť prachom. Mojou túžbou je živiť sa hudbou, tancom, spevom, hraním čo najdlhšie. Aby som pre svoje publikum bola aj po rokoch zaujímavá, aby som mu vedela ponúknuť to, čo mu prináša radosť a spríjemňuje život. Ako pani Vondráčková, Hegerová či Barbra Streisand... Sú tu roky, stále sú žiadané, stále majú čo ponúknuť a ich umelecký kredit je dlhodobo vysoko hodnotený.

Keď sa spätne obzriete na vaše jednoročné kraľovanie, aké to bolo obdobie?

Zažila som veľa nových vecí. Musela som sa naučiť pohybovať sa medzi slovenskou smotánkou, zorientovať sa napríklad v Bratislave. Nikdy predtým som nič také neskúsila. Fotenie, veľa nových pracovných ponúk, to bolo také objavovanie. Či ma to napĺňalo? Priznám sa, že neviem.

Nikdy predtým ste modeling nerobili. Kto vás teda prihlásil do súťaže?

Prihlásila som sa sama. Nebudem vám tu teraz vešať na nos, že som o ničom nevedela a nemám s tým nič spoločné. Je však pravda, že prvý impulz vyšiel od mojej tety, ktorá mi priniesla prihlášku. Povedala som si, fajn, vyskúšam to. Veď risk je zisk.

Zanechalo vo vás obdobie missky aj negatívne spomienky?

Ani nie tak negatívne, skôr som mala pocit, že občas pôsobím umelo. Prízvukovali nám, že sa všade a za každých okolností máme usmievať. Ale niekedy človek jednoducho nemá dôvod na úsmev a vtedy si pripadá trápne. Fakt je, že usmiati ľudia rozdávajú pozitívnu energiu, ale na povel to naozaj nejde. A potom, množstvo tých akcií ma aj vyčerpávalo. Tváriť sa, že som milá, slušná, to nie je pre mňa. Byť idolom, na to som sa necítila.

Hovorí sa, že krása otvára dvere a krásna žena to má vraj v živote ľahšie. Presvedčili ste sa o tom?

To je relatívne. Každému sa páči niečo iné, i keď nepopieram, že ja to mám aj oficiálne potvrdené. (Smiech.) Sú takí, ktorí k vám podídu a povedia si: "To naozaj vyhrala táto?" Uvedomujem si, že žiadna žena nie je dokonalá, ale byť neustále stredobodom pozornosti, kde na vás ustavične hľadajú chyby, nie je med lízať. Ľudia vedia byť poriadne zákerní. Na druhej strane, sú aj ústretoví, ktorí vás obskakujú, dávajú vám zľavy, otvárajú dvere. No takých, ktorí vám ich pred nosom zabuchnú, je možno o čosi viac.

Hovoríte o zákernostiach. Zažili ste ich na vlastnej koži?

Ohováračkám sa snažím vyhýbať. Po určitom čase som už prestala vnímať vety typu: "Ty si sa tam určite dostala cez posteľ." Neviem si predstaviť, ako by to vyzeralo, keby som sa mala vyspať s Darinou Rolincovou alebo Milanom Lasicom, ktorí boli v porote. Niektorí si to asi nevedia spočítať. Spomínam si na jeden prípad, keď som sa na istej akcii stretla so známou dievčinou. Hoci ma predtým nepoznala, za chrbtom o mne šírila dosť nechutné reči. Bola som šokovaná, že aj toto sa môže stať. Ale to je asi na Slovensku typické. Už si dávam pozor a bližšie si pustím len tých, ktorým stopercentne dôverujem.

Určite ste sa stretli s tvrdením, že tam, kde je krása, nie je rozum. Čo si o tom myslíte?

Nezaoberám sa tým. Myslím si, že viem celkom dobre odhadnúť ľudí. Obmedzené názory ma netrápia. Ten, kto je inteligentný, na to príde. Nebude sa uberať cestou intríg.

V Bratislave ste si zariadili skrášľovacie centrum Beauty and Relax Salon. Ako majiteľka teda musíte ísť príkladom. Neunavuje vás byť stále nalíčená?

Samozrejme, ak idem napríklad do zahraničia, nelíčim sa vôbec. Aj pleť si musí oddýchnuť. I keď špirálu alebo lesk na pery si neodpustím. Nech sa na mňa vlastný frajer nepozerá ako na upratovačku. (Smiech.)

Vo svojom šatníku máte určite množstvo oblečenia na každú príležitosť. Akú módu uprednostňujete, prípadne, aké farby máte najradšej?

Jednoznačne to je ležérna, športová elegancia. Vyhovujú mi nohavice, pretože sú pohodlnejšie a nemusím stále rozmýšľať, ako si sadnúť. Pokiaľ ide o farby, nemám vyhranený odtieň. Rada si skombinujem čokoľvek, čo mi pristane.

Ak máte depresiu, alebo ste smutná, čo vám urobí najväčšiu radosť? Za čo najviac utrácate?

To je rôzne. Určite sa vtedy nejdem dobre najesť, to nie. Ale ak ma napríklad očaria nejaké doplnky, na peniaze nepozerám. Okrem toho, depresiu nemávam často. Ak, tak si ju riešim sama so sebou zavretá doma. Občas si vyjdem s kamarátkou a vyhodíme si z kopýtka. Ak ste však zvedaví na mánie, tie nemám. Neskladujem v skrini napríklad štyridsať párov topánok.

Máte nejaké vlastnosti, ktorých by ste sa chceli zbaviť?

Viete, že v tejto chvíli si na nijakú neviem spomenúť? Myslím si, že s každým dobre vychádzam a viem sa s ním dohodnúť aj vtedy, keď máme rozdielne názory. Ak urobím chybu, priznám si ju. Vážne neviem o nijakej negatívnej vlastnosti. Veď vidíte, som dokonalá? (Smiech.)

Ako modelka sa prakticky živíte telom. Ako sa oň staráte?

Diéty nedržím, to by som nevydržala. No využívam náš stroj proti celulitíde, tzv. hypoxi trainer. Pri tom nedržíte žiadnu diétu, len dodržiavate určitý jedálny postup. Konkrétne, iné potraviny jete pred cvičením, iné po ňom. Jediná zmena, ktorú som urobila vo svojom stravovaní, je tá, že som zo svojho jedálnička vylúčila čipsy. Priznám sa, že tie som bola schopná zjesť hoci aj na raňajky.

Hovorili ste o špeciálnom prístroji proti celulitíde. Na akom princípe pracuje?

Na princípe vákua. Nastavíte si program, silu vákua a potom už len pedálujete. Ide o to, aby sa tukové bunky mali kam dostať, preto musíte vyvinúť nejakú aktivitu, a tou je práve to pedálovanie. Vákuum potom prekrvuje pokožku. Cvičí sa polhodinu každý druhý deň. Musím sa pochváliť, že výsledky máme skvelé. Každej zákazníčke garantujem, že zhodí zhruba tri centimetre z objemu. Treba si to vyskúšať. Náš špeciálne vyškolený personál každému poradí.