Má 34 rokov, výborného manžela, dvoch synov a veľké šťastie, že sa jej podarilo skĺbiť životnú záľubu s tým, čím sa živí. Narodila sa v znamení Strelca, pričom na znamenia odhaľujúce základné osobnostné črty nedá dopustiť. Rovnako s vášňou, oddanosťou a hlbokým zanietením dokáže hovoriť i o tom, čo ju denne obklopuje – o šperkoch. Tie, ktoré pochádzajú z jej autorskej dielne, už prezentovala na viacerých výstavách na Slovensku i v zahraničí.
Mystik a astrológ, vegetarián, architekt i prívrženec dadaizmu, spisovateľ, tvorca parfémov, krajčír a preslávený avantgardný módny návrhár – to všetko nepochybne je Paco Rabanne. No je to tiež diabol? Istá pani Josiane si myslí, že začaroval jej dcéru a pokúšal sa ju uniesť. Preto sa podľa denníka Le Figaro v roku 1995 rozhodla proti slávnemu módnemu návrhárovi viesť verejnú kampaň. Usadila sa pred butikom Paco Rabanne na ulici Rue du Cherche Midi a upozorňovala okoloidúcich, že je to diablov obchod...
Každý kúsok tvorby a módnej i životnej filozofie Paca Rabanna je akoby odrazom jeho duchovného pohľadu na svet. Od svojich siedmich rokov, kedy raz v noci opustil svoje telo a vydal sa na astrálnu púť vesmírom, je fascinovaný okultizmom. V rôznych interview otvorene rozprával o svojich mimopozemských skúsenostiach, o blízkom stretnutí s Bohom na futbalovom štadióne či o svojej viere v reinkarnáciu. Myslí si, že život na zemi je peklo. „Je to peklo, pretože sme tu upriamení na materiálne veci, sme limitovaní časom a priestorom. Je to peklo, že stále po niečom túžime, je peklo, že potrebujeme jesť, piť, to všetko je pekelné. Materiálne veci sú satanské.“ Zatiaľ najväčšiu publicitu zožal svojou nostradamickou predpoveďou zničenia Paríža, ktoré malo nastať 11. augusta 1999. V tento deň zatmenia slnka mala spadnúť na parížsky zámoček Chateau de Vincennes ruská vesmírna stanica Mir a spôsobiť skazu celého mesta. Sám Rabanne sa v tento inkriminovaný deň nachádzal mimo mesta a keď sa jeho predpoveď predsa len nevyplnila, začal sa verejne ospravedlňovať a podrobnejšie priznávať k svojim mystickým skúsenostiam. Je presvedčený, že pochádza z planéty Altair a prišiel na Zem nájsť stratenú bájnu Atlantídu. Absolvoval vraj nespočetné množstvo prevtelení. Ako hovorí, bol napríklad prorokom Danielom v roku 3000 pred Kristom, žil v osemnástom storočí ako prostitútka a v starovekom Egypte ako vysoký kňaz, ktorý zavraždil Tutanchamóna. To všetko nás vracia späť k otázke, či nie je Paco Rabanne skutočne diabol v prestrojení. Kto vie, ale počas svojej kontroverznej kariéry sa „heavy metalový guru“ ukázal minimálne ako diabolský módny génius.
Čo však vieme s omnoho väčšou istotou, je, že Paco Rabanne, vlastným menom Francisco Rabaneda y Cuervo, sa narodil v roku 1934 blízko San Sebastianu v španielsko-baskickej oblasti. Jeho rodina patrila medzi pevných republikánskych ateistov. Keď sa v Španielsku dostal k moci Franco, utiekli do Francúzska. Cit pre módu nasával takpovediac s materským mliekom, pretože jeho matka bola toho času pravou rukou a vedúcou ateliéru Cristobala Balenciagu. Mladý Paco vyštudoval architektúru na škole Beaux-Arts v Paríži, no po jej skončení sa rozhodol venovať niečomu inému – navrhovaniu doplnkov. Vytváral kolekcie kravát, topánok a kabeliek pre také značky, ako Balenciaga, Cardin, Nina Ricci alebo Givenchy. V módnom dome Dior strávil dokonca osem rokov. Osudový zlom nastal, keď začal s menom Paco Rabanne vyrábať šperky z plastických hmôt. Svoju debutovú módnu kolekciu, pre vtedajší svet neuveriteľne odvážnu a prevratnú, predviedol vo februári roku 1966 pod názvom Twelve Unwearable Dresses (Dvanásť nenositeľných šiat). Od prvého momentu, ako vstúpil do sveta módy, si začal budovať kariéru na provokatívnej tvrdosti. Nežnú ženskosť akoby si nevšímal, svoje modelky neobliekal do sexi krajok, ale do experimentálnych odevov z plastu, kovových reťazí a plieškov. Neboli šité ihlou a niťami, ale spájané hliníkovými háčikmi a krúžkami pomocou klieští. Samotná Coco Chanel ho vtedy nazvala „robotníkom metalurgie“. O tri mesiace neskôr nechal predvádzať tanečnice v klube Crazy horse svoje plážové modely z plastických plátkov. Rabanne tiež ako prvý módny návrhár začal predvádzať s „farebnými“ manekýnkami. Módnemu provokatérovi kritika neodolala a ihneď sa stretol s úspechom. Jeho klientkami sa okamžite stali celebrity a štýlové modly tých dní, ako Brigitte Bardot alebo Audrey Hepburn. Čoskoro ho angažovali k filmu, aby vytvoril kostýmy pre kultový film Barbarella a jeho komiksovú postavičku, stvárnenú herečkou Jane Fonda.
Permanentná revolúcia a rozruch sprevádzali Paca po celé roky jeho módnej tvorby. Niet sa však čomu čudovať. Okrem toho, že dokázal vytvoriť oblečenie z plastu a kovových reťazí, používal aj iné šokujúce materiály – od papiera cez kompaktné disky a zrkadielka, optické vlákna, plastové fľaše až po kľučky dverí. Chcel vytvoriť „telo v priestore“, a tak zdobil šaty na piknik plastikovým príborom a „skladal“ tunikové šaty z článkov a doštičiek. Ak sa však predsa len rozhodol pre tradičnejší materiál, mal potom akúsi neodolateľnú a zlomyseľnú potrebu deformovať ho a pretvárať. Fluoreskujúcu kožu a norkovú kožušinu strihal na prúžky a trojuholníky, spájal ich kovovými krúžkami, prichytával nitmi alebo prišíval. V roku 1977 získal Paco Rabanne 1. cenu Needle Award, v roku1990 nasledovala zlatá Dice Award a v roku 1994 dostal ďalšiu pri príležitosti svojich 60. narodenín a 30. výročia tvorby zhruba dvoch stoviek originálnych kreácií.
K jeho sláve prispeli aj nesmierne vydarené a uchvacujúce parfémy. S prvým prišiel na trh už v roku 1969 a jednoznačne aj ním chcel šokovať svet. Svoj dnes už klasický parfém Calandre predstavil vo flakóne Pierra Dinanda, pripomínajúcom chladič rolls-roycu. Postupne nasledovali ďalšie: Métal (1979), La Nuit (1985), ocenený lineárny parfém XS pour Elle vo flakóne so strieborným uzáverom s astrologickými symbolmi a parfém unisex Paco, ktorý sa predáva v jednoduchom alumíniovom flakóniku. Ukončenie storočia v roku 2000 zavŕšil uvedením parfému Ultra Violet. „Fialová je najmystickejšia farba spektra dúhy. Je to esencia veku Vodnára, kedy éra človeka Homo sapiens ukazuje cestu ére človeka Homo spiritualis.“ Popri tom všetkom sa tento kreatívny multitalent venoval aj písaniu kníh. Jeho knihy Trajectoire (1990), La Fin du Temps (1993) a Zlatá cesta (1996) sa okamžite stali bestsellermi.
V roku 1999 Paco Rabanne oznámil, že zo sveta módy Haute Couture odchádza. Vyzerá to tak, že nové, pre neho také typické ťažkotonážne šaty už asi neuvidíme. Nie je však prečo zúfať, pretože Paco sa len viac upriamil na kolekcie „ready-to-wear“ a tvorbu doplnkov. Oblasť kreativity posilnil o novú umeleckú riaditeľku, ktorou sa v roku 2000 stala dizajnérka Rosemary Rodriguez.
Rozprávanie o tomto mystickom a rozporuplnom módnom tvorcovi ukončíme slovami, ktoré raz povedal v jednom interview: „Je ešte jedna vec, ktorú by som chcel povedať na záver. Je to o vesmírnej stanici Mir. Pomýlil som sa iba v jednej veci. V dátume. Nikdy som sa nezmienil o presnom dátume. Teda to nie je koniec. Dajte na moje slová...“
Kylie Minogue (35). Je fenoménom, ikonou, imidžom. Je prehnané nazvať ju austrálskou Madonnou? Vyše pätnásť rokov sa pohybuje v hudobnej branži a stále má čo povedať. Nechýba jej invencia, originalita a sexappeal. A ešte niečo: titul najkrajší zadok sveta!
Získať prestížne ocenenie OTO vôbec nie je jednoduchá záležitosť. Nestačia len roky poctivej práce, nestačí len byť často videný, treba k tomu ešte čosi. Mať v sebe prirodzenú, čiže nehranú schopnosť získať si priazeň divákov. Jana Majeská túto schopnosť má. Predovšetkým vďaka tomu, že úsmev, dobrotu a radosť zo života možno vyčítať aj z jej očí. A tie vraj nikdy neklamú...
Jana Majeská je človek, ktorý bez okolkov prizná, že má rada ľudí a je šťastná, keď si sympatie a lásku ľudia dokážu navzájom aj prejavovať. Kdekoľvek a kedykoľvek. Vyrastala v rodine, kde nepopriať niekomu pri stretnutí dobrý deň by bolo nepredstaviteľné. Toho sa drží dodnes. K pozdravu pridáva aj úsmev, veď: „Ak mám radosť, že niekoho stretám, dám to aj najavo... Prečo sa báť prejaviť emócie? Prečo sa báť ukázať v ľudskom svetle?“ Áno, spoznávajú ju ľudia na ulici, v obchodoch, pri rôznych príležitostiach, aj sa jej prihovoria, povedia, že si radi pozrú správy, ktorých interpretom je práve ona. Jej to však nie je proti mysli, považuje to za milý a akceptovateľný sprievodný jav popularity. Aj sa pristaví, prehodí slovko – dve. Veď ani za dobré slovo sa platiť nemusí a dobre urobí aj tomu, kto ho vysloví, aj tomu, kto ho vypočuje. Bola ešte mladá, slávila devätnáste narodeniny, keď jej kolegyňa a priateľka Monika – pôvodom z Moravy, s ktorou pracovala na onkológii, vinšovala: „Janko, buď hezká, ale hlavně zevnitř.“ Slová, ktoré jej z pamäti nikdy nevymiznú, a prianie, ktorému chce byť každý deň svojho života verná.
Jana Majeská je šťastný človek. Robí prácu, ktorá ju baví, ktorá jej dáva pocit zadosťučinenia, prácu, o ktorej snívala ešte ako stredoškoláčka. Má manžela, ktorý je jej skutočným partnerom. Mužom, ktorý ju ľúbi a obdivuje. Človekom, ktorý ju podporuje a chápe. Osobou, na ktorú sa môže spoľahnúť a plne jej dôverovať. Neprišlo to však samo. Ako sama vraví, asi sa v živote dejú veci presne tak, ako sa majú. Možno na prvý pohľad nie celkom do seba zapadajú a nie celkom vyhovujú tomu, čo človek chce, no čas častokrát prinesie pointu. S odstupom mesiacov, niekedy i rokov, začnú veci do seba zapadať, udalosti a ich dôsledky začnú dávať zmysel. Dnes už vie, že rozhodnutie zbaliť si po skončení gymnázia zopár svojich vecí a povedať rodičom, ktorí ju vždy milovali, i súrodencom, s ktorými vždy dobre vychádzala: „Dovidenia, odchádzam do Bratislavy,“ bolo správne. Nevedela či ju prijmú na vysokú školu, ale bolo jej to v tej chvíli jedno. Cítila, že je čas odísť za svojím snom – pracovať v médiách. Škola napokon na prvý pokus nevyšla. Ale nič to. Veď mala vo vrecku dobré maturitné vysvedčenie a chuť pracovať. Dodnes si spomína, ako sa z bratislavskej Vojenskej nemocnice vyviezla prvým spojom, ktorý šiel, do Národného onkologického ústavu. Zaklopala na personálnom a s úsmevom jej vlastným sa pýtala, či nepotrebujú sanitárku. Dostala možnosť pracovať s agendou, spoznávať ľudí a ich osudy a aj po toľkých rokoch, ktoré odvtedy uplynuli, má na toto obdobie pekné spomienky a má od tých čias i zopár skutočných priateľov. Výziev však bolo oveľa viac. Moderovať v rádiu... Prijať miesto hlásateľky STV... Odsťahovať sa s manželom do Banskej Bystrice, žiť tam tri roky, kúpiť si tam prvý malý bytík, zariadiť si ho, zžiť sa s prostredím a ľuďmi... A potom to všetko opustiť a znovu sa vrátiť do Bratislavy, znovu sa sťahovať, znovu si kupovať byt, zariaďovať ho, vytvárať domov. Prijať ďalšiu ponuku – moderovať hlavnú spravodajskú reláciu... Ničoho sa nezľakla a, hľa, vo všetkom obstála.
Jana Majeská si získala popularitu, obľubu. Diváci ju majú radi. Nedá však na ňu dopustiť ani nik z jej okolia. Možno preto, že nemá problém pozrieť sa priamo do očí, so záujmom počúvať, čo hovoria iní. So zanietením robiť to, čo práve robí. Jedno je isté, ak už niečo robí, robí to s radosťou. S radosťou sa večer prihovára desaťtisícom divákov, teší sa na záverečnú časť vysielania správ, v ktorej sa hovorí o ľahších témach, ona sa môže väčšmi usmiať a potom prichádza záver a lúčenie a vtedy už strohosť môže odložiť úplne a to, čo je pre ňu prirodzené – byť k ľuďom milá, dostáva v tej chvíli zelenú. S radosťou šoféruje, s radosťou prijíma pozvanie od svojho manžela na večeru, s radosťou ide na predpremiéru divadelného predstavenia. Prosto žije rada a s radosťou. Ľúbi ľudí, veľmi ľúbi deti. Azda preto, že ony sa ešte nenaučili hrať divadlo. Že ich spontánna čistá detská duša nevie klamať. Keď to tak cítia, vrhnú sa okolo krku, stískajú vás, smejú sa alebo plačú – všetko presne tak, ako sa to v tej chvíli v nich odohráva. A keď vám povedia: „Ľúbim ťa,“ viete, že je to tak.
Jana Majeská netrpí maniermi hviezd. Nemusí kvôli relaxu cestovať do Tibetu. Nemusí mať špeciálne vyhrievanú šatňu. Nemusí mať vo váze tulipány dovezené z Holandska. K pohode jej stačí vaňa, horúci kúpeľ, morská soľ. CD s hudbou hladkajúcou dušu, film či kniha s myšlienkami, nad ktorými je hodno sa zamyslieť. Alebo jazda autom, točiť volantom a pritom si spievať. Alebo dovolenkový deň, rifle, tričko, pohoda v mysli a duši, poznávanie nového. Malé veľké radosti.
Jana Majeská má snov i cieľov zopár. Z tých pracovných je na prvom mieste poznanie, že chce a snaží sa zostať sebakritická. Vedieť si nahlas povedať, čo ešte možno na sebe zlepšiť, kde možno popracovať na svojom zdokonaľovaní. Vie, že vždy je čo zlepšovať. Napríklad na rečovom prejave – slovenčina je jej pracovným nástrojom a ona ju chce používať v jej najľubozvučnejšej podobe. Ale rada by siahla aj po moderovaní iného typu relácie. Takého, kde by jej temperament nemusel byť spútaný, kde by sa k slovu dostávali aj jej myšlienky, nazeranie na život. A má ešte jednu túžbu. Najkrajšiu, akú žena môže mať. Mať dieťatko. Zdravé a šťastné...
Hoci sa pred niekoľkými rokmi rozhodol dobrovoľne odísť zo šoubiznisu, aj tak bol neustále stredobodom pozornosti všetkých médií. Na verejnosti sa pretriasali predovšetkým jeho ľúbostné aférky, no on sa tým príliš netrápil. Sagvan Tofi ostal jednoducho svojský a chlapčensky drzý.
Už ako dieťa som rada pozerala bojové vojnové filmy, obzvlášť tie, v ktorých účinkovali ženy – vojačky. Neohrozené hrdinky, čo so zbraňou v ruke zachraňujú mier, bojujú za správnu vec a pritom sú ich bojové zručnosti rovnako excelentné ako zručnosti ich mužských kolegov. Bravúrne ovládanie strelných zbraní, taktiky boja, stratégie, neúnavnosť, s akou idú za svojím cieľom. Ani vo sne by mi vtedy nenapadlo, že raz budem sedieť oproti takej vojačke z povolania, pred ktorou úctivo salutujú aj v americkom Pentagone.
Jej doménou je práca s informáciami. Prechádzajú jej rukami a jej prostredníctvom sa dostávajú k tisíckam divákov. Je moderátorkou spravodajskej televízie TA3. Je však aj manželkou a matkou. Predovšetkým je však ženou, ktorej starosťou je i to, aby okrem toho, že je dobre informovaná, aj dobre vyzerala.
Je občanom Českej republiky. Narodil sa v znamení Leva. Štúdium ho pripravilo na pôsobenie v oblasti zahraničného obchodu. Mimoškolské aktivity v podobe prezidentovania študentskej organizácii AISEC mu dali základy manažmentu. Niekoľko rokov pôsobenia vo svetoznámych firmách kozmetického priemyslu mu priniesli aj pre muža netradičné pohľady na svet žien. Cestovateľská vášeň mu zaručuje široký sortiment pozoruhodných zážitkov, z ktorých každý je vstupenkou k novým poznaniam. Funkcia generálneho riaditeľa EuroTelu z neho robí človeka, ktorý dokáže pojem úspech rozložiť do zaujímavej mozaiky jeho variácií.
Nebol len skvelý návrhár odevných kolekcií, vytváral tiež celý rad doplnkov, ako tašky, topánky, kravaty alebo parfumy, ale aj dizajnový nábytok a interiéry. Svoje značkové impérium rozširoval štýlom skvelého obchodníka po celom svete, otváral vlastné reštaurácie, napísal knihu o maliarovi Ferdinandovi Legérovi a stal sa ambasadorom pre UNESCO. Ako prvému módnemu dizajnérovi na svete sa mu podarilo do posledného detailu vytvoriť kompletný životný štýl. Svojím typickým, minimalistickým spôsobom chápania moderného dizajnu s kolosálnym úspechom stelesňoval vlastné tvorivé nápady.
Pierre Cardin sa narodil 2. júla 1922 v San Biagio di Callatla v blízkosti Benátok francúzskym rodičom. V roku 1945 odišiel do Paríža študovať architektúru, no neskôr sa obrátil k štúdiu módy. Na konci druhej svetovej vojny začal pracovať v modelovom dome Paquin, neskôr u Elsy Schiaparelli a v roku 1947 sa stal šéfom krajčírskeho ateliéru u Christiana Diora. V roku 1946 si ho k spolupráci prizval Jean Cocteau, aby vytvoril kostýmy pre jeho film Kráska a zviera. Svoj prvý modelový dom otvára v roku 1950, zameraný je však predovšetkým na divadelné kostýmy. O rok neskôr predstavuje svoju prvú módnu kolekciu a hneď nasledujúci rok šokuje celý módny svet dámskymi šatami v tvare bubliny. Ohromný úspech zaznamenal hlavne preto, že sa vyhol kopírovaniu géniov tej doby, Diora a Balenciagu, čo sa v tom čase zdalo takmer nemožné. V roku 1954 otvára v Paríži svoj dámsky butik Eve, tri roky potom ako prvý prichádza s butikom pre pánov Adam. Aby ponuka značky Cardin bola kompletná, pridáva neskôr v roku 1966 aj módnu kolekciu pre deti. Veľmi skoro začína tvoriť modely pre známe osobnosti doby, ale aj pre príslušníkov európskej šľachty, napríklad pre vojvodkyňu z Windsoru. Od začiatku svojej tvorby pôsobil v módnom svete inak než všetci ostatní. Štýl Cardina 50. rokov je veľmi avantgardný svojimi geometrickými tvarmi a motívmi. Svojich kolegov a konkurentov zo sveta Haute Couture doslova šokoval a vyslúžil si ich pohŕdanie a odsúdenie. Snáď najväčší prevrat však spôsobil v roku 1958, kedy ako jeden z najvyšších modelových návrhárov Haute Couture vytvára pánsku kolekciu modelovej konfekcie a začína ju predávať v klasickom parížskom obchodnom dome Printemps. Bolo to omnoho skôr, než pre niečo také ako konfekcia francúzština vôbec vynašla slovné spojenie, dnes už zaužívané pret-á-porter. Pobúrenie bolo natoľko silné, že ho za to na istý čas vylúčili z Chambre Syndicale de la Haute Couture, ktorého členom sa stal v roku 1953.
S nástupom 60. rokov sa Cardin, ako aj mnoho iných dizajnérov, beznádejne zamiloval do vesmírneho veku. Módny vizionár začína byť posadnutý možnosťami obliekania podobných odevov mužom i ženám, vytvára prvé kolekcie unisex. Radikálne zjednodušuje oblečenie odbúraním ozdôb, odhaľuje telo priehľadmi a kopíruje a zvýrazňuje ho vinylovými dielikmi. Jeho štýl počiatku 60. rokov sa dá charakterizovať ako astronauticko-futuristické obdobie, ovplyvnené prvými letmi do vesmíru a prudko stúpajúcou obľubou sci-fi. V polovici dekády svoju pozornosť upriamuje iným smerom, inšpirácie nachádza v súčasnom umení op artu a pop artu. Najpodstatnejšou osou Cardinovej tvorby však po celý čas ostáva vysoké krajčírstvo a citlivosť pre čistotu strihu a formy, ktorá vždy zostáva svojím spôsobom geometrická. Cylindrické a kónické tvary, jasné farby, žiadne ornamenty alebo komplikované vzory v konjunkcii s jeho asertívnym dizajnom vytvárajú akési virtuálne semafory, také charakteristické pre jeho tvorbu.
Nadaný tvorca má však aj silného podnikateľského ducha, ktorý ho nezadržateľne ženie ďalej. Začína rozširovať svoje módne impérium a investuje v zahraničí, predovšetkým v Číne a Japonsku. V roku 1970 kupuje Theatre Ambassadeurs v blízkosti Champs-Elysees. Prebudováva ho na Espace Pierre Cardin Theatre, multimediálny komplex s kinom, koncertnou sálou, umeleckou galériou a experimentálnym divadlom, kde zároveň od tej doby predvádza svoje kolekcie. Ako prvý návrhár poriada módnu prehliadku v Moskve a v roku 1978 podpisuje zmluvu o výrobe s vtedajším Sovietskym zväzom. V roku 1983 otvára svoju prvú reštauráciu Maxima v Pekingu, ktorej pobočky neskôr vyrastajú napríklad v New Yorku alebo Londýne.
Jeho komerčný postreh a bystrosť rozširuje meno Cardin ako vírus a postupne získava licencie pre stále ďalšie a ďalšie produkty. Vône a toaletné potreby, galantéria a batožina, nábytok, podlahové krytiny, reštaurácie a zábavné podniky, dokonca i zaváraniny, viac než 800 produktov v 98 krajinách sveta expanduje v štýle mena Pierre Cardin. Stal sa megaveľmocou, za celý svoj život nemal žiadne dlhy v bankách a okrem kolekcie parfumov nepoužíval žiadnu reklamu. Cardin sa stal prvým dizajnérom, ktorý naplno prerozprával štýl vysokej módy do konfekcie. Podarilo sa mu stať sa v jednej chvíli dokonalým dizajnérom i internacionálnym biznismanom, napriek tomu však nikdy neprestal snívať svoje sny.
Názory na ňu sú rôzne. Od absolútne pozitívnych až po tie menej lichotivé. Prešla dvoma slovenskými televíziami – v oboch zažiarila. Dnes je tvárou českej súkromnej televízie a opäť žiari. Patrí jej miesto na výslní záujmu, popularity. Je milá, spontánna a úprimná. Nestráca schopnosť pozerať sa na svet okolo a život ako taký triezvymi očami.
Na počiatku asi stála ľudová škola umenia, do ktorej ma prihlásili rodičia preto, lebo sa nás snažili viesť k všestranným záujmom. Patril k tomu aj šport, konkrétne tenis, ktorému som sa venovala dosť dlho a intenzívne. Prestať som s ním musela vo chvíli, keď som sa rozhodla profesionálne venovať klavíru. Všetko sa stíhať nedalo. Pôvodne som svoje stredoškolské štúdium začínala na gymnáziu. Po dvoch rokoch som presedlala na konzervatórium do Žiliny. Po skončení štúdia som ale sebakriticky musela pripustiť, že so spevom by som závratnú kariéru asi neurobila. Vtedy som dostala príležitosť pracovať ako programová hlásateľka.
Na viaceré vtedajšie hlásateľky dodnes rada spomínam. Pomáhali mi, radili, povzbudzovali ma. Bola to pre mňa veľká škola, mnohému som sa od nich priučila. Predovšetkým Alenka Heribanová bola mojím veľkým vzorom. Neskôr som dostala možnosť moderovať aj iný typ relácie. Vtedy sa ma pýtali, prečo to robím, že na to nie som odkázaná. Mojou odpoveďou však bolo konštatovanie, že nová relácia je nový typ skúsenosti a teda posun vpred. Chcela som na sebe pracovať a rozvíjať sa.
So svojimi rodičmi vychádzam naozaj veľmi dobre. Sú mojou veľkou oporou. Rovnako dobre vychádzam aj s oboma sestrami, s Adrianou (28) a Miriam (18). Zvlášť vzťah so staršou sestrou je mimoriadne blízky. Raz som napríklad prišla do predajne s obuvou a predavačka sa ma spýtala, či uhádnem, ktoré čižmičky si deň pred tým vybrala moja sestra. Uhádla som. Rodičia mi fandia a držia palce, aj čo sa mojej práce týka. Ocino dokonca nahráva všetky moje relácie, takže aj vďaka tomu si môžem spätne pozerať, ako sa mení môj štýl práce. A čo sa konkrétnej reakcie týka, mamina bola podarená. Vedela, že ma čaká konkurz na erotickú reláciu a radila mi, aby som sa až tak veľmi nesnažila, že ma potom možno nevyberú.
Po takom dlhom období som mala skutočne pocit, že stagnujem. Potrebovala som zmenu a ponuka z Česka prišla vo vhodnom čase. Myslím, že to možno považovať za určitý profesionálny postup, keď sa človek dostane do ešte väčšej a úspešnejšej televízie. Spolu so mnou teraz robia české Peříčko aj slovenský režisér a slovenský kameraman. Aj pre nich je to určite úspech, že sa dokázali presadiť. V Prahe mám dokonca možnosť spolupodieľať sa na príprave relácie, ovplyvniť, povedzme, výber hosťa. Okrem toho mám možnosť sledovať reakcie divákov, ohlasy zaznamenávané prostredníctvom peoplemetrov. Sledovanosť stúpa, navyše si v čase vysielania Peříčka televíziu púšťajú aj tie sociálne a vekové kategórie, ktoré to dosiaľ nerobili. Reláciu hodnotia ako pútavú, inšpiratívnu a vkusnú.
Viem, že práve erotický nádych, ktorý má moja práca, môže vyvolávať isté pochybnosti. Ja sa však na to pozerám tak, že mám prácu, ktorá ma baví, prostredníctvom ktorej sa dokážem slušne uživiť. Koľko ľudí po takom niečom túži a nie je im to dopriate. A súhlasím aj s postojom môjho ocina, ktorý tvrdí, že je to práca ako každá iná a ja ju robím najlepšie, ako viem. Je na tom vari niečo zlé?
Aj to mám ujasnené. Prajem si šťastnú kompletnú rodinu. Teda aj bábo. Nemusí to byť samozrejme hneď. Myslím, že ešte mám čas. No i napriek tomu sú toto životné ambície, ktoré si chcem naplniť.
Netajím, že sa pohybujem v spoločnosti príjemných a zaujímavých ľudí. Nie je zatiaľ ešte čas, aby som povedala, ktorý je ten pravý. Avšak už dnes viem o ňom dosť. Napríklad to, že by mal byť milý, komunikatívny, spontánny i spoľahlivý. Otvorený podobne ako ja. Aby sme sa mali o čom rozprávať. No a mal by mať aj dostatok pochopenia a tolerancie k mojej profesii.
Ešte kým som pracovala v Markíze, keď som prechádzala cez vstupný turniket, tak mi chlapci zo strážnej služby hovorili, že vždy žiarim ako slniečko. Asi to ma najviac vystihuje. Som úprimná, nekonfliktná, kamarátska. Snažím sa o priateľský prístup a zachovanie maximálnej pohody.
Nájdu sa aj takí, čo ma kritizujú. Napríklad, že nedokážem dokonale vysloviť české „ř“. Alebo za slovenčinu v českom éteri. No a radi ma kritizujú aj tí, ktorí ma nepoznajú. Našťastie je toho dosť aj na druhej strane spektra. Nedávno som sa napríklad sťahovala do svojho nového bytu v bratislavskom Ružinove. Susedia boli a sú ku mne veľmi milí. V schránke som našla odkazy, že sú radi, že som sa sem prisťahovala. Spočiatku aj deti uzatvárali stávky, či tá, čo sa prisťahovala je alebo nie je Zuzana Belohorcová. A veľmi milo ma prekvapili aj susedky. Vraveli: Zuzanka, my sme síce staršie ženy, ale tú vašu reláciu sledujeme, páči sa nám a držíme vám palce. A nebojte sa, kým tu nie ste, na váš byt dávame pozor. No nie je to milé?
Presne tak. Pohodlie a možno dobrý film. Ale rada organizujem aj takzvané dvd párty. Dobré filmy, dobrí priatelia, niečo dobré pod zub a ja mám skvelý pocit, ktorý mi pomáha odreagovať sa. Aj tu sa musím poďakovať svojim milým susedom, že sú takí chápaví a že mi z času na čas tolerujú aj televíziu pustenú do neskorých nočných, prípadne skorých ranných hodín.
Pravidelné solárium, návštevy kaderníckeho salóna, samozrejme kozmetika, manikúra. Do istého času však, na počudovanie, nepatril do repertoára mojich aktivít zameraných na starostlivosť o seba šport. A to aj napriek tomu, že som sa v detstve venovala tenisu, dokonca aj atletike. Vravela som si, že mám to šťastie, že moja postava – aj keď nie je ideálna – to tak veľmi nepotrebuje. Našťastie som sa spamätala včas, dodržala som jedno zo svojich predsavzatí a pravidelne – samozrejme s ohľadom na môj náročný program – navštevujem hodiny thai boxu. Je to skvelý šport.
Išlo samozrejme o zásah, ktorého výsledok mi má byť nápomocný pri mojej práci. Opraviť však musím všetkých, ktorí tvrdia, že išlo o plastickú operáciu. Vôbec nie. Botulotoxínové injekcie sa aplikujú veľmi jednoducho a pomáhajú spevniť čelovú oblasť natoľko, že sa na nej neprejavujú vrásky tak intenzívne, ako to bolo v mojom prípade. Skvelá kožná lekárka Dr. Alexandra Novotná z Ústavu lekárskej kozmetiky mi túto metódu odporučila a som jej za to vďačná. Mimické vrásky na čele mi komplikovali prácu, režiséri ma často upozorňovali, že sa nemám mračiť, lebo to na kamere nevyzerá dobre. Čelové vrásky takej intenzity ako u mňa sú výsledkom operného spevu, v rámci ktorého bola tvárová mimika veľmi náročná.
Tak v prvom rade musím povedať, že herečka nie som. To, že som si to raz vyskúšala, ma k takému tvrdeniu neoprávňuje. Nemienim brať skutočným herečkám ich džob. V tomto predstavení som dostala príležitosť aj naživo spievať priamo na pódiu – javisku. Tým sa akoby na chvíľu vraciam k profesii, ktorú som pôvodne vyštudovala. To však nič nemení na fakte, že som moderátorka a tou aj zostávam. Bola to však jedna z ponúk, aké sa neodmietajú, lebo dávajú človeku možnosť vyskúšať si niečo nové a rozšíriť si spektrum svojich skúseností. Čo sa reakcií týka, myslím, že sú pozitívne. To robí radosť nielen mne, ale aj mojim rodičom, ktorí tento môj nový počin pozorne sledujú.
Veru tak, popri práci aj študujem. Každú sobotu sa presúvam do Nitry za vedomosťami z oblasti masmediálnej komunikácie. Je to problematika, ktorá ma zaujíma. A opäť musím povedať a pochváliť sa tým, akých milých mám spolužiakov. Ak niečo nestíham, podporia ma, pomôžu mi. Asi mám naozaj šťastie na skvelých ľudí.