Profily&Rozhovory

Narodil sa v anglickom Manchesteri v roku 1970 a keď mal deväť, presťahoval sa s rodičmi do Walesu. Práve táto zmena prostredia spôsobila Davidovu náklonnosť k pesničkárstvu, ktoré je v Británii typické pre oblasť Walesu. Navštevoval univerzitu v Liverpoole, študoval maliarstvo a už počas vysokej školy začal hrať v punkových kapelách. Zároveň začal experimentovať s poetickejším štýlom písania textov, a preto sa po skončení školy presťahoval do Londýna, kde mohol byť bližšie k centru európskeho hudobného priemyslu. Čoskoro podpísal zmluvu s prvým vydavateľstvom, v ktorom v roku 1992 vydal prvý singel – Birds without Wings (Vtáci bez krídel) a v nasledujúcom roku aj pomerne úspešný debutový album A Century Ends (Storočie končí). V roku 1994 prišiel s druhým albumom Flesh (Mäso) a o dva roky neskôr s albumom Sell, Sell, Sell (Predávať…). Spevák sa stal populárnym v Írsku a jeho schopnosť uchvátiť fanúšikov počas koncertov mu vyniesla takú skvelú povesť, že jeho živé vystúpenia boli vopred vypredané na území celej Veľkej Británie.
Album, ktorý tohto speváka zatiaľ najviac preslávil, vyšiel v roku 1998 pod názvom White Ladder (Biely rebrík). Bola na ňom aj skladba Babylon, ktorá sa dokázala preplaviť cez kanál La Manche a dostať sa bližšie k ušiam slovenských poslucháčov. Jeho hudba zaujala poslucháčov túžiacich viac ako po hlučnej hudbe po hudbe s nápadom, hudbe inšpirujúcej, komunikatívnej a svojím spôsobom aj výrečnej. David Gray do svojich pesničiek prenáša naozaj všetko, čo v danom období cíti: lásku, hnev, otázky. V roku 2000 nasledoval album Lost Songs (Stratené pesničky). A New Day At Midnight (Nový deň o polnoci) uzrel svetlo hudobného sveta o dva roky neskôr a zatiaľ posledným albumom v poradí je minuloročný Life In Slow Motion (Život v pomalom pohybe). Sám autor vysvetľuje, čo názov albumu znamená: „Pod týmto slovným spojením si môžete predstaviť hocičo, napríklad situáciu zachytenú fotoaparátom alebo niekoho bez pohybu. Ale pocity, ktoré ma k tomuto názvu viedli, sa mi spájali skôr s filmom. Ako keď sa vám v živote stane napríklad nehoda, niekto zomrie alebo sa niekto narodí a v tej chvíli vám to pripadá, ako keby ste to celé sledovali vo filme a vôbec sa vám to nezdá reálne. Takže si pripadáte ako v nejakom televíznom programe. Ale to je dôsledok toho, čo každý deň do seba absorbujeme, čo potom ovplyvňuje naše mysle a vnímanie. Tam to vlastne všetko začína.“

Ako vlastne David Gray charakterizuje svoju hudbu? Vôbec to nerobí. „Nechávam to na ľudí, pretože keď ma stretnú nejakí známi a spýtajú sa ma na to, začnem spomínať mená ako Bob Dylan, Van Morrison, ale troška súčasnejší a s nejakým rytmom… To je možno v skratke to dôležité, ale naozaj to radšej nechávam na poslucháčov, pretože nájsť pre vlastnú hudbu tie správne slová je veľmi ťažké.“
Umelec ako vyšitý, to cítiť i z odpovedí, ktoré dáva novinárom. Nič nie je čierne alebo biele. Napríklad na otázku, kto ho inšpiroval, David odpovedá: „Súdiac podľa mojich textov, bol to spomínaný Dylan a Van Morrison, ale aj Leonard Cohen a Joni Mitchellová. Mám z každého niečo. Ale to, čo ma ozaj inšpirovalo, aby som založil skupinu, bola hudba z časov puberty, ktorá oproti mojej dnešnej tvorbe vyznieva dosť smiešne – The Smiths alebo The Clash, niečo v tom štýle.“
Texty jeho piesní sú často smutné, niekedy až temné, navonok sa však zdá byť David Gray celkom veselý človek. Aký teda v skutočnosti je? „Určite nie som tým chudákom, ako to v niektorých skladbách vyznieva. Ak by ma mali hodnotiť podľa textov, bol by som veľmi vážny. Ale našťastie nechodím s ťarchou celého sveta na pleciach, snažím sa trocha zabávať, asi ako všetci ostatní.“
Úspech, ktorý prišiel s albumom White Ladder a ktorý pretrváva dodnes, samotného speváka zaskočil, aj keď sa ľudia o jeho hudbu zaujímali už od jeho speváckych začiatkov. „Vždy existovali ľudia, ktorí za mnou chodili na koncerty. Myslím si, že to bude aj kvôli mojim pesničkám, ľudia k nim a teda aj ku mne nadobúdajú istý druh osobnej väzby. Potom sa cítia, akoby ma poznali. Keď som bol prvýkrát na turné v USA, bol tam jeden chlapík, ktorý ma nasledoval úplne všade. Zo začiatku sme si ho nevšimli, ale počas týždňa už začal byť neprehliadnuteľný. A nakoniec sa mu nejako podarilo dostať cez bezpečnostnú službu a prišiel až ku mne – myslím, že sme práve boli pri hotelovom bazéne – a ukázal mi fotoalbum mojich snímok z celého toho týždňa, ako som bol v obchode a tak. Takže som sa slušne poďakoval a okamžite som ho nechal vyviesť z hotela. Ale uznávam, je to moja vlastná chyba, asi mám na svojich albumoch vkomponovaný tajný odkaz: Nasledujte ma!!!“

A na záver ešte pár slov o časti života, ktorú si dobre stráži. Davidovi sa darí nielen vo svete hudby, ale aj v súkromnom živote. V roku 1993 sa oženil a dnes má dve dcérky. Je namieste otázka, či napísal nejakú skladbu aj pre ne. „Nenapísal som pre ne žiadnu skladbu, akurát som zložil pieseň, keď sa narodila Ivy, naša staršia dcéra. Nebola priamo pre ňu, ale jej vznik bol spojený s faktom, že sa práve narodila, čo bola mierne stresujúca udalosť – nešlo to úplne hladko. Pamätám sa, že som sa vrátil domov a obe boli ešte stále v nemocnici. Predstava o krásnej, romantickej jazde domov s manželkou a novorodeniatkom ma jednoducho nechcela opustiť. Tak som si sadol za klavír a začal som písať pesničku, ktorá sa volá A New Day at Midnight. Nakoniec som tak nazval celý album, ale tá pesnička na ňom paradoxne nie je.“

Od reklamy a seriálov k filmu
Alicia Christian Foster sa narodila 19. novembra 1962 (v ten deň sa narodila aj herečka Meg Ryan) v Los Angeles v Kalifornii ako najmladšia zo štyroch detí Evelyne Fosterovej, prezývanej Brandy, a Luciusa Fostera III. Rodičia sa však rozišli ešte pred jej narodením, a tak vyrastala bez otca. Matka Evelyne, povolaním filmová kritička a herečka, jej vštepovala lásku k filmu. Brala svoje deti z jednej skúšky na druhú. Ešte skôr ako Jodie, ako ju v rodine volali, sa stal známy jej brat Lucius Foster IV., prezývaný Buddy, ktorý získal úlohu v populárnom seriáli Mayberry R.F.D. (1968). Menšiu úlohu v ňom s úspechom stvárnila aj Jodie. Dostala ju vďaka účinkovaniu v niekoľkých vydarených reklamách. Napríklad ako Coppertone girl v reklame na opaľovací krém sa ešte len ako dvojročná bránila psovi, ktorý jej sťahuje plavky. Hoci herectvo nikdy nevyštudovala, počas svojej kariéry dosiahla mimoriadne úspechy.

Taxikár – zlom v živote Jodie
Po niekoľkých úlohách v seriáloch sa ako desaťročná predstavila ako Samantha vo filme režiséra Bernarda McEveetu Napoleon a Samantha (1972). Účinkovala aj vo filmovom prepise románu Marka Twaina Tom Sawyer (1973), ktorý získal tri nominácie na Oscara. Bodku za seriálmi a rodinnými filmami dala snímka Paper Moon (1974). Popri účinkovaní vo filmoch a seriáloch a získavaniu hereckých ostrôh Jodie študovala v Los Angeles na Francúzskom lýceu. Zlom v jej živote a filmovej kariére znamenalo stretnutie s režisérom Martinom Scorsesem, ktorý si mladú Jodie lepšie všimol v dráme Alice už tu nebýva (1974) a o dva roky neskôr ju obsadil do úlohy dvanásťročnej prostitútky Iris v dráme Taxikár (1976), v ktorej si zahrala s Robertom De Nirom a Cybill Shepherd. Najskôr však musela podstúpiť psychologické vyšetrenie, ktoré potvrdilo, že film na nej nezanechá žiadne psychické následky. Úloha jej vyniesla cenu BAFTA pre najlepšiu začínajúcu herečku a najlepšiu herečku vo vedľajšej úlohe. Navyše už ako štrnásťročná získala prvú nomináciu na Oscara za vedľajšiu úlohu. O svojej úlohe prostitútky Iris hovorí: „Najprv som ju hrať nechcela, lebo som sa bála, že sa stanem stredobodom posmeškov mojich kamarátov. Veď to bola výborná úloha skôr pre dvadsaťjedenročnú a ja som bola dieťaťom Walta Disneyho. Nechcelo sa mi veriť, že stvárnenie tejto postavy ponúkli práve mne. Úloha detskej prostitútky Iris zmenila aj môj život. Bola to síce úplne iná úloha, než aké som dovtedy hrala, ale charakter tejto postavy som dobre poznala. Vyrastala som asi tri bloky od Hollywood Boulevard a prostitútky, ako bola Iris, som tam videla každý deň.“ A inokedy: „Myslím si, že je to jeden z najlepších filmov, ktoré boli vyrobené v Amerike. Veď všetko je to v podstate o Amerike. O násilí. O samote. O anonymite. Je to úplná klasika. Každý deň, keď som po natáčaní prišla domov, cítila som, že som niečo dokázala.“
V roku 1980 Jodie ukončila štúdium na prestížnom Francúzskom lýceu. Ako najlepšia študentka sa rozhodla študovať anglickú literatúru na univerzite Yale. Hoci sa v tomto období na plátne veľmi neobjavovala, stala sa na dlhú dobu centrom pozornosti médií a hlavne bulváru. Jej úloha vo filme Taxikár zanechala na jednom divákovi psychické následky. Pod jej vplyvom sa v roku 1981 John Hinckley Jr. pokúsil spáchať atentát na prezidenta Reagana len kvôli tomu, aby na Jodie urobil dojem. Inšpiroval sa pritom práve týmto filmom, v ktorom sa jeden jeho protagonista pokúsi zastreliť prezidentského kandidáta. Táto životná skúsenosť ju naučila strážiť a chrániť si svoje súkromie, do ktorého jej neustále chceli preniknúť novinári. Týmto sa vlastne stala netypickou hollywoodskou hviezdou.

Dva filmy – dva Oscary
Po ukončení štúdia v Yale sa objavila v niekoľkých komerčne neveľmi úspešných filmoch. Všetko jej vynahradil rok 1988, keď prišla opäť šanca v trileri Znásilnenie v réžii Jonathana Kaplana. Stvárnila nie príliš vzdelanú servírku Sarah Tobias (Sáru), ktorú niekoľkokrát brutálne znásilnia. Film priniesol Jodie hneď niekoľko ocenení. Ako najlepšia herečka bola nominovaná na cenu BAFTA, získala Zlatý Glóbus a prvého Oscara ako najlepšia herečka v hlavnej úlohe. Potom prišla ďalšia významná úloha mladej agentky FBI Clarice Starlingovej v trileri Mlčanie jahniat (1991). Nadaná študentka na akadémii FBI je pridelená agentovi Crawfordovi, vyšetrujúcemu prípad masového vraha Buffalo Billa, ktorý svoje obete sťahuje z kože. Clarice v baltimorskej väzenskej nemocnici navštívi bývalého nadpriemerne inteligentného psychiatra Hannibala Lectera (Anthony Hopkins), odsúdeného na doživotie za sériu brutálnych vrážd a kanibalizmus, ktorý jej pomáha tomuto masovému vrahovi prísť na stopu a odhaliť ho. Film mal obrovský úspech a získal päť Oscarov v kategóriách najlepší herec, herečka, réžia, scenár a najlepší film. Jodie si odniesla svojho druhého Oscara a ďalší Zlatý Glóbus a cenu BAFTA.

Herečka, režisérka a producentka
Po týchto úspechoch si Jodie vyskúšala aj profesiu režisérky. Jej režisérskym debutom, v ktorom si zároveň aj zahrala, bola dráma Človiečik Tate (1991), rozprávajúca príbeh o sedemročom géniovi. Jodie vlastní i produkčnú spoločnosť, ktorá pripravila drámu Nell (1994). Jodie v nej stvárnila titulnú úlohu. Za svoj výkon nemej Nell bola opätovne nominovaná na Oscara a Zlatý glóbus. „Mám záujem byť producentkou filmov, ktoré budú o tom, čo som prežila, ale aj o tom, čomu som sa naučila veriť,“ povedala.
Jodie však pokračuje aj vo filmovaní. Objavila sa vo filme Woodyho Allena Tiene a hmla (1992), v ktorom stvárnila prostitútku. V dráme Návrat Sommersbyho (1993) hrala po boku Richarda Gerea. S Melom Gibsonom hrala v dobrodružnej komédii Maverick (1994), v ktorej stvárnila pôvabnú a prešibanú Annabelle, robiacu si zálusk na tučnú výhru. Potom nakrútila romantický historický veľkofilm Anna a kráľ (1999), v ktorom sa ako mladá učiteľka Anna zamiluje do siamského kráľa Mongkuta. V ďalšom trileri Úkryt (2002) v réžii Davida Finchera stvárnila rozvedenú matku, ktorá sa s dcérou nasťahuje do nového domu. Hneď v prvý deň zažijú noc plnú strachu. Pred nepozvanými hosťami sa ukryjú v miestnosti, ktorú si dal vystavať pôvodný majiteľ domu ako úkryt pred nebezpečenstvom. V roku 2005 sa objavila v hlavnej úlohe napínavého trileru Letový plán, ktorý nedávno prišiel k nám do kín. Hlavnou hrdinkou je Kyle Pratt, ktorej v modernom Boeingu, letiacom z Berlína do New Yorku, zmizne bez stopy šesťročná dcéra. Keďže všetky dôkazy smerujú k tomu, že jej dcéra na palube lietadla nikdy nebola, rozhodne sa pri vyriešení celého tajomstva spoľahnúť len sama na seba. Poslednou pripravovanou snímkou v roku 2006, na ktorej sa Jodie podieľa ako režisérka aj ako producent, je film Flora Plum. S Denzelom Washingtonom si zahrá v mysterióznom trileri Inside Man. Film je o právničke, ktorá musí rozlúštiť hádanku dokonalej bankovej lúpeže. Pre rok 2007 už ohlásila prípravu filmu Sugarland, ktorý chce režírovať a súčasne v ňom bude hrať s Robertom De Nirom. Ide o príbeh mladého právnika, ktorý sa pustí do boja s dvoma mocnými pestovateľmi cukrovej trstiny, vykorisťujúcimi svojich robotníkov.

Christína Maria Aguilera sa narodila 18. decembra 1980 na Staten Island v New Yorku. Jej otec Fausto Aguilera sa narodil v Ekvádore, no emigroval do USA a budoval si kariéru v armáde. Mama Shelly bola talentovaná huslistka, ktorá sa vzdala kariéry v prospech rodiny. Kvôli otcovi sa rodina sťahovala po celých Spojených štátoch, dokonca aj do Japonska. Aguilerovci sa rozišli v roku 1986. Matka sa odsťahovala do Pittsburghu, kde sa druhýkrát vydala a Christine pribudli k sestre Rachel ďalší traja súrodenci. Hlasovo nadané dievčatko vyhralo v roku 1988 súťaž Star Search a potom spievalo hymny pred zápasmi miestnych futbalistov a hokejistov. V roku 1990 sa zúčastnila konkurzu do obľúbenej americkej detskej televíznej šou The New Mickey Mouse Club, z ktorej vzišli ďalšie americké hviezdy, napríklad Britney Spears a Justin Timberlake. Producenti ju však kvôli nízkemu veku najskôr nevzali. V programe vystúpila až v roku 1994. Potom nahrala dueto s japonským spevákom Keizom Nakanishim, soundtrack k rozprávke Mulan, a v roku 1998 prišiel debutový album s názvom Christina Aguilera, na ktorom sa nachádzal aj prvý veľký hit – Genie In A Bottle. Odvtedy je Christina nezastaviteľná, patrí k najlepším súčasným speváčkam a stihla predať vyše 25 miliónov albumov na celom svete. Teraz prichádza so svojím novým albumom Back To Basics (Návrat k základom), ktorý tvoria hneď dve cédečka. Určite uznáte, že najlepšie dokáže svoje dielo predstaviť sám umelec, takže vám ponúkame s touto talentovanou speváčkou rozhovor.

Prešli štyri roky odvtedy, čo ste vydali svoj posledný album. Čo sa vo Vašom živote za ten čas zmenilo?

Veľmi veľa. Medzi vydávaním albumov a koncertnými turné sa snažím aspoň trocha žiť svoj život, aby nový album mal opäť čo povedať, aby vychádzal z mojich životných skúseností. A čo je nové? Nuž, minulý rok som sa vydala a s novou láskou prišiel aj nový pohľad na svet. Cítim sa veľmi dobre a vlastne som šťastnejšia ako kedykoľvek doteraz. A som naozaj šťastná aj preto, lebo prichádzam s týmto novým albumom, ktorý sa nahrával posledný rok a pol. Vychádza z myšlienky, ktorá mi napadla počas posledného turné – nahrať album založený na hudbe a atmosfére dvadsiatych, tridsiatych a štyridsiatych rokov, ktoré ma celý život inšpirujú. Čiže všetko je pozitívne, je na ňom veľa skladieb, z ktorých máte dobrý pocit, a je to ozaj dobré, veľmi dobré.

Takže ste použili hudbu, ktorá Vás ovplyvnila, keď ste vyrastali?

Presne tak. Dvadsiate, tridsiate a štyridsiate roky so sebou priniesli džezovú éru i obdobie big bandov s tými všetkými dychovými nástrojmi a inými vecami, ktoré zbožňujem. A predovšetkým ide o hudbu, z ktorej máte dobrý pocit. Je to vďaka starému soulu, bluesu a džezu, ktoré sú podľa mňa základom celej hudby. Od svojich ôsmich rokov som počúvala staré platne od Pearl Bailey, Billie Holiday, Sary Vaughn či Dinah Washington. Teraz som sa celým srdcom do totho obdobia vrátila a vznikli piesne, ktoré sú svojím štýlom presne z tej doby, iné majú len niektoré detaily zo spomínanej hudby, no celkovo je to súčasná hudba. Bolo zaujímavé spolupracovať s producentmi, ktorí pochopili môj zámer pre nový album a nakoniec ho dokázali aj naplniť.

Žijete aj v osobnom živote s imidžom hudby, ktorú práve svetu predstavujete? Nevyjdete napríklad bez červeného rúžu na perách?

Dá sa povedať, že áno. Keď nahrávam svoje albumy, je to ako keď herci prenikajú do novej úlohy – žijú istý čas v podmienkach postavy, ktorú budú hrať. I ja sa snažím ponoriť do sveta, ktorý chcem svojou hudbou priblížiť a pokiaľ ide o dvadsiate, tridsiate a štyridsiate roky a ich špecifický štýl, dostať sa do ich atmosféry a vtedajšieho životného štýlu pre mňa nie je ťažké. A červený rúž som, mimochodom, naozaj mala na perách vždy, keď som nahrávala vokály v štúdiu, pretože mi pomáhal spievať tak, ako sa spievalo vtedy.

Médiá uverejnili niekoľko fotografií z Vašej svadby. Musela byť rozprávková. Bolo všetko také, ako ste si predstavovali?

Nikdy som nepatrila medzi dievčatá a ženy, ktoré si predstavujú, ako bude vyzerať ich svadba, alebo sa nevedia dočkať, kedy sa konečne dostanú pred oltár. Keby ste sa ma pred štyrmi rokmi, keď vyšiel môj predchádzajúci album, spýtali, či si myslím, že pri ďalšom albume už budem vydatá, nepovedala by som áno. Ale ak stretnete toho pravého a máte ten správny pocit, je to celé správne. Bola to naozaj nádherná svadba, ktorú nám pripravil svadobný poradca. Bolo však veľmi náročné zladiť jej prípravu s nahrávaním albumu, veď plánovanie svadby i nahrávanie albumu sú významné udalosti. Ale myslím si, že sme to zvládli dobre.

Bolo na Vašej svadbe niečo výnimočné, niečo, na čo ste pyšná?

Čarovné bolo už len to, že svadba bola založená na trojdennom výlete v Napa (údolie s vinicami v Kalifornii). Chcela som mať menšiu svadbu, žiadnych päťsto, tristo alebo dvesto hostí. Svadobnú spoločnosť tvorilo sto pozvaných. Postavili sme kaplnku na najvyššom bode jedného súkromného pozemku. Na druhý deň bol napríklad večierok s témou Japonsko a to bol podľa mňa i najkrajší večer. Bolo to nádherné! S manželom sme dokonca v Japonsku strávili aj medové týždne. Túto krajinu máme veľmi radi kvôli jej kultúre a ľuďom. Japonský večer bol teda naozaj výnimočný, jeho súčasťou bolo mnoho gejší, ktoré sa neustále pohybovali, takže to bolo celé farebné a krásne.

V minulosti ste spomínali, že sa Vás veľa ľudí snažilo odradiť od kariéry v takom mladom veku. Cítite teraz, že ste na tom správnom mieste?

Áno a určite a isto viem, že to časom bude ešte lepšie. Viete, mojím hlavným životným cieľom je rozvíjať sa ako človek a žena, no zároveň sa aj naučiť toľko, koľko sa dá, alebo, inými slovami, nasávať vedomosti a poznatky ako špongia. Ale určite nie je jednoduché byť a zotrvať v tomto priemysle, najmä pre ženu. Byť ženou s vlastným názorom v čisto mužskom svete. Ženu, ktorá sa správa agresívne a priebojne, ľudia prijímajú s rozpakmi alebo odmietajú, muž s rovnakými vlastnosťami je oveľa viac akceptovaný. Bolo veľmi ťažké pre mňa ako mladé dievča vyrastať v takom tvrdom prostredí, ale nenechala som sa odradiť a ďakujem Bohu za úspech, ktorý som doteraz dosiahla. Dostala som niekoľko lekcií, z ktorých som sa poučila. Vyrástla som rýchlejšie a veľa som sa naučila tvrdšou cestou. No aj to má svoje výhody – som kvôli tomu oveľa silnejšia. Môj inštinkt sa časom natoľko zdokonalil, že cítim, že som momentálne na dobrom mieste a že som obklopená dobrými ľuďmi. Je to dobré a šťastné miesto.

Povedzme si niečo aj o piesňach na albume. Prvý singel Ain’t No Other Man je skvelý. Ale čo skladba Oh mother? Zložili ste ju na počesť svojej mamy? Znie veľmi osobne…

Máte pravdu, je to neuveriteľne osobná skladba. Hovorí o udalostiach z mojej minulosti, aj negatívnych, z ktorých niektoré pretrvali a iné sa stratili. Nechcem však zo seba robiť chuderu a nechcem, aby ľudia túto skladbu brali ako smutnú, pretože je pozitívne dokázať niečo také prekonať. Musíte byť veľmi silná žena, ako bola moja mama, aby ste sa z takej situácie dokázali dostať, prípadne v nej žiť, veď je veľmi jednoduché ostať v bludnom kruhu a zapríčiniť tým, že aj vaše deti budú žiť tým istým spôsobom, keď to budú príliš dlho zažívať. Takže som svojej mame veľmi vďačná, že nás z toho dostala, a táto skladba to všetko vyjadruje. Ide o pozitívnu pesničku s veľmi jasným odkazom na konci.

Súčasťou albumu je i skladba pre Vášho manžela, však?

Áno, pretože sa snažím písať o ľuďoch, ktorých mám rada, no nechcela som napísať nejakú gýčovú ľúbostnú pesničku s klasickým rýmovaním, ktorú sme tu už toľkokrát mali. Vznikla teda významovo bohatá skladba, ktorá sa volá Save Me From Myself (Zachráň ma od seba samej) a hovorí o tom, ako sa cítim, odkedy prišiel môj manžel do môjho života. Viete, niekedy viem byť sama sebe najhorším nepriateľom a on ma v tých najtemnejších momentoch neuveriteľne podporuje, zachraňuje ma od môjho vlastného šialenstva a hystérie. Je to úžasný muž a tá skladba je jednoducho môj hlas, úplne vyzlečený, nahý, nie sú tam pridané žiadne efekty, žiadny výrazný hudobný sprievod ani nič podobné. Ide o jednoduchú pesničku aj v spôsobe, akým sa nahrávala, pretože ma sprevádzala len akustická gitara a nejaké sláčiky, to je všetko.

Ďalšie skladby ako Nasty Naughty Boy a Still Dirty odkazujú na sexuálnejšiu Christinu z predchádzajúcej platne. Ešte stále ju cítite?

Sexualita bude stále viditeľná v tej alebo onej forme. Skladby Nasty Naughty Boy znie, akoby ste vstúpili do burleskného klubu dvadsiatych rokov, a je veľmi chytľavá. Sú v nej časti, kde je akoby živé publikum, big band, dychové nástroje, skvelé bubny – akoby ste vošli do klubu a videli na pódiu spievajúce dievča, ktoré poznáte, pred ním sedí námorník, ktorý od neho nevie odtrhnúť zrak… A Still Dirty som napísala ako reakciu na články v médiách, ktoré sa o mne písali, že som sa zmenila, pretože som zaľúbená, že môj muž zmenil celý môj život a podobne. Chcela som, aby všetci vedeli, že sa v podstate nič nezmenilo. Okrem toho, že teraz ma podporuje aj môj manžel. Takže nech ľudia vedia, že malá provokatérka vo mne stále je, pretože si myslím, že je dobré, ak niečo také v sebe – hoci len v zmenšenej forme – máte.

Vieme, že s príchodom nového albumu Vás toho čaká dosť. Myslíte však aj na budúcnosť? Mám na mysli filmový priemysel – máte stále plány aj v tejto oblasti?

Keď prichádzam s novým projektom, venujem sa mu výhradne na sto percent. Film je jednou z vecí, ktoré mám zaradené vo svojom osobnom zozname plánov do budúcnosti. No určite počkám, kým dostanem tú správnu ponuku a tú správnu úlohu. Veď to poznáte: mnohí spravia kompromis a hrajú nakoniec sami seba alebo úlohu niekoho ako sú oni sami. Takže keď vstúpim do sveta herectva, chcem to poňať ako inú, ďalšiu časť môjho života a zahryznúť sa do dobrej, šťavnatej roly, do takej, ktorá vyžaduje kus herectva a nie len hrania samej seba. Výnimkou by mohol byť film, ktorého príbeh by sa odohrával v dvadsiatych rokoch a ja by som v ňom mala i spievať. Predovšetkým si chcem byť istá, že využívam správny čas a mám urobiť niečo fakt dobré.

Myslíte niekedy aj na dĺžku svojej kariéry?

Do určitého bodu to bude spontánne, ale mám pre seba aj iné plány. Deti zatiaľ počkajú, pretože teraz mám naozaj dosť práce, napríklad uviesť do života tieto dvojčatá – album s dvoma cédečkami. No napriek tomu sa už neviem dočkať chvíle, keď budem deti mať. Momentálne sa však srdcom i očami sústreďujem na svoju kariéru a uvedenie svojho nového albumu.

Už len posledná otázka: plánujete aj turné?

Samozrejme. Na jeseň štartujeme svetové turné, ktoré sa dostane aj do Európy.

Picassov životopis sa začína vlastne už pred jeho narodením, pretože genialita musí mať podľa mienky odborníkov príčinu a zdroj aj niekde inde než v osobnosti jediného tvorcu. Preto treba hľadať stopy v minulosti. Picassov otec bol maliar, aj keď s priemerným talentom. Pôsobil ako profesor kreslenia. Aj u ďalších Picassových predkov sa životopisci stretávajú s oddanosťou, húževnatosťou, odvahou a otvorenosťou umeniu. Sú to presne tie vlastnosti, ktoré možno uviesť aj pri ich najslávnejšom potomkovi, Pablovi Ruizovi Picassovi.
Pablo sa narodil v Málage 25. októbra roku 1881 o štvrť na dvanásť v noci. Už k jeho narodeniu sa viaže prvá z množstva legiend. Babica považovala Picassa za mŕtveho. Len duchaprítomnosť strýka zachránila dieťa pred smrťou udusením. Fúkol mu do tváre dym z cigary, na čo začal Pablo kričať. Rané detstvo prežil v Málage. Rodina žila v skromných pomeroch. Bol to otec, ktorý prvý objavil a podporoval talent svojho syna. Picasso nerád chodil do školy. Sám neskôr rozprával, že ho zaujímalo len to, ako učiteľ maľoval číslice na tabuľu. Čudoval sa, že sa vôbec naučil základné počtové úkony. Kreslenie sa mu zdalo byť jediným primeraným spôsobom vyjadrovania.

„Moje prvé kresby by nikdy neboli mohli ukázať na nejakej výstave detských kresieb. Chýbala mi nešikovnosť dieťaťa, jeho naivnosť. Ako sedemročný som robil akademické kresby, ktorých minuciózna presnosť ma ľakala.“

Už ako trinásťročný dostihol Pablo schopnosti svojho otca. Túto skutočnosť reprodukuje vetou: „Vtedy mi dal svoje farby a štetce a už nikdy nemaľoval.“ Rovnako skončila aj skúška na umeleckú školu v Barcelone. Prácu, na základe ktorej mal byť prijatý, mal priniesť do mesiaca. On však prišiel už na druhý deň a úlohu vyriešil dokonca lepšie ako iní študenti svoju záverečnú prácu. Picasso sa už počas učňovských rokov zaradil medzi uznávaných maliarov Barcelony. Uhladený maliarsky akademizmus zvládal bravúrne, no vo svojom nadšení túžil po objavovaní a experimentoch. Chcel ísť do Paríža. Už len Paríž mu mohol byť počas učňovského obdobia výzvou. Obdivoval pastely Degasa a Toulouse-Lautreca, ktorých vplyv je zjavný v jeho raných dielach. Picasso ešte nenašiel svoj vlastný štýl. Ale doba, keď ho inšpirovali aj iní umelci, sa chýlila ku koncu. Stálo pred ním modré a ružové obdobie, ktoré boli prvými samostatnými fázami tvorby. Picasso sa stával Picassom.
Modré obdobie (1901 – 1904) sa začalo smrťou priateľa Casagemasa, ktorý spáchal samovraždu pre neopätovanú lásku. Picassovi sa zdalo, že práve modrá farba vystihuje pocity smútku a bolesti. V Casagemasovej pracovni si Pablo zriadil skromný ateliér, v ktorom vznikol obraz priateľovho pohrebu. Rozmerné figuratívne plátno po dokončení slúžilo v úzkom priestore ako pomaľovaný paraván. Za ním sa skrýval tvorivý neporiadok, ktorým sa Picasso všade hneď obklopil. Bol to jeho spôsob, ako sa zmocňoval miesta, ktorý sa nezmenil ani po nasťahovaní do priestranných víl.
Ružové obdobie (1904 – 1906) vznikalo už v ateliéri na Montmartri, v samom centre parížskej bohémy. Tu stretol svoju prvú družku, Fernandu Oliviérovú, vďaka ktorej sa po prvý raz usadil, čo bolo pri jeho tuláckom pude pozoruhodné. Modré tóny postupne nahradili ružové. Kaukliari, povrazolezci a harlekýni vystriedali slepcov a žobrákov, bieda a depresia ustúpili pred jemnosťou a snivosťou. Niekoľkokrát do týždňa Pablo navštevoval cirkus Médrano blízko svojho ateliéru. Akoby sa stotožňoval s postavou harlekýna, ktorú odvtedy zobrazuje počas celého života. Ružovým obdobím Picasso demonštroval svoje poznatky o klasickej kráse. Stál pred rozhodnutím spochybniť a poprieť všetky vydobyté istoty a overené postupy v umení.
S nástupom kubizmu (1907 – – 1917) sa skončil súvislý vývoj západoeurópskeho maliarstva.V tom čase sa v Paríží začalo objavovať africké umenie. Pablo si systematicky budoval zbierku afrických sôch a zapĺňal nimi ateliér. Je nesporné, že ho tieto primitívne práce očarili hlavne svojou abstraktnou formou. A tak sa na plátne, ktoré práve maľoval, objavili dve radikálne zdeformované postavy žien. Takéto „zneváženie“ ľudskej postavy vzbudilo pohoršenie a šok. No neskôr sa obraz Avignonské slečny stal jedným z najslávnejších diel 20. storočia. Bolo jasné, že už niet cesty späť. No pre Picassa táto zmena štýlu nebola len formálna. Zaujímalo ho zobrazenie skutočných predmetov. Chcel vyvolať ilúziu objemu bez pomoci modelácie, šerosvitu, lineárnej perspektívy a iných prekonaných techník. Georges Braque, takisto zaujatý týmto problémom, zápasil s Picassom o vývoj nového maliarstva. Napriek umeleckej rivalite sa stali priateľmi. Najprv odišli v lete 1908 na vidiek, aby po návrate zistili, že ich nezávisle od seba vzniknuté obrazy sa prekvapivo podobali. Farebnosť obmedzená na sivé tóny, aby zbytočne nerozptyľovala maliarov zámer. Picasso to vystihuje slovami:

„Mám odpor k ľuďom, ktorí rozprávajú o kráse. Čo je to krása? V maliarstve sa musí hovoriť o problémoch! Obrazy nie sú nič iné ako výskum a experiment. Nikdy nemaľujem obraz ako umelecké dielo. Všetky sú výskumami. Skúmam neprestajne a vo všetkom tomto pátraní tkvie logický vývoj.“

Kubizmus, ktorý Picasso objavil, by stačil, aby sa zapísal do dejín umenia. On však s rovnakým nasadením išiel ďalej. Prešiel ďalšími obdobiami. Čakali na neho socha, kresba, grafika, plagát a keramika.Od istého bodu to, čím Picasso provokoval, sa zaradilo do repertoáru klasiky. Stal sa slávnym. Mohol maľovať, čo chcel, no musel znášať verejnosť, ktorá tým, že odmeňovala každú z jeho prác slepým potleskom, potláčala jeho individualitu.

„Slečna, máte zaujímavú tvár. Chcel by som vás namaľovať. Ja som Picasso.“

Týmito slovami nadviazal známosť s nejednou zo žien, ktoré sa preslávili už len tým, že ich portrétoval. Ruská baletka a dlhoročná družka Oľga Kokhlovová, ktorej portréty sa neskôr považovali za najkrajšie, si priala, aby ju maľoval výhradne realisticky. Jeho ďalšia životná partnerka Francoise Gilotová napísala knihu Žila som s Picassom, v ktorej podrobne vykresľuje umelcovu zložitú povahu. Posledná manželka a oficiálna vdova Jacqueline Roqueová sa trinásť rokov po jeho smrti zastrelila.Picasso sa dožil deväťdesiatich dvoch rokov.

„Tak, to stačí, nie? Čo mi treba ešte urobiť? Čo by som ešte mohol dodať? Všetko je povedané.“

I preto, že v tejto disciplíne jazdí vo dvojici a jej partnerkou sa stala Elizabeth Kratzigová, Američanka z Texasu, ktorá bola šesť rokov predtým členkou amerického olympijského tímu. A aby mohli jazdiť spoločne za Českú republiku, požiadala jej partnerka o české občanstvo, na ktoré teraz čaká. Lenka a Elizabeth závodia spolu už vyše roka a dosahujú výsledky nad očakávanie. Na Majstrovstvách sveta v triede 470 v San Franciscu v roku 2005 skončili na vynikajúcom štvrtom mieste a v svetovom pohári v Holandsku v tom istom roku na piatom mieste. Pred nimi je teraz boj o účasť na Olympiáde, a to už v lete 2007 na Majstrovstvách sveta v Portugalsku. Ale podľa slov Lenky Šmídovej konečný cieľ a túžba je nikde inde a omnoho vyššie, na Olympiáde v Pekingu.
„Šport ako taký nedáva veľmi zmysel, ale je to jedna z najlepších nezmyselných vecí čo poznám.“
Lenka Šmídová

V športe často deti napĺňajú isté ambície svojich rodičov. Vieme, že jachting máte v rodine. Začínali ste z vôle rodičov alebo vás už v detstve táto krásna športová disciplína „chytila za srdce“?

O tom som nikdy nepremýšľala, ale možno na tom niečo je. Kedy nebolo mojich rodičov a ich lásky k tomuto športu, tak by som asi ťažko jachting robila a určite by som sa nedostala tak ďaleko… Mala by som im byť za to veľmi vďačná… Možno raz na svojich ďeťoch podobne naplním moje ambície, kto vie!Veľa sa v súvislosti so športom hovorí o talente alebo o genetických predpokladoch na istý šport. Už mnoho rokov aktívne sledujem niektoré individuálne športy, rozprával som sa s mnohými športovcami a utvrdil som sa skôr v názore, že talent, to je predovšetkým drina, odriekanie, vôľa, húževnatosť a trpezlivosť. Vy vo svojej disciplíne patríte k najúspešnejším na svete, preto ma zaujíma, a iste aj našich čitateľov, váš názor na talent, respektíve morálno-vôľové vlastnosti.Ja s vaším názorom celkom nesúhlasím. Podľa mňa je talent v zmysle vrodenej inteligencie a šikovnosti na daný druh športu na jednej strane a na druhej strane drina, vôľa, húževnatosť a trpezlivosť. Aby ste patrili – teraz hovorím o jachtingu – k svetovej špičke, musíte byť vybavený obojím. Ak máte obrovský talent a pokrivkávate s húževnatosťou, väčšinou sa to prejaví tak, že zažiarite len na chvíľu alebo máte výsledky s veľkými výkyvmi.

Ako vyzerá váš pracovný deň? Koľko hodín denne trénujete?

S mojou jachtárskou partnerkou Elizabeth sa snažíme na vode trénovať tak desať až štrnásť dní v mesiaci, denne asi štyri hodiny. Každý jachtár vie, kde sú jeho slabiny, v čom má nedostatky, a tak sa snažíme na ne zamerať a precvičujeme a precvičujeme. Trénujeme štarty, schádzame vlny, bočný vietor a podobne. Ak je s nami tréner – jazdí na motorovom člne –, opravuje za jazdy naše chyby, nahráva nás videokamerou alebo nám prestavuje trať. Ďalšie dve až štyri hodiny trávime rozborom tréningu, sledovaním videa alebo prácou na plachetnici.Keď som v Prahe, musím sa každý deň udržiavať v kondícii behom, posilňovaním alebo jazdou na bicykli. Okrem toho denne minimálne hodinu venujem teoretickej príprave a štúdiu. Zvyšok času trávim väčšinou za počítačom alebo pri telefóne organizáciou celej olympijskej kampane – zháňaním financií, komunikáciou, organizáciou tréningov a závodov a podobne. Som vyťažená rovnako ako každý iný človek, ktorého jeho práca baví, preto na odpočinok veľa času nezostáva.

Ktoré doterajšie víťazstvo si ceníte najviac?

Jednoznačne striebornú medailu z Olympiády. Pre jachtárov, rovnako ako pre väčšinu iných športovcov, sú Olympijské hry najväčším a najdôležitejším závodom športovej kariéry.

Chronológiu vašich veľkých úspechov uvádzame v článku a je ich požehnane. Vy však idete za ďalšími výzvami. Čo všetko by ste v jachtingu ešte chceli dosiahnuť?

Pre mňa je obrovská výzva účasť na ďalších Olympijských hrách na novej dvojposádkovej lodnej triede 470 aj preto, že na to sa perfektne pripraviť a dostať sa na úroveň ostatných pretekárok, ktoré na tejto lodi jazdia už veľa rokov, nie je veľa času.

V čom je podľa vás jachting príťažlivejší ako iné športy?

Jachting je šport na celý život. Môže ho robiť ktokoľvek v akomkoľvek veku a športovou zdatnosťou. Na plachetnici si môže vyjsť celá rodina i s prarodičmi a užiť si spoločne vietor a vlny… Rekreačne, samozrejme. Horšia už je dostupnosť – pre nás Čechov a Slovákov miestna i finančná.Čím ale priťahuje mňa? Nepoznám väčšie uspokojenie, ako keď schádzame poslednú vlnu pred prejdením cieľovej čary. Vietor je taký silný, že sa len tak-tak udržíme sťažňom nahor a ja sa obzriem a vidím celú tú flotilu za nami…

A vôbec, máte nejaký recept, ako sa stať úspešným športovcom?

Talent, peniaze a potom už len trénovať, trénovať a zase trénovať. Len sa nepretrénovať!

Doteraz ste sa museli spoľahnúť vždy len sama na seba. Teraz v tandeme je to skôr o súhre. Neobávate sa tak trochu, že váš spoločný výsledok môže ovplyniť vaša partnerka alebo vy?

Tímový šport, čím dvojposádková plachetnica je, je určite z tohto pohľadu oveľa zložitejší. Tajomstvo ideálnej jazdy na tejto lodi spočíva v maximálnej súhre a v minimalizácií chýb, ktoré samozrejme robíme s partnerkou obidve a musíme to brať s nadhľadom a odpúšťať si. Nikto nie je dokonalý a vieme, že sa obe vždy snažíme o čo najlepší výkon.Na druhej strane ak ide všetko tak, ako má ísť, a nám sa podarí dobrý výsledok, tak je radosť, o ktorú sa môžete podeliť s druhým, dvojnásobná!

Do akej miery ovplyvňujú výsledky vo vašej disciplíne prírodné živly? V tomto prípade myslím na vodu a najmä vietor. A ktorý zo živlov máte najradšej?

Ako by som to vysvetlila… pri jachtingu ste vydaní plne živlom napospas. Pri pretekoch záleží na posádke, ako na predpokladaný a neskôr i skutočný vietor a vlny budú reagovať, aby maximalizovali rýchlosť lode a predbehli ostatné tímy. Je to určitá schopnosť, ktorú pretekári majú, alebo nemajú, ale určitá náhoda (vietor sa neočakávane otočí o 90­ % a práve vaša loď vďaka svojej pozícii na tom stráca najviac) tam hraje rolu. Odhadla by som, že náhoda (nepredvídateľné zmeny živlov) ovplyvňuje výsledky tak na 20 %.

A ako ovplyvňuje výkon cena resp. kvalita samotnej plachetnice?

Nová plachetnica triedy 470 stojí cca 15.000 EUR, čo sa niekomu môže zdať drahé, ale v porovnaní s celkovými nákladmi na tréning a závody to pre nás nie je až tak veľa. Vo svetovej špičke má každý ten najkvalitnejší materiál a záleží hlavne na tom, ako si ho pri preteku skoordinujete a ako a kadiaľ plachetnicu kormidlujete.

Naše čitateľky, keďže sme lifestylový časopis o kráse ženy, bude zaujímať aj váš pohľad na krásu. Čo všetko musí podľa vás urobiť žena, aby sa cítila príťaživá alebo moderne povedané ...inn? Čo pre svoj vzhľad robíte Vy? Máte svoju obľúbenú kozmetickú značku?

S krásou to máte podobne ako s tým športom – niečo máte vrodené a niečo si dodáte sama – starostlivosť, ochranu, štýl a pod. Myslím si, že je pre ženy ako som ja, veľmi dôležité, aby sa cítili príťažlivo a inn. Pokiaľ sa tak necítíme (čo je úplne relatívny pojem), máme zlú náladu a trpia i ľudia okolo –skôr z našej zlej nálady ako z pohľadu na nás. Preto odporúčam všetkým podobne zmýšľajúcim ženám do tohto “dobrého pocitu” trochu zainvestovať.A čo konkrétne pre to robím ja? V prvom rade športujem, čo udržiava moje telo i myseľ v dobrej kondícii. Po druhé sa chránim, čo je spojené hlavne s mojím športom, keď som po väčšinu roku na slnku, a musím si chrániť pokožku, vlasy i oči. Používam slnečné, vodeodolné krémy značky Biotherm s vysokým ochranným faktorom, ktoré vydržia na tvári celý deň.V neposlednom rade sa venujem starostlivosti o pokožku a vlasy, každý deň sa hýčkam výživnými pleťovými a telovými krémami značky Biotherm – nádherne voňajú a naviac obsahujú veľmi unikátny termálny planktón, ktorý robí s mojou pokožkou úplný zázrak – napriek môjmu športu vyzerá moja pleť mlado a zdravo. Dekoratívnu kozmetiku používam hlavne “v meste”, pri vode sa uspokojím s kvalitnou ochranou a výživou.

Aké oblečenie a doplnky si vyberáte najradšej, keď idete do spoločnosti?

Pri obliekaní do spoločnosti sa nechávam dosť ovlyvňovať vlastnou náladou a samozrejme i tým, aký chcem urobiť dojem na spoločnosť, s ktorou sa stretnem. Verím tomu, že oblečením môžete (napr. dotyčnému) veľa povedať, napovedať. Niekedy sa obliekam konzervatívne do jednoduchých strihov i farieb a inokedy zase, zvlášť keď mám dobrú náladu sa trochu „utrhnem z reťaze“ a vyjdem von napríklad v klobúku.

Máte svoj amulet alebo talizman? Väčšina športovcov je totiž poverčivých a bez určitého rituálu alebo amuletu sa na štart ani nepostaví.

To sú len reči...nepoznám veľa športovcov, ktorí mají amulet alebo nejaký predštartovný rituál. Myslím, že podobné veci sú len známkou toho, že športovec do nejakej miery nemôže uniesť duševný stres pred súťažou a takto sa „schováva za talizmany alebo rituály. Niečo iné sú rituály u tímových športov, kde je dobrý tímový duch polovica úspechu. Ja sa snažím nebyť poverčivá a celú svoju energiu smerujem k niečomu zmysluplnejšiemu...napríklad k získavaniu potrebných informácií pred štartom, ako je meranie smeru vetra, smeru a sily morských prúdov, meranie štartovnej čiary a pod.

Vaša športová kariéra je naplno rozbehnutá. Máte už plán, čo budete robiť po skončení aktívnej činnosti?

V zásade nie som ešte rozhodnutá, kedy s aktívnou činnosťou skončím, a tak ani nemám jasný plán, čo budem potom robiť. Pravdepodobne budem mať rodinu a prácu, pri ktorej sa budem ďalej venovať športu, ako najviac mi to dovolí.

Čo znamená pre Slovensko udeľovanie ocenení Krištáľového krídla?

Slovensko je pomerne malý štát, ale má svoju bohatú históriu. Jeho kultúra, šport, veda, umenie, publicistika, ale aj ostatné oblasti spoločenského života dosahujú európske a v mnohých prípadoch i svetové parametre. Preto je tu Krištáľové krídlo. Inde vo svete majú svojho Oscara, Grammy, Nobelovu cenu a iné ocenenia pre výrazné osobnosti.

Kto sa môže stať laureátom ocenenia Krištáľovým krídlom?

Hľadáme vždy toho najlepšieho medzi výnikajúcimi. Je to teda poklona a odmena za nadpriemerné ľudské výkony. Laureátom sa môže stať každý, kto v hodnotenom roku v niektorej z kategórií Krištáľového krídla dosiahol výnimočný výsledok, svojou prácou a konaním zviditeľnil našu krajinu.

Krištáľové krídlo je teda súčasne aj akýmsi symbolom?

Áno. Určite nesie v sebe veľa symboliky. Boh a či príroda nedala človeku krídla. Každý z nás si ich musí nájsť sám. Niektorí ich nehľadajú, iní sa s nimi narodia. Krištáľ je čistý a krídlo z neho je symbolom jasnej a priezračnej myšlienky. Vždy patrilo a patrí ľuďom, ktorí sa vedia povzniesť nad všedné okamihy a doletieť čo najďalej. Všetkým laureátom ceny Krištáľové krídlo želáme, aby ich nikdy neopustila tá zázračná schopnosť – lietať! A preto im odovzdávame tento malý symbol – krídlo z krištáľu.

Akú úlohu zahráva porota pri oceňovaní jednotlivých kategórií?

Pri nedávnom IX. ročníku sa zišla dvadsaťjedenčlenná porota, zastupujúca všetky kategórie, niektoré aj viacnásobne. Pri hodnotení sa často zdôrazňovalo, že takéto ocenenie by si zaslúžili aj mnohí iní. Nemusí byť ocenený ani majster sveta, keď môže ísť o disciplínu, ktorá nemá veľkú konkurenciu. Krištáľové krídlo môže získať aj športovec, ktorý síce nie je v prvej desiatke na svete, ale z titulu popularity, masovosti a náročnosti dosiahol nadpriemerný – výnimočný výkon a všimol si ho svet a tým vstúpilo do povedomia aj Slovensko. Práve výnimočnosť každého oceneného Krištáľovým krídlom je inšpiráciou pre nás, aby sme ju udeľovali s rovnakou vážnosťou a úctou, aká mu prináleží. Podujatie je jedinečné v tom, že vzniklo v našej krajine. Uplynulé ročníky sú toho dôkazom. Porota a dnes i verejnosť sa skláňa pred všetkými, ktorým nestačí držať sa pri zemi a cítia v sebe povinnosť obohatiť svojím pozitívnym konaním život iných.

V akých kategóriách udeľujete Krištáľové krídlo?

Krištáľové krídlo je udeľované za hudbu, divadlo a film, šport, medicínu a vedu, publicistiku a literatúru, hospodárstvo, bankovníctvo a financie a výtvarné umenie a architektúru. Odovzdávame ešte cenu za celoživotné dielo a napokon mimoriadnu cenu (za celoživotné dielo, pri dosiahnutí životného jubilea, in memoriam, za dosiahnutie úspechu mimo hraníc SR, za výnimočný čin roka). Porota má však právo v niektorej kategórii cenu aj neudeliť. I z toho vyplýva, že nepristupuje k tejto neľahkej práci formálne, ale s plnou zodpovednosťou.

Pred Vami je jubilejný X. ročník Krištáľového krídla. Toto výnimočné podujatie by si zaslúžilo začať písať novú históriu. Ako sa rozbieha príprava?

Úspech a vážnosť doterajších ročníkov Krištáľového krídla posunuli toto podujatie do inej roviny. V súčasnosti vzniká požiadavka, aby táto cena bola udeľovaná v prostredí, ktoré súvisí s históriou Slovenska nielen v myšlienkovom posolstve, ale aj vo výtvarno-scénickom prevedení so špeciálnym galaprogramom vo výpravnom teatrálnom štýle, s chorálmi veľkého speváckeho zboru, s dramatickým hudobným sprievodom a napokon aj v netradičnom priestore. Keďže táto cena patrí celému Slovensku a nielen Bratislave, miestom konania, ktoré cítime ako symbol v harmónii s našou myšlienkou, je hrad Devín. Stojí na mohutnom skalnom brale nad sútokom riek Dunaja a Moravy. História Devína sa začína 5 000 – 3 500 rokov p. n. l. Bol súčasťou Rímskej ríše, Veľkej Moravy, prítomnosti Slovanov na našom území. Potom v polovici 19. storočia symbolom slávnej národnej samobytnosti a od roku 1836 miestom výletov Štúrovcov. Emocionálny, kvalitatívny a výtvarný efekt môžeme dosiahnuť tak, ak využijeme práve toto prostredie. Ďalšou alternatívnou je niektoré divadlo Slovenska v spojení s exteriérom divadla tak, aby súčasťou galavečera bol aj program v exteriéri s veľkoplošnou obrazovkou pre hostí, ktorí sa do divadla nedostanú. Tradíciu a neporovnateľnosť docielime aj tým, že prezident, parlament a vláda Slovenskej republiky podporia a prijmú Krištáľové krídlo ako produkt demokratického Slovenska. Veríme, že pochopenie a podpora súčasných najvyšších predstaviteľov Slovenska zaručí, že Krištáľové krídlo sa vymaní z komerčných programov a stane sa naozajstným, významným a životaschopným produktom tejto krajiny. Udalosťou roka sa Krištáľové krídlo stane vtedy, ako si ho za svoje vezme aj verejnoprávna televízia a bude sa môcť stať posolstvom pre všetkých občanov SR.
-joz-

Ide o výnimočnú mladú ženu, ktorá sa narodila 27. októbra 1983 v nemeckom Freiburgu, no vyrastala v USA. Jej cieľavedomosť by sa pokojne dala nazvať tvrdohlavosťou, pretože vždy dosiahne to, čo si zaumieni, nech to stojí, čo chce. Tri hodiny denne trénuje svoj hlas a trikrát do týždňa svoju kondičku, v septembri 2004 dokonca bežala berlínsky maratón. Ako osemročná začala spievať svoje prvé sóla v berlínskom chóre a od pätnástich si ide dušu vyspievať v džezových kluboch. Odtiaľ ten vys­pelý hlasový prejav. Nakoniec jej potenciál odhalili aj v hudobnom vydavateľstve a usúdili, že Joana by sa mohla stať nemeckou Céline Dion. Spomínaná skladba I Believe, ktorá pre Joanu znamenala vstup medzi známych európskych spevákov, je pôvodne od Marcelly Detroit (Shakespeare Sisters) z roku 1994. No bola to práve nemecká speváčka, ktorá ju po jedenástich rokoch dostala na miesto, ktoré si zaslúži.

Všestranný talent

Je tu ešte jedna drobnosť, ktorá vzhľadom na Joanin talent nie je podstatná, ale kvôli ktorej je táto mladá žena taká výnimočná: od narodenia je slepá. Napriek tomu robila už odmalička všetko to, čo majú možnosť robiť aj deti bez tohto postihnutia. Kedy si svoj hendikep začala uvedomovať? „Ako dieťa som bola dosť neposedná. Takmer vôbec som sa nebála a vždy som jednoducho išla tam, kam som chcela, čo nie je samozrejmé, ak nevidíte. Našťastie ma moji rodičia vždy v mojej odvahe podporovali, a tak som lyžovala, tancovala balet a cvičila džudo. Určitú závislosť od ostatných som ozaj pocítila až v puberte. Vtedy sa už len tak niekam bez rozmyslu vybrať nie je možné a všetko by sa najskôr malo riadne premyslieť a naplánovať. A nemalo to nič spoločné s tým, že by ma nevychovali k samostatnosti. Sedem rokov som na internáte robila všetko sama – od nakupovania až po upratovanie. Ale som veľmi temperamentný človek a chcem byť čo najviac nezávislá. A niekedy je ťažké toto moje želanie skĺbiť s mojím postihnutím a nestratiť pritom trpezlivosť.“ Dnes môže o sebe povedať, že zvládla maratón, sem-tam si privyrobí ako modelka a popritom študuje manažment. Akoby to nestačilo, už dva roky sa vážne venuje spievaniu a hre na klavír. Pri toľkých aktivitách je naozaj ťažké zistiť, čo Joanu z toho všetkého najviac baví: „Nie som žiadna klaviristka, na to moje schopnosti nestačia, ale tých pár rokov hry na tento nástroj mi pomáha pri spracovaní skladieb. Mojím cieľom je byť medzinárodne známou speváčkou a herečkou. Prvýkrát som na pódiu stála pred ôsmimi rokmi ako sólová speváčka berlínskeho koncertného chóru. Vždy som rada hlasom vyjadrovala svoje pocity a niektorých ľudí tým dojímala až k slzám, aj keď som bola len dievčatko. Ako trinásťročná som si prvé peniaze zarobila v divadle, vznikol môj vlastný kabaretný program a v pätnástich som založila školskú kapelu, začali sme nahrávať pesničky a tým zbierať aj prvé skúsenosti. V šestnástich som ako dovtedy najmladšia speváčka vystúpila v známom berlínskom džezklube A-Trane a už vtedy som vedela, že po maturite sa budem chcieť živiť spevom. Ale oficiálne som to do skončenia školy nikdy nepriznala, lebo ťažko sa hovorí, som speváčka, keď vás ešte nikto nepozná… Napokon, dobrý hlas navonok nikto nevidí. Vedela som, že bez zmluvy s vydavateľstvom sa mi to nepodarí, preto som všetkým posielala nahrávky, ale vracali sa mi len klasické odmietavé listy. Potom som si povedala, že keď sa pokúsim so šéfmi vydavateľstiev stretnúť osobne, uvidia ma a vypočujú si ma, snáď sa mi to podarí. A podarilo sa, aj keď to nebolo okamžite a ani bez problémov. Naučila som sa však, že ak sa jedny dvere zatvoria, otvoria sa ďalšie dvoje a ešte aj to, že človek musí byť iný ako ostatní – nielen v umení, ale aj v celkovom vystupovaní. Vďaka týmto skúsenostiam som vnútorne veľmi rýchlo dospela.“

Spolupráca s najlepšími

Všetko je tak, ako má byť: o texty sa stará dvojica Burt Bacharach a Andreas Carlsson, ktorí už otextovali hity pre Céline Dion, Britney Spears a Backstreet Boys, skladateľ Gary Barlow je bývalý spevák chlapčenskej skupiny Take That a dvojica producentov s menom La Carr dokázala na prvé priečky svetových hitparád katapultovať napríklad skupinu Ace of Base. Tento potenciál si uvedomuje aj samotná Joana: „Vždy som snívala o tom, že nahrám práve taký album, aký je tento môj súčasný. Keď chcete dosiahnuť to najlepšie, potrebujete k tomu aj tých najlepších ľudí. No títo skladatelia sa pre spoluprácu so mnou rozhodli až potom, ako počuli moje demopásky. Mala som šťastie, že som na nich urobila taký dojem. Jeden z producentov mi povedal, že od skladateľov už dávno nemali také množstvo reakcií v takom krátkom čase, ako keď im predstavili môj hlas. Ale nechcem to zakríknuť, hoci by bolo pekné o pár rokov čítať: La Carr v minulosti spolupracovali s Ace of Base a Joanou Zimmer…“ Jeden nemecký denník napísal, že táto mladučká nemecká speváčka má hlas päťdesiatročnej moletnej černošskej soulovej speváčky. Skutočnosť je však taká, že Joana má stosedemdesiatjeden centimetrov a len štyridsaťdeväť kilogramov. Za takú atletickú postavu by sa nemusela hanbiť ani modelka, k tomu treba pripočítať dlhé plavé vlasy a pekné črty tváre. Oči neustále ostávajú zakryté tmavými sklami okuliarov. „To, že neviem svoje oči ovládať, spôsobuje mnohým ľuďom rozpaky. Preto im vychádzam v ústrety a zbavujem ich tým neistoty. Okrem toho sa dokážem ľahšie s ľuďmi rozprávať a povedzme si to rovno: moje okuliare sú cool! Elton John alebo Anastacia urobili zo slnečných okuliarov ozajstný kult.“ V septembri 2004 Joana zabehla legendárny berlínsky maratón za šesť hodín a napriek bolestiam dokázala prekonať samu seba, dobehnúť do cieľa a ešte poskytovať médiám rozhovory. A navyše vyzerala dobre. Ako sa nevidiaca žena upravuje a ako sa vlastne dokáže namaľovať? „Veľmi dbám na svoj zovňajšok. Nakoniec, pracujem v takej brandži, kde ide v prvom rade o vizuálnu stránku. Navyše som žena a automaticky sa zaujímam o pekné veci a pekný výzor. Mám zmysel pre dobré strihy a farby, okrem toho mám blízkych priateľov, ktorí majú výborný vkus. Medzičasom sa mi podarilo okolo seba vytvoriť malý okruh odborníkov na vlasy, mejkap a styling, s ktorými spolupracujem, keď napríklad nakrúcame video. Ale to isté robia všetci umelci. Vo všeobecnosti sa dokážem dobre upraviť aj sama – chce to len trocha rutiny.“
Hoci je Joana pomerne mladá, je až neuveriteľne silná osobnosť, ktorá zatiaľ dosiahla všetko, čo si zaumienila. Ako je to však s láskou? V jej pesničkách sa väčšinou spieva práve o nej, ale o súkromí nadanej Nemky sa nevie takmer nič: „Keď sa do niekoho zaľúbim, bude pre mňa úžasný – či to už reálne bude pravda, alebo nie. Naozaj dôležité sú pre mňa dve vlastnosti – vyžarovanie a inteligencia. A mal by to byť môj ‚silný ochranca‘. Na druhej strane by mal rešpektovať moju silu a podporovať ma tak, ako by som to robila ja preňho.“

Ako ste sa dostali k takému netradičnému športu, akým je lukostreľba?

U nás lukostreľba odjakživa patrila do rodiny. Venovali sa jej otec i mama a môj dedo bol dokonca predsedom bývalého československého lukostreleckého zväzu. Sprevádzala ma celé detstvo.

Stačil Vám teda rodičovský vzor a Vy ste sa rozhodli pre lukostreľbu?

Rozhodla som sa pre ňu vlastne ešte ako dieťa, mala som asi dvanásť rokov. Dovtedy som sa totiž sedem rokov venovala hre na violončelo. Oboje sa však nedalo robiť súčasne naplno, a tak som si vybrala luk a šípy.

Boli pre Vás začiatky v tomto športe ľahšie ako u iných začínajúcich lukostrelcov, keďže ste predsa len mali doma vytvorené určité zázemie?

Začiatky boli presne také, aké bývajú. Na rôznych súťažiach som končila medzi poslednými. No dúfala som a aj som robila všetko preto, aby sa to zmenilo. Málokto, kto s týmto športom začne, hneď ako chytí luk a šípy, si vystrieľa úspech.

Podľa množstva ocenení, ktoré Vám patria, však zrejme čoskoro nastal zlom a Vy ste začali víťaziť.

Áno, už po dvoch rokoch som začala vyhrávať. Nie z každej súťaže, ale dosť často som odchádzala s medailami. V trinástich som už dokonca súťažila v kategóriách dospelých.

Boli to iba domáce víťazstvá alebo aj medzinárodné?

Domáce súťaže boli jedna vec a tie medzinárodné druhá. Zatiaľ čo tu som vyhrávala, vonku som stále končila v druhej polovici. Mojím najväčším medzinárodným úspechom bolo štvrté miesto na Majstrovstvách Európy. Mala som vtedy šestnásť rokov. Bola som však trochu aj sklamaná, pretože medaila mi unikla len o vlások. Vzhľadom na silnú medzinárodnú konkurenciu za úspech považujem aj ôsme miesto v Európskom pohári.

Prečo sa Vám vo svetovom meradle ťažko presadzuje, veď doma ste jednotka?

Odpoveď je jednoduchá. U nás sa tomuto športu nevenuje až toľko žien, aby bola vytvorená silná a zdravá konkurencia, ktorá by aj mňa nútila stále sa zlepšovať. Nechcem tým ale povedať, že na sebe tvrdo a poctivo nepracujem. Ďalší dôvodom je postavenie tohto športu v slovenskom povedomí. Nepatrí u nás medzi také populárne, ako hokej či futbal. A ani zďaleka nemá takú podporu, ako tieto športy.

Napriek tomu neustále cestujete, reprezentujete, súťažíte. Je to finančne náročný šport?

S otázkou, koľko stojí luk, sa stretávam pomerne často. Základná výbava stojí okolo šesťdesiattisíc korún, takže lacná určite nie je. Navyše v čase dospievania treba luky pomerne často meniť, pretože veľkosť luku musí zodpovedať výške postavy. Ak sa venujete lukostreľbe vrcholovo, je nákladná ako každý iný šport, no pre zábavu sa dá kúpiť podstatne lacnejší luk. Finančne náročné je aj časté cestovanie.

A ako hodnotíte náročnosť lukostreľby z hľadiska času a vynaloženej energie?

Jedna súťaž, to je pre mňa aj päť-šesť hodín strieľania. Nie je to ako napríklad pri šprinte, kde má pretekár za pár sekúnd odsúťažené. A aby som mohla súťažiť, trénujem lukostreľbu päťkrát do týždňa, pričom jeden tréning trvá dve až tri hodiny. K tomu potrebujem aj nejaký doplnkový šport. Posilňovňu a gymnastiku som pred časom vymenila za aikido. Človek pri ňom cvičí s vlastným telom a to mi vyhovuje.

O tomto športe široká verejnosť naozaj mnoho nevie. Aké sú napríklad pravidlá súťaženia?

Máme štyri základné vekové kategórie. Deti do pätnásť rokov súťažia v kategórii žiaci, mládež od pätnásť do šestnásť rokov sú kadeti, sedemnásť až osemnásťroční majú kategóriu juniorov a ostatní patria do skupiny dospelých. Ženy súťažia v streľbe na 70, 60, 50 a 30 metrov, pričom na jednu vzdialenosť strieľame tridsaťšesť šípov. Strieľať možno buď v teréne, alebo v hale.

Pri súťaži musíte nastrieľať čo najviac bodov. V čom spočíva tajomstvo úspechu lukostrelca?

Základom je mať taký luk, ktorý je prispôsobený telu. Telo má byť schopné zvládnuť luk a nie naopak. Druhý bod úspechu je psychika. Schopnosť koncentrovať sa niekoľko hodín, to si treba vypestovať. No a potom poctivý tréning a kúsok šťastia.

Vaša športová výbava nie je ani zďaleka taká, akú si ju predstavuje laik. Luk nie je drevený. Ani šípy. A tulec nie je kožený. A zrejme ani nesúťažíte v kožených, strapcami vyzdobených odevoch.

Športová lukostreľba je dnes naozaj moderná. Oblečenie máme biele, a tak sa z lukostreľby po tenise stáva druhý biely šport. Luk je vyrobený z kovu a tetiva z vlákien, ktoré sa používajú aj na výrobu nepriestrelných viest pre policajtov. Šípy, ktoré používame na súťaženie, sú z hliníkovo-karbónového materiálu a ich jediným výrobcom sú Američania.

Nie ste len aktívna športovkyňa, angažujete sa aj v ďalších, s lukostreľbou súvisiacich oblastiach.

Prijala som úlohu medzinárodného hovorcu nášho lukostreleckého zväzu. Hovorím nielen po anglicky, ale aj po francúzsky a po nemecky, takže môžem vystupovať na rôznych medzinárodných fórach a kongresoch svetovej alebo európskej lukostreleckej federácie. Navyše si ma za svojho partnera vybrali aj naši paralympionici, takže sa im venujem aj ako ich sprievodca na rôznych medzinárodných súťažiach.

Už o niekoľko dní sa začnú Univerzitné majstrovstvá sveta v lukostreľbe, ktoré sa budú konať dokonca vo Vašej rodnej obci, vo Viničnom. U nás na Slovensku sa zídu športovci z celého sveta. Aké sú Vaše ambície?

Už som spomínala, že v medzinárodnej konkurencii je pre nás Slovenky obstáť veľmi náročné. Samozrejme, že sa budem snažiť zo všetkých síl dosiahnuť čo najlepší výsledok. Pevne však verím aj v to, že sa na nás prídu pozrieť aj mnohí diváci. Že sa lukostreľba stane zaujímavým športom aj pre nich. Pracujeme napríklad aj na tom, aby sme počas súťaženia zverejňovali priebežné výsledky, a tým dopriali aj divákom možnosť prežívať napätie z vývoja súťaže. A ak prídu „vyzbrojení“ ďalekohľadmi, bude to pre nich ešte príťažlivejšie – budú môcť v priamom prenose sledovať, ako sa streľba jednotlivých súťažiacich vyvíja.

Čo Vám tento šport dáva?

Ako každý šport, ktorému sa človek venuje dlhodobo a systematicky, pomáha aj lukostreľba dotvárať osobnosť človeka. Navyše vďaka nej mnoho cestujem, spoznávam veľa ľudí, získavam mnoho priateľov. Lukostreľba robí môj život veľmi zaujímavým.

Andy Warhol (1928 – 1987) bol rusínskeho pôvodu. Obaja jeho rodičia, Júlia Zavacká a Andrej Varhola, pochádzali z dedinky Miková na východnom Slovensku. V mikovskom chráme mali sobáš v roku 1909. Andrej Varhola odišiel do Ameriky v roku 1912, Júlia sa za svojím manželom vydala až v roku 1921.Vyhnaní chudobou našli v cudzine zas iba chudobu. Andrej ťažko pracoval v bani. Nadľudská námaha mu privodila chorobu a následne predčasnú smrť. Nahradiť otca a postarať sa o rodinu museli Andyho dvaja starší bratia. Žili v chudobe, častokrát nemali čo jesť. Andy bol stále chorľavý, príliš senzitívny. Často mával epileptické záchvaty a neustále pocity osamelosti viedli k početným nervovým zrúteniam. Odmalička vnímal rozpor medzi podmienkami, v ktorých žili, a svojou predstavou ideálneho života. Priepasť medzi americkým „biznis“ svetom a ich chudobou boli pre neho impulzom začať si plniť svoj sen. Zbieral všetko možné z blších trhov – sadrových trpaslíkov, hračky, atrapy ovocia, farebné taniere. Obklopoval sa výstrižkami z novín s fotografiami slávnych ľudí, ktorým znova a znova písal listy. Introvertný a plachý Andy sa až chorobne túžil stať veľkou hviezdou. Na Carnegieho inštitúte v Pittsburgu, kde študoval reklamnú grafiku, rýchlo získal pre svojskú povahu povesť čudáka. Rád provokoval excentrickým zjavom, vystupovaním však pripomínal skôr plaché dieťa, ktoré nesmelo spája slová do nesúrodých myšlienok. Po skončení školy – mal osemnásť rokov – odišiel do New Yorku. Jeho prvými zákazkami bolo aranžovanie výkladov obchodov s rôznym tovarom. Celé noci kreslil a vymýšľal, ako zaujať vo svete technicky dokonalých farebných svietiacich reklám. Napadla ho originálna myšlienka použiť jednoduchú kaligrafiu svojej matky Júlie. Pre New York to bol šok, ktorý zabral. Stal sa s neho dobre platený aranžér, nie však umelec. Okrem toho navrhoval ženskú obuv a pracoval ako grafický dizajnér pre rôzne časopisy, medzi nimi Vogue, Seventeen, The New Yorker, Harper´s Bazar.
Začiatkom 60. rokov sa v New Yorku utvára nová umelecká atmosféra. Po expresívnej gestickej maľbe Jacksona Polocka nastupuje populárne umenie, pop-art. Toto umenie je reakciou na boom priemyslu a konzumnej spoločnosti. Americký občan sa na každom kroku stretával s bezpočetným množstvom toho istého tovaru naukladaného v rozsiahlych priestoroch veľkoobchodov. Andyho tieto inštalácie natoľko zaujali, že ich preniesol do výstavných siení. Boli to obyčajné krabice Krabica Brillo alebo Kečup Heinz. To, čo ho fascinovalo, bola práve masovosť spotrebného tovaru, útočiaca na zmysly konzumenta. Warhol si uvedomoval túto silnú manipulačnú a sugestívnu schopnosť práve aktuálneho tovaru a množstva. Technikou sieťotlače, ktorá mu umožňovala jeden obrázok rozmnožiť za jeden deň aj päťstokrát, zobrazoval nové, práve aktuálne témy. Warhol vo svojom ateliéri, nazvanom Factory, vytváral série sieťotlačí bežných predmetov dennej potreby. Zo začiatku to boli fľaša
Coca-Coly alebo plechovka Cambellovej polievky. Zobrazenie dolárovej bankovky zdôvodnil slovami: „Ak chcem mať peniaze, tak si ich namaľujem… Urobím z nich obraz, za ktorý dostanem skutočné peniaze. Nie je to úžasné?“ Ďalšou jeho obľúbenou témou bola smrť v rôznych podobách. Sugestívne Elektrické kreslá zo série Americká smrť, obrazy autohavárií, samovrážd, obrazy lebky. Smrť Marilyn Monroe ho upútala natoľko, že sa rozhodol vytvoriť kvantum sieťotlačí v rôznych farebných obmenách. Jej portrétmi doslova vytapetoval galérie. To isté urobil aj s portrétmi Jackie Kennedy, čínskeho diktátora Maa alebo Lenina. Andy bol fantastický kolorista. Novátorským prístupom dosiahol vážnosť umenia starých majstrov. Obrazy nazýval podľa farebnosti: Oranžové nešťastie, Červené nešťastie. Warhol bol posadnutý prácou. Máloktorý asistent vydržal jeho tempo. Keď zomrel Picasso, zareagoval na informáciu o tom, že umelec vo svojom živote vytvoril vyše štyritisíc originálov, slovami: „Toto ja dokážem za jeden deň.“ Sám seba nazval robotníkom pop-artu.

Andy bol fascinovaný určitými ľuďmi. Miloval spoločnosť originálnych osobností. Napokon, vo Factory ich okolo seba nemal málo, obklopil sa undergroundovou smotánkou. Navštevovali ho hviezdy ako Mick Jagger, David Bowie, Liza Minelli, John Lennon a iní. Spoločnosť v jeho ateliéri by sa dala nazvať nekonečným večierkom alebo predstavením. Samozrejme, že Andy všetko vopred naplánoval a na dianí sa zúčastňoval skôr ako divák, vždy s fotoaparátom alebo s kamerou v ruke.

Warhol mal svojský prístup aj k filmu. Natočil až stopäťdesiat filmov s témou každodennej činnosti. Herci v nich jedia, objímajú sa, strihajú si vlasy a podobne. Film Spánok trvá celých šesť hodín. Statickou kamerou zaznamenáva šesťhodinový spánok od zaspávania po prebudenie. Určite zaujímavý je aj osemhodinový film Empire State Building, v ktorom kamera sleduje večerné svetlo na budove. Andy neostal bokom ani v hudobnej oblasti. Prispel ku vzniku legendárnej kapely The Velvet Underground. Warhol bol členom zostavy, aj keď nie ako hudobník. Kto by nepoznal dizajn obálky so žlto-čiernym banánom pre album The Velvet Underground and Nico?
Je toho ešte veľmi veľa, čo Andy za svoj život vytvoril. No najpodstatnejšie je asi to, že otvoril obrovský priestor pre nasledujúci vývin v umení a to, že sa mu splnil sen a naozaj sa stal superstar.

Začínala si štúdiom na oddelení textilu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, potom si sa rozhodla venovať šperku. Nakoľko Ťa ovplyvňuje pri tvorbe móda a textilný dizajn?

Interiérový textil som študovala už na strednej škole v Ružomberku. Prestúpila som do ateliéru kov a šperk, pretože ma prestal textil napĺňať a chcela som skúsiť pracovať s iným médiom. Lákal ma hlavne kov v ateliéri kovu a šperku S+M+L+XL. V tomto ateliéri som bola spokojná, veľa som sa naučila a posunula som sa dopredu, ale na textil som nezanevrela, držím si ho podprahovo v hlave a raz vypláva na povrch a opäť ho nájdem a bude mi prirodzené s ním pracovať. Čo sa týka módy, myslím, že všetkých výtvarníkov, ktorí súčasne navrhujú a myslia, veľmi ovplyvňuje. Je ako rýchlo idúci vlak doby, v ktorom sa chcú všetci aspoň chvíľu viezť. A koniec koncov, je to predsa koberček pod šperky.

Tvoje šperky sú odľahčené istou dávkou humoru, pochádzajúceho akoby z detských čias. Z Tvojej diplomovej práce je zrejmý aj sklon k ďalším výtvarným disciplínam, napríklad ku kresbe a komiksu. Odkiaľ pramenia Tvoje predstavy a inšpirácie?

Kresbu mám veľmi rada vo všetkých podobách, hlavne ak je expresívna a vizuálne zaujímavá a to je vlastne tá detská, naivná, priama kresba. Aj moje šperky sú dosť priame, bez veľkej filozofie a ťažkých koncepcií. Vo vlastnej tvorbe riešim hlavne seba, lásku, erotiku. A všetko to skrývam za nevinné farebné figúrky. Tvorím, keď mám čo povedať a keď cítim potrebu niečo si vyriešiť alebo vykričať do sveta. Mám rada vtip a nadsádzku, ktoré často používam ako samotný koncept. Čo sa týka komiksov, slúžia mi ako forma pre série brošní, či už dlhý komiks, alebo krátke päťobrázkové stripy. Vždy som túžila nakresliť svoj komiks a tá túžba došla tak ďaleko, že mám rozpracované dva komiksy.

Ako vidíš vývoj súčasného autorského šperku na Slovensku?

Väčšina výtvarníkov sa snaží o presadenie a akceptovanie svojich prác na verejnosti. Je to dlhá a náročna cesta presadiť tu na Slovensku v povedomí ľudí kvalitný originálny autorský šperk, ktorý by ľudia obdivovali, vedeli oceniť a aj si ho kúpili. U nás nie je ani galéria, ktorá by prezentovala výhradne autorský umelecký šperk, a ľudia sa preto k nemu ťažko dostávajú. Pozitívne je, že sa autorský šperk začína tak krok po kroku „vtierať“ medzi verejnosť. Hlavne v časopisoch, ktoré nie sú určené pre odborníkov. A to považujem za veľký prínos. Verím v priaznivú budúcnosť pre šperk aj pre umenie ako také. Dúfam že bude mať potrebnú podporu.

Mala by si záujem zamestnať sa v tradičnom klenotníctve?

Má čerstvý absolvent VŠVU možnosť živiť sa vyštudovanou profesiou? V klenotníctve, ani v zlatníctve by som robiť nechcela, neláka ma produkovať „klasický“ šperk. Aj keď kvôli skúsenostiam z oblasti technológie zlatníctva by to bolo určite obohacujúce.S uplatnením po škole je to ťažšie. Naša škola je veľká bublina, ktorá po šiestich rokoch pukne a človek je von a nevie, čo ďalej. Zrazu nie sú semestrálne témy a nedá sa robiť len to, čo sa komu chce. Je to individuálne, každý sa s tým popasuje po svojom, každý to prežil inak, ale určite je dôležitá dávka šťastia. A niekto si ani nevšimne, že vyšiel zo školy.Ja osobne sa snažím držať sa tvorby šperkov, lebo ma to baví a vidím v tom svoju cestu a svoje poslanie vo vyučovaní, odovzdávaní vedomostí, ktoré som počas štúdia nadobudla. Nazvala by som to takou malou obrodou toho umeleckého, autorského. Je ale veľa ciest, ktorými sa dá vybrať, aby človek ostal pri umení, respektíve kultúre a nemusí to byť práve len ten konkrétny odbor, ktorý vyštudoval.

Minulé leto si odštartovala letnú akadémiu, výučbu základov šperkárstva – zlatníctva, ktorá bude aj toto leto prebiehať v priestoroch VŠVU. Čo sa v kurze naučí človek, ktorý v tejto oblasti nemá žiadne skúsenosti?

Náplňou akadémie je zoznámenie sa s médiom šperku a možnosťou jeho výroby. S použitím základných techník si záujemca vyrobí vlastné hodnotné šperky z farebných kovov. Kurzy sú určené pre každého, kto si chce vyskúšať túto úžasnú a pre bežné oko tajomnú prácu. Kurzy sa odohrávajú priamo v ateliéri kov a šperk na VŠVU s podporou a pod záštitou vedúceho ateliéru profesora Karola Weisslechnera. V rámci týždenných kurzov, ktoré majú tridsať alebo dvadsať hodín, je prednáška o umeleckom šperku a k dispozící je množstvo literatúry k tejto tematike. Minulý rok bol o akadémiu veľký záujem, na výučbu boli pozitívne ohlasy, a preto tento rok rozširujem kurzy o kurz pre pokročilých, kde sa budú záujemcovia venovať zložitejším technikám, a to filigránu a granulácii. Kapacita pre obidva kurzy je štyri až šesť osôb.

Popri tejto aktivite sa venuješ aj súkromnému vyučovaniu šperku vo vlastnom ateliéri. Nie je to pre potenciálneho záujemcu lákavejšie?

Je to individuálne. Pri súkromných hodinách sa môžem naplno venovať jednej osobe, neustále jej venovať pozornosť a konzultovať s ňou návrhy alebo korigovať chyby. Pri kolektívnych týždenných kurzoch má záujemca možnosť spoznať iných ľudí a čerpať aj z ich práce niečo nové a obohacujúce. Záleží od každého, čo mu viac vyhovuje.

Nemyslíš si, že tvrdenie šaty robia človeka by sa dalo jemne pozmeniť na šperk robí človeka?

Keby len človeka, dnes už aj zvieratá. Tie domáce nosia úžasné doplnky. A tie nedomáce odpradávna. Na prvý pohľad sa môže zdať, že šperk ako užitý predmet a voľné umenie nejdú dohromady. Ale nie je to tak. Šperk je tak isto užitočný ako obraz. Oba sa vešajú. Jeden na stenu, druhý na telo. A tak isto je aj šperk voľný, ako napríklad socha, ktorá je zhlukom krásnych foriem. Aj ten šperk je o zhlukovaní, akurát v menšom.

Ako vidíš budúcnosť šperku? Máš nejaké fantastické prognózy?

Myslím si, že sa ľudia budú ozdobovať aj zvnútra. Napríklad na slepé črevo sa budú dávať pearcingy.

Čím si chcela byť, keď si bola malá?

Speváčkou alebo letuškou a, samozrejme, ešte predtým princeznou.

Čím by si chcela byť, až budeš veľká?

To je jasné, budem učiteľka.

Chcela by si mať raz vlastnú značku, napríklad ako Swarovsky?

Asi mi stačí stretávať známych a cítiť sa svetovo.

Je parfum, ktorý máš najradšej?

Dieselové výpary ma prednedávnom ohúrili.

Čo znamená pre Teba ako tvorcu imidž?

Príležitosť robiť si putovnú výstavku šperkov na svojom oblečení. Či už svojich šperkov, ale hlavne šperkov iných autorov.

Šperk nie je len ženská záležitosť. Navrhuješ aj pre mužov?

Keď robím šperk, neuvažujem väčšinou o pohlaví nositeľa, skôr o vekovej kategórii alebo o príležitostiach, na ktoré by sa hodil. Moja najnovšia kolekcia brošní ale je určenú pre muža. Ide o drobné objekty na saká, ktoré sa tvária ako niečo iné, než sú.

Pre ktorú z našich celebrít by si navrhla šperk a aký?

Keďže šperk, imidž a móda idú ruka v ruke ulicami, tak asi pre trojku Dara Rolins, Nora Mojsejová a Marek Vašut. Bol by to triptych brošní, ktoré by pri spojení vytvárali jeden kompaktný kus, jeden príbeh. Celé by to bolo o obliekaní, vešaní a vyzliekaní, o zlate a pozlátke, o trblietaní a vôni jari.