Profily&Rozhovory

Dušan Švalek - Zdrojom úspechu sú šikovní ľudia

Pôsobí pokojne a vyrovnane. Má rád hory, more, no nestratí sa ani uprostred rušného veľkomesta. Precestoval celý svet, aby zistil, že najhlbšie sa mu do srdca vrylo Španielsko. O práci hovorí so zanietením, o ženách s rešpektom a úctou. Marketing je jeho chlebom každodenným, no aj cestou, ako dať šancu na lepší život tisíckam tých, ktorí sa rozhodli pre služby spoločnosti T-Mobile Slovensko. Dušan Švalek.

Ak by sme chceli charakterizovať spoločnosť T-Mobile Slovensko, v ktorej zastávate post riaditeľa divízie marketingu, mohli by sme povedať, že tejto spoločnosti náleží niekoľko špecifických prvenstiev. Že je napríklad operátorom s najvyšším počtom roamingových partnerov alebo že poskytuje v súčasnosti najrýchlejsie mobilné pripojenie do internetu na Slovensku. Na adresu ktorých produktov alebo služieb vašej spoločnosti by ste vyslovili pochvalu alebo ktorým by ste pridelili „prvenstvo“ vy ako súkromná osoba?

Jednotku by som dokázal dať viacerým našim službám, ale vyzdvihnem spomedzi nich tri. Tou prvou je určite služba Rýchly internet, teda bezdrôtové širokopásmové pripojenie do internetu. Nemusíte sedieť doma za počítačom, aby ste mohli byť pripojení k sieti, môžete ísť von, do prírody, do kaviarne a pracovať tam, kde je to pre vás pohodlné, príjemné, alebo kde sa vám to prosto v danej chvíli hodí. Prostredníctvom tejto služby dávame životu dynamickejší, slobodnejší rozmer a posúvame ho na kvalitatívne vyššiu úroveň. Druhá jednotka by asi bola zapísaná pri službe Web’n’Walk, ktorú v takej podobe, v akej ju ponúkame my, nemá na Slovensku zatiaľ nik iný. Predovšetkým mladej generácii disponujúcej diametrálne inými zvykmi, ako povedzme generácia ľudí v produktívnom veku, dáva to, po čom túži a čo zodpovedá rytmu jej života. Mladí chcú mať prístup k internetu a zábave počas prestávok, počas čakania na spoj alebo počas voľnej chvíle niekde v nákupnom centre. Mobil a služba Web’n’Walk im tento servis poskytujú. Tretia jednotka by sa ocitla po boku služby BlackBerry. Vďaka nej dostáva generácia stredného veku od spoločnosti T-Mobile k dispozícii profesionálnu mailovú službu. A to nepretržite, kdekoľvek ste. Z vlastnej skúsenosti môžem povedať, že možnosť vybavovať korešpondenciu kdekoľvek, kedykoľvek a nemusieť byť pritom viazaný na kanceláriu je výrazná úspora času.

Naznačujete, že ste sám – čo je pochopiteľné – používateľom vašich služieb. Byť ale sám používateľom toho, čo vaša divízia pripraví a ponúkne verejnosti, môže so sebou prinášať aj menej komfortné situácie. Stáva sa vám, že si aktivujete službu z vašej ponuky a nie ste s ňou spokojný alebo že vám pri nejakej príležitosti neposkytne „váš mobilný operátor“ taký servis, aký očakávate?

Mne osobne sa zatiaľ nič také neprihodilo. Aj keď musím povedať, že nevyužívam všetky služby, ktoré ponúkame, pretože sú také rôznorodé a určené toľkým rôznorodým skupinám používateľov, že by to nebolo ani logické, ani účelné. Iste, môže sa niekedy vyskytnúť nejaká nezrovnalosť povedzme vo fakturácii alebo pri aktivácii nejakej služby. V zásade je ale takáto situácia skôr výnimkou a ihneď, ako ju zistíme, sa urobí náprava. Verím, že to nebude znieť príliš marketingovo či účelovo, ale zatiaľ som nemusel naše služby reklamovať.

Pozrime sa teda na túto tému z trochu iného uhla. Do akej miery sú pre vás pri tvorbe marketingových stratégií a plánov spoločnosti T-Mobile podnetné či podstatné vlastné skúsenosti s jej produktmi a službami?

Faktorov, ktoré vstupujú do procesu rozhodovania pri zavádzaní nových služieb, je nesmierne veľa. V prvom rade dbáme na názor zákazníka, pozorne skúmame, čo chce, čo od nás očakáva. Môžem pokojne prehlásiť, že zákazník je naším pánom. Darmo by sme pripravili výnimočnú ponuku, s ktorou by sme my v našej divízii alebo spoločnosti mali dobré skúsenosti, keď by ju zákazníci neakceptovali. V tomto smere možno povedať, že náš názor nie je dôležitý, pretože sa riadime vyšším zákonom a tým je zákon vôle zákazníka. Na druhej strane sú ale úvahy o nových službách úvahami v celom spektre aspektov, ktoré treba zohľadňovať. A ak potrebujeme – ako sa hovorí – vychytať nejaké detaily, drobné nezrovnalosti v tom, čo práve pripravujeme, sme môj tím a ja tá pravá testovacia skupina. To je ale prirodzená metóda – testovať najprv na sebe a na svojich zamestnancoch. Neraz sú to totiž práve zamestnanci, ktorí sú najkritickejšími zákazníkmi. A verte, že ich pripomienky sú niekedy doslova inšpiratívne. Prednedávnom sme pripravovali službu Elektronická faktúra. Pred jej zavedením sme do procesu testovania zapojili všetkých našich pracovníkov a môžem potvrdiť, že boli pre nás zdrojom výborných nápadov, ako túto službu skvalitniť ešte skôr, než sme ju priniesli na trh.

Nik nepochybuje o tom, že svet technológií žije veľmi dynamickým tempom. Niekedy možno rýchlejším, než je naša schopnosť ho vnímať. A neraz si to uvedomujeme práve pri ponukách, napríklad od spoločnosti T-Mobile, ktoré sú také široké, že sa v nich človek pomaly stráca. Ponúkate svojim zákazníkom všetko nové, čo sa vo svete mobilných technológií objaví, alebo ste k nám ohľaduplní a urobíte selekciu v zmysle – toto by Slováci určite privítali a, naopak, na toto u nás ešte nedozrel čas?

Presne tak, inak to totiž ani nejde. Služieb, ktoré mobilní operátori prinášajú, je nepreberné množstvo, no nie všetky sú vhodné a použiteľné v našich podmienkach. Stane sa, že niektorá z nich zarezonuje v zahraničí ako absolútny hit a u nás o ňu prejaví záujem len malé percento používateľov, a naopak. Príkladom môže byť služba Rýchly internet, ktorá na Slovensku našla výrazne vyššiu odozvu ako v zahraničí. Ale je pravdou, že služieb je veľa. To však vychádza z faktu, že pri počte používateľov mobilných služieb, aký u nás máme, a tiež pri uvedomení si faktu, že mnoho z nich vlastní viac ako jeden mobilný telefón, je diferenciácia služieb prirodzená a potrebná. Nie všetko z našej ponuky je totiž určené všetkým používateľom. Inak povedané, široké portfólio služieb tu máme preto, aby si každá skupina našich zákazníkov – muži, ženy, dôchodcovia, pracujúci, firmy, tínedžeri… – mohli vybrať to, čo vyhovuje spôsobu ich života a zodpovedá ich nárokom. A ak my vieme, že službu Web’n’Walk tu máme pre mladých a službu BlackBerry pre strednú, pracovne vyťaženú generáciu, potom je našou úlohou postarať sa o to, aby o týchto službách vedeli tie skupiny zákazníkov, pre ktoré sú určené.

V spoločnosti T-Mobile Slovensko ste pred časom zastávali post výkonného riaditeľa divízie služieb zákazníkom, dnes ste v rovnakom manažérskom zaradení, avšak vašou doménou je marketing. Čo zo skúseností z predchádzajúcej pozície ste si preniesli na nové pôsobisko? Pozeráte sa dnes na potreby zákazníkov inak?

Priniesol som si prakticky všetko. Mohol by som dokonca povedať, že niet informácie či skúsenosti získanej v divízii služieb zákazníkom, ktorú by som nevedel zužitkovať na tomto poste. To všetko z jednoduchého dôvodu. Na predchádzajúcej pozícii som bol v každodennom kontakte so zákazníkmi a ich situáciami, ktoré riešili. Ich názory, nefiltrované, spontánne, som mal z prvej ruky. Tieto poznania pretavujeme do dizajnu našich služieb a produktov, takže zo skúseností ťažím neustále a maximálne. Mohol by som to povedať aj tak, že spojenie medzi tým, čo hovorí zákazník, a aké služby mu na základe toho prinášame, je horúca linka.

Iným „typom“ marketingu ste sa venovali aj v iných typoch obchodných spoločností. Jestvujú nejaké špecifiká marketingu mobilných služieb? Možno ich nejako zovšeobecniť, pomenovať?

Určité osobitosti tu sú. Bez zveličovania si dovolím povedať, že marketing mobilných telekomunikácií je neporovnateľný s marketingom povedzme spotrebného tovaru. Už len počet rozhodnutí, ktoré musí urobiť marketingový pracovník v našej sfére, nemožno porovnať s počtom rozhodnutí, ktoré musí urobiť náš kolega napríklad v sektore rýchloobrátkového tovaru. Ak by som to zhrnul, potom môžem konštatovať, že marketing mobilných telekomunikácií má v porovnaní s ostatnými štyri naj: je to najsofistikovanejší, najintegrovanejší, najkomplexnejší a najrýchlejšie sa rozvíjajúci typ marketingu.

K vašim úlohám patrí poznať vaše cieľové skupiny a ich kľúčové očakávania vo vzťahu k vám – mobilnému operátorovi. Aké teda sú?

O tom by sme mohli hovoriť veľmi dlho, pretože – predpokladám – na Slovensku sme v segmentácii zákazníkov lídrom. Už dávno si nevystačíme len so základným delením na biznis a spotrebnú skupinu. Už nám nestačí poznať a vedieť, čo ponúknuť mladým a čo ľuďom v produktívnom veku. Pretože aj tí mladí majú iné očakávania vtedy, ak ešte žijú s rodičmi, a iné, ak sa už osamostatnili. A zatiaľ čo mladšie generácie uprednostňujú internet, posielanie správ, chatovanie a predpokladajú, že im tieto služby poskytneme vo výbornej kvalite a za priaznivé ceny, seniori majú iné priority. Oni volia radšej hlasovú komunikáciu, pre nich je alfou a omegou môcť jednoducho, pohodlne a výhodne telefonovať. My sa, prirodzene, snažíme vyjsť v ústrety každej skupine. Zdrojom nášho úspechu totiž je prinášať každému to, čo žiada. A aby náš úspech nebol krátkodobý, následne je našou úlohou poskytovať kvalitný servis, starostlivosť. Myslím si, že v tejto oblasti dosahujeme dobré výsledky, pretože naši klienti s nami zostávajú, aj v porovnaní s konkurenciu, relatívne dlho. A to je pre nás dobrá správa.

Spomenuli ste jeden fenomén súčasnosti, a tým je časté uprednostňovanie sms správ, mailov či iného neosobného spôsobu komunikovania. Takéto možnosti nám prinášajú aj mobilní operátori. Nemyslíte, že je to na škodu medziľudských vzťahov?

To je relatívne. Určite možno súhlasiť s tým, že žijeme rýchlejšie ako pred nejakým časom. Sme fyzicky mobilnejší, viac sa presúvame, viac a častejšie cestujeme, dokonca cestujeme ďalej. To so sebou prináša aj fakt, že so svojou komunitou – priateľmi, rodinou, známymi, ale aj kolegami, spolupracovníkmi – nie sme v takom tesnom fyzickom spojení. Naše služby nevedia nahradiť fyzickú blízkosť, no vieme každému pomôcť zostať s preňho dôležitými ľuďmi v spojení.

Ako by ste sformulovali najsilnejšie argumenty pre to, aby som – ak som vaším zákazníkom – ním zostala aj naďalej, alebo ak ním nie som, aby som sa ním stala?

Pozitíva, ktorými disponujeme, by som pomenoval takto: sme inovatívni a sme v tom lídri. Naši zákazníci si môžu byť istí, že ich budeme neustále zásobovať novinkami, vyššou kvalitou služieb a že budeme podporovať vyššiu kvalitu ich života. Tiež by som k pozitívam prirátal fakt, že naše služby neponúkame paušálne, ale šité na individuálnu mieru jednotlivých zákazníkov. A do tretice by som vyzdvihol našu prémiovú starostlivosť o zákazníka. Som presvedčený, že súčet týchto troch pozitív nás výrazne odlišuje od konkurencie a zákazníkovi dáva to, čo najviac potrebuje – kvalitu a bezpečie.

Nedávno som s pobavením čítala, ako všelijako sa s mobilmi na svete komunikuje. Niekde ich majú iba na to, aby sa príbuzní navzájom prezvonili, čím si dávajú znamenie, že sú v poriadku. V iných kútoch si výlučne píšu, nikdy nevolajú a počty sms správ odoslaných jednotlivcami dosahujú čísla, ktoré u nás nedosiahne v súčte ani jedna celá rodina. Má naše „národné mobilné správanie“ nejaké zvláštnosti?

Určite sme krajina, kde sa veľa telefonuje, určite sme národ, ktorý rád posiela krátke textové správy. Slovenský zákazník je možno zvláštny tým, že si zvykol a aj vyžaduje telefón za korunu. Neviem o tom, že by niekde inde na svete, dokonca ani v susednom Česku, bol taký obrovský dopyt po dotovaných telefónoch. V mnohých krajinách sa takáto služba dokonca ani neposkytuje. A tiež vieme povedať, že náš zákazník je nesmierne náročný. Vo vzťahu k nám ako telekomunikačnému sektoru má podstatne vyššie očakávania ako vo vzťahu k iným sektorom. Od nás vyžaduje stopercentné služby, stopercentnú funkčnosť, výhodné ponuky. A to je správne. Pretože ambíciou mobilných telekomunikácií vždy bolo a bude byť na špici, byť „in“, byť o krok, dva vpredu. Vidno to možno aj na tom, kto v tejto brandži pracuje. Sú to ľudia s určitým genotypom – ľudia, ktorí majú progresívne zmýšľanie, majú mimoriadne priateľský a otvorený postoj k technickým novinkám a technickému pokroku vôbec.

Z rôznych prezentácií, rozprávaní i osobných skúseností pozná každý z nás rôzne typy manažérov. Aké zásady uplatňujete v tíme, s ktorým organizujete marketingový život spoločnosti T-Mobile?

Existuje mnoho typov manažérov a určite každý má svoje zásady, ktoré sa mu v praxi osvedčili. Pre mňa je dôležité byť obklopený schopnými a kvalitnými ľuďmi. To je zásada, ktorú ctím a ktorá je zdrojom úspechu každého riadiaceho pracovníka. Byť obklopený šikovnými spolupracovníkmi je výhodné nielen pre manažéra osobne, ale aj pre firmu, pre zákazníkov, pre kolegov v tíme navzájom. Len v takomto prostredí si môžem vytipovať svojho nástupcu a postupne ho na tento post vychovávať. Dôležité je tiež vedieť úlohy nielen rozdávať, ale nechávať aj priestor na ich samostatnú realizáciu a pridávať k tomu aj patričný priestor na zodpovednosť. Dobrý manažér by mal vedieť ustriehnuť vlastnú mieru efektivity práce, mal by vedieť rozlíšiť podstatné od menej dôležitého, lebo vecí, ktoré by ste mohli robiť, je vždy veľa, ale len niektoré z nich vás privedú k cieľu. A tiež by mal disponovať určitou mierou intuície, aby vedel správne odhadnúť aj to, čo sa nedá vyčítať zo žiadnej štatistiky a usúdiť zo žiadneho prieskumu.

Medziľudské vzťahy, nielen na pracovisku, sú možno rovnako náročnou kategóriou ako hľadanie optimálnych marketingových postupov. Čo je pre vás vo vzťahu so spolupracovníkmi kľúčová kvalita a čo sú pre vás hodnoty, ktoré potrebujete mať naplnené v nepracovných, priateľských vzťahoch?

Na pracovisku sa snažím nebyť autoritatívny za každú cenu a dávať priestor na vyjadrenie názoru aj iným. Hodnota názoru totiž nie je daná tým, kto ho – z pohľadu firemnej hierarchie – vyslovil. Sila myšlienky prekračuje akúkoľvek organizačnú štruktúru. Myslím si tiež, že v kolektíve by mala panovať relatívne priateľská a konštruktívna atmosféra. Neverím v kolektívy, ktoré sú zostavené z prehnane ambicióznych individualít, kde panuje silná vnútorná konkurencia. A tiež neverím v tímy, kde si ľudia nemajú čo povedať ani po pracovnej, ani po ľudskej, osobnej stránke. A čo sa hodnotenia týka, snažím sa nepristupovať ku každému rovnako. Zásada každému podľa jeho zásluh je viac ako na mieste. Veď ktorý dobrý pracovník by mal motiváciu prísť pracovať do kolektívu, kde by sa nevedeli oceniť jeho kvality? Dobrý výkon musí byť uznaný, ohodnotený pred celou spoločnosťou a horšie výkony sa nesmú prehliadať, ale treba ich rovnako adresne pomenovať a potom hľadať motiváciu a priestor na ich zlepšenie. Nuž a v nepracovných vzťahoch… v každom vzťahu je základom dôvera.

Buďme teraz trochu osobnejší a zamerajme na chvíľu pozornosť na ženy – v akých prípadoch „zbystríte“? Kedy vás žena zaujme, inšpiruje? A čím sa pre zaujímavé ženy snažíte byť hodný záujmu vy?

Ťažká otázka… Mnoho mužov povie, že je pre nich zaujímavá taká žena, ktorá má osobnosť. A tak by som to povedal aj ja a dodal by som, že ma zaujme žena – osobnosť v tom prípade, ak tej osobnosti nechýba zdravá miera sebavedomia, sebadôvery. Vtedy žena vyžaruje to, na čo sme my muži vnímaví. Je dôležité, aby žena dbala o to, ako vyzerá. A čo si všímam? Najväčšmi ma asi dokáže zaujať pozitívne vyžarovanie. Čo sa mňa týka, nikdy sa nesnažím pasovať do role „macha“, a to z prostého dôvodu, lebo ním nie som. Som tiež presvedčený, že toto by len máloktorú ženu zaujalo. Skôr sa snažím pozorne počúvať, čo žena hovorí, a reagovať na to. Iný recept nemám.

Pracovný i súkromný život vás zavial do mnohých krajín, kde ste mali možnosť pracovať, študovať, poznávať kultúru. Odkiaľ ste si priniesli najzaujímavejšie poznania a skúsenosti? Sú niektoré z týchto krajín aj niečím viac než len spomienkou?

Tu niet nad čím uvažovať, je to jednoznačne Španielsko a hispánska kultúra. Prežil som v tejto krajine niekoľko rokov a naučil som sa tu niekoľko vecí. V prvom rade ma zaujal prístup k životu, aký má tento národ – pokojný, prívetivý, s nadhľadom a úsmevom na tvári. Moja hlboká a neutíchajúca náklonnosť k tejto krajine začína i končí pri ľuďoch – dobrosrdečných, pohostinných, nenáhlivých. Učaroval mi ich spôsob existencie, ich spojenie súčasnosti s históriou, ich kultúra. Počas života tam som si uvedomoval napríklad aj to, aké príjemné majú zimy a ako veľmi by som také zimy privítal v Bratislave. So Španielskom zostávam v intenzívnom kontakte, s manželkou tam cestujeme – v rámci možností – aj niekoľkokrát do roka.

Predpokladám, že tak, ako vás chytili za srdce niektoré miesta za hranicami, máte svoje srdcovky aj na Slovensku. Kde vás možno stretnúť vo chvíľach voľna, keď potrebujete vypnúť a dopriať si energetickú transfúziu?

Martin, Turiec, severné Slovensko, keďže odtiaľ pochádzam – tieto miesto poznám dôverne. Je mi blízka ich príroda a pobyt v nej mi prináša to, čomu sa hovorí relaxácia, oddych, prečistenie hlavy, myšlienok.

Vravíte, že pochádzate zo severného Slovenska. Teraz žijete v Bratislave, predtým boli vaším domovom na viac či menej dlhý čas iné mestá a miesta sveta. Ste už definitívne rozhodnutý žiť a pracovať práve tu alebo ste túto kapitolu svojho života ešte neuzatvorili?

Teraz je teraz. Teraz žijem a pracujem tu. Či to tak zostane, neviem povedať. Možno áno a možno príde šanca na zmenu, ktorú neodmietnem. Zatiaľ nič neuzatváram. Pre mňa je podstatné robiť prácu, ktorá ma napĺňa, byť s ľuďmi, ktorí sú mi priateľmi, a žiť život, ktorý ma robí šťastným. Kde to je, nemusí byť niekedy až také dôležité.

Aby teda bol váš život, podľa vašich kritérií, šťastným, čo alebo kto musí byť jeho súčasťou?

Manželka, priatelia a rodičia.

Lenny Kravitz - Romantický charizmatik

Štyridsaťštyri rokov by ste mu určite nehádali. No je to tak. Multinštrumentalista Lenny Kravitz nás obšťastňuje svojou hudbou už takmer dve desaťročia a koncom júna svoje umenie naživo predvedie aj v Bratislave.

Leonard Albert Kravitz sa narodil 26. mája 1964 v New Yorku do rodiny televízneho producenta Sya Kravitza a bahamsko-americkej herečky Roxie Rokerovej. Hoci sa Lenny vždy považoval za černocha, jeho pôvod nie je taký jednoznačný. Otec bol ukrajinského a navyše židovského pôvodu a matkine korene siahali do západnej Afriky. Nikdy si však túto rozporuplnosť svojho pôvodu nepripustil. Bolo mu to jedno.

Detstvo medzi hviezdami

Obaja Kravitzovi rodičia sa pohybovali v umeleckej brandži, a tak malý Lenny trávil mnoho času v spoločnosti vtedajších hviezd. Jeho otec sa priatelil s množstvom džezových hudobníkov, medzi inými aj s Milesom Davisom, Ellou Fitzgeraldovou či Dukom Ellingtonom, a svojho syna už odmalička viedol k hudbe. Spoločne počúvali platne tých najznámejších spevákov a speváčok a rozprávali sa. Možno aj vďaka tomu sa Lenny už ako päťročný rozhodol, že jedného dňa sa stane muzikantom. Svoj talent však prejavil ešte skôr. Ako trojročný vraj úspešne ničil hrnce a panvice, ako na nich trénoval bubnovanie. Tomu ostal verný dodnes.Cesta k sláve však vôbec nebola taká jednoduchá, ako by sa mohlo zdať. Striedavo žil na Manhattane s rodičmi a v Brooklyne u starých rodičov. Ako malý chlapec sa začal regulérne učiť hrať na bicie nástroje a neskôr ho zlákala aj gitara. V roku 1974 sa rodina presťahovala do Los Angeles, jeho matka Roxie tam totiž získala angažmán. Práve tu Lenny dostal prvú príležitosť ukázať svoj talent. Spieval v známom chlapčenskom zbore California Boys Chois a príležitostne účinkoval v reklamách a seriáloch. So speváckym zborom dokonca spieval s Metropolitnou operou.V meste anjelov sa Lenny zamiloval do ro­ckovej hudby. Začal počúvať albumy kapiel Kiss, Led Zeppelin, The Who, Aerosmith, Pink Floyd či Jimmiho Hendrixa a práve tie asi najviac ovplyvnili jeho budúcu tvorbu.Keď mal pätnásť rokov, urobil svoje životné rozhodnutie. Odišiel z domu a začal vystupovať pod menom Romeo Blue. Prespával u priateľov, prípadne vo svojom malom autíčku Ford Pinto. K novému menu patril aj nový imidž – vyrovnané vlasy, modré kontaktné šošovky, čierne linky a zvýraznené mihalnice. To bol Romeo Blue. Jeho tvorba bola v tom období silno ovplyvnená syntipopovou tvorbou Princa.Keď v roku 1982 zmaturoval, otec Sy zaplatil nahrávanie jeho prvého dema. Lenny s ním obišiel niekoľko hudobných vydavateľstviev, no tým sa jeho hudba zdala málo černošská.

Prvá láska

Rok 1985 bol pre Lennyho osudový. V zlom, ale našťastie aj v dobrom. Najprv sa rozpadlo manželstvo jeho rodičov a Lennyho vzťah s otcom veľmi prudko ochladol. Na druhej strane sa zoznámil s mladou herečkou Lisou Bonetovou, ktorú si môžete pamätať zo seriálu Show Billa Cosbyho. Práve kvôli Lisinmu účinkovaniu v tejto šou sa pár presťahoval do New Yorku. So sebou si tam priviezli aj svoju dvojročnú dcérku Zoe Isabellu. Kým Lisa natáčala, Lenny pracoval na svojej kariére. Vydavateľstvá ho stále odmietali, a tak sa rozhodol nahrať album na vlastné náklady. V štúdiu sa zoznámil s Henrym Hirschom, technikom, klaviristom a basgitaristom. Rovnako ako on, aj Henry miloval džez, rock a r&b. Spoločne nahrali album Let Love Rule inšpirovaný Lennyho láskou k manželke Lise a dcére Zoe. Vydavateľstvo Irgin Records neváhalo a po vypočutí nahrávok podpísalo s Lennym zmluvu. Pseudonym Romeo Blue zapadol do zabudnutia. „Tento album ma vrátil naspäť k sebe,“ povedal neskôr Lenny. Amerika prijala album vlažne, no Európa si skladby plné posolstva lásky okamžite zamilovala. Lennyho kariéra začala naberať na obrátkach. V roku 1990 si ho dokonca vybrala Madonna, aby pre ňu produkoval skladbu Justify My Love. Povráva sa, že neskončilo iba pri pesničke a že medzi muzikantmi prepukla vášnivá milostná aféra. Práve tá mala byť hlavným dôvodom, prečo manželstvo s Lisou Bonetovou v roku 1993 skončilo rozvodom.

Hviezdne frajerky

Madonna však nebola jediná, ktorej talentovaný hudobník učaroval. Produkoval album aj francúzskej speváčke Vanesse Paradis. A nielen to. Na album nahral väčšinu nástrojov a bol spoluautorom niekoľkých skladieb. Okrem Vanessinho albumu stihol nahrávať aj svoj vlastný – Mama Said. Takmer všetky piesne na ňom venoval svojej exmanželke Lise a pretavil do nich depresiu a smútok, ktoré naňho po rozvode doľahli. Odvtedy sa v jeho náručí vystriedalo viacero žien so zvučnými menami. Milovala ho Nicole Kidmanová, Stella McCartneyová, Natalie Imbruglieová, Kylie Minogueová či Penelope Cruzová. Najnovšia informácia však znie, že krásavec už tri roky žije v celibáte.

Hlavne hudba

Veľký medzinárodný úspech korunovaný ocenením Brit Awards prišiel s tretím albumom Are You Gonna Go My Way. Za rovnomennú skladbu získal Lenny cenu MTV Music Awards.Ďalší album Circus síce obsahoval hity Rock and Roll Is Dead a Can´t Get You Out Off My Mind, no album medzi poslucháčmi nijak zvlásť neuspel. Naopak, piaty radový album s prostým názvom 5 znamenal zlom. Kravitz začal používať moderné digitálne zvuky, technológie a sample. Tie posunuli jeho hudbu na úplne iný level. Už neoslovoval iba milovníkov rocku, ale aj mladšiu generáciu. Skladby Fly Away, If You Can´t Say No a I Belong To you určite poznáte aj vy. Nečudo. Každá z týchto piesní kraľovala hitparádam nielen u nás, ale aj vo svete. Nuž a práve za tento abum dostal Lenny prvú zo štyroch ocenení Grammy za najlepší mužský rockový spevácky výkon.Ďalší album Greatest Hits bol výberom toho najlepšieho, čo za jedenásť rokov stvoril, a priniesol mu ďalšie ocenenie Grammy. Greatest Hits je jeho najúspešnejším albumom – na celom svete sa ho predalo viac ako osem miliónov kusov. Za bonusovú skladbu Again dostal svoje ďalšie Grammy.Rovnaký úspech zaznamenal aj s albumom Lenny. Zaujímavosťou je príbeh, ktorý sa viaže k skladbe Bank Robber Man (Bankový lúpežník). Lenny ju napísal po tom, čo ho zadržala polícia pri prechádzke po Miami. Dokonale totiž zodpovedal popisu bankového zlodeja, ktorého práve hľadali. Lenny nemal pri sebe žiadny preukaz, a tak ho policajti odviedli do vykradnutej banky. Našťastie bankový úradník potvrdil, že tento muž nie je hľadaný zlodej.Nasledujúci album s názvom Baptism bol v porovnaní s predchádzajúcimi prepadákom. Single Where Are We Runnin a Calling All Angels zazneli aj v našich rádiách, no nedočkali sa výraznejšieho úspechu. Naopak, nový album It´s Time For A Love Revolution opäť ašpiruje na obrovský úspech. Nechajme sa prekvapiť. Skladby z neho určite odznejú aj na bratislavskom koncerte. Na tento rok je vraj plánované aj vydanie ďalšieho albumu, ktorý by sa mal volať Funk.

Multitalentovaný

Lenny Kravitz má talent aj na iné veci, nielen na hudbu, i keď o tomto nadaní nemožno vonkoncom pochybovať. On sám však na seba prezradil, že keby nebol muzikantom, bol by dizajnérom. Aby si svoj sen splnil, založil spoločnosť Kravitz Design, ktorá sa zaoberá navrhovaním interiérov a nábytku. Jej dielom sú napríklad predajne bižutérie Swarovski.Okrem nábytku má Lenny záľubu aj v móde a plánoval vytvoriť vlastnú kolekciu oblečenia. Žiaľ… Za módne kreácie ho však ocenila televízna stanica VH1, ktorá mu v roku 1998 udelila cenu Najmódnejší umelec.

Whitney Houston - Pokus o návrat

Guinessova kniha rekordov uvádza speváčku Whitney Houston ako „umelkyňu, ktorá získala najviac hudobných cien v histórii“ s neuveriteľným počtom 411 ocenení. Hoci v posledných rokoch sme o Whitney počuli skôr v súvislosti s jej rozvodom a závislosťami, tento rok by mal byť iný. V novembri by mala vydať svoj nový album, po dlhých piatich rokoch odmlky.

Whitney Elizabeth Houston sa narodila deviateho augusta 1963 v americkom meste Newark v štáte New Jersey ako najmladšia z troch súrodencov. Obaja jej rodičia boli hudobníci, a tak bolo Whitney vlastne odmalička súdené venovať sa spevu. Jej mama, speváčka Cissy Houston, spievala v známom gospelovom kvartete a neskôr vo vokálnej skupine Sweet Inspirations, ktorá sprevádzala Arethu Franklin alebo Elvisa Presleyho. Medzi jej sesternice patrí speváčka Dee Dee Warwick a jej slávnejšia sestra Dionne Warwick. A krstnou mamou Whitney nie je nik iný ako kráľovná soulu, Aretha Franklin. Vyrastala v prostredí, v ktorom okolo seba neustále počula gospelovú hudbu, a tak ako dieťa absolvovala svoje prvé sólové vystúpenie v kostole. „Zatvorila som oči, pretože som mala trému, keď som začala spievať. A keď som ich potom otvorila, ľudia boli v takej extáze, že som zrazu zistila, že ma Boh obdaril úžasným a neuveriteľne nákazlivým darom.“ Ako tínedžerka už spievala v newyorských kluboch počas turné svojej mamy a vo svojich štrnástich rokoch dostala prvú ponuku nahrať album. Jej mama však odmietla, pretože chcela, aby dcéra najskôr dokončila strednú školu. A tak Whitney namiesto svojho albumu pracovala ako modelka a nahrala vokály k piesni Chaky Khan I´m Every Woman, ktorú o dvadsať rokov neskôr naspievala sama a spravila z nej obrovský hit.

Tri albumy za päť rokov

Od svojich sedemnástich si mladá talentovaná speváčka začala hľadať vydavateľstvo, kde by mohla nahrať svoj album. Ozajstný záujem o ňu však prišiel o dva roky neskôr, keď sa o Whitney doslova pobili hneď dve vydavateľstvá. Vyhralo, samozrejme, to väčšie a trvalo ďalšie dva roky (1985), kým uzrel svetlo sveta debutový album s názvom Whitney Houston. Obsahoval hity ako Saving All My Love For You, How Will I Know alebo The Greatest Love of All, ktorý sa stal doslova hymnou roka. Z tohto albumu sa predalo len v USA dvanásť miliónov kusov a ďalšie milióny vo svete. Druhý album s názvom Whitney mal ešte väčší úspech a s ním sa speváčka umiestnila ako prvá žena na vrchole rebríčka najobľúbenejších albumov v USA. S pesničkami z albumu I Wanna Dance With Somebody (Who Loves Me), Didn‘t We Almost Have It All, So Emotional či Where Do Broken Hearts Go prekonala rekord vytvorený Beatles a Bee Gees, keď sa z jedného albumu sedem skladieb dostalo na prvé miesto hitparád. Do pamäti sa mnohým ľuďom zapísala aj piesňou One Moment In Time k letnej olympiáde v roku 1988. V roku 1990 nadviazala na svoj úspech albumom I‘m Your Baby Tonight, z ktorého si mnohí pamätajú napríklad titulnú skladbu I´m Your Baby Tonight alebo My Name Is Not Susan.

Filmový maratón

Videoklipy s piesňami Whitney Houston na prelome deväťdesiatych rokov úplne ovládli všetky hudobné programy vrátane stanice MTV, a tak nikoho príliš neprekvapilo, keď sa speváčka objavila aj na filmovom plátne. Pre svoj film Bodyguard si ju vybral herec a režisér filmu Kevin Costner, ktorý ju považoval za najlepšiu speváčku, a tak nečudo, že o nej neskôr povedal: „Táto žena má v seba veľké množstvo talentu. Je to svetová žena.“ Whitney mala z nakrúcania strach, pretože nemala s filmom žiadne skúsenosti. Uvažovala aj o odmietnutí ponuky, no nakoniec ju na film nahovoril jej vtedajší snúbenec, dnes už exmanžel Bobby Brown. V novembri 1992, keď mal film premiéru, sa opäť zmenila história – bol to kasový trhák a zo soundtracku k filmu sa predalo toľko kusov, že filmy ako Forrest Gump, Titanic a Horúčka sobotňajšej noci môžu len ticho závidieť…Druhým filmom bol Waiting To Exhale z decembra 1995, kde si zahrala po boku Angely Bassett. Nešlo už o takú bombu, ako bol Bodyguard, no kritici na adresu hereckých výkonov chválami nešetrili. Aj soundtrack k tomuto filmu mal veľký úspech. O rok neskôr mal premiéru jej tretí film The Preacher´s Wife, v ktorom si zahrala manželku pastora (Denzel Washington). V roku 1997 stvárnila v Disneyho muzikálovom veľkofilme Cinderella dobrú vílu Popolušky, ktorú hrala speváčka Brandy.

Nástrahy slávy

Po svojej filmovej päťročnici nahrala album My Love Is Your Love (1998), v decembri 2002 prichádza piaty a zatiaľ posledný album Just Whitney, ak neberieme do úvahy vianočné CD prespievaných piesní z roku 2003. Niekde medzi nahrávaním albumov, množstvom koncertných turné a nakrúcaním filmov sa stalo, že sa speváčka s úžasným talentom zmenila. Tisíce vystúpení na celom svete si začalo vyberať svoju daň. Kým iní speváci raz za čas zrušia svoj koncert, jej odvolané koncerty sa vždy preberali vo všetkých médiách. Podľa Whitney sa to stávalo, pretože mala strach, aby nesklamala svojich fanúšikov, ktorí vždy očakávali perfektný výkon. Bulvár za tým videl drogy, čo speváčka nikdy úplne nepoprela. „Nebolo to vždy kvôli drogám. Niekedy som sa zavrela do svojej izby na celé dni, aby som sa dala znova dokopy a aby som si rozmyslela, čo sa vlastne snažím dosiahnuť.“ Zrejme tých sedemnásť rokov neustálej práce a vždy v žiare reflektorov dokáže unaviť. „Baví ma, čo robím. Milujem spievať, ale už to nie je taká zábava ako kedysi. Aj ľudia v tomto priemysle sú zvláštni: je to všetko o peniazoch. Hlavne ako ich rýchlo získať.“ A tak si Whitney asi v jednej chvíli povedala, že už nebude stelesnením disciplíny. „Svoje dvadsiate roky som strávila nahrávaním hudby a videoklipov, vystúpeniami a filmami. Keď som mala dvadsaťosem, zistila som, že by som chcela urobiť niečo aj pre seba. Zabávať sa. Robiť aj nesprávne a zlé veci. Tak som ich robila a bavila som sa. A aspoň viem, o čom to celé je. Môžem o tom porozprávať Krissy (jej dcéra Bobbi Kristina) a vysvetliť jej, prečo by nemala zopakovať chyby, ktoré som robila ja.“

Nezvládnuteľný manžel?

Práve vďaka svojej dcére sa Whitney Houston nakoniec rozhodla svoj život zmeniť. Manželstvo s Bobby Brownom zrejme nebolo tou najšťastnejšou voľbou, ale bol to zrejme jej osudový muž. Zoznámili sa v roku 1989 na jednej párty a bola to láska na prvý pohľad. „Vyzeral sexi a pôsobil ako uhladený džentlmen a veľmi milý chlapík. Správal sa ku mne ako k dáme.“ Po troch rokoch stretávania sa nasledovala svadba a v roku 1993 sa narodila ich jediná dcéra. Pár sa ešte pokúšal o ďalšie deti, no neúspešne. Protiklady sa priťahovali aj v tomto prípade: Bobby bol dieťa ulice, divoký a neviazaný hudobník, Whitney vzorne vychovaná, poslušná dcéra, ktorá počas puberty nestíhala ani len chodiť na rande. Podľa speváčky sa však v niektorých veciach zhodli: „Sme v mnohých veciach úplne protikladní, ale zároveň aj rovnakí. On je rodinne založený a ja tiež. Mnohí nám predpovedali, že naše manželstvo nevydrží ani šesť minút. A vydržali sme viac než desať rokov.“ Desať, respektíve dvanásť rokov života s mužom, ktorý má diagnózu bipolarita osobnosti. Dokáže byť úžasný, ale aj úplne nemožný a agresívny. Niekoľkokrát bol zatknutý za násilie, alkohol či drogy, do ktorých spadla aj Whitney. Začala chodiť neskoro na vystúpenia, často nebola pri zmysloch a čoskoro sa jej životný štýl začal negatívne prejavovať nielen na jej nádhernom hlase, ale aj na jej celkovom výzore. Bola taká chudá, že to médiá prisudzovali anorexii či bulímii. Dôvod bol podľa speváčky iný: „Som taká povaha, že keď mám stresujúci deň alebo zlý týždeň a nič sa nedarí, prestávam jesť. Niektorí ľudia sa vtedy napchávajú, ja jednoducho nejem. A potom sa to odrazí na mojom fyzickom stave.“ Po jednom vystúpení v roku 2001, na ktorom nezdravo vychudnutá odspievala skladbu pre Michaela Jacksona, sa na druhý deň v médiách objavili správy, že zomrela. To ju zrejme trochu prebudilo. „Môžem s istotou povedať, že nemám samodeštrukčné sklony a nie som ten typ človeka, ktorý by chcel zomrieť. Mám svoj život a chcem ho ďalej žiť.“ Preto sa najskôr vymanila spod manželského „jarma“ – minulý rok súd hviezdny pár rozviedol. V rokoch 2005 a 2006 sa podrobila dvom odvykacím liečeniam a povráva sa, že zatiaľ s úspechom. Pred dvoma rokmi začala opäť pracovať na ďalšom albume, ktorý by mal uzrieť svetlo sveta koncom tohto roka. A hlavne sa jej napriek komplikáciám zo strany bývalého manžela podarilo získať opatrovníctvo nad dcérou. A ako si Whitney predstavuje svoj život o desať rokov? „Na dôchodku. Sedím, pozerám sa na svoju dospelú dcéru, z ktorej sa stala skvelá žena, a na svoje vnúčatá.“

Zora Czoborová - Prezrádza svoje tipy na krásu

Bývalá fitneska Zora Czoborová je držiteľkou mnohých slovenských a svetových ocenení. Po ukončení športovej kariéry na pohyb nezanevrela - podniká v oblasti krásy, zdravia a športu. O jej úspechu svedčí množstvo spokojných žien, ktoré vďaka nej výrazne opekneli. Zora Czoborová je žena, ktorá má neskutočne veľa energie a sily, je spokojná v pracovnom aj súkromnom živote. Známou športovkyňa nám prezradila svoje tajné tipy na krásu.

Nedávno ste sa stali tvárou telovej kozmetiky Matis. Ako vznikla táto spolupráca a ako ju hodnotíte?

Oslovili ma, či by som bola ochotná spolupracovať a testovať prípravky tejto značky na sebe. Kozmetiku Matis poznám už dlhšie – štúdio krásy, ktoré bolo v Zoracentre, používalo výhradne jej produkty. Mám s ňou teda skúsenosti už z minulosti. Obľúbila som si jej telové mlieka, pretože pokožku dôkladne hydratujú a rýchlo sa vstrebávajú. Výborné sú aj zoštíhľujúce prípravky s účinkom proti celulitíde. Ak sa nimi budete natierať neznamená to samozrejme, že schudnete niekoľko kilogramov, ale sú výborným sprievodným ošetrením tela pre dámy, ktoré cvičia a chudnú, pretože im pomáhajú spevniť pokožku a formovať krivky.Preferujem kozmetiku, ktorá sa vyrába na základe lekárskych a farmaceutických výskumov, pretože jej prípravky spĺňajú najvyššiu kvalitu. Ak majú aj peknú vôňu a príjemnú konzistenciu, získali si ma. Som človek, ktorý sa krémuje veľmi často, tvár si krémujem trikrát denne a telo sa tiež snažím čo najviac, a preto oceňujem kvalitu telových krémov Matis. Sú veľmi príjemné, ľahko vsakujú. Je pre mňa dôležité, že nemám pocit vysušenej pokožky.

V čom spočíva vaša starostlivosť o telo?

Rada by som ženy v mojom veku, ale aj mladšie upozornila na dobrú starostlivosť o dekolt, pretože aj v jeho oblasti sa tvoria vrásky. Používam krémy na ruky a odporúčam venovať sa aj lakťom – i na nich pokožka rýchlo starne. Pokožka na pätách rýchlo tvrdne, popri peelingu treba používať krémy na jej zjemnenie. Toto je taká moja každodenná očista. No a večer k nej, samozrejme, patrí kvalitné odlíčenie, to nezanedbávam. Ak je čas, dodržiavam svoj večerný rituál: po odlíčení, očistení a nanesení výživnej alebo hydratačnej masky sa veľmi rada kúpem. Zapálim si sviečky, použijem regeneračnú soľ do kúpeľa a voňavú penu, nejaké olejčeky a na polhodinku si ľahnem s pohárom šampanského do vane. Podľa potreby sa venujem ošetreniu pokožky na celom tele, prípadne si spravím celotelový peeling, ošetrím si chodidlá. Po kúpeli si natriem telo telovými krémami a tvár si opláchnem obyčajnou vodou, je to veľmi príjemné. Potom si nanesiem nočné krémy a keď mám chuť, votriem ich pomocou mikromasáže tváre.

Aké kozmetické prípravky používate a s ktorými máte najlepšie skúsenosti?

Veľmi som si obľúbila špeciálne krémy na vyhladenie vrások, ktoré si nosím z Ameriky. Používam ich päť-šesť rokov a cítim sa výborne.

Do akej miery je podľa vás pre krásu tela a postavy dôležitá strava a cvičenie?

Mám skutočne overené nielen sama na sebe, ale aj na svojich klientoch, že treba prijímať zdravú, čistú stravu. To znamená vylúčiť všetko tučné, vyprážane, kalorické a všetko, čo obsahuje veľa cukrov, zabudnúť na biele pečivo a zákusky. Klientov navediem na to, že môžu jesť veľa, ale často a pravidelne. Jedálny lístok sa snažím postaviť na bielom mäse, kuracom či morčacom, červenom mäse, aby bola zmena, a zelenine. Treba obmedziť cestoviny a nahradiť ich ryžou v kombinácii so zeleninou. Ovocia odporúčam jesť málo, pretože obsahuje veľa cukru. No a treba piť veľa tekutín, najlepšie nesýtené stolové vody, a vylúčiť všetky sladené nápoje a tvrdý alkohol. Je dovolený pohár suchého bieleho vína či šampanské. Všetci moji klienti, ktorí takúto úpravu stravovania podstúpili, sa nielen dobre cítia, ale sa im aj zlepšila pleť a výrazne opekneli. Povedala by som, že zdravá strava má prínos predovšetkým pre krásu pokožky. Cvičenie pomôže aj mladým dievčatám, keďže dnes často vidieť mladé štíhle dievčatá s celulitídou. Odporúčam teda nielen cvičenie, ale hlavne chôdzu či beh, alebo iné kardiocvičenie.

Mnohé ženy v snahe vyzerať zdravo a opálene používajú rôzne samoopaľovacie prípravky. Aké sú vaše skúsenosti so samoopaľovacími krémami?

So samoopaľovacími prípravkami mám skúsenosti ešte z čias môjho súťaženia. Bolo dôležité trafiť tú správnu farbu pleti. Pred súťažou som preto chodila do solária, ktorému sa dnes snažím vyhýbať, a okrem toho sme ešte tesne pred pretekom používali farbiaci krém, ktorý sa nanášal na celé telo, menej na tvár. Väčšinou som si nanášala dve až tri vrstvy samoopaľovacieho krému Piz Buin a na to ešte farbu. Keď som si naniesla tri vrstvy, vyzerala som, akoby som strávila tri týždne pri mori. Viem, že dnes existuje farba, ktorá sa na pokožku nastrieka, ale s tým skúsenosti nemám. Pamätám si ešte, že farba, ktorá sa z pokožky postupne uvoľňovala, veľmi špinila oblečenie. V bežnom živote využívam len prirodzené opálenie a aj to s mierou a pri používaní vhodnej opaľovacej kozmetiky.

Leto sa blíži, dámy chcú dobre vyzerať do plaviek. Vedeli by ste im poradiť akýsi rýchlokurz, ako uviesť telo do prijateľnej podoby?

Rýchlokurz so Zorou Czoborou už zmeškali. Už piaty alebo šiesty rok robíme májové kurzy v Turecku, ktoré sa nám veľmi osvedčili. Ženy žijú takmer celý rok v strese, sú tu Vianoce, potom treba riešiť dane. Napokon však príde leto a s ním krátke sukne a nohavice, ktoré nevieme zapnúť. Preto v prvé májové týždne chodíme do Turecka do exkluzívnych päťhviezdičkových hotelov poskytujúcich priestor na regeneráciu. Tieto pobyty sme nazvali redukčné, pretože až trikrát do dňa cvičíme, strava je úžasná: okrem nezdravých vyprážaných, ale lákavých jedál sú v ponuke ryby, morské potvory, biele mäso, steaky, neskutočné množstvo rôznych šalátov, ovocia a zeleniny. Ak chcú klientky schudnúť, môžu si vybrať diétne jedlá pripravované na pare. Ženám sa počas pobytu podarí schudnúť štyri, päť kíl. Moje kurzy navštevujú ženy z celého Slovenska, ktoré si chcú oddýchnuť a venovať sa konečne sebe. Považujú ich za štart, naozaj chcú zmenu a ja sa ich snažím naviesť na správnu cestu, ktorou už samy doma pokračujú. Potom dostávam milé ďakovné maily, som teda rada, že tieto pobyty majú taký úspech.

Aké sú vaše tipy na sexi postavu?

Ak chceme chudnúť, musíme prejsť na iný režim. Motívom nemôže byť to, že to chce priateľ alebo manžel, alebo že máme stretnutie po dvadsiatich rokoch. Musí to byť o tom, že ja sa cítim zle a chcem to zmeniť. Ak si toto človek uvedomí, musí zmeniť životný štýl. Prvá fáza, asi dvojtýždňová, je dosť prísna. Treba zásadne upraviť stravovanie a pitný režim, klient musí cvičiť takmer každý deň najmenej tridsať až štyridsať minút. Hovorím tomu, že metabolizmus treba naštartovať. Pritom kontrolujem klientovu náladu, jeho psychické rozpoloženie, zisťujem, ako sa mu darí, či upravená strava a cvičenie majú žiadaný účinok, keďže každý sme iný. Po dvoch týždňoch sa výber stravy rozširuje, znižuje sa pohybové zaťaženie a postupne sa prejde na zlatú strednú cestu. Klient spozná svoj metabolizmus a reakciu svojho organizmu na zaťaženie natoľko, že môže jesť všetko. Vie, že ak počas dvoch-troch dní hreší, prejedá sa „hlúposťami“, v nasledujúce dni pomocou pohybu a čistej stravy zastaví proces priberania. Už sám vie, čo mu telo hovorí. Nie je to viac o tom, že musí, ale o tom, že mu zdravá strava chutí alebo že sám si chce ísť zabehať. Na začiatku chudnutia organizmus vlastne podlieha menšiemu stresu z novej životosprávy. Musí to však byť stres len pre telo, nie pre psychiku.Čudujem sa ľuďom, ktorí tvrdia, že už niekoľko rokov nevedia schudnúť dva, tri kilogramy. Dá sa to, len treba chcieť. Moja skúsenosť je taká, že ak podstúpia ženy trikrát do týždňa aspoň na štyridsať minút kardiozáťaž, neexistuje, aby pribrali, aj keď sa normálne stravujú.

Čo vám nesmie chýbať v kozmetickej taške, keď sa chystáte na dovolenku k moru?

Mám v nej všetky tie základné krémy, ktoré denne používam na tvár, a krém na pokožku celého tela. Priznám sa, že keď sa chystám k moru, a ja slniečko ľúbim, aj keď nie je zdravé, kupujem si v lekárni špeciálny telový krém Panthenol. Ak cítim, že som to s pobytom na slnku prehnala, používam rôzne chladivé gély, ktoré skladujem v chladničke. Skrátka, nepodceňujem to. V prvé dni používam na telo prípravky s faktorom 20, 30, na pleť tváre používam zo začiatku ochranný krém s faktorom 50 či dokonca aj 100. Mám nepríjemnú skúsenosť spred dvanástich rokov – toľko som sa opaľovala, až sa mi vyhodili pigmentové škvrny, ktorých sa zbavuje ťažko, len kozmetickými zásahmi a vybieľovacími krémami. Odvtedy sa absolútne neopaľujem na tvári, nosím veľké šilty, veľké okuliare a chránim si aj dekolt, ktorý je na slnko tiež veľmi citlivý.

Ako vyzerá vaša starostlivosť o telo v zime a ako v lete? Je rozdiel v prípravkoch, ktoré používate?

V lete používam krémy s ochranným faktorom a snažím sa používať aj taký mejkap, je výborné, že dnes už existuje. V zime používam skôr hydratačné krémy. No a v lete sa krémujem častejšie.

V súčasnosti vládne kult tela. Čo by ste poradili našim čitateľkám, aby si udržali svoje telo čo najdlhšie mladé?

Aby sa začali vhodne stravovať, to je základ. Takisto nesmú zabudnúť na pravidelný pohyb, taký, ktorý im robí radosť. Raz do týždňa si treba nájsť deväťdesiat minút pre seba, to znamená napustiť si vaňu, pripraviť si voňavý kúpeľ, zapáliť sviečky, naniesť si masku na tvár, dopriať si pohár šampanského a pustiť si nejaký dobrý film či počúvať romantickú hudbu. Jednoducho, absolútny relax.

Manželia Ulrichovci - Život na kolesách

Manželia Juraj a Daniela Ulrichovci dosiahli nedávno mimoriadne veľký úspech. Už po tretíkrát sa im podarilo vyhrať rely Budapešť – Bamako. Rely je šport náročný fyzicky aj psychicky. Veľkú úlohu pri ňom zohráva výborná navigácia a vyššia rýchlosť. Súťažiaci často bojujú s nehostinnými podmienkami krajín, ktorými prechádzajú. Manželia Ulrichovci tvrdia, že najväčšou konkurenciou v radoch súťažiacich sú práve slovenskí pretekári. Prezradili nám, ako táto súťaž funguje a čo všetko na cestách zažili. Čítajte ďalej, trochu vám zákulisie tejto motoristickej súťaže poodhalíme…

Duran Duran - Fantastická päťka


Sú revolucionármi v oblasti hudobných videoklipov. V októbri roku 2006 konečne splnili svojim slovenským fanúšikom sen a koncertovali v Bratislave. Okrem toho je viac než zaujímavé, že väčšina z nich bola alebo stále je ženatá s modelkami.

Týmto pánom sa podarilo spojiť populárnu hudbu, umenie a módu s jedinečným štýlom do jedného celku. Ich klipy sa odohrávali v exotických prostrediach, objavovali sa v nich krásne ženy a ohromujúce efekty. Silu ich vplyvu v osemdesiatych rokoch dokazuje aj to, že časopis Rolling Stone ich s odkazom na Beatles nazval „fantastickou päťkou“. Kto sa vlastne skrýva pod názvom jednej z najznámejších britských skupín osemdesiatych a deväťdesiatych rokov? Skupinu Duran Duran momentálne tvorí Simon Le Bon, John Taylor, Nick Rhodes a Roger Taylor.
Spevák Simon Le Bon, celým menom Simon John Charles Le Bon, sa narodil 27. októbra 1958 v tom istom mestečku neďaleko Londýna, z ktorého pochádza aj spevák George Michael a jeho bývalý spolutvorca skupiny Wham, Andrew Ridgeley. Simon od detstva rád spieval, no ešte radšej mal divadlo. Do šoubiznisu vstúpil takpovediac televíznou reklamou na prací prášok, v ktorej mu dokonca ani nebolo vidieť do tváre… Od sedemnástich spieval v rôznych kapelách, potom dokonca odišiel do Izraela, kde žil v mládežníckej komunite, v kibuci. Po svojom návrate do Londýna pracoval ako ošetrovateľ v nemocnici. Splnenie jeho dlhoročného sna znamenalo štúdium herectva na univerzite v Birminghame. A to ani netušil, že práve tu sa zoznámi s ľuďmi, s ktorými počas nasledujúcich rokov úplne poblázni hudobných fanúšikov na celom svete.
Basgitarista skupiny Nigel John Taylor sa narodil 20. júna 1960 na predmestí Birminghamu. Ako dieťa zbožňoval športové autá a tajného agenta Jej Veličenstva, Jamesa Bonda. Do hudby sa zaľúbil vďaka magnetofónu svojej sestry a netrvalo dlho, kým sa sám začal učiť hrať na gitaru. V dvanástich sa zoznámil s Nickom Batesom, s ktorým zdieľal záľubu v popovej hudbe. Kým spolu v roku 1978 založili skupinu, svoju premiéru na pódiu absolvoval v miestnom klube so skupinou Shock Treatment. Potom sa už v spomínanom roku 1978 s Nickom dohodli na vzniku skupiny, ktorú chceli najskôr nazvať RAZ, no nakoniec dospeli k názvu Duran Duran.
Nick Rhodes v skupine hrá na klávesy. Vlastným menom Nicholas James Bates sa narodil 8. júna 1962 na tom istom predmestí Birminghamu ako John. Po koncerte vtedajšej hviezdy, Garyho Glittera, ako desaťročný svojim rodičom povedal, že sa stane popovou hviezdou. Niektoré Nickove životopisy uvádzajú, že bol skvelým študentom, iné zase, že školu neznášal. Faktom je, že v šestnástich odišiel zo školy, aby videl svet. Pracoval ako diskdžokej v klube Rum Runner, kde neskôr Duran Duran dostali angažmán. Nick si potom, údajne z estetických dôvodov, zmenil svoje priezvisko z Bates na Rhodes, a to podľa gréckeho ostrova Rhodos, názvu klavíra Fender Rhodes, prípadne manažéra skupiny Clash…
Bubeník Roger Andrew Taylor (26. apríl 1960) pochádza tiež z okolia Birminghamu. Bubnovať začal ako dvanásťročný popri počúvaní svojich obľúbených skupín ako Roxy Music alebo Rolling Stones. Malý Roger sníval o tom, že sa raz stane brankárom anglického futbalového klubu Aston Villla, lenže v pätnástich dostal od rodičov bubny a tí čoskoro zistili, že ich syn bude na svojich bubnoch cvičiť každý deň. Začal hrávať s rôznymi kapelami, no vždy zadarmo – prvý plat za svoje bubnovanie dostal až s Duran Duran. Práve Roger bol (a je) z celej skupiny najviac citlivý na príliš veľké množstvo slávy a práve preto snáď v období najväčšieho úspechu Duran Duran opustil.

Bleskový nástup
Už v stálej zostave začala skupina pracovať na prvom albume a v roku 1980 sa o nich hudobné vydavateľstvá doslova bili. Ako vždy, vyhralo to s najlepšími podmienkami spolupráce a už o rok neskôr sa mohlo tešiť z 2,5 milióna predaných kusov debutového albumu s názvom Duran Duran. A aby toho nebolo málo, k pesničke Girls on Film natočili provokatívny a kontroverzný videoklip s výrazným sexuálnym podtónom. MTV a BBC klip zakázali, čím sa stal pre fanúšikov ešte zaujímavejším.
Je to zvláštne, ale aj začiatkom osemdesiatych rokov museli mladé skupiny dokazovať, že nie sú len dobre naplánovaným marketingovým ťahom vydavateľstva. A keďže chlapci z Duran Duran vyzerali a obliekali sa výnimočne dobre, spolu s prvým albumom museli verejnosť presvedčiť, že kombinácia štýlu, módy a dobrých textov a kvalitnej hudby je možná. Práve tento mix, za ktorý mohlo aj ich štúdium na umeleckých školách, úplne uchvátil najskôr Európu a potom aj zvyšné kontinenty, a to aj prostredníctvom druhého albumu Rio, na ktorom boli hity ako Hungry like the wolf, Save the prayer alebo rovnomenná skladba Rio. V tom období patrila medzi ich fanúšikov aj princezná Diana alebo Andy Warhol, ktorý si aj neskôr dobre rozumel s Nickom Rhodesom.
Tretí album s názvom Seven and the ragged tiger priniesol v roku 1984 skladbu Reflex. To, že texty piesní boli tvorené naozaj s dávkou umeleckého záchvatu, potvrdzuje aj jedna otázka Simona položená fanúšikom na koncerte: „Dokázal by mi niekto z publika popísať, o čom je pesnička The Reflex, pretože ja o tom nemám ani potuchy!“ Hoci je text vskutku mierne uletený, práve s touto skladbou sa skupina dostala na prvé miesto americkej hitparády a podmanila si aj USA. Ďalšou bombou bola titulná skladba k bondovke A view to a kill. Dodnes nebola žiadna skladba zo série filmov o agentovi Jamesovi Bondovi úspešnejšia. Skupina znamenala zaručený úspech a nielen fanúšikovia, ale aj hudobné vydavateľstvo ju tlačili do ďalšieho albumu. Táto úpenlivá prosba však nebola vyslyšaná, pretože členovia skupiny si vzali voľno a pracovali na vedľajších projektoch: John a Andy sa spojili s Robertom Palmerom do skupiny Power Station, pričom Nick, Roger a Simon vytvorili Arcadiu, do ktorej si pozvali na hosťovanie také mená, ako Sting, Herbie Hancock alebo David Gilmour z Pink Floyd.


Vznik kultu
Kapelu založili v roku 1978 Nick Rhodes a John Taylor. John v tom čase študoval umeleckú fakultu a Nick stále chodil do šiesteho ročníka strednej školy. Medzi pôvodných členov skupiny patril aj študent umenia Stephen Duffy a jeho kamarát Simon Colley, ktorý študoval hotelovú školu. Simon hral na klarinet a basu, Nick mal malý syntetizátor a bicie, John hral na gitaru a Stephen spieval a hral na bezpražcovú basu. Už vtedy sa o skupine v Birminghame vedelo. Ako hovorí John: „Raz som sa rozprával s chlapíkom v jednom bare a dostali sme sa k tomu, že hrám v Duran Duran. A on sa ma opýtal, či ešte stále fungujeme. Čo bolo dosť smiešne, pretože sme ešte neexistovali ani jeden rok. Zrejme to bolo aj tým, že sa nám stále menili členovia, čiže sa dalo hovoriť aj o spevákovi daného týždňa a podobne.“
Simon a Stephen časom odišli do iných skupín a namiesto nich prišiel Roger Taylor. Po jeho príchode sa John ujal basy a v tejto novej zostave začali Duran Duran hrať v klube Rum Runner. Názov si dali podľa postavy šialeného vedca z Vadimovho sci-fi filmu Barbarella
Nasledovali konkurzy na nových členov. Tak sa k nim dostal gitarista Andy Taylor a spevák Simon Le Bon, ktorého kapele predstavila jeho expriateľka, ktorá bola v klube barmankou. Už úvodný dojem z príchodu kandidáta na speváka bol mimoriadny – bol to zvláštne vyzerajúci chalan v kožených nohaviciach a knihou vlastnej poézie v ruke. Hoci zo začiatku boli názory trochu rozpačité, potom si Simon so skupinou skúsil niečo zaspievať a obe zúčastnené strany zistili, že práve našli to, čo dlho hľadali. Na svoje prvé stretnutie s Johnom si Simon spomína takto: „Keď som ho prvýkrát uvidel, bol to divný chalan s vyrážkami, prstami zažltnutými od nikotínu, ktorý sa triasol od strachu, že sa bude musieť stretnúť s ľuďmi. A ani sa nevolal John, ale Nigel. Bol to Nigel s okuliarmi, chudák. Ale pamätám si, že pri pohľade na jeho tvár som si uvedomil, že v podstate je pekný, až výnimočný. Bol to najlepšie vyzerajúci chlapík, ktorého som kedy videl. Najlepšie, čo mohol urobiť, bolo odložiť okuliare a zmeniť si meno na John. Úplná zmena človeka. Vidieť ho hrať bolo neuveriteľné. Dokázal ohromiť úplne každého.“

Bolo nás päť
V roku 1985 sa skupina zišla na spoločnom pódiu pri charitatívnom koncerte Live Aid a bolo to na dlhý čas naposledy, čo si spolu zahrali. Onedlho Roger oznámil, že potrebuje prestávku, a odišiel na svoju farmu v Gloucestershire. Po ňom kapelu opustil aj Andy. Toto rozhodnutie v podstate chápali aj zvyšní členovia, hoci určite to bolo prekvapenie. „Nevšimli sme si, ako nás úspech ovplyvnil, a začali sme si byť jeden druhým príliš istý. Potom odišiel Roger a to nás všetkých prebudilo,“ spomína si Simon a dodáva: „Boli sme vyčerpaní. Stratili sme kontrolu nad svojou kreativitou a vlastne aj nad našimi životmi. Radosť z úspechu ubúdala približne tak rýchlo ako kyslík pri výbuchu.“ Po chvíli váhania z odchodu dvoch pätín skupiny kontaktoval zvyšných troch gitarista Warren Cucurullo. Vznikol album Notorious, ktorý so sebou priniesol aj novinku – štýl funky. V úspešnej sérii pokračoval v roku 1988 album Big Thing a dekádu pôsobenia Duran Duran v hudobnej elite zavŕšila výberovka Decade z roku 1990. Po šiestom albume Liberty vydáva štvorica v roku 1993 Wedding Album, z ktorého pochádza megahit Ordinary World. Tento album si našiel viac ako štyri milióny (!!!) spokojných majiteľov. Nasleduje album Thank you (1995) a o rok nato opúšťa skupinu aj John Taylor. Skupina vydáva v roku 1998 album Mezzaland a o dva roky neskôr Pop Trash. To už odchádza aj Warren Cucurullo a Simon s Nickom ostávajú sami. Nick spolupracuje so skupinou The Devils a Simon si vyberá zaslúženú dovolenku. No nie nadlho…

Comeback
Niektorí ľudia bez práce jednoducho nevedia žiť. A možno v nich stále pretrváva spomienka na to najlepšie, čo sa im v živote stalo. Práve preto sa koncom roka 2001 stretla „fantastická pätica“ po osemnástich rokoch v štúdiu a začala nahrávať nový album. Ten nakoniec vyšiel v roku 2004 ako Astronaut a nielenže priviedol do vytrženia stálych fanúšikov, ale dokázal si získať aj novú generáciu. A to všetko neustále s imidžom príťažlivých hudobníkov, čo je pre Simona viac než prekvapujúce. „Myšlienka, že som sexsymbolom, mi pri mojom veku príde pomerne smiešna. Ale ak tomu ľudia veria, som ochotný v tom pokračovať!“ Skupina vyrazila na takmer dvojročné turné, počas ktorého navštívila aj Slovensko. Nespočetné množstvo hudobných cien a dva milióny predaných kusov potvrdili, že páni rozhodne nezhrdzaveli. Neostávalo teda nič iné, ako potvrdiť staronový úspech a nahrať ďalší album. Kapelu síce už druhýkrát opúšťa gitarista Andy Taylor, no v spolupráci s Justinom Timberlakeom a producentom Timbalandom vzniká zatiaľ posledný album Red Carpet Massacre. Aj napriek tomu, že sa Duran Duran odhodlal pri tomto albume zaexperimentovať so štýlmi a k svojmu popu pridať aj prvky r´n´b a hip hopu, kritici sa zhodujú, že v žiadnom prípade nešlo o zlý krok. A skalní fanúšikovia na albume našli aj niekoľko nefalšovaných skladieb, v ktorých je počuť aj ten „starý“ Duran Duran… Na záver možno triezvy a trochu vtipný pohľad Simona Le Bona na to, čo je skutočný pocit úspechu v tomto biznise: „Najťažšou úlohou v hudobnom priemysle nie je, ako si mnoho ľudí myslí, sedieť na zadnom sedadle limuzíny s nádhernou fanynkou, ktorá sa vám snaží vyzliecť zamatové nohavice jednou rukou a druhou vyrába jointa. V skutočnosti je to práve TO prvé uznanie za vašu prácu – a ja to poznám, pretože som vyskúšal oboje!“

Mikuláš Galanda - Pastorále

Hovorí sa, že bohovia milujú básnikov, preto ich skoro povolávajú k sebe. Básnik Rudolf Fábry nazval Galandu básnikom: „Bol to tvorivý maliar, ktorý si bol vedomý podstatnej zložky svojich obrazov, a to bola práve poézia.“

Je nesporné, že Galandova tvorba bola predčasne prerušená na vrchole umeleckých síl. Jeho výtvarná pozostalosť sa považuje za nedokončené torzo. Mnoho jeho kresieb bolo predurčených stať sa obrazmi. Mnohé Galandove kresby majú kreslený rám – dá sa predpokladať, že ich konečnou verziou mal byť obraz. Jeho kresby majú schopnosť vyvolávať vo vedomí nielen vnem a zážitok, ale stávajú sa spúšťacím mechanizmom tvorivého vnímania. Taký bol Mikuláš Galanda – maliar, grafik, scénický výtvarník, ilustrátor a výtvarný pedagóg.

Začiatky

Mikuláš Galanda (1895 – 1938) sa narodil v Malej Vieske pri Turčianskych Tepliciach v rodine štátneho notára. Napriek krátkej životnej púti sa stal jedným z najvýznamnejších a najznámejších slovenských výtvarných umelcov 20. storočia. Jeho životná a profesionálna cesta umelca začala na maďarskom gymnáziu v Lučenci. V šestnástich rokoch vážne ochorel a v dôsledku toho mu amputovali časť nohy. Po maturite začal študovať na Výtvarnej akadémii v Budapešti. Zotrval tam dva roky. Nasledujúcich šesť rokov žil v Turčianskych Tepliciach. Maľoval kulisy pre divadlá, ilustroval časopis Hárman, ktorý spolu s bratom Richardom vydávali ako mesačník. V tomto čase na podnet Matice slovenskej ilustroval i zošitové vydanie Dobšinského Prostonárodných slovenských povestí, a to sedem z dvanástich častí vydania. V roku 1922 odišiel študovať do Prahy. Neodradilo ho ani odmietnutie profesora Maxa Švabinského, keď sa uchádzal o štúdium na Akadémii výtvarných umení. Prijali ho však na Umeleckopriemyselnú školu, kde sa zoznámil s Ľudovítom Fullom. S ním ako najlepším priateľom prežil v Prahe najkrajšie chvíle. Pre oboch to boli zlaté časy. Praha dvadsiatych rokov bola mladým umelcom ohňostrojom poznania a aj pravého bohémskeho života. V roku 1930 – 32 spolu vydávali Súkromné listy Fullu a Galandu ako manifest moderného slovenského výtvarného umenia. Galandovi sa však podarilo prestúpiť na Akadémiu výtvarných umení, kde aj ukončil štúdium. Na škole získal technické základy grafických techník a postupov. Svoje prvé grafiky uverejnil v časopise Mladé Slovensko v roku 1923. Bol autorom grafickej úpravy časopisu DAV, ktorý vydávala mladá slovenská inteligencia. Uviedol tu svoje prvé grafické listy z cyklu Láska v meste, ktoré sa považujú za významný medzník modernej slovenskej grafiky vôbec. V roku 1926 sa Galanda výrazne posunul do oblasti maľby a kresby. Po ukončení štúdia v Prahe v roku 1927 sa vrátil do Turčianskych Teplíc a o dva roky sa presťahoval do Bratislavy ako umelecky a ľudsky vyzretá osobnosť slovenského výtvarného umenia. Stal sa pedagógom na Škole umeleckých remesiel, obnovil priateľstvo s Fullom, ktorý ho do Bratislavy vlastne pritiahol a ubytoval vo svojom ateliéri. V roku 1932 sa oženil so svojou láskou z Prahy, s Máriou Boudovou, ktorá vytvorila umelcovi zázemie. Galanda obdivoval české výtvarné umenie, snaženia skupiny umelcov Osma, Tvrdošijných a Devětsilu. Obdivne sa vyjadroval k tvorbe Pabla Picassa a k francúzskej maľbe. Hovorí: „Táto citová nádhera, ktorá sa zrkadlí vo francúzskom umení, stávala sa mi blízkou.“ Paríž navštívil na jeseň v roku 1930.

Tvorba

V Galandovej tvorbe sa obdobie rokov 1932 – 33 považuje za obdobie ružových aktov a madon. Najčastejšie stvárňuje ženský akt, zátišia, láka ho more, ale aj zbojnícka tematika, dedinské ženy, materstvo, sedliaci. Často geometrizuje a štylizuje tvary. Obsahom jeho tvorby sú aj sociálne a mestské motívy. Galandova ilustrátorská tvorba má rozsiahly charakter. Ilustroval Máchov Máj technikou leptu, Čriepky Maše Haľamovej, román Fraňa Kráľa Cesta zarúbaná či Francoisa Villona a mnoho ďalších literárnych titulov. Najrozsiahlejšia a najznámejšia je jeho maliarska tvorba. Známe sú všetky obrazy Mikuláša Galandu, ale najznámejší je obraz Pieseň (Pastorale) z roku 1929 vytvorený technikou kresba perom a tušom. Rovnako jeho Akt, lept z roku 1927, rezonuje na každej jeho výstave. Najznámejšie Galandove maľby sú madony s dieťaťom či akty Ráno, Po kúpeli, ale predovšetkým Ružová madona z roku 1933 a Matka s dieťaťom pri makovici. Melancholický smútok, neha, plačúce ženy, náreky, utrpenie a predtuchy sú sugestívne obrazy jeho tvorby.

Výstavy

Mikuláš Galanda mal prvú samostatnú výstavu v roku 1929 v Martine. V roku 1936 boli jeho obrazy súčasťou súboru diel Umeleckej besedy v Bratislave vystavovaného na Bienále svetového umenia v Benátkach.Knižnú grafiku a ilustráciu vystavoval na Svetovej výstave v Paríži v roku 1937, kde bol ocenený striebornou medailou. Vystavoval i v Moskve, Prahe, Prostějove, v roku 1930 mal spoločnú výstavu s Ľudovítom Fullom v Košiciach. Po druhej svetovej vojne bolo jeho dielo prezentované takmer na všetkých výstavách slovenského umenia doma a v zahraničí. Boli vystavené aj Súkromné listy v slovenských mestách. Galandovo dielo sa stalo súčasťou stálych expozícií nielen v galériách na Slovensku, ale aj v Čechách či v Nemecku. Slovenská národná galéria usporiadala desiatky súborných výstav Galandovej tvorby doma aj v zahraničí. V roku 1985 sa na podnet umelcovej manželky začala rozbiehať rekonštrukcia rodného domu Mikuláša Galandu v Turčianskych Tepliciach, aby sa verejnosti sprístupnila umelcova pozostalosť, ktorú Mária Galandová darovala Turčianskej galérii v Martine. Vznikla tak nová galéria – Galéria Mikuláša Galandu v Turčianskych Tepliciach. Majster Mikuláš Galanda zomrel náhle v Bratislave. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.

Hanka Gregušová - Slovenský džezový zázrak

Keď navštívite koncert Hanky Gregušovej, nemôžete z neho len tak odísť, to sa jednoducho nedá… Talentovaná speváčka spoločne s fenomenálnou kapelou vás doslova nabije energiou a zlepší vám náladu. Hanka Gregušová je skrátka slovenský džezový zázrak. Porozprávali sme sa s ňou hlavne o hudbe, ktorú miluje, ale aj o snoch do budúcnosti, o kráse a o mužoch.

Hudobné začiatky

Hanka Gregušová už v detstve citlivo reagovala na hudbu, predovšetkým na vážnu, neskôr na rock'n'roll. Veľmi rada tancovala, no záujem o spev prišiel až neskôr. Jej rodičia rýchlo postrehli, že je muzikálna. Otec Hanke kupoval platne Whitney Houston, Stevieho Wondera a Michaela Jacksona. Pre mladú speváčku boli veľkou inšpiráciou.Hoci sa Hanka narodila na Slovensku, detstvo strávila v ďalekom Mongolsku. Na toto obdobie spomína veľmi rada. „Cítila som sa slobodná, šťastná, rodičia mi dávali veľa voľnosti, za čo som im vďačná. S odstupom času musím uznať, že mali veľmi veľa odvahy, keď prijali ponuku byť súčasťou geologickej expedície a vziať deti do úplne neznámej a pre nás exotickej krajiny,“ hodnotí svoje detstvo v Mongolsku.Málokto by veril, že Hanka je v podstate hudobný samouk. V detstve sa síce učila hrať na klavír, ale ako to býva u detí často zvykom, nebavilo ju to a bola málo trpezlivá. Skôr ju lákal tanec. Prešla mnohými tanečnými štýlmi od baletu cez spoločenské tance až k folklóru. „Tanec ma naozaj očaril. Hoci som ustavične spievala, zvlášť vo svojej izbe spolu s mojimi idolmi spievajúcimi z platní,neverila som si.“ Hanka mala dokonca navštevovať aj hudobno-tanečnú školu, no rodičia nakoniec rozhodli inak. S príchodom na gymnázium Hanka zistila, že štúdium je náročnejšie, ako predpokladala, a tak jej na tanec na profesionálnej úrovni v ľudovom súbore už nezvyšoval čas. „Keď som mala pätnásť rokov, po jednom vystúpení v karaoke šou ma oslovil Alexander Móži s ponukou spievať v rockovej kapele Backstage,“ spomína na prvé úspechy speváčka. Začala chodiť na hodiny k hlasovej pedagogičke pani Mocákovej a učila sa techniku spevu. Dodnes Hanka Gregušová na svojom hudobnom vzdelaní pracuje. V súčasnosti sa ho snaží doplniť hlavne o poznatky z hudobnej teórie a džezovej harmónie. „Tiež sa usilujem stále si udržiavať hlas v dobrej kondícii, pretože niekedy absolvujem veľa koncertov v krátkom čase a nechcem, aby to ovplyvnilo kvalitu vystúpení. Za veľkú pomoc pri tom vďačím hlavne hlasovému pedagógovi Oliverovi Hoppeovi,“ vysvetľuje talentovaná umelkyňa.

Jeden úspech za druhým

Za prvý veľký úspech Hanky Gregušovej možno považovať fakt, že už ako pätnásťročná účinkovala v karaoke šou pred vystúpením legendárnej kapely Boney M v Martine. Ešte aj dnes si živo spomína na pocity z úžasného koncertu. „Spievať na štadióne bol fantastický zážitok. Veľmi presne si pamätám svoje nadšenie, trému a úžas,“ spomína Hanka. Ďalšie úspechy prichádzali postupne. S kapelou Backstage, v ktorej Hanka spievala, sa rozhodli nahrať prezentačné demo. Obrátili sa na známeho hudobníka Peciho Uherčíka, ktorý mal hudobné štúdio. Práve vďaka nahrávaniu tohto dema ju neskôr Peci oslovil a navrhol jej spoluprácu. Bolo to v čase, keď sa kapela Backstage rozpadala, preto Hanka ponuku s nadšením prijala. „ Peciho som si veľmi vážila pre jeho profesionálny muzikantský prístup, kompozíciu kvalitných a melodických rockových skladieb. Neskôr sme spolu nahrali maxisingel. Prispela som textami väčšiny skladieb a na spievanie duetu som si prizvala svojho kamaráta Laskyho z kapely Para,“ spomína na príjemnú spoluprácu sympatická speváčka. Skladba Poďme sa rozpáliť, ktorú s Laskym naspievala, v tej dobe slušne zabodovala aj v hudobných hitparádach. Hanka na toto obdobie spomína veľmi rada, pretože vďaka spolupráci s Pecim sa veľa naučila o nahrávaní v štúdiu, navyše spev už nebol len hobby, začala sa vážne zaoberať myšlienkou venovať sa mu naplno…Ďalšou významnou udalosťou v speváčkinej kariére bolo účinkovanie na udeľovaní prestížnych hudobných cien Aurel v roku 2000. Pre Hanku to znamenalo prvé verejné predstavenie sa širokému muzikantskému publiku i verejnosti. Na toto vystúpenie sa veľmi tešila a rada si spomína i na milé uvedenie moderátorom podujatia Petrom Kočišom.Istý čas žila Hanka Gregušová v zahraničí, vo Washingtone, D. C. Pobyt v Amerike bol pre ňu veľkým životným prelomom, pretože po účasti na náročnom konkurze dostala možnosť spievať v reštaurácii Mimi's a to jej otvorilo bránu k džezu. „Umelecký vedúci večerného programu vycítil v mojom hlase a prejave talent práve na tento žáner. S odstupom času môžem povedať, že práve vďaka tomuto pobytu som našla to správne hudobné smerovanie, v ktorom pokračujem dodnes,“ hovorí mladá žena.Vystúpenie v minulom roku na takom legendárnom festivale, akým sú Bratislavské jazzové dni, znamenalo pre Hanku splnenie jedného veľkého sna. Za pozvanie je organizátorom, hlavne pánovi Daněkovi a pánovi Lipovi, veľmi vďačná. „Práve vďaka nahraniu môjho debutového albumu a špičkovej kapele, ktorá ma na festivale sprevádzala, som sa mohla džezovému publiku predstaviť v tom najlepšom svetle a doslova prežívať svoj sen na pódiu. Vystúpenie na festivale tohto formátu je prestížnou záležitosťou a prišlo v tej najvhodnejšej dobe,“ hodnotí tento úspech Hanka Gregušová.

Album, sny a kapela

Po návrate z Washingtonu sa speváčka zúčastnila súťaže Nové tváre slovenského jazzu, na ktorej sa zoznámila s charizmatickým a legendárnym klaviristom Gabrielom Jonášom. Jonášova ponuka spievať v jeho kapele znamenala pre Hanku veľkú česť a otvorenie dverí do džezovej spoločnosti. Odvtedy stihla vystupovať s mnohými významnými džezovými hudobníkmi. V súčasnosti ju na vystúpeniach sprevádza špičkové džezové zoskupenie, ktoré s ňou pod producentským vedením Radovana Tarišku, jedného z najtalentovanejších džezových saxofonistov na Slovensku, nahralo aj debutový album. Kapelu ďalej tvorí fenomenálny klavirista a skladateľ Ondrej Krajňák, ocenený Slovenskou jazzovou spoločnosťou Cenou Ladislava Martoníka ako Jazzman roka 2007, Tomáš Baroš, najžiarivejší talent v hre na kontrabas v Česku, a Marián Ševčík, ktorý je na Slovensku jedným z najvyhľadávanejších bubeníkov.Minulý rok sa Hanke aj vďaka grantu od Slovenského hudobného fondu podarilo vydať prvý album Reflections of my soul. „Možnosť nahrať debutový album bola pre mňa zavŕšením jednej hudobnej etapy – po šesťročných skúsenostiach na slovenskej a českej džezovej klubovej scéne som cítila prirodzenú potrebu predstaviť sa širšej verejnosti kompiláciou mne blízkych skladieb, ktoré by odrážali moju dušu a boli by pre mňa akýmsi prezentovaním sa širšiemu publiku. S uskutočnením tohto projektu mi výrazne pomohol aj Radovan Tariška, ktorý sa ujal producentskej časti,“ hovorí o zrode albumu talentovaná speváčka.Hanka Gregušová sa teší, že sa jej popri speve podarilo vyštudovať program MBA na City University, ktorý má veľmi vysokú úroveň, keďže štúdium prebieha v anglickom jazyku a je založené na praktických skúsenostiach z pracovného prostredia. „Spevu sa na profesionálnej úrovni venujem len v poslednom období. Počas predchádzajúcich piatich rokov som pôsobila v rôznych medzinárodných spoločnostiach na manažérskych postoch, hlavne v oblasti predaja a reklamy. Verím, že práve v súčasnosti sú pre mňa praktické skúsenosti z MBA prínosom, keďže podnikám v rôznych oblastiach,“ vysvetľuje šikovná umelkyňa, ktorá už toho v živote stihla naozaj dosť.Hanka Gregušová si myslí, že svoju profesionálnu džezovú spevácku kariéru začala veľmi dobre, obklopená vynikajúcimi muzikantmi. Verí, že sa jej podarí nový album postupne predstaviť širšiemu publiku nielen na Slovensku či v Čechách, ale aj v Európe, predovšetkým na koncertných pódiách. Má mnohé hudobné sny a je človekom, ktorý trpezlivo kráča za svojimi predstavami. Tvrdí, že keď človek po niečom veľmi túži, celý vesmír sa spojí, aby sa to uskutočnilo…

Krása a muži

V minulosti Hanka po absolvovaní odborného kurzu pracovala aj ako vizážistka pre televízie a fotografov. Veľmi intenzívne sa pohybovala vo svete módnej fotografie. V súčasnosti jej neostáva dostatok času, aby sa mohla venovať tejto „krásnej a inšpiratívnej činnosti“. „ Kreatívna práca vizážistu je pre mňa veľkým relaxom, a ak mám príležitosť, veľmi rada skrášľujem ženy a pomáham im pomocou mejkapu vyzdvihnúť ich prednosti a, naopak, potlačiť drobné nedostatky,“ vysvetľuje Hanka Gregušová. Talentovaná džezová speváčka sa o svoju krásu pravidelne stará. Snaží sa pôsobiť upravene, pestovane a zdravo. Zdravo sa stravuje a dbá o svoju pleť, vlasy i telo. Priznáva, že občas podľahne nezdravému spôsobu života, našťastie však už pozná triky, ako sa dostať späť do formy. „Myslím si, že krása ide predovšetkým zvnútra. Ak je človek šťastný a vyrovnaný, vyžaruje z neho vnútorná krása,“ tvrdí Hanka, ktorá sa už dlhší čas venuje meditáciám, ktoré ju udržujú v psychickej pohode.Hanke Gregušovej sa páčia muži, z ktorých vyžaruje charizma, ktorí dokážu rozosmiať, očariť galantnosťou, inteligenciou a skúsenosťami. Naopak, odpudzujú ju muži s násilným správaním, prehnaným pitím alkoholu či nevhodnou hrubosťou. A ktorí známi muži Hanku svojím šarmom okúzlili? „Na Slovensku máme veľa charizmatických a atraktívnych mužov. Nenapadá mi práve niekto konkrétny, koho by som spomenula. Vo svete považujem za atraktívnych mužov z charizmatickej generácie hercov Al Pacina a Roberta De Nira,“ hovorí príťažlivá džezová speváčka, o ktorej budeme ešte na Slovensku dozaista veľa počuť.

Leona Lewis - Hviezdny potenciál

Na Slovensku i v Česku sa začiatkom roka rozbehla nová spevácka súťaž, ktorá je napríklad vo Veľkej Británii už dobre známa. Víťazkou tretej série sa práve tam stala dvadsaťdvaročná speváčka, ktorá svojím talentom presiahla rámec súťaže. Jej hlas v kombinácii s milou povahou z nej robí horúcu kandidátku na spevácku divu, akou kedysi bola napríklad Whitney Houston alebo Mariah Carey.

Speváčku si pod svoje ochranné krídla vzal obľúbený a zároveň obávaný porotca z americkej Superstar, anglický producent Simon Cowell. Možno aj kvôli jeho prísnosti mu už mnohí známi niekoľkokrát pripomenuli, aby na Leonu dával pozor. Napríklad počas finálového večera, potom ako spievala spolu so skupinou Take That na jednom pódiu, prišiel Gary Barlow (frontman Take That) za Simonom a povedal mu: „Toto dievča je pravdepodobne päťdesiatkrát lepšie ako ktorýkoľvek súťažiaci, akého si kedy videl, takže máš obrovskú zodpovednosť postarať sa o to, aby nahrala ten správny debutový album.“ Ktovie, čo na to povedalo Simonovo ego, no zrejme si už vtedy dobre uvedomoval vážnosť situácie a jedinečnú možnosť priniesť Británii speváčku, akú už dávno nemala. „Nikdy už nenájdeme ďalšiu Leonu, a aj preto mi stále znejú v ušiach slová Garyho Barlowa, že za ňu nesiem zodpovednosť. Beriem to veľmi vážne. Mohli sme napríklad vydať album už o tri mesiace. Určite by zarobil aspoň milión. Ale úžasný album s originálnymi skladbami nenahráte skôr ako o rok. Takže keď sa všetci pýtali, čo sa stalo s Leonou, odpovedali sme, že pracujeme na albume, ktorý sme sľúbili nahrať.“ Známou a diskutovanou témou počas šou X-factor bol Leonin nedostatok sebavedomia. Ako správny tútor sa jej Simon snažil nielen počas súťaže s týmto neľahkým problémom pomôcť. „Jediné, čo som urobil, je to, že som sa pokúsil povzbudiť najlepších na svete, aby doniesli tie najlepšie pesničky a dali jej ich. To veru nebolo jednoduché. Ale v tej minúte, keď ju stretli a počuli spievať, začali skákať od radosti, že s ňou môžu spolupracovať.“ Zohnať tých najlepších skladateľov a producentov pre výnimočnú speváčku znamená úspech, ktorý môže trvať dlhšie než len jednu sezónu. „Pre hudobné vydavateľstvo je jednou z najdôležitejších umelkýň na svete. Správame sa k nej rovnako, ako by sme sa správali k Whitney Houston, keď začala so svojou kariérou. Rozdiel je v tom, že Leona stojí oboma nohami pevne na zemi. Vôbec sa nezmenila, je slušná, má k ľuďom úctu, no presne vie, čo chce. Dokáže vyjadriť svoj názor a čo je pozitívne, presne pozná rozdiel medzi dobrým a zlým.“

Až na druhý pokus

Mimochodom, Simon Cowell nebol prvý, kto rozpoznal hviezdny potenciál v Leone. „Bol to Rod Stewart, ktorý mi počas druhého kola súťaže povedal, že vidí len jednu jasnú hviezdu a tou je Leona Lewis. Ešte svojím slovníkom večného futbalového fanúšika dodal, že Leona kope úplne inú ligu ako ostatní. Ja som si to všimol až v treťom kole, keď sa začínala dostávať zo svojej ulity.“ Preto pre ňu získal najlepších skladateľov, textárov a producenta. „Celé to je o chémii. Niektorí ľudia sú ňou okamžite uchvátení, iní nie. Uplynulo už dosť času, odkedy niektorá takzvaná diva vydala skvelý album. Možno naposledy Christina Aguilera album Stripped. Ale Leonin album je naozaj neuveriteľný, ba povedal by som, priam fenomenálny. Je to najlepší projekt, akého som sa zúčastnil. Aj Leona nesmierne k platni prispela, veď sme ju vlastne nechali, aby nasledovala svoj inštinkt. Preto si myslím, že je na to hrdá a to jej zároveň dodalo aj to sebavedomie, ktoré tak potrebovala.“

Šťastie treba pokúšať

Nie každý, kto vyhrá spevácku súťaž, si môže diktovať podmienky spolupráce. Ako už spomenul Simon, Leona dostala možnosť svoj prvý album nastaviť podľa svojich inštinktov. „Mohla som povedať áno na jedno a nie na druhé. Ak som počula skvelú pesničku a dokázala som ju precítiť, určite som ju aj chcela zaspievať. Chcem, aby tento album reprezentoval mňa a to, čím som doteraz prešla – nielen účasť v súťaži, ale aj moju minulosť a snahu dostať sa do hudobného priemyslu. Mnohí ľudia odsudzujú takéto súťaže s tým, že ide len o reality šou, ale práve ony dávajú spevákom ako som ja možnosť byť počutý a videný.“ Aj po týchto slovách sa naskytá otázka, či by sa Leone aj bez účasti v súťaži podarilo dostať sa až tak ďaleko. „Naozaj netuším. Vždy som bola šťastná, keď som mohla spievať na pódiu. Nikdy som veľa nezarábala, mala som prácu na pol úväzku, platila za čas v nahrávacom štúdiu a bývala s rodičmi. Bola by som urobila čokoľvek, aby som sa mohla predstaviť širokej verejnosti. Počas druhej série súťaže som si povedala, že by som možno nabudúce išla na konkurz. A tak môj priateľ neváhal a poslal za mňa všetky vyplnené formuláre a šli sme na konkurz spolu. On vôbec nie je spevák, ale urobil to pre mňa a zúčastnil sa, hoci neprešiel ani prvým kolom.“ Jej priateľ sa volá Lou Al-Chamaa a je elektrikárom. Poznajú sa od svojich desiatich rokov a tvoria pár od sedemnástich, teda už takmer šesť rokov. Väčšinou cestuje s ňou, keďže nemá pevnú pracovnú dobu. Leona často hovorí o tom, ako ju Lou podporuje a ako veľa pre ňu znamená. Jediným väčším problémom bolo, keď imigračné úrady jej priateľa takmer nepustili do USA. „Nepáčilo sa im jeho priezvisko, a tak ho dali do karantény. Nemyslím tým, že by ho vyzliekli a dezinfikovali, ale zatvorili ho do miestnosti a počas troch hodín sa ho opýtali snáď milión otázok.“

Dcéra svojich rodičov

Na niekoho, kto pochádza z takých usporiadaných a nekomplikovaných pomerov, je dosť výnimočná. Ide o zriedkavú kombináciu skromnosti a odhodlania. Chcela ísť na umeleckú školu. Všetci jej spolužiaci pochádzali z bohatých rodín, niektorí mali aj vlastných šoférov. Nebolo to čudné? „Bolo to dosť čudné. Pamätám si jednu z dobrých kamarátok, ku ktorej som raz išla domov a poznamenala som, že náš celý dom je veľký ako ich kuchyňa. Bolo tam veľa bohatých detí, ale necítila som sa odstrčená, hlavne som sa sústredila na spev.“ Pre Leoniných rodičov určite nebolo jednoduché financovať sen ich dcéry. „V jednom období učila mama balet a otec si privyrábal ako dídžej. Vždy mali radi hudbu a tvrdo pracovali, aby som mohla študovať. Som naozaj šťastný človek, že mám takých rodičov.“ Má aj dvoch bratov – mladší Kyle je mechanik a starší Bradley pracuje ako redaktor v hudobnej televízii MTV. Jej otec Joe je Afroameričan pôvodom z Guayany a narodil sa ako jedno z dvanástich detí. Leonina mama Maria, dcéra otca Íra a matky Talianky, vyrástla vo Walese. Takže na koho sa dcéra vlastne podobá? „Asi na oboch. Som ako mama, pretože obe sme veľmi citlivé a ľahko sa rozplačeme, ale zároveň ako otec, ktorý je veľmi ambiciózny.“ Jeden z rodičov ju obvykle sprevádzal na návštevách v nahrávacích štúdiách mimo Veľkej Británie.

Jednoducho anjel

Na Leone niečo je. Jediný smútok sa dá postrehnúť v jej pesničkách, inak ju netrápia ani drzí paparazzovia, ani nepravdivé články v bulvárnych plátkoch. Zatiaľ si myslí, že je to smiešne. To, že ju fanúšikovia zbožňujú, ju nijako zvlášť neovplyvňuje. Jej multimiliónová zmluva jej tiež nezmenila hodnotový rebríček. Nekúpila si žiadny dom či byt, stále býva spolu s rodičmi – jedinou radosťou z úspechu je zrejme jej čierne autíčko Mini. „Nechcem mať nič spoločné s násilím. Vyhýbam sa diamantom, pretože nikdy neviete, odkiaľ pochádzajú. Som vegetariánka, takže nenosím oblečenie, topánky či tašky vyrobené z kože alebo iné produkty pochádzajúce zo zvierat. Je pravda, že potom sa ťažko hľadajú topánky, takže buď ich mám z koženky, alebo z PVC. Páčia sa mi napríklad modely od Stelly McCartney, lenže sú príliš drahé. Preto som sa rozhodla podporovať kolekciu nekožených kabeliek, tašiek a topánok, ktoré si môže dovoliť väčšina ľudí. Myslím si, že by malo byť dostupných viac takýchto výrobkov.“ Človek sa automaticky začne pýtať, kde je hranica tejto milej povahy a kedy sa z tejto mladej speváčky vykľuje diablica terorizujúca svoje okolie? Tento scenár zatiaľ zrejme nehrozí, veď aj na otázku, aké bolo jej najťažšie interview, odpovedá s nevinným úsmevom: „Raz som sa zhovárala so ženou, ktorá nebola práve najmilšia. Vyzerala, ako keby sa o mňa vôbec nezaujímala. Stále len čítala otázky typu: Aký najhorší darček ste dostali? A ja som jej odpovedala, že neviem, pretože nejde o dar, ale o úmysel, s ktorým sa dar dáva.“ Je dosť možné, že spomínanú paniu (pravdepodobne z bulváru) z takejto milej odpovede minimálne rozbolela hlava… Ale prežije takáto citlivá povaha atmosféru priemyslu, známeho svojou krutosťou? „To, že moje meno vyslovujú v jednej vete s menom Whitney Houston, je skvelé. Naozaj neviem, čím prešla. Ale ja mám svoju rodinu a priateľov, budem k sebe vždy úprimná a nenechám sa uniesť nejakými chvíľkovými slabosťami.“

Peťo Cmorík - Hudba je zmyslom môjho života

Slovenská hudobná scéna môže vo veľkej miere ďakovať istej speváckej súťaži. Vďaka nej sa na nej totiž objavil jeden obrovský hudobný talent, ktorým Peter Cmorík dozaista je. So Zlatým Slávikom za rok 2007 sme sa porozprávali nielen o hudbe, ale aj o ženách a imidži.

Hudba

Za prvý kontakt s hudbou vďačí Peter Cmorík svojim rodičom. Jeho mama učila na základnej umeleckej škole a stupnicu ho naučila ešte predtým, ako začal umeleckú školu navštevovať. Petrov otec počúval kvalitnú hudbu. Syna naučil zahrať zopár akordov na gitare. „V mojom okolí boli všetci hudobníci, celá rodina, takže bolo od začiatku jasné, že i ja ju budem študovať. Okrem toho ma to dosť bavilo, zvlášť, keď som zistil, že mám talent na skladanie vlastných skladieb a na populárnu hudbu,“ spomína na svoje hudobné začiatky Peťo Cmorík. Istý čas pôsobil známy spevák aj ako pedagóg a práve na toto obdobie svojho života má veľmi pekné spomienky. „Hlavne preto, že som bol stále blízko hudby. Veľmi som sa tešil samozrejme aj z toho, že hrám a popri tom sa zdokonaľujem a že môžem odovzdávať informácie mladým ľuďom. Je to krásne, keď pod vaším vedením vyrastá nový hudobník,“ hovorí Peťo.V minulosti mal Cmorík šancu stať sa spevákom v kapele Metalinda, no táto spolupráca nakoniec nevyšla. Ako sám tvrdí, túto skúsenosť neľutuje a neľutuje v podstate nič, čo v živote spravil, lebo podľa jeho slov to tak malo byť. Peter je hlavne rád, že môže hrať a spievať sám za seba a vyjadrovať sa tak, ako to cíti on. Samozrejme, staré hity Metalindy má dodnes rád.
Mnohí ľudia si Peťa Cmoríka ešte stále spájajú so speváckou súťažou Slovensko hľadá Superstar – stal sa víťazom jej druhej série. On sám tvrdí, že mu táto súťaž vo veľkej miere pomohla. „Samozrejme, že mi pomohla. Môžem vydávať albumy, spievať na koncertoch a venovať sa výlučne tomu, čo ma baví. Tomu sa hovorí šťastie.“Nielen hudobná, ale aj laická verejnosť si mohla všimnúť, že z mnohých účastníkov tejto súťaže prerazili len Peťo Cmorík a Zdenka Predná, o ostatných finalistoch nie je vôbec počuť a ich albumy sú vo veľkej miere prepadáky. Zaujímalo nás, ako hodnotí Peter neúspech svojich kolegov zo súťaže. „Nehodnotím to nijako. Nie je vôbec jednoduché po súťaži pokračovať v tom, čo bolo cez ňu. Vyžaduje to veľkú prípravu, skúsenosti, dobré skladby a texty. Takisto je dôležité mať dobrého producenta, manažéra a hudobníkov. A keď to všetko máte, ani vtedy nie je zaručený úspech. Jednoducho im to nevyšlo. Možno to ešte skúsia a vyjde to,“ hovorí Peter. Už po druhý raz sa talentovaný hudobník stal držiteľom Zlatého Slávika a priznáva, že toto ocenenie pre neho veľa znamená. „Musím povedať, že z druhého Slávika som sa tešil viac ako z toho prvého. Je to pre mňa česť a radosť, že ma poslucháči ocenili ako najlepšieho speváka na Slovensku. Dodáva mi to energiu a ženie ma to ďalej.“
Na Slovensku je veľa muzikantov, ktorých spevák obdivuje. V prvom rade sú to chalani, s ktorými Peťo hráva. „Marcel Buntaj, Martin Gašpar, Juraj Tatár, nesmiem zabudnúť na multiinštrumentalistu Juraja Kupca, potom sú to Juraj Bartoš, Oskar Rózsa, Martin Valihora… Bože, tých je…“ vymenúva Peťo Cmorík. Spevák si rád vypočuje aj zahraničné kapely. Počúva veľmi veľa hudby, pretože musí mať prehľad o tom, čo a ako sa deje v zahraničí. Podľa jeho slov by sme boli veľmi prekvapení aj rozmanitosťou žánrov. Ambíciou mnohých slovenských špičkových hudobníkov je preraziť aj na českom trhu. Rovnakú snahu má i Peťo. „Bol by som rád, keby to vyšlo. Mám rád české publikum, hrá sa preň naozaj dobre, tak dúfam, že tých príležitostí bude viac a že sa mu naše skladby budú páčiť,“ hovorí najlepší spevák roka. Nadmieru je spokojný aj so svojou kapelou, keďže hrá so slovenskou špičkou. Na kapelu sa môže na javisku stopercentne spoľahnúť a koncerty sú oveľa živelnejšie a lepšie ako album. Je to krásna šou.Ako negatívum vníma Peťo Cmorík predovšetkým nedostatok kvalitných textárov na Slovensku. „Toto je asi najväčší problém. Mať dobré texty je polovica úspechu. Tie sa ale ťažko rodia a aj ťažko zháňajú, keďže textárov nie je veľa. Preto sa snažím zdokonaľovať sa v písaní, aby som mohol byť sebestačný. Dávame priestor i mladým začínajúcim textárom. Niekedy je to príjemné oživenie,“ hovorí na margo slovenských textárov Peťo Cmorík.

Ženy

Peťovi Cmoríkovi sa páčia ženy, ktoré niečo vyžarujú. Skôr si všimne brunetku ako blondínku. Na to, aby ho žena zaujala, musí mať príjemné vystupovanie, názor, svoj pohľad na vec, kúsok tajomna… Nemá rád hlúpe a hlučné ženy, keď sa ocitne v ich spoločnosti, uteká rýchlo preč. Jeho priateľka Danka Barteková je športová strelkyňa, preto nás zaujímalo, ako dokážu umelec a športovkyňa svoj vzťah zosúladiť. „Úplne perfektne. Veľmi nám to dokonca pomáha. Obidvaja sme často preč, máme svoje tréningy, ja cvičím na nástrojoch, máme svojich manažérov, ktorí nám do určitej miery organizujú život… Chápeme jeden druhého a vďaka tomu sa vyhýbame nepríjemnostiam,“ hovorí Peter.

Imidž

„Donedávna som si myslel, že pre mňa je dôležité len to, ako človek spieva a hrá. Ale asi to nebude také jednoznačné. Každý človek rád vyzerá dobre,“ hovorí Peťo. Mladému spevákovi občas znepríjemňuje život bulvár. „Bulvár vie byť veľmi zákerný. Chce len senzácie, nepozerá na človeka ako na sociálnu bytosť, je preň len tovar, ktorý sa dá predať. Neváži si nikoho a to ma trochu hnevá. Ale niekedy sa dobre zasmejem.“ Bulvár Petrovi ublížil asi ako každému, kto je na výslní. Tvrdí, že každý priemerne inteligentný človek musí vedieť, že pravda v bulvári je len niekoľko desiatok percent.

Lifestyle

Keď nepracuje, najradšej číta, počúva hudbu alebo chodí do prírody. No najčastejšie hrá na gitare, ale len tak, nepracovne. Spevák si v živote potrpí najviac na úprimnosť. Je rád, keď mu okolie povie veci tak, ako sú. Jednoducho má rád pravdu. Vášňou talentovaného hudobníka sú aj dobré autá. Teraz jazdí na Jeepe, toto auto si zvlášť obľúbil, hlavne v zime sa na ňom skvele jazdí. Čím ďalej, tým viac sa mu páči značka Audi. A aký luxus si spevák rád dopraje? „Neviem, či žijem nejakým luxusným životom, ja som rád, keď mám svoje tvorivé prostredie doma. No keď tak rozmýšľam, potrpím si na kvalitnú audiozostavu. Hudba je predsa zmyslom môjho života.“