Profily&Rozhovory

Čím by si dnes bola, keby si hudbu a spev nemala doslova v génoch vďaka svojej rodine?

Mohla by som byť veterinárka alebo záhradníčka, ktovie… Starala by som sa o zvieratá, pri tom by som si spievala a tak by som sa k súčasnému povolaniu aj tak dostala. (Smiech.)

Čo Ťa v detstve bavilo viac, spev alebo herectvo?

Bavila ma najmä tá pestrosť – stretávať sa s ľuďmi, bavilo ma byť pred kamerou a to je rovnaký pocit ako spievanie, takže ja v tom nevidím rozdiel. Až na to, že v poslednom čase mám jasno v tom, že čo sa týka hudby, môžem mať úplný prehľad o tom, čo robím. Ale ako herečka som len maličkou súčasťou projektu, kde je kopec ďalších aktivít, ktoré nemôžem ovplyvniť, takže si vlastne pripadám len ako výpomoc.

Začínala si hrať ako desaťročná a prvý album si nahrala v trinástich. Obišli Ťa nástrahy popularity, ktoré hrozia detským hviezdam?

Neviem, aké nástrahy na takéto deti číhajú, ale viem, že človek musí ísť za svojimi snami. A musí pracovať, pracovať poriadne. Pretože nevýhoda toho, že som z umeleckej rodiny, bola v tom, že ľudia okolo mňa nevedeli, či to robím len kvôli tomu, že som z takej rodiny, alebo pretože ma to fakt zaujíma. Lenže keby ma to nezaujímalo, tak by som to asi nevydržala dvadsať rokov.

Bolo ťažké zmeniť sa pod dohľadom verejnosti z tínedžerky na mladú ženu?

Asi tak ako pre každú tínedžerku, ktorá sa mení na ženu. Ten verejný záujem neodmietam, naopak, baví ma. To, že ma niekedy odfotili, ako s niekým chodím, ma nejako zvlášť nedokáže rozhádzať. Okrem toho som dosť pokojná osoba, nekonfliktná, nerobím žiadne problémy, ani som k tomu nikdy nemala žiadnu tendenciu.

Ako by Ťa opísali Tvoji známi?

Myslím si, že som dobrá kamoška pre ľudí, s ktorými sa kamarátim, a nie som temperamentná. To som len na javisku. Tam to vlastne aj pôsobí ako taký ventil. Keď sa poriadne vytancujem, pomôže mi to odpútať sa a zbaviť sa prebytočnej energie.

Niekoľkokrát si zmenila imidž…

Ani veľmi nie, ja na to príliš nedbám, len som sa pri jednej príležitosti nechala ostrihať, pretože dlhé vlasy som mala pridlho a chcela som nejakú zmenu. Teraz zisťujem, že sa mi s krátkymi vlasmi lepšie tancuje, lepšie pláva, jednoducho lepšie žije.

Čo bolo dôvodom, že si prestala s vegánstvom?

Prestala som byť vegánkou pred piatimi rokmi, čo je vcelku dávno. Keď sme začali nakrúcať Snowborďákov, začala som jesť mäso. Teraz to chápem trochu inak. Myslím si, že človek by mal viac rozmýšľať o tom, koľko energie prijíma a koľko potom vydáva, dôležitý je pomer. Takže ak mám tréning, môžem si po ňom dať čokoľvek, pretože to jednoducho vyšportujem a vyskáčem.

Jeden zo svojich albumov si nahrala v angličtine, prečo?

Bola to limitovaná špeciálna edícia, pretože som si chcela vyskúšať, aké to je, spievať po anglicky. A pritom som si uvedomila, že hoci mám cudzie jazyky veľmi rada, najviac ma baví spievať v češtine. Viem text lepšie precítiť, aj emócie sa mi lepšie vyjadrujú, môžem ich ľahšie odovzdávať ďalej a použiť slová, ktoré v angličtine ani neexistujú. Nemá takú farebnosť a pestrosť v slovnej zásobe ako čeština alebo slovenčina.

Ako vznikajú Tvoje pesničky?Hudbu Ti skladá napríklad aj otec a pri textoch sa niekedy objavuje aj Tvoje meno. Čomu sa pri vzniku albumu najradšej venuješ?

Venujem sa skôr produkcii. Väčšinou odídem niekam preč, kde zbieram nápady a inšpirácie, a vrátim sa s jasnou víziou toho, ako má nový album vyzerať. Potom si prizvem tých správnych ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť, ktorí ma inšpirujú a o ktorých si myslím, že tú moju víziu môžu naplniť tak, aby sa mi to páčilo. A mňa baví tento proces riadiť. Prácu na hudbe nechávam na ľudí, ktorí to robia radi a dobre.

Zaujalo Ťa niečo aj zo slovenskej hudby?

Teraz sa mi veľmi páči skladba Dážď od Petra Cmoríka, ktorého u nás začali hrať. Takisto skupina Komajota a Zdenka Predná. Mám vždy radosť, keď prídem na Slovensko a počujem vaše pesničky v rádiu, pretože len niektoré sa dostanú aj k nám.

Si jednou z mála českých herečiek, ktoré dostávajú úlohy aj v zahraničných filmoch. Ako sa tieto nakrúcania líšia od tých českých a slovenských?

Je to iné. Napríklad nedávno sme nakrúcali vysokorozpočtový film Last holiday, v ktorom hrala Queen Latifah a Gérard Depardieu. Všetko bolo neuveriteľne veľké. Mám však radšej nezávislé filmy s nižšími rozpočtami, kde je všetko oveľa osobnejšie. Napriek tomu bola možnosť spolupracovať na veľkofilme zážitkom. Bol to však asi taký rozdiel ako byť v New Yorku a byť v Bratislave. Tu máte množstvo kamarátov, môžete si zájsť do obľúbenej kaviarne a je vám dobre. Lenže keď prídete do veľkomesta, nikoho nepoznáte a cítite sa doslova sám v cudzom meste. Podobne je to s prácou na veľkých filmoch.

Potom zrejme výborne ovládaš angličtinu…

Študovala som mesiac v Oxforde, často cestujem a angličtine sa dosť venujem. Nezaspávam na vavrínoch s vedomím, ako dobre ju ovládam, skôr stále zisťujem, čo ešte neviem. Baví ma striedať prízvuky: keď potrebujem napríklad používať britskú angličtinu, nemám problém sa do nej dostať, rovnako ani do americkej. Neovládam akurát angličtinu z Bronxu… Tej rozumiem dosť ťažko a ani jej prízvuk zatiaľ nemám podchytený. Ale som milovníčkou cudzích jazykov a hoci si uvedomujem, že sa ich nikdy nenaučím dokonale, nepoľavujem v úsilí ďalej sa zlepšovať.

Do týchto filmov Ťa pozývajú alebo sa musíš sama prihlásiť a zúčastniť sa kastingu?

Všade robím konkurzy a vždy som ich všade musela robiť, som na to zvyknutá. Nie som z tých namyslených herečiek, ktoré si myslia, že ich všetci poznajú a nemusia kvôli úlohe ísť na konkurz. Často mi to nevyjde a niekedy sa to podarí. Človek sa s tým jednoducho musí zmieriť, pretože súčasťou hereckej profesie je prehrávať i vyhrávať a všeobecne sa viac prehráva, než vyhráva.

Existuje zahraničný herec alebo herečka, s ktorými by si si raz rada zahrala?

Hmmm, hrozne rada by som raz chcela vidieť pri práci Jacka Nicholsona. Ani by som s ním nemusela hrať, úplne by mi stačilo, keby som sa naňho mohla pozerať… A z mladších? Bavilo ma nedávno dabovať Juliu Stiles vo filme Princ a ja, zahrala to veľmi dobre. A potom ešte z tých, ktoré dabujem, napríklad Helenu Bonham Carter, tú mám rada.

V ktorom z českých filmov sa Ti najlepšie hralo?

Mám veľmi rada muzikál Kvaska, robili sme ho vlani a veľa sa tam spievalo a tancovalo. A mám rada i Snowborďákov. Pri ich nakrúcaní bola sranda a zároveň to bolo aj náročné. Fajn sme si zašportovali a myslím si, že je to dobrý film. Ale keďže sa rada nechávam prekvapovať, som zvedavá, čo bude nasledovať v budúcnosti. Nedávno som nakrúcala jednu detektívku s pánom Kňažkom a aj práca na tomto filme bola veľmi príjemná.

A čo film Čachtická pani od Juraja Jakubiska, v ktorom si tiež hrala?

To zatiaľ neviem, ešte som ho nevidela, a tak to nedokážem posúdiť. Bola to však úžasná práca a som naň veľmi zvedavá.

Ktorého režiséra by si neodmietla, keby Ťa oslovil s úlohou vo svojom filme?

Páčia sa mi filmy Ivana Fílu Kráľ zlodejov a Lea, to sú skvosty. Z vašich režisérov mám veľmi rada Miloslava Luthera a jeho rozprávku Mahuliena, zlatá panna, ale aj Útek do Budína. S ním by som sa určite rada stretla aj pracovne.

Stačí sa o zuby iba bežne starať? Dvakrát denne si ich čistiť? A ako ich čistiť správne? Ako často treba vymieňať zubnú kefku? Ako často navštevovať stomatológa? Je nutné podstúpiť dentálnu hygienu v ambulancii alebo stačí používať ústnu vodu? Otázok týkajúcich sa zdravých zubov je, zdá sa, skutočne dosť. A preto sme niektoré z nich položili dentálnej hygieničke, ktorá vykonáva profesionálnu dentálnu hygienu na súkromnej klinike Schill Dental v Bratislave, pani Martine Schillovej.

Čo je to dentálna hygiena a ako je časovo náročná?

Dentálna hygiena je súčasť zdravotnej starostlivosti o zuby a ďasná, ktorú vykonáva dentálna hygienička alebo zubný lekár v zubnej ambulancii. Jej časová náročnosť závisí od množstva a lokalizácie zubného kameňa (či je na koreni alebo len na korunke zuba), ale aj od stavu parodontu, teda okolitých tkanív.

Akou technikou vykonávate dentálnu hygienu? Používate nejaké špeciálne prístrojové vybavenie?

Pri odstraňovaní veľkých nánosov zubného kameňa používam ultrazvukový prístroj, ktorý narušuje priľnavosť zubného kameňa a ten následne odpadne. Potom zuby ešte dočistím nástrojom. Po odstránení zubného kameňa treba zuby vyleštiť, čiže vyhladiť ich povrch. Na odstránenie povlaku alebo rôznych pigmentácií používam kefky, kalíšky, leštiace pasty alebo pieskovač. Pomocou tohto prístroja nanášam pod tlakom zmes vody a špeciálneho „piesku“ na povrch zubov. Takto vyčistené zuby nakoniec ošetrím fluoridovým roztokom.Ak sa zubný kameň nachádza pod ďasnom, odstraňujem ho laserom, ktorý zubný kameň „odparí“. Takéto odstraňovanie zubného kameňa je síce zdĺhavejšie a je potrebné absolvovať viacero návštev, ale pre pacienta je bezbolestné, koreň zuba zostáva hladší, lepšie sa regeneruje poškodený parodont a nedochádza k poškodeniu koreňa zuba.

Ako často a prečo by sme mali absolvovať dentálnu hygienu?

Dentálnu hygienu by mal absolvovať každý pacient, ktorý navštívi zubnú ambulanciu, v prvom rade kvôli sebe. Ak bude mať čisté zuby, nebudú sa mu kaziť, nebude mať zapálené ďasná…Ako často, to určí zubný lekár alebo dentálna hygienička. Závisí to od stupňa ochorenia parodontu, od spolupráce pacienta, ale aj od jeho zručnosi. Niekomu stačia dve návštevy za rok, niekto potrebuje štyri za pol roka a niekto štyri do mesiaca. Je to individuálne.

Prečo sa vytvára zubný povlak? Sú ľudia, ktorí si umývajú zuby minimálne dvakrát denne, ohrození tvorbou zubného povlaku a zubného kameňa?

Zuby sú v neustálom styku so slinami, so značným množstvom mikroorganizmov rôznych druhov a so zvyškami potravy. Všetky tieto zložky vytvárajú na povrchu skloviny povlak, ktorý sa neustále mení. Prebiehajú v ňom zložité chemické procesy, vyvolané životnými pochodmi mikroorganizmov. Niektoré druhy mikroorganizmov sú schopné spracovávať cukry, pritom ale „vyrábajú“ kyseliny. Tieto kyseliny naleptávajú sklovinu, čiže ju odvápňujú. Ak je sklovina opakovane odvápňovaná, vzniká zubný kaz.Iné druhy baktérií zubného povlaku vylučujú jedovaté látky, takzvané toxíny, ktoré ďasno dráždia. To sa prejaví začervenaním, opuchom a krvácaním pri podráždení. Hovoríme o gingivitíde. Ak povlak pôsobí dlhšie, zápal sa pozvoľna šíri do hĺbky a postihuje povrch koreňa a kostné lôžko. Vzniká parodontálny vačok (otvorený priestor medzi ďasnom a zubom). Tento stav už nazývame parodontitída. Keďže sa v sline nachádzajú minerálne látky, povlak po čase mineralizuje, čiže tvrdne. Tak vzniká zubný kameň. Ak chceme zabrániť jeho vzniku, musíme mechanicky odstraňovať zubný povlak. Odstraňujeme ho zubnou kefkou tak dlho, pokým nie sú zuby čisté.

Kedy treba začať s dentálnou hygienou u detí? Je tento výkon bezbolestný?

U detí treba začať čo najskôr. To znamená, že už od narodenia treba po každom dojčení bábätku vytrieť ústočká vlhkou vreckovkou alebo gázou omotanou okolo prsta. Okolo štvrtého, piateho mesiaca môžeme dať dieťatku do postieľky mäkkú detskú zubnú kefku. (V lekárňach dostať i také zubné kefky, ktoré majú v rúčke hrkálku.) Deti si v tomto období zmierňujú bolesť spôsobenú rastom zúbkov tým, že si vkladajú do ústočiek a hryzú všetko, čo sa nachádza v ich dosahu. Ak nájdu zubnú kefku, budú hryzkať aj tú. To má dvojaký význam: deti si „čistia“ samy zúbky a potom, keď sa im začnú prerezávať prvé mliečne zúbky, nebudú sa tak veľmi brániť ich čisteniu zubnou kefkou.Pri prvej návšteve dieťaťa v zubnej ambulancii je vhodné navštíviť práve dentálnu hygieničku, ktorá mu kefôčkou vyčistí zúbky a ukáže priamo v ústach, ako si ich má čistiť, čo je maximálne bezbolestný výkon. Toto si, samozrejme, vyžaduje prítomnosť rodiča, ktorý by mal svojmu dieťaťu zuby dočisťovať. Takéto prvé „ošetrenie“ je pre deti príjemné a prípadné ďalšie ošetrenie zúbkov u zubného lekára ich menej stresuje.

Aká je veková hranica ľudí, ktorí sa môžu objednať na dentálnu hygienu do súkromnej kliniky Schill Dental?

Je neobmedzená.

Môžete našim čitateľom poradiť, ako si správne vybrať zubnú kefku, ako často ju meniť, prípadne aké sú trendy v ústnej hygiene?

Treba mať napamäti, že pomôcky potrebné na ústnu hygienu kupujeme v lekárňach alebo v špeciálnych obchodoch zameraných práve na zuby. Správna zubná kefka by mala mať malú pracovnú hlavu (najviac dva centimetre), všetky vlákna v jednej rovine, mala by byť hustá (vlákna osadené husto vedľa seba) a mäkká (všetko v ústnej dutine, okrem zubov, je mäkké). Každá zubná kefka, ktorá spĺňa tieto kritériá, bez ohľadu na značku, je vhodná.Na ošetrenie často prichádzajú ľudia, ktorí používajú elektrické zubné kefky. Tieto kefky nie sú práve najšťastnejšou voľbou, pretože robia rotačný pohyb. Ak si takúto kefku pacient priloží ku krčku zuba, kde je najtenšia vrstva skloviny, doslova si ju vyderie. Samozrejme, dráždi aj ďasno, ktoré po čase ustúpi. Pacienti potom do ambulancie prichádzajú s problémom citlivých zubných krčkov (na teplé, studené, sladké, kyslé), ktoré neraz treba prekrývať výplňami!!! Elektrické kefky sú určené predovšetkým pre pacientov, ktorí majú problémy s motorikou alebo sú inak hendikepovaní. Vhodnou alternatívou sú sonické zubné kefky, ktoré nerobia rotačný pohyb, ale vibrujú.Zubnú kefku treba vymeniť po štyroch až šiestich týždňoch používania. Meníme ju aj vtedy, keď je už po dvojtýždňovom používaní deformovaná. V prípade choroby (chrípka atď.) treba kefky vymeniť ihneď.

Ako si správne čistiť zuby? Je dôležité používať dentálnu niť?

Univerzálny návod pre všetkých pacientov neexistuje, pretože každý máme iné anatomické pomery v ústach, iný stav parodontu. Dôležité je vedieť, že zuby si nečistíme ihneď po jedle, vtedy je sklovina atakovaná kyselinami. Stačí, ak si vypláchneme ústa obyčajnou vodou alebo minerálkou. Čo sa týka čistenia zubov, treba si zapamätať, že musíme čistiť aj medzizubné priestory. Na predné zuby (prvých predných šesť zubov, horných aj dolných) použijeme zubnú niť a na vyčistenie zadných zubov použijeme medzizubné kefky, ktoré dokážu tento priestor vyčistiť lepšie ako zubná niť. Zubná niť a medzizubné kefky vyčistia tie miesta, kam sa bežná zubná kefka nedostane.Pri čistení zubov zubnou kefkou sa treba vyvarovať krúživým a horizontálnym pohybom. Takéto „odčesávanie“ a dráždenie ďasien vedie k ich ustupovaniu. Zubnú kefku prikladáme k ďasnu pod asi 45-stupňovým uhlom a stieravým pohybom vedieme po ploche zuba, od červeného k bielemu. Takto zuby nielen čistíme, ale aj „pričesávame“ ďasno k zubu.Vynikajúcou kefkou na našom trhu je jednozväzková kefka. Ako už z názvu vyplýva, ide o zubnú kefku, ktorá má v hlave len jeden zväzok vláken. Touto kefkou si môžeme čistiť každý zub zvlášť. To neznamená, že sa každý deň zavrieme do kúpeľne na tri hodiny! Jednozväzkovou kefkou si môžete čistiť zuby pri vašom obľúbenom televíznom programe alebo pri počítači…A, samozrejme, nesmieme si zabúdať čistiť aj jazyk. Na čistenie jazyka môžeme používať zubnú kefku alebo škrabky, ktoré ťaháme smerom von od koreňa jazyka.Ideálne je, keď príde pacient do zubnej ambulancie a zubný lekár alebo dentálna hygienička mu priamo v jeho ústach ukáže, ako má jednotlivé zubné kefky používať, a vyberie mu správnu veľkosť medzizubných kefiek podľa veľkosti jeho medzizubných priestorov.

Súkromná klinika Schill Dental sa nachádza priamo v centre Bratislavy. Predpokladám, že najviac pacientov k Vám prichádza práve z hlavného mesta. Aký je podľa Vašich skúseností stav chrupu Bratislavčanov?

Môžem len úprimne skonštatovať, že na to, aké máme v dnešnej dobe možnosti, teda výber zubných pomôcok, ich ľahkú dostupnosť, poznatky o ústnej hygiene, je ľudí, ktorí potrebujú pomoc zubného lekára, ešte stale veľa.

A na záver osobnejšia otázka. Prečo by mali klienti prísť na dentálnu hygienu práve do Schill Dental?

Na našej klinike pacientom vysvetlíme, prečo majú problémy v ústnej dutine, ako vznikli, ako ich treba liečiť a ako im predchádzať. Ak im nevyhovuje navrhnuté riešenie, spoločne hľadáme inú alternatívu, čiže sa snažíme ku každému pacientovi pristupovať individuálne. A nemôžem opomenúť aj príjemné prostredie, kvalitné prístrojové vybavenie a v neposlednom rade milých a erudovaných kolegov.

Práca umeleckého vizážistu pre CHANEL je určite veľmi zaujímavá a vzrušujúca. Ako si sa dostal k práci pre túto exkluzívnu značku?

Prácu vizážistu som vykonával už niekoľko rokov predtým, ako som dostal ponuku od zástupcov značky CHANEL z Paríža. Dva dni po osobnom stretnutí som priletel do Paríža a absolvoval prvé školenie a získal som prvé skúsenosti so značkou CHANEL.

Čo Ťa na tejto práci zaujíma a fascinuje?

Je veľmi zaujímavé stále sa stretávať s novými ľuďmi, komunikovať s nimi. Mám veľmi dobrý pocit, keď môžem klientkám pomôcť a poradiť, ako si správne urobiť mejkap, a som rád, keď odchádzajú po líčení spokojné a sebavedomé. Vždy sa veľmi teším na novinky v kozmetike, ktoré prináša značka CHANEL na danú sezónu, pretože nové produkty, paletky očných tieňov a leskov na pery sú vždy mimoriadne luxusné a kreatívne prevedené. Samozrejme, tieto prekvapenia sú vždy aj v móde a doplnkoch.

Kde sa zdokonaľuješ v nových trendoch v mejkape tejto značky?

Pravidelne sa zúčastňujem na školeniach v kreatívnom štúdiu značky CHANEL v Paríži alebo v iných európskych metropolách. Pod vedením medzinárodných školiteľov absolvujem troj- až päťdňové školenia.

Aké sú podľa Teba slovenské ženy? Dbajú o svoj zovňajšok dostatočne?

Slovenky sú veľmi vnímavé, majú záujem o nové produkty, starajú sa o seba, pracujú na zdokonaľovaní svojho výzoru. Je to v rámci ich možností, ale každopádne sa snažia vyzerať dobre. Uprednostňujú jemné, menej nápadné líčenie, výrazný červený rúž na perách je stále vnímaný ako niečo nevhodné, pritom všade vo svete je bežným doplnkom denného outfitu.

A ako je to so slovenskými mužmi? Starajú sa o svoj výzor a svoju pleť rovnako ako ženy?

Aj muži na Slovensku sa snažia vyzerať dobre a príťažlivo. Čoraz viac používajú starostlivosť o pleť, niektorí aj korektor na prekrytie nedostatkov pleti a samozrejmosťou je používanie kvalitných parfumov a celková úprava zovňajšku.

Poradil by si našim čitateľkám, čo je pre svieži a dokonalý vzhľad pleti najdôležitejšie?

Dlhý a kvalitný spánok, ktorému predchádza dôkladné vyčistenie pleti zavŕšené nanesením kvalitného regeneračného krému. Dôležité je zjednotenie tónu pleti ľahkým mejkapom, trocha farby na líčka, kontúrovacia ceruzka na oči, riasenka a lesk na pery. A, samozrejme, upravené vlasy, ktoré si vždy na ženách všimnem, pretože pracujem aj ako kaderník. S týmto kozmetickým minimom môže každá žena sebavedome začať nový deň.

Aké sú Tvoje záľuby a vášne?

Jednoznačne cestovanie, zábava s priateľmi, návštevy kvalitných nočných klubov. Rád nasávam históriu nových miest a spoznávam nové kultúry. Popritom pravidelne cvičím v posilňovni a zaujímam sa o módu a módne trendy, dávam si záležať na svojom zovňajšku.

Do čoho najviac investuješ zarobené peniaze?

Do cestovania, oblečenia a doplnkov. Potrpím si na kvalitné značkové hodinky, okuliare, topánky a exkluzívne parfumy. Rád míňam peniaze na drahé „zbytočnosti“, ktoré ma však vždy potešia.

Čo je pre Teba v živote najdôležitejšie?

Veľkú silu mi dodáva pocit, že mám okolo seba veľa dobrých a skutočných priateľov. Nemám rád samotu.

Umelecká vizážistka značky Lancôme Gucci Westman snívala sen o kariére vizážistky a našla cestu, ktorá ju priviedla k tomuto povolaniu, hoci začínala ako opatrovateľka detí. Máš aj Ty rovnakú túžbu pracovať pri zrode nových produktov CHANEL po boku umeleckých vizážistov CHANEL priamo v mekke módy, v Paríži?

Bola by to pre mňa určite výzva, nová skúsenosť. Táto práca si vyžaduje veľmi vysoké pracovné nasadenie a zodpovednosť, veď títo ľudia navrhujú produkty, ktoré sú úspešné a výborne sa predávajú na celom svete.

Jeho vysokoškolské štúdium dávalo tušiť, že sa v profesionálnom živote bude uberať matematicko-fyzikálnym smerom. No po skončení štúdia a počiatkoch v službách výskumu výpočtovej techniky sa vybral až radikálne inou cestou. V tom čase dokonca úplne novou, lebo hovoríme o začiatku deväťdesiatych rokov a o marketingu, ktorý bol vtedy u nás veľkou neznámou. Marketingu sa venoval na rôznych postoch a v rôznych spoločnostiach až do roku 2002, kedy prišla pracovná výzva na post so špecifickým poslaním. K marketingu síce nemala ďaleko, ale je to predsa len, ako sa hovorí, iná káva. RNDr. Ján Kondáš je už šiesty rok viceprezidentom pre korporátnu komunikáciu v spoločnosti, ktorú pozná asi každý z nás. Je ňou Slovak Telekom.

Od matematiky a fyziky k marketingu a komunikácii. Nie je to trochu kľukatá cesta? Či inak povedané, ako sa môže človek majúci vzťah k tak prísne logickým disciplínam dopracovať k profesii, ku ktorej majú predsa len bližšie tí, ktorým sú vlastné humanitné odbory?

Mal som to šťastie, že mi to v škole vždy myslelo. Nerobili mi problém ani prírodné vedy, ktorým som vždy rozumel. Istý čas, počas vysokej školy, som dokonca uvažoval, či by som ako aktívny volejbalista nemal radšej presedlať na FTVŠ. Zvíťazila fyzika, pretože som sa uisťoval, že je to krásna veda, ktorá dokáže veľa vecí vysvetliť a ktorá umožňuje veľa vecí pochopiť.

Potom je teda o to prekvapujúcejšie, že ste ju opustili a prijali ste do svojho pracovného života nový odbor – marketing. Čo spôsobilo tento zlom?

Ako sa vraví, život sám. Po povinnej vojenčine som nastúpil do výskumného ústavu výpočtovej techniky, ktorý dostal zaujímavú úlohu – vybudovať závod na výrobu integrovaných obvodov. Ako vyštudovaný fyzik, ktorý navyše vedel na tú dobu aj veľmi slušne anglicky, som sa dostal do tímu ľudí, ktorí mali na starosti realizáciu spomínaného projektu. Znamenalo to byť v kontakte s dodávateľmi, potenciálnymi obchodnými partnermi a znamenalo to i mať veľmi blízko k obchodu. Privoňal som k marketingu a uvedomil som si, že je to fascinujúci odbor a že by som sa mu rád venoval. U nás sa však jeho štúdium ešte nedalo absolvovať, a tak som si za ním zacestoval do Veľkej Británie.

Jestvuje aspoň akási spojitosť medzi matematikou, fyzikou a Vášmu srdcu blízkym marketingom?

Marketing si častokrát vyžaduje veľmi racionálne uvažovanie, logické postupy. V jeho rámci pracujete s veľkým množstvom informácií a vaše myslenie musí byť analytické a tiež schopné syntézy všetkých údajov. Keď som počas štúdia v zahraničí zistil, o čom marketing a komunikácia sú, otvárali sa mi oči. Tušil som, že toto budeme na Slovensku potrebovať.

Vaše tušenie sa po návrate domov naplnilo?

Ako sa to vezme. Slovensko skutočne potrebovalo ľudí so znalosťou a skúsenosťami s riadením firiem a procesov. No ponuka, ktorú som dostal ja, bola z trochu iného súdka. Mal som sa stať riaditeľom prvého bilingválneho, anglicko-slovenského gymnázia. To bolo treba založiť, rozbehnúť, vytvoriť osnovy, zorganizovať učiteľský tím a keďže išlo o školu internátneho typu, tak sme sa museli postarať aj o mnoho ďalších vecí.

Najprv fyzika s matematikou, potom marketing a komunikácia v zahraničí a po návrate gymnázium. Opäť, zdá sa, veľký skok.

Na tejto výzve bola príťažlivá príležitosť začať budovať niečo nové od úplného začiatku, ako sa vraví, od piky. Navyše niečo zmysluplné. Dovtedy žiadna škola u nás nevyučovala dvojjazyčne. Spolupracovali sme veľmi úzko aj s British Council, s vládami Veľkej Británie a Írska a čo bolo veľké šťastie, cítili sme aj výraznú podporu zo strany ministerstva školstva. Pravdou je, že som nebol pedagóg, čo na jednej strane bola nevýhoda, ale na druhej strane som z toho mohol aj ťažiť. Dokázal som totiž byť nad vecou a hodnotiť nejednu otázku komplexne, možno miestami aj nezaujato. Podarilo sa mi z rôznych zdrojov – nadácií, podporných fondov – získať dostatok finančných zdrojov, takže škola sa mohla aj po technickej a materiálnej stránke vyvíjať dynamicky a progresívne. Toto gymnázium malo zakrátko cveng ako žiadne iné. Veľký podiel na tom mali aj učitelia, ktorí sa s projektom stotožnili, aj vďaka nim sa podarilo presadiť ho. Naši absolventi boli najlepšou odpoveďou na otázku, ako sa nám to podarilo. Viacerí z nich boli schopní úspešne absolvovať aj tie najprestížnejšie univerzity v zahraničí.

Boli ste, myslím, najmladším riaditeľom strednej školy. Vytvorili ste, ak to tak možno povedať, strednú školu nového typu. Pracovali ste v atmosfére plnej entuziazmu, ktorú podporovali výborné výsledky a hodnotenia. Prečo ste sa potom znovu rozhodli pre zmenu?

Ak budem celkom úprimný, tak poviem, že určite aj kvôli ohodnoteniu. Mzdy v školstve ešte ani dnes, po toľkých rokoch, nie sú skutočnou odmenou za prácu, ktorú pedagógovia vykonávajú. A potom aj preto, že keď podnik, čiže škola, lebo tak som sa na svoju úlohu pozeral, začala fungovať, bolo treba siahnuť po novej výzve.

Mnoho rokov ste potom skutočne zastávali posty súvisiace s marketingom. Komunikácii ste dali zelenú pred šiestimi rokmi. S akými očakávaniami a s akými ambíciami ste prijímali tento nový post? Čím vám učarovala práve komunikácia?

Začal by som marketingom. Je to totiž nástroj, ktorý potrebuje každá firma túžiaca po úspechu. Ak ho vykonávate dobre, spoznáte potreby svojich klientov, zistíte, čo chcú, čo potrebujú, spoznáte vďaka nemu situáciu na trhu, viete svoje produkty či služby predať a dozviete sa veľa aj o konkurencii. Keď to všetko zmiešate dokopy, dostanete to, čomu sa hovorí konkurenčná výhoda – príležitosť a priestor presadiť sa na trhu. Komunikácia je svojím spôsobom súčasťou marketingu, no nesie v sebe o poznanie viac psychológie a takzvaných mäkkých schopností. Špecifické na tom je to, že častokrát sa týmto zručnostiam nemožno naučiť. Veľkú úlohu tu zohrávajú zvláštne danosti, ktoré by mal človek venujúci sa komunikácii mať.

Práve hovoríme o tom, čo sme v úvode načrtli. Komunikácia si určite žiada človeka so špecifickou schopnosťou vnímania a s rovnako špecifickou schopnosťou vyjadriť či pomenovať veci a javy. Ako ste túto danosť v sebe objavili Vy?

Ľudia úspešne sa venujúci komunikácii sú vybavení „inými“ receptormi. Inak vnímajú situácie, fakty, registrujú aj iné aspekty a vedia do súkolia pridať úplne nový článok, ktorý ho zrazu rozbehne. Zrazu zistíte, že viete, čo klient potrebuje, hoci on to nevyslovil. Zrazu je vám úplne jasné, čo ešte treba urobiť, aby ste boli väčšmi efektívnejší. To je tá chvíľa, keď siahnete po komunikácii. Pre mňa znamenala príležitosť posunúť sa ďalej, využívajúc pritom všetky vedomosti a skúsenosti nadobudnuté v minulosti.

Váš príchod do Telekomu sa spájal, podobne ako v prípade gymnázia, s úplne novým začiatkom alebo tu už korporátna komunikácia fungovala aj predtým?

Fungovala, no bola tak trošku v plienkach. Dokonca keď som ponuku na tento post dostal po prvýkrát, odmietol som ju. Poznal som totiž vtedajšie Slovenské telekomunikácie zvonku, ako človek, ktorý pre ne ako konzultant pracoval. Dával som rôzne odporúčania, z ktorých sa mnohé neakceptovali. Svoje rozhodnutie som prehodnotil, pretože som si povedal, že je jednoduché veci zvonku kritizovať. Teraz budem mať šancu to zmeniť a ukázať, že sa to dá. Skôr ale, než som ponuku prijal, stretol som sa so všetkými členmi topmanažmentu. Potreboval som počuť ich postoje a očakávania, ich názor na komunikáciu firmy. Od toho sa totiž odvíjalo potom moje pôsobenie, kompetencie. V čase môjho nástupu jestvovala naša firemná komunikácia v dvoch rovinách – v rovine externej a internej. Zatiaľ čo interná komunikácia bola na vynikajúcej úrovni, o tej externej možno povedať, že bola v žalostnom stave. Neviem, či mali vtedy médiá väčšieho nepriateľa než Telekomunikácie. Našou úlohou bolo zlepšiť to, čo bolo dobré, napraviť, čo bolo nevyhovujúce, a zaviesť tretiu rovinu – a tou bola oblasť budovania značky. Potrebovali sme efektívne odkomunikovať mnoho zmien, a to nielen produktové zmeny. Menili sme názov, značku firmy, a to dokonca dvakrát. V roku 2000 sme mali 13 800 pracovníkov. Dnes ich máme 3 500 – a to bola ďalšia obrovská zmena, ktorou sme prešli. Takáto radikálna zmena si vyžadovala veľa komunikačného úsilia najmä voči zamestnancom.

Zrejme ste svoje zameranie postupom času profilovali. Ako vyzerajú súčasné roviny korporátnej komunikácie Slovak Telekomu?

Do našej kompetencie spadá nielen interná a externá komunikácia, ale aj sponzoring, spoločenská zodpovednosť, vzťahy s verejnosťou aj so špecifickými skupinami verejnosti, ako sú napríklad vládne inštitúcie a politické zoskupenia.

V každej z oblastí máte zrejme určité zásady, ktorými sa riadite. Ako je to v prípade internej komunikácie a aké sú Vaše vzťahy vo vnútri spoločnosti?

Kľúčovou hodnotou vo vzťahu k zamestnancom je transparentnosť a aktuálnosť všetkých informácií. Prevádzkujeme intranetový portál, ktorý bol dokonca svojho času najväčší na Slovensku a za ktorý sme získali aj viacero ocenení. Napríklad minulý rok sa stal Korporátnym médiom roka. Vlani sme zrealizovali zamestnanecký prieskum, z ktorého vyplynulo, že až 97 percent zamestnancov je spokojných s intranetom, ktorému výsostne dôverujú. V takomto prípade je potom na mieste aj otázka prísne uplatňovanej etiky. Lebo ak máte v rukách taký silný mienkotvorný nástroj, akým je napríklad náš intranet, mohli by ste ho – a zrejme úspešne – zneužiť aj na propagandu v negatívnom význame, na krivenie názorov. Preto treba mať na týchto postoch ľudí s ujasnenými postojmi. A to platí aj o strednom a vyššom manažmente. Ten dostáva prostredníctvom firemného portálu spätnú väzbu od zamestnancov, ktorá nemusí byť vždy lichotivá. Je na nich, aby ju dokázali spracovať a postaviť sa k nej konštruktívne. Samozrejme, ako nič v živote ani komunikácia nie je len čierna a biela. Treba hľadať optimálnu rovnováhu, zdravý balans medzi tým, čo firma chce a čo si naozaj môže dovoliť, a to tiež nie je niekedy jednoduché.

Spomínali ste, že kedysi ste boli nepriateľom médií. Dnes by ste svoje vzťahy pomenovali pozitívnejšie? A ak túto rovinu komunikácie rozšírime, ako vychádzate so svojimi zákazníkmi?

Našťastie sa nám podarilo postupne napraviť nevraživé vzťahy s médiami. Netvrdím, že sme priatelia, to by bol samozrejme druhý extrém. Ale rešpektujeme sa a to považujem za správnu rovinu vzájomných vzťahov. Aj voči novinárom vystupujeme ako pravdovravný a otvorený subjekt. Lož či nepravda sú len krátkodobá cesta. A skôr či neskôr sa vám to všetko vráti. Aj naši zákazníci si zaslúžia otvorené jednanie. Som presvedčený, že každý skôr znesie pravdu, a vie sa podľa toho zariadiť, než neurčité vyhlásenia alebo sľuby, o ktorých aj tak viete, že ich nesplníte a druhého tým zbytočne len rozčúlite, ba čo viac, pokazíte si s ním vzťah. Čo sa týka našich zákazníkov, uplatňujeme tiež stratégiu nebyť vo vzťahu k nim len predajcom, ale aj poradcom. Naším cieľom nie je predať za každú cenu, ale predať dobre, s ohľadom na potreby a očakávania našich klientov.

Pravdou tiež je, že Slovak Telecom sa zviditeľňuje aj prostredníctvom rôznych projektov. S akým úmyslom realizujete napríklad projekty zamerané na podporu informatizácie základných a stredných škôl?

Zastávame názor, že každá spoločnosť, ktorá v určitom prostredí podniká a podniká s úspechom, by sa mala na oplátku so svojím úspechom – samozrejme, s touto spoločnosťou – podeliť. Preto každoročne vyčleňujeme zo svojho zisku finančné prostriedky, ktoré sú určené na realizáciu rôznych, veríme, že užitočných a zmysluplných projektov. V rámci jedného z nich sme napríklad všetky školy vybavili počítačmi. Je naším záujmom, aby deti získavali aj tento typ vzdelania a gramotnosti. Podporujeme aj učiteľov s cieľom, aby aj oni boli priateľmi progresívnych technológií. Uvedomujeme si aj mnoho ďalších rezerv – napríklad na internete takmer úplne absentujú elektronické služby štátnych a verejných inštitúcií.

Takže stále cítite, že aj Vaša práca, Vaše pôsobenie má priestor na napredovanie?

Komunikácia sa stále vyvíja, čo je logické, pretože sa odohráva v určitom prostredí – spoločenskom, kultúrnom, ekonomickom. Mení sa prostredie, komunikácia sa musí prispôsobiť. A istým spôsobom sa menia aj ľudia. Mám pocit, že dnes chce byť každý osobnosť, že každý túži prejavovať svoju jedinečnosť, individualitu. Našou úlohou bude integrovať tieto snahy do stratégie firmy. Ale aj do jej života. Veď aj korporátna komunikácia našej spoločnosti je výrazom tímovej spolupráce. Mojou snahou je, aby aj moji spolupracovníci prejavili svoje postoje, názory. Aby mali pocit, že sa tu uplatňujú, že sú dôležitou súčasťou úspechu. Ak od nich požadujeme, aby boli kreatívni, nemôžeme trvať na tom, aby, obrazne povedané, zapadli do priemeru. To, že ste dobrý, musíte dokazovať znovu a znovu. A nikdy pritom nesmiete podľahnúť ilúzii, že už ste najlepší z najlepších alebo že na všetko stačíte sám. To by bol totiž začiatok konca, vtedy radím vstať od stola a ísť radšej preč.

Možno tomu rozumieť tak, že ešte stále, po toľkých rokoch, vítate nové úlohy a máte chuť dosahovať nové ciele?

O tom je predsa biznis. Všetky pravidlá, všetky zásady a všetko, čo podnikáte, robíte preto, aby ste dosiahli cieľ. Ale nie za každú cenu a nie na krátky čas. Aby ste však mohli obstáť v dlhodobom horizonte, potrebujete mať kvalitných spolupracovníkov. Takých, s ktorými môžete vstupovať do náročných tvorivých diskusií, ktorí sú pre vás skutočne silnými partnermi. V tvrdej konkurencii vynikajúcich nápadov, rozumných argumentov, logických analýz potom obstojí iba to najlepšie. A iba to najlepšie má šancu na úspech.

Slovenský folk začínal takmer z ničoho. Kým český folk nadväzoval na tradície trampskej piesne, slovenský folk si musel hľadať vlastné výrazové prostriedky, dá sa však povedať, že nadväzoval na český. V 60. rokoch sa v Prahe a v Ostrave konali koncerty folkového speváka, amerického pesničkára Peta Seegera, žijúcej legendy folkovej hudby, ktoré boli impulzom pre scénu menšinových žánrov v Československu. V 70. rokoch vzniklo v Bratislave združenie pesničkárov Slnovrat. Prvý koncert usporiadalo prvého marca 1979 v Divadle u Rolanda, ktoré sa stalo stálou folkovou scénou na Slovensku. Vystupovali tu hudobné osobnosti Fedor Frešo, Fero Griglák, Marián Varga, Vladimír Merta, Jaro Filip a Zuzana Homolová. V rokoch 1979 až 1982 vznikol v Bratislave na Sibírskej ulici Divadelný klub, kde mali priestor folkové večery. Spievala tu pesničkárka Soňa Horňáková, Miloš Janoušek, Vladimír Merta, Karel Černoch a ďalší. V 80. rokoch si hľadali svoje miesto na folkovej scéne skupiny, napríklad Lojzo, Kvapky, Slnovrat a Prešporok.
Koncom 70. rokov boli v Čechách folkoví speváci neprijateľní ako „persona non grata“, v 80. rokoch to tak bolo i na Slovensku. Speváci mali povinnosť predkladať svoje texty pred koncertom štátnej moci k cenzúre a stávalo sa, že koncert bol zakázaný.Na konci 80. rokov zatvorili Divadlo u Rolanda, ktoré vtedy malo už takmer dvadsaťročnú tradíciu. Tu mali folkoví speváci svoje domovské zázemie. V roku 1985 vydavateľstvo Opus vydalo skupine Lojzo LP platňu, ktorú možno považovať za prvý album slovenského folku. A ešte jedno prvenstvo. Na divadelnej fakulte VŠMU sa v roku 1986 podarilo naštudovať prvý folkrockový muzikál autorov Viki Janoušková, Miloš Janoušek s názvom Býval v horách jeden mlynár inšpirovaný rovnomennou ľudovou baladou z repertoáru Zuzany Homolovej, ktorá rovnako v roku 1989 naspievala svoju prvú LP platňu.V Martine, meste konania neslávnych festivalov politickej piesne, vzniklo Martinské folkfórum, festival folkovej piesne. Úvodný koncert sa konal v roku 1984. Na Martinskom folkfóre vystúpilo množstvo folkových spevákov a skupín. Jeho veľkým prínosom bolo uvádzanie nových, dovtedy neznámych pesničkárov. Nekonečný boj so štátnou mocou pri organizovaní festivalu spôsobil po piatich ročníkoch ukončenie jeho existencie.
V roku 1989 vystúpil na Bratislavskej lýre pesničkár Ivan Hoffman. Jeho pieseň Sľúbili sme si lásku sa stala hymnou Nežnej revolúcie.Zavŕšením jednej etapy slovenského folku bol koncert Vianoce bez násilia v roku 1989, na ktorom vystúpili Karel Kryl, Zuzana Homolová, Pepa Nos, Ivan Hoffman a ďalší. Koncert odvysielala aj televízia.Folk na Slovensku, jeho históriu a súčasnosť spracovali autori Miloš Janoušek a kolektív v rozsiahlej publikácii, ktorá vyšla len nedávno.

Herecké začiatky

Denisa Geislerová sa už od škôlky rada predvádzala v speve, tanci a prednese. Ako dieťa chodila na hodiny klavíra, študovala v ĽŠU klasický i ľudový tanec, spievala, recitovala po slovensky, rusky a anglicky, tancovala vo folklórnom súbore Ekonóm. Všetky tieto umelecké aktivity ju priviedli k tomu, aby v rokoch 1986 až 1990 študovala herectvo na vysnívanej VŠMU. „Chcela som spojiť svoje záľuby a myslela som si, že možno v herectve sa mi to najviac podarí… Najradšej by som bola študovala muzikál, avšak tento odbor vtedy ešte neexistoval, až o pár rokov neskôr v Brne, ale to už bolo neskoro,“ spomína na obdobie štúdia slovenská herečka.Prvé divadelné predstavenie, v ktorom Denisa účinkovala, bola Hra, v ktorej sa spí od Ľubomíra Feldeka. Hru s pesničkami, ktorú organizoval Pioniersky palác, neskôr dokonca predviedli aj v SND. Denise sa ušla úloha rozprávkara Botafoga, ktorý spolu s deťmi rozvíril svoju rozprávkovú fantáziu. „Keď som prišla na školu, naším prvým hereckým zadaním bolo pripraviť si etudu, teda scénku bez slov, čo mi vtedy ešte veľa nehovorilo. Spomínam si, že tá prvá bola naozaj veľmi smiešna, dodnes sa s bývalými spolužiakmi na nej zabávame. Dostala som balík a nevedela som, čo v ňom je. Pomaly som ho otvárala. Bolo v ňom niekoľko škatúľ a škatuliek a v nich krémeš. Ten som potom s chuťou zjedla,“ spomína so smiechom Denisa.Zlom v jej kariére nastal po tom, ako si ju v druhom ročníku na hereckých skúškach všimli Ivan Krajíček, Števo Skrúcaný a Paľo Juráň. „Spolu s nimi a Mirkom Nogom sme urobili veľmi vydarenú komédiu s pesničkami s názvom Zlý sen. Boli to moje prvé kroky na profesionálnej scéne a bolo to úžasné! Hrala som tri postavy: nevinné dievča z dediny, ľahšiu ženu z mesta a váženú dcéru ministerského predsedu. Všetci sme si rozumeli, veľa sme sa nasmiali, bola to perfektná skúsenosť, aj keď to boli len začiatky… Skončili sme veľmi nečakane so žalostnou stratou nášho priateľa Paľa,“ spomína na toto obdobie Denisa.

Cesta na vrchol

Nežná revolúcia zastihla Denisu Geislerovú v poslednom ročníku štúdia na VŠMU. Spolu s ňou prišli aj rôzne zmeny nielen v spoločenskom, ale aj v kultúrnom živote na Slovensku. „Nový dekan fakulty, pán Milan Kňažko, prišiel s nápadom, že si môžeme pozvať k diplomovému predstaveniu akéhokoľvek režiséra. Oslovili sme aj Miloša Formana… Čas si na nás našiel až krakovský divadelný režisér Rudek Ziolo. To práve on mi povedal, že jeho priatelia Janusz Jozefowicz a Janusz Stoklosa budú robiť konkurz do veľkého muzikálu Metro,“ spomína Denisa. Po konkurzoch v Prahe a Bratislave vybrali štyri herečky zo Slovenska, medzi nimi aj Janu Hubinskú, Petru Bernasovskú či Bašku Somogyiovú. Vybraní mladí ľudia sa zúčastnili dvojmesačného superaktívneho a veľmi náročného kurzu muzikálu vo Varšave. Zahŕňal balet, jazz dance, step, sólový spev, zbor, herectvo, pantomímu, reč a akrobatiku. Z minimálne tisíc adeptov si nakoniec tvorcovia vybrali len tridsaťšesť. Denisa Geislerová mala to šťastie, že bola jednou z nich…„V Metre, ktoré malo premiéru v januári 1991, som hrala Slovenku, takže vôbec nevadilo, že som hovorila s prízvukom. Bol to muzikál, o akom som snívala – výborná hudba, zaujímavý scenár, fantastický tanec, spev, ale hlavne energia, ktorá sršala z mladých ľudí, ktorí chceli niečo dokázať. Bol to najlepší a najvýznamnejší muzikál, v akom som kedy hrala,“ spomína Denisa na svoje prvé muzikálové úspechy. Po takmer ročnej príprave s americkými špecialistami z oblasti reči, herectva, spevu i tanca a po jazykovom kurze v Oxforde boli účinkujúci v muzikáli Metro poctení mesačným pobytom na Brodwayi v Minskoff Theatre, kde odohrali v angličtine tridsaťsedem predstavení. „Pre Poľsko to bola historická udalosť. Všetci o nás hovorili, všetci nás poznali. Tak som sa aj ja stala známou…“

Muzikálová diva

Práve slávny muzikál Metro odšartoval Denisinu úspešnú kariéru muzikálovej herečky v Poľsku. No účinkovanie v muzikáli si vyžadovalo neuveriteľne veľa driny a odriekania. „Práca v Metre bola najťažšia. Náš režisér bol génius, s čím sa spájali jeho ‚poruchy v správaní‘. Ničil nás, žmýkal ako citróny, do poslednej kvapky potu a krvi… Bola to neuveriteľná makačka, často dvadsať hodín denne. Nesmeli sme ani pípnuť, inak by sme hneď leteli,“ spomína herečka.Neskôr, keď už Denisa hovorila po poľsky tak dobre ako po slovensky, začala dostávať výborné ponuky. Získala hlavnú úlohu v muzikáli Pan Twardowski – legenda o Krakove, v ktorej vedec zapredal svoju dušu diablovi. Denisa tu stvárnila postavu čertice, čo ho na to nahovorila. Okrem toho účinkovala v úspešnej Big Zbig Show slávneho poľského filmového herca Zbyszka Zamachowského či v americkom muzikáli Mníšky, ale aj v obľúbenom muzikáli Snehulienka a sedem trpaslíkov. (V postave Snehulienky si zahrala napríklad aj so známou Marylou Rodowicz, ktorá hrala jedného z trpaslíkov.)„Potom prišiel muzikál Fame, v ktorom som hrala Carmen Diaz, jednu z mojich obľúbenejších rolí. Veľa tanca, spevu a herectva. Z Carmen sa stala narkomanka a v piesni vyrozprávala svoje zážitky a sklamania z cesty za slávou do L.A. Nakoniec sa predrogovala… Bol to poučný a zaujímavý muzikál s výbornou hudbou a výbornými hereckými možnosťami,“ hodnotí jednu zo svojich rolí Denisa.Poľsko má rado slávnych ľudí, zakladá si na nich. Nával fanúšikov bol neuveriteľný. Muzikálové hviezdy pravidelne dostávali množstvo listov, kytíc a darčekov. Denisu ešte aj dnes pravidelne kontaktujú dvaja obdivovatelia. „Písali o nás veľa – v novinách i v časopisoch. V bulvári ma raz roznášali, že mám aféru s mojím hereckým partnerom zo Snehulienky, inak populárnym spevákom. Jeho vtedajšia priateľka, moderátorka, ma za to aj napadla! A my sme boli spolu iba na káve. Neuveriteľné…“Denisa dostala aj úlohu v poľskom televíznom seriáli Radio Romans, čo bolo pre ňu ďalšou zaujímavou skúsenosťou. K filmu sa, žiaľ, nedostala. V Poľsku sú herecké brandže oddelené. Tí, čo robia filmy, sú takzvaní filmoví herci, tí, čo robia divadlo, sú divadelní herci. Len zriedka účinkujú aj tam, aj tam. Denisa sa teda držala pri divadle, aj keď ju svet filmu veľmi lákal.„Slováci majú často skreslenú predstavu o Poliakoch. Majú skúsenosť so ženičkami, čo u nás kedysi predávali textil po uliciach. Také je však len malé percento Poliakov. V Poľsku je veľa inteligentných a obdivuhodných ľudí a mnoho úžasných umelcov, medzi ktorými mám niekoľko dobrých priateľov,“ tvrdí Denisa. „Nemôžem veľmi porovnávať život v Poľsku a na Slovensku, pretože môj každodenný život bol spojený výlučne s divadlom. Niekedy som mala za deň aj tri predstavenia, čo bolo časovo veľmi náročné. Napriek tomu som sa cítila v Poľsku ako doma. Negatíva? Možno to, že ma raz okradli na ulici alebo že sa mi osemkrát vlámali do auta. Ale to boli banditi!“ smeje sa herečka.

Rodina

Práve v Poľsku sa Denisa zoznámila so svojím manželom. „Chystala som sa do kina, kde som rada trávila voľný čas. Predtým som v kaviarni pri kine opravovala písomky zo slovenčiny, ktorú som vyučovala na Varšavskej univerzite. Zrazu ku mne podišiel mladík a pýtal si zapaľovač so zvláštnym prízvukom. Povedal, že je Slovinec. Ja na to, že som Slovenka. Miesto rande som ho pozvala na druhý deň na predstavenie. A on prišiel…“ spomína Denisa na to, ako v Poľsku stretla manžela a otca svojich dvoch detí. Po dvoch rokoch, keď už Denisa čakala prvé dieťa, vyslali jej manžela do Škandinávie, aby tam otvoril pobočku svojej materskej slovinskej firmy, cestovnej kancelárie Kompas. Vybral si Dánsko, čo sa mu zdalo najbližšie… A tak sa Denisa rozhodla ísť s ním. Narodila sa im dcéra Tina, ktorá má dnes už desať rokov, neskôr prišiel syn Dan, ktorý má šesť rokov.„Slovinci sú nám Slovákom, v podstate okrem jazyka, veľmi blízki. S manželom sme sa zhodli, že sa budeme tvrdohlavo držať rodných jazykov, aby naše deti nemali problém dorozumieť sa so starými rodičmi. To sa nám aj podarilo, Tina aj Dan hovoria perfektne po slovensky i slovinsky, no tiež dánsky a anglicky,“ hovorí Denisa. Jej deti navštevujú medzinárodnú školu v Dánsku, ak by sa náhodou znovu presťahovali niekam inam…Denisa Geislerová mala v Poľsku fantasticky naštartovanú kariéru muzikálovej herečky, bola známa v celej krajine a zrazu všetko opustila. Svoje rozhodnutie neľutuje. „Moja kariéra bola v tom období naozaj v rozkvete, ale, ako sa hovorí, v najlepšom treba prestať. Prežila som si svojich päť minút slávy, takže som nič nestratila. Bola som na vrchole, viem, ako to chutí, a teraz som niekde inde,“ hovorí žena, ktorá dala pred slávou prednosť rodine.

Dánsko

Samozrejme, ani v Dánsku Denisa nezabudla na divadlo. Nie je pre ňu len prácou, ale i láskou, ktorá nehrdzavie. Slovenka začala účinkovať v dánskom poloprofesionálnom súbore s muzikálom Ostrov pokladov, kde stvárnila postavu pirátky. Zahrala si tiež v muzikáli Slávik na motívy rozprávky H. Ch. Andersena. Hrala tanečnú rolu cisárovej konkubíny v Číne. Najväčším nepriateľom Denisy v dánskych predstaveniach je jej cudzinecký prízvuk. Avšak naposledy účinkovala v hudobno-tanečnom predstavení vystavanom po anglicky, Walking down Broadway, a tak konečne nebola hendikepovaná…Život je zmena, a tak Denisa nemôže na svoj súčasný domov v Dánsku dopustiť. „Život je tu výborný. Človek pracuje, zarába peniaze a potom si užíva života… To je filozofia Dánov, moja obľúbená! Ľudia sú tu skromní, pokojní a spokojní, možno im chýba trošku nášho temperamentu,“ hovorí s úsmevom herečka.To, že opustila rodné Slovensko, neskôr Poľsko, rozhodne neľutuje. Jediné, čo jej naozaj chýba, sú jej rodina a priatelia. Samozrejme, sú v kontakte vďaka technickým vymoženostiam, ako sú maily či skype. V každom prípade, Denise momentálne veľmi vyhovuje život v Dánsku a celý ten komplikovaný proces, ktorý je s tým spojený. Ako sama tvrdí, už si zvykla…A myslí si, že doma na ňu ľudia z divadelnej brandže už dávno zabudli. „Keby mi na Slovensku ponúkli úlohu napríklad v muzikáli Chicago, tak by som o tom určite pouvažovala. O tú som totiž o ‚chlp‘ prišla vo Varšave. Keď ma oslovili, či si nezahrám Velmu, bola som tehotná,“ so smútkom spomína Denisa.

Voľný čas

Denisa pracuje na polovičný úväzok vo firme, no necháva si čas aj na divadlo a fotografovanie pre rôzne reklamy. Vo svojom voľnom čase sa venuje hlavne spevu. Občas pomáha pripravovať tanečno-spevácke vystúpenia v škole svojich detí. Majú veľký úspech, hoci choreografiu predtým nerobila. „Čo sa týka môjho výzoru, chodievam do fitnescentra, málo jem (nie kvôli línii, jednoducho mi nechutí), rada sa pekne obliekam a občas navštevujem kaderníčku či kozmetičku. Robím to pre seba, lebo sa lepšie cítim, keď vyzerám dobre. To by som poradila všetkým ženám,“ hovorí Denisa. Atraktívna herečka tvrdí, že čím viac zlého je v živote, tým viac sa treba o seba starať a nedovoliť problémom, aby nás pohltili. Riadi sa heslom: „Vyzeráš, ako sa cítiš!“ ktoré nepochybne platí aj opačne…

Narodil sa 8. januára 1935 v mestečku Tupelo v americkom štáte Mississippi, v dvojizbovom domčeku, ktorý postavil jeho otec so švagrom. Jeho mama Gladys Presley porodila jednovaječné dvojčatá, no prvý syn Jessie Garon sa narodil mŕtvy. Druhý syn sa narodil zdravý, dostal meno Elvis Aaron a ostal jedináčikom. Napriek tomu vyrastal vo veľkej rodine, pretože starí rodičia, tety a strýkovia, bratranci a sesternice bývali neďaleko. Rodičia neboli bohatí, no svojmu synovi dopriali všetko, čo mohli. Navštevovali s ním kostol, kde Elvisa ako dieťa nadchla gospelová hudba. Ovplyvnil ho i sused, černošský bluesový hudobník, a country hudba v rádiu, ktorú jeho rodičia radi počúvali. Ako desaťročný vyhral druhé miesto v miestnej talentovej súťaži. O rok neskôr zatúžil po bicykli, ktorý si ale rodičia nemohli dovoliť, a tak ho mama nahovorila namiesto toho na gitaru. Prvá Elvisova gitara stála necelých trinásť dolárov. Bicykla sa dočkal o rok neskôr.

Memphis

Kvôli lepšiemu životu sa rodina sťahuje do Memphisu, no ani tam sa ich situácia nezlepšuje. Popri strednej škole Elvis pracuje, aby rodičom pomohol, no hrá aj na gitare a chodí sa inšpirovať do černošských štvrtí mesta. Rozhodne sa vystúpiť na školskej talentovej súťaži, kde spieva trochu nervózne, i tak však má väčší aplauz ako ostatní a vyhráva. Na rozdiel od mnohých hudobníkov úspešne zmaturuje. Potom pracuje ako mechanik, neskôr ako šofér dodávky a popritom študuje, aby sa mohol stať elektrikárom. V miestnom štúdiu nahrá svoje dve skladby, ktoré údajne venoval mame na narodeniny. Zaujímavý hlas priláka majiteľa štúdia, ktorý Elvisa zoznámi s miestnymi hudobníkmi gitaristom Scottym Mooreom a basgitaristom Billom Blackom. Spolu začínajú hrať v kluboch a nočných podnikoch. Ako dvadsaťročný podpisuje prvú zmluvu s hudobným vydavateľstvom. V roku 1956 sa v rádiách hrá pieseň Heartbreak Hotel, ktorá sa pokladá za Presleyho prelom do populárnej hudby. Jeho zaujímavý hlas, atraktívny výzor, netradičné skladby a sexi pohyby pri speve imponujú najmä mladej generácii. Zo spomínaného singla sa za prvé tri týždne predalo vyše 300 000 kusov a na vrchole rebríčkov ostal takmer dva mesiace. Onedlho vychádza prvý album s názvom Elvis Presley. Korunuje ho predaj vyše milióna kusov. Zároveň spevák robí kamerové skúšky pre štúdiá Paramount, dostáva sedemročnú zmluvu a nakoniec nakrúca počas pätnástich rokov spolu tridsaťjeden filmov, z ktorých prvá polovica bola úspešná, druhá len minimálne. Krásny príklad toho, ako vyžmýkať z mladej hviezdy čo najviac.

Graceland a Priscilla

V marci 1957 kupuje Elvis sídlo Graceland pre seba, svojich rodičov a starú mamu. Na Vianoce, keď si rodina užíva sviatky, dostane spevák list o vojenskej službe a v marci 1958 vstupuje do armády s číslom 53310761. V tom istom roku ochorie Elvisova mama Gladys na hepatitídu a zomiera. Smútiaceho syna posiela vojsko na osemnásť mesiacov do Nemecka na základňu v Bad Nauheime. Elvis tu zisťuje, že aj v Európe má nadšených fanúšikov. V tom istom období je do Nemecka prevelený aj kapitán Joseph Beaulieu, sprevádzaný manželkou a deťmi, vrátane štrnásťročnej nevlastnej dcéry Priscilly Ann. Vďaka spoločnému priateľovi sa Priscilla dostane na párty v Elvisovom dome, kde sa stretnú. Ale trvá sedem rokov, kým Presley požiada svoju vyvolenú o ruku – od jeho odchodu z Nemecka v roku 1960 sa neuvidia dva roky, kým nemá Priscilla osemnásť a nenavštívi Elvisa v Los Angeles. Strávi s ním Vianoce v Gracelande a neskôr sa tam presťahuje. Svadba sa koná v máji 1967 v úzkom kruhu priateľov a známych v Las Vegas. Svadobnú hostinu zopakujú v Gracelande o pár týždňov neskôr pre rodinu a tých, ktorí nemohli byť vo Vegas. Prvého februára 1968 sa narodila Lisa Marie Presley, jediná dcéra páru, ktorý sa v roku 1973 rozvádza. Elvis i Priscilla verejne vyhlasujú, že ostanú priateľmi – čo bola pravda. Spevák sa potom venuje svojej kariére, ktorá však pomaly začína stagnovať. Jeho zázemím sa stáva Las Vegas, kde vystupuje pravidelne, a okrem toho sa často vydáva na turné po celej Amerike.Je potrebné dodať, že úspech Elvisa Presleyho len tak hocikto neprekoná. V amerických hitparádach sa objavilo nie menej ako stoštyridsaťdeväť skladieb, z toho stoštrnásť bolo v prvej štyridsiatke najúspešnejších, štyridsať v prvej desiatke a osemnásť sa stalo jednotkou. Jeho najúspešnejšie skladby strávili na prvom mieste hitparády spolu osemdesiat týždňov.

Posledný rok

Napriek povesti legendy sa stával menej žiadaným. A ako povedal jeden novinár: „Elvis Presley sa stal grotesknou karikatúrou svojho energického a žiarivého ja, bol len ťažko schopný odohrať aj svoje značne skrátené koncerty.“ Niektorí diváci a médiá sa často počas jeho posledných vystúpení nechali počuť, že bol na pódiu menej ako hodinu a bolo mu len ťažko rozumieť. Dokonca sa na niektoré koncerty ani nedostavil – nebol schopný vstať zo svojej postele v hoteli, a tak bol neraz zvyšok turné zrušený. Nespokojnosť a sklamanie fanúšikov postupne naberali na intenzite, no vyzeralo to, akoby sa to Elvisa vôbec netýkalo, pretože celý jeho svet sa v tom čase obmedzoval na izbu, v ktorej býval, a jeho knihy. Rick Stanley, jeho nevlastný brat, ktorý ho na turné sprevádzal, opisuje jeho posledný rok takto: „Keď sme prileteli do nejakého mesta, okamžite si šiel do hotela ľahnúť. Do koncertu sme ho museli nejako zobudiť, ale na pódiu bol obvykle taký nervózny, že takmer nevedel ani hovoriť. Pravdepodobne si bol vedomý toho, ako vyzerá, a aj toho, že vo svojom stave nebude schopný urobiť ani jeden zo svojich charakteristických pohybov. Vyzeral, pohyboval sa a gestikuloval ako starec s nadváhou a artritídou.“Posledné Presleyho vystúpenie bolo v Indianapolise dvadsiateho šiesteho júna 1977. O necelý mesiac na to, sedemnásteho augusta, sa malo začať jeho nasledujúce turné, lenže deň predtým, šestnásteho júla, našla speváka jeho snúbenica Ginger mŕtveho na dlážke v kúpeľni. Podľa lekárskej správy zomrel na zlyhanie srdca. Pohreb sa stal národnou, mediálne sledovanou udalosťou. Tisícky fanúšikov, celebrít a novinárov sa zišlo v Memphise, aby vzdali úctu americkej speváckej legende, dokonca aj prezident Carter sa k tejto smutnej udalosti oficiálne vyjadril. Elvisa pochovali na memphiskom cintoríne Forest Hill vedľa jeho matky. Po pokuse ukradnúť jeho telo pozostatky Presleyho i jeho matky preniesli a pochovali na pozemku v Gracelande.

Dohady a fakty

Elvis mal so stúpajúcim vekom čoraz viac zdravotných problémov, niektoré chronické. Podľa jeho blízkych mal dlho zväčšené srdce, čo zrejme s drogovou závislosťou spôsobilo jeho smrť. Prvýkrát sa do kontaktu s drogami dostal v armáde, kde bral amfetamíny, aby nezaspal na nočných službách. Priscilla Presley napísala vo svojej knihe Elvis a ja, že v roku 1962 bral jej manžel čoraz väčšie dávky liekov proti nespavosti a neskôr bral ďalšie lieky, ktoré mali odbúrať vedľajšie účinky tých prvých. Priscilla zároveň opisuje „problémy v Elvisovom živote, umocnené braním predpísaných liekov“. K spevákovmu stavu prispel aj ľahostajný prístup lekárov. Presleyho osobný lekár napríklad musel odpovedať na niekoľko nepríjemných otázok, veď len za prvých osem mesiacov roku 1977 napísal na Elvisovo meno spolu stodeväťdesiatdeväť receptov. To bolo viac než desaťtisíc dávok sedatív, amfetamínov a narkotík, čiže ak ich spevák bral sám, museli to byť desiatky piluliek denne. Jedno z laboratórií skúmajúcich príčinu jeho smrti našlo v tele štrnásť rôznych druhov liekov, z toho desať vo väčšom množstve… Spomínaného lekára uznala v roku 1980 lekárska komora vinným z nesprávneho predpisu liekov, no zároveň rozhodla, že nešlo o neetický skutok. Odňali mu lekársku licenciu a dostal tri roky podmienky. Nakoniec mu v roku 1995 bola licencia zrušená natrvalo, pretože sa zistilo, že svojim pacientom neprávne predpisuje lieky. V roku 1994 sa opäť otvoril prípad Presleyho smrti. Patológ sa vyjadril v zmysle, že nič nenasvedčuje smrti zapríčinenej liekmi, skôr ide o náhly a silný infarkt. No keď človek vezme do úvahy obezitu a závislosť od liekov, zlyhanie srdca nie je v takomto prípade nič zvláštne. Viac podrobností sa tak skoro nedozvieme, pretože výsledky pitvy nebudú zverejnené do roku 2027…

Povedali o Elvisovi

Koncom šesťdesiatych rokov poznamenal skladateľ a dirigent Leonard Bernstein: „Elvis je najväčšia kultúrna sila dvadsiateho storočia. Dokázal dostať rytmus všade – do hudby, reči, oblečenia, je to úplne nová spoločenská revolúcia. A šesťdesiate roky z nej vychádzajú.“ Hovorí sa, že Presleyho raná tvorba a živé vystúpenia prispeli k uznaniu hudobníkov tmavšej pleti, ako sú Fats Domino, Chuck Berry a Little Richard. Práve naposledy spomínaný povedal: „Bol akýsi integrátor, pre nás ozajstné požehnanie. Inak by sa hudba černochov nedostala do komerčných médií. Otvoril pre našu hudbu dvere.“ Zásluhou Presleyho hudby, ktorá v sebe niesla prvky kultúry černochov i belochov, rovnako aj zásluhou jeho osobnosti sa podarilo uvoľniť prísnu rasovú bariéru, a tým vznikol priestor aj pre hnutie za práva menšín.
Obrovský obdiv patrí aj Elvisovmu unikátnemu hlasu, ktorý vyzdvihovali aj mnohí speváci. Napríklad Shawn Nielsen, ktorý Presleymu spieval vokály, opisoval spevákove schopnosti takto: „Vedel zaspievať hocičo. Nikdy som nevidel takú všestrannosť, jednoducho mal úžasnú charizmu. Mal schopnosť presvedčiť každého diváka v hľadisku o tom, že spieva len preňho. Mal úplne unikátnu schopnosť komunikácie.“ Aj Bob Dylan spája s Elvisom svoje začiatky a rozhodnutia: „Keď som prvýkrát počul Elvisov hlas, vedel som, že nikdy nebudem pracovať pre nikoho a nikto nebude mojím šéfom… Počuť ho prvýkrát bolo, akoby som práve ušiel z väzenia.“ Dylan patril práve medzi generáciu, ktorú Presley oslovil a ktorá z neho spravila legendu.
Nebyť Elvisa, bola by súčasná hudba chudobnejšia o mnoho skvelých kapiel a spevákov. Inšpiroval množstvo známych hudobníkov, napríklad Beatles boli jeho obrovskými fanúšikmi. „Nič ma nikdy naozaj neoslovilo, až kým som nepočul Elvisa. Keby nebol Elvis, neboli by ani Beatles,“ povedal John Lennon. Ian Gillan z Deep Purple sa zdôveril s niečím podobným: „Pre mladého speváka bol absolútnou inšpiráciou. Vstrebával som všetko, čo robil, ako špongia… Učíte sa tým, že kopírujete majstra.“ Aj Rod Stewart pridáva svoje: „Elvis bol kráľ. Nedá sa o tom pochybovať. Ľudia ako ja, Mick Jagger a ďalší len kráčali v jeho šľapajach.“ A niečo sa od Elvisa naučila aj Cher: „Prvý koncert, ktorý som navštívila, bol Elvisov koncert, keď som mala jedenásť. Už aj v tom veku som si dokázala uvedomiť, aký úžasný vplyv môže mať spevák na publikum.“
Existuje viac spevákov, ktorí sa inšpirovali natoľko, že si doslova Presleyho štýl adoptovali. Napríklad Cliff Richard bol dlho takzvaným „bristkým Elvisom“, vo Francúzsku ním bol Johny Hallyday a v Taliansku Adriano Celentano. Speváčka Cher alebo skupina Texas si Elvisovu podobu požičali do svojich videoklipov a ani na Slovensku naňho nezabúdame, napríklad vďaka Jurajovi Mokrému…

Jean Grioni sa narodil v Ríme. Jeho mama bola Angličanka, otec pochádzal z Lombardie. Veľkú časť svojho života prežil v Paríži, Londýne, Ríme a New Yorku. No portréty a túžba spoznávať ho zaviedli aj do Bostonu a Miami, Casablanky, Istanbulu, Bankoku, Kašmíru, či do Oslo a Lisabonu a do mnohých ďalších miest sveta. Jeho umeleckej dráhe predchádzali klasické štúdiá, medzi iným aj štúdium na akadémii krásnych umení, kde sa špecializoval na divadelnú scénografiu. Okrem maľovania sa venuje aj písaniu článkov, recenzií, spolupracuje s uznávanými svetovými aukčnými domami – ako inak, všetko sa to krúti okolo výtvarného umenia, portrétu, predovšetkým ženského.
„Aj keď som počas svojho tvorivého obdobia portrétoval aj mužov či deti, najväčšmi ma lákali ženy, ženský spoločenský portrét. Kedysi bolo prirodzené, že do rodinnej zbierky obrazov sa pridávali aj portréty súčasníkov – manžela, manželky, detí. Aj vďaka tomu sa nám zachovali portréty panovníkov, šľachticov. Tento trend panoval v určitých spoločenských vrstvách a v určitých krajinách aj počas druhej polovice dvadsiateho storočia, a našťastie krásu portrétu doceňujeme aj na počiatku storočia dvadsiateho prvého. Myslím si, že je vkusné, estetické a vhodné, ak priestory domov, ktoré sú určené aj pre návštevy, sú vyzdobené portrétmi majiteľov. Portrét je krásnym darom. A tiež krásnou pamiatkou. Netreba sa naň pozerať ako na záležitosť snobskú či dostupnú len pre niektorých. Portrét je záležitosť cítenia.“
Viac ako súčasné moderné umenie mu imponuje umenie 18. a 19. storočia. Viac ako gotika korešponduje s jeho vkusom barok. Ak si má vybrať, potom dáva prednosť teplu pred zimou. O svojom živote tvrdí, že ho odmieta žiť tak rýchlo, ako je to v súčasnosti v trende. Možno preto si dokáže všímať veci, ktoré my inak nemáme šancu postrehnúť. Rád pozoruje ľudí, rád vníma ženskú krásu.
„Nemôžem povedať, že by ženy pochádzajúce z Ázie boli krajšie ako ženy pochádzajúce z Európy. Každá kultúra a rasa má svoje črty. Krásne ženy sa nájdu všade. Krásna žena je predsa každá žena, len by mala vedieť svoj pôvab zdôrazniť. Mne osobne slovanské typy žien imponujú, lebo im je vlastná „plnosť“ tvarov. Dokonca tvrdím, že neexistuje ideál ženskej krásy, je to len otázka individuálneho vkusu a preferencií. A bolo by absurdné, keby ideál ženskej krásy skutočne existoval. Potom by všetky ženy chceli byť rovnako vysoké, mať rovnaký typ postavy, rovnaké vlasy, rovnako by sa obliekali, líčili. Hrozná predstava. Na ženách je vzrušujúca ich rôznorodosť. Žena nemusí byť štíhla, nemusí byť vysoká, nemusí mať vystúpené lícne kosti. Hlavne nech je ženská, potom je určite krásna.“
Jeho umeleckým videním boli spracované portréty žien z rôznych spoločenských a kultúrnych skupín. Podnikateľky, herečky, zamestnankyne, robotníčky. Maľoval a maľuje pastely i čierno-biele portréty. Ako vraví, nehľadá v žene dušu, nesnaží sa maľovať jej psychologickú štúdiu. Jeho cieľom je namaľovať verný portrét. Aj keď by sa mohla natískať otázka, aký je potom rozdiel medzi fotografiou a portrétom, ak v ňom nemá byť zachytené viac než čistá realita.
„Fotografia zachytáva ženu v danom okamihu, portrét zachytáva ženu ako takú. Aj keď tvrdím, že sa snažím byť vo svojom portréte pravdivý a že ma zaujíma realita, neznamená to, že portrét nepovie o žene viac. V jej držaní tela, v jej perách, očiach – všade sa dá čítať. Nakoniec, portrét nevzniká ani za jednu hodinu, ani za jeden deň. Ak pre moment stlačenia spúšte na fotoaparáte vieme „zahrať“ nejakú náladu, výraz, v portréte, ktorý vzniká aj niekoľko týždňov, sa určité veci zahrať nedajú.“
Pri portrétovaní, a nielen pri ňom, si všíma mnoho detailov. Vlasy a ich úpravu. Oči, aký majú tvar a ako sú nalíčené, pery a rúž, uši a náušnice, nos, šiju, krk, líca, prsia, ramená… Sleduje podoby úsmevu ženy, záblesky v jej očiach, vníma jej šarm, fluidum, eleganciu. Ak by ste tému toho, čo všetko možno na ženách vnímať a obdivovať, riešili s týmto mužom, pochopili by ste, kedy možno o mužovi povedať, že je skutočným znalcom žien.
„Možno ma trochu ovplyvnila aj moja matka. Vždy bola upravená, vhodne oblečená, bola to dáma. Pohľad na ňu bol každému príjemný. Niekedy mi je trošku ľúto, že ženy nemajú potrebu byť verné tradičným prístupom. Ako krásne si vedeli vlasy upravovať japonské gejše. Ktorá žena si dnes dá tú námahu, aby si z dlhších vlasov vytvarovala zaujímavý účes? Tričká majú prednosť pred blúzkami. Nohavice pred sukňami, pohodlné nízke topánky pred elegantnými lodičkami. Nie je to škoda? A tiež mi napadá jedna otázka, ktorú by som adresoval, mimochodom, naozaj krásnym Slovenkám: prečo nenosíte sukne?“

Prečo sa scestovaný, svet poznajúci, sčítaný, viacerými rečami hovoriaci muž rozhodne zostať žiť práve tu, na Slovensku, práve v Bratislave?
„Bratislava je už skutočne európska, je príjemná na život, je zelená, má pekné zákutia – napríklad tie na brehu Dunaja. Má všetko, čo potrebujem. Aj dostatok krásnych žien. Verím, že tak ako dosiaľ, aj naďalej budem môcť aspoň niektorým z nich zhotoviť ich spoločenský portrét. Taký, ktorý bude ozdobou ich salónu či obývačky, taký, ktorý bude výpoveďou o nich a vkusným potvrdením ich pôvabu.“

„Maestro“ Koloman Sokol (12. 12. 1902 – 12. 1. 2003) patrí medzi zakladateľov modernej slovenskej grafiky. Je jedným z najvýznamnejších predstaviteľov slovenského výtvarného umenia. Nastúpil na cestu, po ktorej teraz kráča so cťou a rešpektom slovenská grafika. To, že sa u nás stala grafika takým úspešným odborom, je zásluha Kolomana Sokola. Dominantne pre základný princíp grafiky maximálneho kontrastu čiernej a bielej s akcentom na dynamiku tvaru ako výrazového prvku, ktorý Sokolovi vyhovoval pri jeho večných témach o zápase človeka s tvrdou realitou života. Kľúčom k Sokolovmu dielu je takmer vždy osobný zážitok. Bol najotvorenejší vo vyjadrovaní myšlienok v procese tvorby a najdôslednejšie využíval expresívnu podstatu grafických techník. Koloman Sokol patril k legendám, bol tulákom po svete a miloval návraty. Zaujímala ho len vlastná hodnota tvorby – „umelecká pravda“. Sokolovo dielo strhuje, lomcuje, je apelom. Jeho dielo je symbiózou estetického, etického a sociálneho. Jeho morálna sila vytvorila nevídané dielo, ktoré v našom umení nemá obdobu.

Štúdium

Po roku 1918 vzniklo Košické umelecké centrum, ktoré sústreďovalo pokrokovo orientovaných umelcov. Centrálnou osobnosťou bol výtvarník Eugén Kron z maďarského okruhu umelcov. Kron otvoril vo Východoslovenskom múzeu svoju súkromnú maliarsku školu. Zo skupiny Kronových žiakov vyrástol najvýraznejší sociálnokritický talent, Koloman Sokol. Prvok spoločenskej kritiky je však badateľný aj u Ľudovíta Fullu a Mikuláša Galandu, umelcov jeho generácie. V roku 1923 sa uskutočnila výstava Kronových žiakov, na ktorej sa s veľkým úspechom zúčastnil aj Koloman Sokol. Dostal odporučenie na štúdium na pražskej Akadémii výtvarných umení, nebol však prijatý. Nastúpil na súkromnú maliarsku školu Gustáva Mallého v Bratislave, ktorú absolvovali mnohí výtvarníci ako prípravku na štúdium v Prahe. O rok neskôr prijímacie skúšky na pražskej Akadémii výtvarných umení úspešne absolvoval. V druhom a treťom ročníku tu študoval v grafickej špeciálke u prof. Maxa Švabinského. Po absolutóriu mu povolili ešte ďalší, čestný rok štúdia. Po roku dostal štipendium na trojmesačný pobyt v Paríži, kde zotrval celý rok u českého umelca Františka Kupku. V Paríži sa Sokol oženil s Lýdiou Kratinovou, americkou Češkou, takisto študentkou grafiky.

Výstavy

Veľký význam pre Sokola bola jeho prvá výstava grafickej tvorby v Prahe v r. 1934. Vystavoval vo Varšave, Krakove, vo Viedni, na Bienále grafiky v Benátkach, vo viacerých mestách v USA. V roku 1936 sa zúčastnil na výstave československej grafiky v Mexiku. Táto výstava bola pre Sokola osudná. Dostal ponuku na jednoročný pobyt v Mexiku v rámci výmeny umelcov. Ponuku prijal a stal sa profesorom na Škole knižných umení v Mexico City. Založil grafickú školu, bol vedúcim katedry grafiky. S vysokým nasadením vyučoval teoreticky aj prakticky techniky leptu. Jeho grafická škola je v Mexiku dodnes. Mal tu aj súbornú výstavu grafiky v Paláci krásnych umení. Na jeseň roku 1942 odišiel do USA. Tu sa narodil jeho syn Juraj. Sokolovým snom bolo zriadiť si súkromnú grafickú školu.V rokoch 1942 – 45 mal početné výstavy v USA, na Kube, v Mexiku, v Kanade a Londýne. Po skončení vojny, na zjazde umelcov v Banskej Bystrici, sa rozhodli pozvať K. Sokola do vlasti. Prišiel v r. 1946. Pôsobil ako profesor na Katedre výtvarnej výchovy Vysokej školy technickej a na Pedagogickej fakulte v Bratislave. O rok mal v Bratislave výstavu prác, ktoré vznikli v USA. A hneď nasledovala výstava v Prahe a v Paríži, kde bol na otvorení aj s manželkou. Z Paríža sa manželia vrátili k rodine do USA, kde už ostali natrvalo. K. Sokol sa usadil za oceánom, kde sníval svoj sen o vlasti a o rodnom Liptovskom Mikuláši. Od r. 1949 žil u syna v Tuscone v Arizone.

Tvorba

Sokolove grafiky sú emotívne, so silným nábojom sugescie a sociálnym aspektom. K najemotívnejším prácam patria drevoryty k novele Margity Figuli Uzlík tepla, ktoré vyšli v roku 1935 v zborníku Hollar. V r. 1948 ilustroval básnickú zbierku Laca Novomeského Pašovanou ceruzkou, Čechovovho Gaštanka a mnoho ďalších kníh pre deti. Tvorbu 40. rokov predstavujú obrazy veľkých zástupov ľudí a pohrebov ako expresívne spoločenské a osobné žaloby. Jeho večnou témou je človek, pes, kôň a býčie zápasy. Mal obľúbeného psíka Samba, ktorého často kreslil. V roku 1976 mu zomrel. Na znak straty podpisuje svoje diela pseudonymom Sambo. V diele K. Sokola má dominantné postavenie kresba uhľom a pastelom. Známe sú kresby Jazdci I a Jazdci II, Štyria jazdci, býci a kone v najrôznejších situáciách, prevažne v expresívnej čiernej kontúre. Aj jeho maľby nadobúdajú črty grafiky.

Súčasnosť

Koloman Sokol ešte počas života daroval štyridsaťosem svojich vrcholných diel Slovensku, ktoré sa v r. 2002 stali základom pre založenie Centra Kolomana Sokola v Liptovskom Mikuláši. K výrazným následovníkom K. Sokola patrí Vincent Hložník, slovenský maliar, grafik a ilustrátor, veľká osobnosť slovenského výtvarného umenia. Takmer tridsaťročná absencia Sokolových diel v našich galériách skresľuje pohľad na Sokola dnešných dní. Z iniciatívy ministra kultúry Milana Kňažka vznikol projekt na film Z labyrintu sveta do raja duše, ktorý zachycuje Sokolov život a tvorbu. Na filme spolupracoval odborník na výtvarné umenie Ivan Jančár, súčasný riaditeľ Galérie mesta Bratislavy. Filmový štáb navštívil Kolomana Sokola v USA, školu v Mexiku, kde Sokol pôsobil, a zmapoval galérie, v ktorých je zastúpené jeho dielo.

Ocenenia

Koloman Sokol bol zaslúžene ocenený najvyššími poctami. Svojimi výstavami po celom svete reprezentoval Slovensko na najvyššej úrovni. V r. 1947 sa stal nositeľom Slovenskej národnej ceny. V r. 1991 dostal Rad T. G. Masaryka, ktorý mu udelil prezident Václav Havel. V r. 1997 mu udelil prezident Michal Kováč Rad bieleho dvojkríža, v r. 2001 minister Milan Kňažko Cenu ministra kultúry SR.Dielo majstra Kolomana Sokola má zakladateľský význam, predstavuje najvyššie hodnoty moderného umenia. Odkrývanie veľkosti Sokolovho génia nás ešte len čaká.

Vyrastala v Londýne ako dcéra televízneho režiséra a moderátorky, a tak už od detstva úplne presne vedela, čím chce byť. „Ešte ako úplne malá som chcela byť sestričkou alebo baletkou ako väčšina dievčat. Potom som uvažovala o tom, že budem spisovateľkou. Nakoniec som skončila pri hudbe, čo je skvelé, pretože hudba to všetko skombinovala.“ Ako štvorročná mala dve imaginárne kamarátky, Emily a Charlotte. Často sa vytratila do svojej izby, aby sa s nimi mohla rozprávať. To všetko sa dialo v období, keď sa jej rodičia rozvádzali. Ale rovnako, ako sa časom zbavila vymyslených priateliek, tiež pochopila, že dve rodiny sú oveľa výhodnejšie ako jedna a rozvod rodičov skončil pozitívne pre všetky strany. „Ešte doteraz sa sama so sebou rozprávam. Akurát už nevolám moje vnútorné hlasy Emily a Charlotte.“ Rodičia ju dali do pomerne nekonvenčnej dievčenskej školy, kde bola dobrou študentkou, vyznačujúcou sa vyberaným prejavom. Nikdy nemala problémy s políciou a podľa jej vlastných slov „uznáva dobré mravy“.

KARIÉRA

Ako sedemnásťročná vložila Sophie kazetu so svojím spevom do rúk DJ-a nočného klubu Camden, Billyho Reevesa. Ten onedlho založil skupinu s názvom „theaudience“ a speváčkou bola práve slečna Ellis Bextorová. Skupina existovala dva roky, dvakrát sa dostala do prvej tridsiatky britských hitov a po odchode Reevesa sa rozpadla. Sophie sa prihlásila do modelingovej agentúry, napísala tri kapitoly svojej novely, ktorú dodnes nedokončila, a založila novú skupinu. V tom období jej jeden taliansky DJ, Christiano Spiller, poslal nahrávku, na ktorú dúfal, že nahrá nejaké vokály. Sophie sa skladba najskôr príliš nepáčila, pretože dovtedy spievala žáner bližší k indie, no po menšej úprave textu vznikla dnešná verzia pesničky Groovejet, ktorá mladú Angličanku v rokoch 2000 a 2001 preslávila v celej Európe. V štýle dance už zostala a v roku 2002 nahrala svoj prvý album Read My Lips, ktorý ju vystrelil na prvé miesta hitparád a spôsobil, že v Británii sa prestalo hovoriť o Victorii Beckham ako o speváčke. Prišla totiž Sophie, hviezda so zaujímavým hlasom, výnimočným zjavom a presvedčivým prejavom. O rok neskôr, vo svojich dvadsiatich štyroch rokoch, sa stala plavovláskou a vydala druhý album Shoot from the Hip. Hitmi na ňom ako Mixed Up World alebo I Won´t Change You potvrdila, že v žiadnom prípade neostane speváčkou, ktorá samu seba neprekoná. Po druhom albume nasledoval oddych spojený s materskými povinnosťami, v roku 2004 sa jej narodil syn Sonny. Až potom sa Sophie vydala za jeho otca, Richarda Jonesa, basgitaristu skupiny The Feeling. Po troch rokoch prestávky prichádza opäť ako brunetka s novým albumom Trip The Light Fantastic a v septembri pripravuje turné aj po Európe. Mimochodom, počas júna bola hosťom Georgea Michaela na jeho koncertnom turné vo Veľkej Británii. Škoda, že sa s ním nedostala aj na májový slovenský koncert, ktorý by bol vďaka nej určite zaujímavejší… Nedávno prezradila, že na nasledujúcom albume si možno zaspieva s nórskou skupinou a-ha. Určite sa od nej ešte máme na čo tešiť. Ak sa niekedy na jej koncert dostanete, radšej nevyrušujte: „Akonáhle stojím na pódiu, všetky stresy sa stratia a začínam sa správať ako učiteľka. Skontrolujem, či ma všetci počúvajú. A ak vidím, že sa niekto rozpráva, spievam smerom k nemu dovtedy, kým neprestane.“

DROBNÉ ZÁVISLOSTI

Ako mnoho žien, aj Sophie má rada topánky. „Som fanúšikom obuvi a mám asi dvesto párov topánok, ktoré som si doniesla z celého sveta. V Hamburgu som napríklad našla obchod, ktorý predáva topánky pre predstavenia transvestitov a všetky lodičky tam mali až do čísla 10. Ale nie všetky moje topánky sú od dizajnérov. Tak ako v oblečení, má pre mňa všetko, čo sa mi páči, rovnakú hodnotu. Či to stojí dve libry, alebo dvesto. Lákajú ma skôr veci a nie značky.“ Veľmi ženské a nikdy nie obyčajné, to by sa o jej oblečení dalo povedať na prvý pohľad. Ako hodnotí svoj štýl obliekania sama? „Netradičné, farebné, inšpirované minulosťou a niekedy aj skutočne desiatky rokov staré. Móda ma zaujíma a myslím si, že napríklad veci zo second-handu vám umožnia skôr si vytvoriť vlastný štýl ako nové veci z obchodov, ktoré sú vlastne nadiktované módnymi návrhármi.“ Niet pochýb o tom, že Sophie Ellis Bextor sa narodila pre mejkap. Bezchybná pleť s výraznými lícnymi kosťami umožňuje svojej majiteľke vyzerať už po niekoľkých minútach v kresle vizážistu úplne perfektne. „Mám šťastie, pretože mi mejkap pristane. Viem, že to znie trochu hlúpo, ale k mnohým ženám sa mejkap nehodí. Každé ráno sa pozriem na svoje líčidlá a už rozmýšľam, ako sa namaľujem… Jednoducho to zbožňujem! Je to zábava. Ale dokážem sa zaobísť aj bez mejkapu, hlavne preto, že som zábudlivá. Trebárs ráno sa namaľujem, ale už o piatej poobede je mejkap preč a mne ani nenapadne, aby som si ho osviežila.“ Mimochodom, Sophie má dobrú radu: „Ani na rande by som sa prehnane nenalíčila. Nemyslím si, že by sa to mužom páčilo. Hlavne by ste sa mali objaviť tak, ako by vám úprava zovňajšku trvala len desať minút – aj keď ste v skutočnosti strávili pred zrkadlom tri hodiny!“Naskytá sa otázka, či je žena, taká dokonalá vo svojich videoklipoch a neustále upravená, aj sama spokojná so svojím zovňajškom. „Áno, som. Nebola som s ním spokojná ako tínedžer, ale v tom veku je so sebou spokojný asi len málokto. A myslím si, že speváci a speváčky by mali vyzerať inak ako ich fanúšikovia. Som šťastná, že som si našla svoj štýl a vôbec sa nestarám, či sa niekomu páči, alebo nie.“ Sophie Ellis Bextor nie je klasická kráska. Má veľmi ženskú postavu a alabastrovú pleť, no niekoľko britských celebrít sa v minulosti vyjadrilo o jej nezvyčajnej tvári a trochu odstávajúcich ušiach, ktoré sa väčšinou skrývajú pod vlasmi. Napríklad spevák Robbie Williams o nej povedal, že mu pripomína satelit. „Mám naozaj neobvyklý tvar tváre. Niektorí si myslia, že sa podobám na Audrey Hepburn a iní ma zas prirovnávajú k hranatému mimozemšťanovi.“

ŠATY, ŠATY, ŠATY…

V živote ženy je niekoľko príležitostí, keď sama skonštatuje, že vyzerá skvelo. Kedy sa to stalo Sophie? „V môj svadobný deň. Nechcela som vyzerať ako typická, prirodzene jemná nevesta v závoji, a tak som mala riadnu frizúru a krvavočervené pery. Mala som pocit, že by bolo neúprimné stavať sa do panenskej pózy, a tak, hoci som mala biele šaty, pod nimi som mala ružové sieťované silonky. Dnes chce mať máloktorá nevesta veľké šľahačkové šaty, ale ja som po nich priam túžila. Už vo videoklipoch zvyknem nosiť róby, a tak som na svadbu chcela niečo ešte väčšie.“ Po odpovediach na predchádzajúce otázky si zrejme každý z nás dokáže predstaviť, že šatník tejto speváčky netvorí len jedna skriňa, ale minimálne jedna veľká miestnosť. Medzi šatami sa nájdu aj návrhárske kúsky, a tak je namieste otázka, ktoré boli najdrahšie. „Sú to šaty, za ktoré sa hanbím. Sú od značky Chloé a naozaj nádherné, ale potom, ako som si ich kúpila, som zistila, že som tehotná a nemohla som ich nosiť. No, a dnes sú mi priveľké. Takže v podstate som ich na sebe nikdy nemala a ani nechcem hovoriť o tom, koľko stáli. Menej ako majetok a viac ako osemsto libier. To je v každom prípade priveľa. Myslím, že som si ich kúpila preto, lebo obvykle veľa neutrácam a chcela som vedieť, aké je to, kúpiť si drahú vec. Chcela som ich síce nosiť, no nikdy sa to nestalo, a tak som sa z toho aspoň poučila.“ Tak, ako si niektoré ženy nevedia predstaviť život bez nohavíc, Sophie má opačný problém: „Mám jediný pár tenisiek a jediné nohavice. Keď som doma a potrebujem niečo pohodlné, oblečiem si šaty.“

KONÍČKY

Miluje syna, manžela a ešte štyri veci: Prvou je spievanie doma pri pustenom cédečku. Vtedy by ste ju mohli počuť spievať napríklad Michaela Jacksona alebo Madonnu. Druhou záľubou je varenie a kuchárske knihy od Nigela Slatera. Sophie chutia jedlá pre smotánku, ale má aj úplne plebejské chute. „Zbožňujem ustrice, homáre a šampanské. Ale rovnako rada mám aj fazuľový prívarok s kúskami kuraťa. Mňam.“ Tretím koníčkom je čítanie a rozhovory o knihách. Spolu s mamou a niekoľkými rodinnými priateľmi je členkou knižného klubu, v ktorom pravidelne rozoberajú konkrétne knihy. A poslednou, už spomínanou záľubou, je oblečenie a obuv.

ELEGANTNE DRZÁ

Slušné správanie a dobré mravy sú dve vlastnosti, ktoré sa v hudobnom priemysle až tak často nevyskytujú, no Sophie si pre svoju budúcnosť vybrala práve túto oblasť pôsobenia. A tak bola zo začiatku zhrozená, ako strašne sa väčšina jej kolegov a kolegýň správa. „Stretla som niekoľko spevákov a hudobníkov a zistila som, že sú veľmi zle vychovaní.“ Hlavne pokiaľ ide o správanie spomínaných hudobníkov k asistentom, ktorí sa často musia cítiť ako ich osobní otroci. Väčšina ľudí ich správanie obhajuje ako kompenzovanie nedostatku sebavedomia, no speváčka nesúhlasí: „Sú neuveriteľne odporní a nechápem, prečo sa im to len tak strpí?“ Aj urážať sa dá inteligentne: Ak chce Sophie niekomu dať najavo, že sa jej vôbec nepáči, urobí to veľmi rafinovane – neustále vyslovuje meno danej osoby nesprávne…