Móda

Jean Paul Gaultier, jeden z najfamóznejších módnych tvorcov na svete, sa narodil v apríli roku 1952 na parížskom predmestí Arcueil. Jeho rodičia rátali skôr s tým, že sa ich syn stane učiteľom španielčiny, než módnym návrhárom. Ako jedináčik zostával dlhé hodiny osamote, pohrúžený do svojich predstáv a snov, ktoré začal klásť na papier. Iba stará mama Marie Garrabe, inak posadnutá hypnózou a alternatívnou medicínou, zhovievavo podporovala jeho netradičné hobby. Nemo počúval a pozoroval, keď mu vysvetľovala, ako sa robí mejkap alebo upravujú vlasy do účesov. Nechávala ho do neskorej noci sledovať televíziu, čo jeho fantastické predstavy ešte viac znásobovalo. Jeden večer, mal asi sedem rokov, sa mu pošťastilo vidieť dokument o varietnom parížskom divadle Folies Bergére a absolútne ho to pobláznilo. Tanečnice v neuveriteľných kostýmoch, vyzdobené perím a šperkami, ho natoľko ohúrili, že ich začal kresliť. Raz ho pri tejto zábavke prichytil učiteľ. Kresbu mu za trest pripol na chrbát a nechal ho na znak hanby prejsť všetkými triedami školy. Medzi spolužiakmi však šteklivé kresbičky polonahých žien vyvolali presne opačný efekt. Dovtedy samotár bez kamarátov, keďže futbal ani iné podobné chlapčenské hry ho nijako nenadchýnali, sa odrazu stal uznávanou hviezdou.
Pozornosť mladého Gaultiera sa stále viac obracala ku kresleniu slečien vo fantastických kostýmoch a extravagantných šatách. Už v trinástich rokoch vytvoril niekoľko fiktívnych módnych kolekcií. To už ani rodičia nedokázali prehliadať, oslovili teda istú redaktorku zo susedstva, pracujúcu v módnom časopise, aby povedala svoj názor na synove náčrtky. Nadšene sa vyjadrila, že vôbec nie sú zlé, a odporučila poslať Jeana do odbornej školy.
Po celý čas štúdia mladý návrhár odvážne rozposielal stovky svojich kresieb slávnym módnym domom, avšak bezvýsledne. Zlom nastal, až keď dovŕšil osemnásť. Zavolal mu Pierre Cardin osobne. Nadšený jeho kresbami ho pozval pracovať pre svoj modelový dom. A nebol posledný, pre koho mladý Gaultier pracoval. V roku 1971 prešiel navrhovať pre Jacques Esterel, neskôr do modelového domu Jean Patou, ktorý v tom čase viedol Michel Gomez a príležitostne naďalej kreslil pre Cardina. Na toto obdobie však spomína Gaultier s rozpakmi. „Keď som pracoval pre módne domy, bol i nebol som prekvapený. Videl som mnoho starých obchodníkov s módou pre ženy, ktorí sa držali množstva pravidiel, čo je šik, čo nie je šik, čo by ste mali robiť a čo určite nemali. A ja som si v duchu hovoril, môj Bože, o čom to rozprávajú?“ A Gaultier, ktorý mal odjakživa sklony k rebélii, v reakcii na pre neho nezmyselné módne zásady naozaj rebelovať začal. „Obul som si jazdecké čižmy a oni sa ma opýtali, či tu mám koňa. Robili si proste takéto vtipy, boli jednoducho strašní.“ Jeho odmietavý postoj k tradičnému pohľadu na módu sa v ňom hromadil a začínal pomýšľať na vlastnú autorskú tvorbu. Debutovú módnu prehliadku, inšpirovanú slamenými obrúskami, predstavil Gaultier ako dvadsaťštyriročný v roku 1976. Konala sa v Palais da la Découverte v Paríži pred zrakmi nijak zvlášť nadšeného publika a módna kritika ju v tichosti ignorovala. Nejaký čas trvalo, kým sa na parížskej scéne plnohodnotne etabloval, vo Francúzsku sa mu nepodarilo nájsť ani finančnú záštitu. Až japonská spoločnosť Japanese Kashiyama sa postavila za jeho chrbát a pomohla mu financovať prvú tematickú módnu kolekciu pre sezónu jeseň/zima 1979/80, nesúcu sa v duchu agenta 007 Jamesa Bonda.

Odvtedy po celé roky Gaul­tier rozvíjal svoj originálny, odvážny pohľad na módu, čo od sezóny k sezóne dokazuje vo svojich kolekciách. Jeho modely sú často kontroverzné, odmietajúce vyšliapané chodníčky klasickej módy. Inšpiráciu čerpá skôr z parížskej a londýnskej klubovej a pouličnej scény, jej subkultúr a popkultúr, ktoré rebelským spôsobom dotvára do ešte extrémnejších avantgardných kreácií. Z modelov vyžaruje sexi ženskosť, ale i androgýnnosť, hedonizmus aj religióznosť, skostnatelé meštiacke tradície na jednej strane, nekonvenčný mestský štýl na druhej. Miluje francúzske tradície i všetko to klišé okolo, lebo sa do toho narodil, ale práve preto si rovnako váži aj históriu iných krajín. „Cením si veľa z toho, čo sa udialo v Japonsku, Amerike, Afrike, Maroku, Španielsku i Taliansku, tiež si cením veci veľmi francúzske. Mám nočnú moru z toho, že by sa všetko mohlo stať internacionálne. Všetci by mali byť iní, môžeme milovať jeden druhého, aj keď sme rozdielni. Sú to naše odlišnosti, čo nás robí silnými a zaujímavými pre ostatných.“
Aj keď technicky zdatne, Gaultier mal vždy potešenie v parodovaní módnych inštitúcií a zásad. Vybudoval si kredit najšikovnejšieho prerozprávača mnohých módnych konvencií, čím si vyslúžil titul „enfant terrible“ parížskej módy. Vytváral kolekcie špeciálne určené pre gayov, povýšil tetovanie na módnu záležitosť alebo obliekol mužov do sukne. Apropó, škótsky károvaný kilt je aj jeho obľúbeným odevným kúskom. V osemdesiatych rokoch vo svojej kolekcii korzetových šiat pretvoril spodnú bielizeň na bežné oblečenie a presvedčil nás o tom, že je to v poriadku. Určite si spomeniete na čiernu kónickú podprsenku, v ktorej sa pred pár rokmi eroticky vlnila kráľovná popu Madonna, oblečená pre svoje svetové turné The Blonde Ambition Tour v roku 1990 práve v modeloch Jeana Paula Gaultiera. (Mimochodom, v roku 2001 bola práve táto podprsenka v aukcii vydražená na 14 000 libier...)
„Milujem Madonnu. Bolo to najkrajšie obdobie mojej kariéry,“ povedal raz pre jedny londýnske noviny. Nielen Madonna, ale aj iným spôsobom extravagantná speváčka Bjork sa zverila do Gaultierových rúk, a to pre svoj videoklip k hitu Violently Happy.

Gaultierove modely zaujali aj iných tvorcov, a to filmových, ktorí ho s nadšením angažovali ako kostýmového výtvarníka. Z kultových titulov nemožno nespomenúť film Petra Greenawaya Kuchár, čašník, jeho žena a jej milenec (1989) alebo film Pedra Almódovara Kika (1994). Nepochybne najviac zažiaril výtvormi pre Piaty element Luca Bessona (1997) s magickou Milou Jovovic, kde aj diváci inak v oblasti filmových kostýmov značne nevšímaví, postrehli ich nápaditosť a v titulkoch hľadali meno autora. O tom, že má Gaultier aj dostatočný zmysel pre humor, svedčí aj jeho herecký počin, konkrétne účinkovanie v obľúbenom, ale inak značne gýčovom seriáli Eurotrash. Je tiež zodpovedný za produkciu najdlhšieho bozku v histórii televíznej reklamy medzi supermodelkou Kristen McMenamy a námorníkom.
Ale vráťme sa ešte na chvíľu k jeho módnej tvorbe. Po svojej už spomínanej prvej prezentácii začal pod značkou JPG pravidelne prezentovať sezónne kolekcie Pret-á-Porter pre mužov i ženy a postupne vytvárať sieť vlastných obchodov. V roku 1988 predstavil prvú kolekciu Junior GAULTIER a v roku 1992 prišiel na trh s líniou GAULTIER Jeans. Nezabudnuteľné sú aj jeho parfumy, predávané v sklenenených flakónoch v tvare sexi torza muža alebo ženy v cínovej plechovke. So skrytou nádejou, že konečne bude tvoriť aj kolekcie vysokej módy, sledoval v roku 1996 odchod Gianfranca Ferré z najslávnejšieho módneho domu Dior. Keď nakoniec dostal prednosť John Galliano, Gaultier odpovedal grandiózne. Do roka vo veľkom štýle predviedol svoju prvú kolekciu Haute Couture, nazvanú Gaultier Paris, pre sezónu leto 1997. Dodnes ich organizuje pravidelne dvakrát do roka: v januári a júli. Pre stálych klientov po prehliadke poriada Salon Couture, kde si modely môžu ešte raz v pokoji pozrieť a za asistencie supervízoriek Madame Lardeur a Madame AnneLise aj vyskúšať.
V júli roku 1999 do jeho biznisu investovala spoločnosť Hermés 15 miliónov dolárov. Tento obchod Gaultier označil ako „svadbu snov“. Dnes je značka JPG vo Francúzsku jednou z najlepšie exportovaných, jeho módne prehliadky patria k najvychytenejším. Svojím pohľadom na módu si Jean Paul Gaultier od začiatku tvorby vie rýchlo získať predovšetkým mladú generáciu a aj napriek jeho 52 rokom sa mu mlsné, náročné a často opiercingované jazýčky avantgardy darí uspokojovať dodnes.

Valentino Clemente Ludovico Garavani sa narodil 11. mája 1932 neďaleko Milána v mestečku Voghera. Jeho detstvo sprevádzal nesmierny záujem o módu, výtvarné umenie a architektúru, čo ho spolu s kresliarskym talentom priam predurčilo študovať módny dizajn. Stalo sa tak v roku 1949, kedy po absolvovaní tvrdých kurzov francúzštiny odcestoval do Paríža. Nastúpil hneď na dve školy: výtvarnú – Ecole des Beaux Arts a módnu – Chambre Syndicale de la Couture Parisienne. V tom čase bol len mladučkým tínedžerom, jedným dychom hltal všetko umelecké a krásne, zamiloval sa do francúzskeho divadla, dokonca začal navštevovať hodiny tanca. Ešte ako študenta ho nominovali na prestížnu cenu za módny dizajn, udeľovanú medzinárodným sekretariátom pre vlnu International Wool Secretariat. Vďaka tomu si ho všimli módne domy a získal prácu v ateliéroch Jean Desses a Guy Laroche. V roku 1959 sa Valentino vrátil do Ríma s rozhodnutím otvoriť svoj modelový dom a vybudovať si vlastnú značku. Hneď na začiatku roka 1960 sa mu to podarilo, priamo na ulici Via Condotti. Aj keď v hlbokom šoku, ale nesmierne poctený sa cítil Valentino vo chvíli, keď ho počas nakrúcania v Taliansku v butiku svojou návštevou poctila samotná Elizabeth Taylor. Od toho magického momentu ho začali rad radom vyhľadávať všetky hollywoodske celebrity zvučných mien. Dychtivé herečky radšej odkladali stretnutia so svojimi producentami, než by pri návšteve Ríma vynechali návštevu salónu svojho Golden Boy of Italian Couture (zlatého chlapca talianskej módy). Prvá módna prehliadka na medzinárodnej úrovni tak nedala na seba dlho čakať, Valentino ju usporiadal v roku 1962 vo florentskom Pitti Palace. Svoju famóznu kolekciu bezfarebných modelov, vytvorených v škále odtieňov bielej, béžovej, ecru, kriedovej a pieskovej, Valentino odvážne prezentoval v dobe plnej psychadelických farieb. V nežnej a jemnej farebnosti prekvapila výrazová sila modelov, u odbornej kritiky zožala búrlivú vlnu nadšenia. Kolekcia vytvorená na podobnom princípe o niekoľko rokov neskôr (1967), kde sa po prvýkrát objavila aj návrhárova iniciálka „V“, získala ocenenie Nieman Marcus Award. Valentino sa stal módnym kráľom. Boli to práve jeho krajkové minišaty, v ktorých sa Jacqueline Kennedyová vydávala za Aristotela Onasisa. Jej fotografia v momente ozdobila titulky všetkých módnych magazínov po celom svete.
Valentino sa vo svojej tvorbe od samého počiatku snažil naplniť túžbu vytvárať šaty oslavujúce ženské krivky a zvýrazňujúce ich zmyselnosť a krásu. „Nemyslím si, že by sa niektorý muž na svete chcel stretávať so ženou oblečenou ako chlapec,“ povedal raz v jednom rozhovore. Uvedenie filmu Frederica Feliniho La Dolce Vita (Sladký život) presne v roku otvorenia prvého butiku Valentino len urýchlilo jeho úspech. A to vďaka nezabudnuteľnému a nesmierne ženskému štýlu herečky Anity Ekberg, ktorý sa snažili napodobniť všetky ženy na svete a ktorý sa tak nesmierne podobal módnemu štýlu tvorcu Valentina. Stal sa jedným z najvýznamnejších dizajnérov šesťdesiatych rokov, a to aj napriek tomu, že netvoril v Paríži, ale v Ríme.
V šesťdesiatych rokoch okrem svojich bielych modelov vytvoril aj šaty v štýle Gypsy s vrstvenými kolovými sukňami, bohato zdobené krajkou, živými vzormi a strapcami. 70. roky znamenali skutočnú expanziu značky signovanej veľavravným symbolom „V“. S pomocou partnera Giancarla Giamettiho sa Valentino pustil do expanzie – otvárania množstva značkových butikov dámskej, ale i pánskej módy. V roku 1978, počas galavečera v divadle Theatre des Champs Elysees, kde hosťujúca baletná hviezda Michail Baryšnikov tancoval na Čajkovského, predstavil Valentino svetu svoj prvý parfum.
Omnoho dramatickejší náboj mali kolekcie z obdobia rokov osemdesiatych. Naberané a nadýchané rukávy, mohutné kolové sukne s kaskádami volánov, barokové róby s krajkami v kontrastných farbách s množstvom šperkov, objemné vystužené krajkové goliere v kombinácii so žoržetom a jelenicou. V tom období tiež vytvoril líniu detskej módy a líniu pre mladých pomenovanú po svojom psovi – Oliver.
Koncom osemdesiatych rokov Valentino otvoril v Ríme neďaleko svojho ateliéru kultúrne centrum Academia Valentino. Stredisko, zriadené pre výstavy umeleckých diel a kultúrne aktivity, však svoje benefity používalo výhradne na humanitárne účely. Tieto prostriedky sa posúvali asociácii L.I.F.E, založenej tiež Valentinom a jeho priateľmi Elizabeth Taylor a Giancarlom Giamettim na pomoc pacientom chorým na AIDS.
V roku 1991, na oslavu tridsiatich rokov práce vo svete módy, usporiadal Valentino veľkolepú trojdňovú párty, ktorej náklady sa vraj vyšplhali do výšky 5 miliónov amerických dolárov. Medzi 1600 hosťami, ktorí si užívali extravagantnú večeru vo Villa Medici, boli Nancy Kissinger, Gina Lolobrigida i večná obdivovateľka Elizabeth Taylor. Retrospektívna výstava skíc Tridsať rokov mágie, usporiadaná pri tej príležitosti, obsahovala aj niektoré jeho dovtedy nevidené kresby. Bola to skrátka primerane honosná oslava muža, ktorý vytvoril tie najobdivovanejšie oskarové róby slávnych herečiek, ako aj najdrahšie svadobné šaty na svete pre Elizabeth Taylor, Jackie Onasis, Courtney Cox, Claudiu Schiffer a Jennifer Lopez. Jeho šaty sú totiž neopakovateľné – snové, romantické, svieže, mladistvé a bezchybne vypracované. Valentino miluje šaty vytvárať a ako sám hovorí: „Ja netvorím šaty preto, že je práve sezóna šiat. Tvorím šaty, pretože ponúkajú možnosť veľmi moderného spôsobu obliekania. Môžete si ich obliecť so svetrom, bundou alebo kabátom, alebo si môžete dať sveter pod ne. Myslím, že nie je nič krajšie ako šaty, ponúkajú vám oveľa viac možností než len ďalší nudný vlnený kostým.“ Vysvetľuje, že šaty vždy potrebujú jeden drobný detail a musia byť šikmo strihané. „Páči sa mi žena flirtujúca a zvádzajúca muža. Šikmý strih šiat sa prispôsobuje telu a dáva možnosť byť sexy aj bez odhaľovania alebo prehnane tesného oblečenia.“
Zatiaľ poslednou kolekciou Valentina bola prehliadka Haute Couture Fall 2004. Ako vždy, aj teraz predviedol, ako obliecť ženu majstrovským spôsobom. Kolekciu večerných rób s plisovanými volánikmi a kožušinovými bolérkami v bielej, zlatej a striebornej doplnil koktejlkami v klasickej čiernej a najobľúbenejšej dráždivo červenej. Valentino je dnes už posledný návrhár, ktorý „prežil“ od čias najveľkolepejšej slávy Haute Couture. A stále dokáže byť ten najlepší...

Kam až siahajú korene Vášho vzťahu k móde a módnemu návrhárstvu?

Začalo sa to prejavovať už v období základnej školy a myslím, že to bola prirodzená cesta umocnená umeleckým prostredím, ktoré ma doma obklopovalo a ešte vždy aj obklopuje. Moja mama učí na základnej umeleckej škole a sestra, dvojička, sa tiež venuje určitej oblasti umenia. Vyštudovala Vysokú školu výtvarných umení a teraz pracuje ako dizajnérka v Nemecku pre automobilku Volkswagen.

Študovali ste módu a výtvarné umenie, čo vo Vás to štúdium zanechalo?

Stredná priemyselná škola odevná vo Svidníku bola začiatkom utvrdenia sa v správnosti mojej voľby. Boli to štyri náročné roky plné kreslenia, navrhovania odevov, ich modelovania a šitia. Takýto základ by mi škola iného typu nedala. Poskytla mi prvý „ozajstný“ kontakt s prezentáciou vlastnej tvorby na módnych prehliadkach a módnych súťažiach. (Pozn.: V roku 1994 v súťaži Mladý módny tvorca vyhrala Jana druhé miesto s kolekciou Samorasty.) Bola to skúsenosť, ktorá mi dodala to správne tvorivé sebavedomie. Vysoká škola – univerzita v Prešove, fakulta výtvarnej výchovy a umenia – znamenala hlavne štúdium výtvarného umenia. Získala som tak iný pohľad na tému „odev“. Stal sa viac umeleckým, reflektujúc na všetky druhy výtvarného umenia, navzájom sa ovplyvňujúce.

Čím je Vaša módna tvorba charakteristická, ako najskôr spoznáme Váš rukopis?

Z pohľadu nositeľnosti prijímam módnu tvorbu v dvoch rovinách, v nositeľnej a v menej nositeľnej, voľnej. Ale všeobecne svoju tvorbu nespájam výhradne len s módou, prechádzam medzi jednotlivými druhmi výtvarného umenia, využívam ich výrazové prostriedky, len ich predstavujem práve na ľudskom tele alebo figuríne, ale neobmedzujem sa na tento druh prezentácie, pre odev taký charakteristický. Inštalácia v čistom priestore znamená posun do polohy objektu. Mám rada hru farieb a farebnosť.

Módni návrhári sa radi nechávajú inšpirovať históriou módy a umenia alebo oblečením exotických kultúr. Čo z toho inšpiruje Vás?

Každá etapa z histórie módy a odievania je inšpirujúca, už len z dôvodu chápania módy ako celospoločenského fenoménu, odrážajúc priam osudy jednotlivých období. Je to kolobeh nekonečného množstva interpretácií a inšpirácií podnetných pre nasledujúce generácie, ak sú vhodne vsadené do súčasného kontextu, rešpektujúc scénický historický kostým. Niečo ako vystihnúť dych doby. Je to istý spôsob „recyklácie“ tvarov, strihov...V tomto ponímaní rada „recyklujem“ aj ja.

Je pre Vás aj niečo iné silným zdrojom inšpirácie?

Inšpiruje ma predovšetkým materiál, hlavne ten, ktorý si môžem zhotoviť v čo najväčšej miere sama. Inšpiruje ma tiež samotná práca s materiálom poznačená experimentom niekedy až na hranici „náhodného“ a mnou „mieneného“. Inšpirujú ma technické a technologické možnosti...

Aký máte názor na súčasnú svetovú módnu scénu?

Svetovú módu tvoria osobnosti, pretláčajúce do nej svoju osobitosť, a my ich rešpektujeme ako určovateľov estetických vízií transformovaných do módneho priemyslu.

Čo si myslíte o móde ulice u nás i vo svete?

... najkreatívnejšia, dostupná, prirodzená, nenútená, s vkusom alebo bez vkusu, rýchlo sa šíriaca a adaptujúca... Móda prevažne mladých, ktorí sú si blízki na celom svete. Tým ju vnímam ako multikulturálnu záležitosť, odrážajúcu hlavné prvky danej kultúrnej oblasti a society, avšak s vlastným prispôsobením.

Kto zo svetových dizajnérov je Váš obdivovaný vzor?

Je pre mňa problematické vymenovávať mená. Skôr veci vnímam podľa toho, čo sa mi páči. Je veľa mladých dizajnérov, ktorí nie sú natoľko známi a ich tvorba sa mi páči. Ale čo ma vie osloviť vždy, je spôsob práce a prezentácie japonských dizajnérov, niečo medzi výtvarným objektom a divadelným predstavením, ich akoby obrátené ponímanie „kultu ženského tela“.
(Issey Miyake, Rei Kawakubo...).

Riadite sa pri Vašej tvorbe módnymi trendami?

Módne trendy v určitej, pre mňa prijateľnej miere rešpektujem, ale nie sú mi pri voľnej tvorbe určujúce. Snažím sa však sledovať „trendy“ všeobecnejšie, smer vývinu súčasného dizajnu, vzťahy medzi človekom, prostredím a produktom a miery ich „udržateľnosti“ v procese neustáleho experimentu a inovácie. Práve inovácia je súčasťou módy z hľadiska tvorby nových konceptov pre štruktúry tkanín a typy vlákien. Ide o mieru zámernej „zvrátenosti“ v hľadaní kombinácie prirodzených mate­riálových štruktúr a ich opačných efektov. Nekonvenčné materiály sú vďačnou inšpiráciou pre módnych dizajnérov.

Aké materiály a detaily sú Vám najbližšie?

Posledná kolekcia je inšpirovaná pletenou štruktúrou, vďaka jej jedinečným plastickým, vizuálnym a svetelno-transparentným kvalitám. Pletenú štruktúru chápem ako inovatívne textilné médium, ktoré transformuje pletenie z polohy „ručných prác“ do sféry módy a umenia. Je mi blízka nová podoba pletenej módy, pletiarsky priemysel je relatívne mladý, ale pletenie ako také je zakorenené v našom kultúrnosociálnom „psyché“, evokujúc emocionálne spomienky. Pletená móda je svieža, univerzálna, považovaná niekedy za módu ulice, ale má veľkú „metaforickú“ silu prezentovať sa v kontexte súčasného módneho dizajnu.

Vytvorili ste aj kostýmy pre divadelnú hru prezentovanú v divadle Thália. Ako spomínate na túto tvorivú skúsenosť?

Vytvorila som scénu a kostýmy pre „putovnú“ študentskú divadelnú hru s protidrogovou tematikou. Mala názov Peter, scenár napísal Martin Čičvák a režíroval ju Peter Hudák. Striedali sa v nej reálne obrazy s víziami, čomu som musela prispôsobiť kostýmy.

Čím ste sa inšpirovali pri tvorbe týchto kostýmov?

Snažila som sa nájsť nejaký zjednocujúci prvok, keďže tam vystupovali postavy s rôznymi víziami, predstavujúcimi hrôzu sveta drog. Dôležité tiež bolo, že som mala veľmi malý finančný rozpočet, tak som zároveň hľadala spôsob ako kostýmy zrealizovať čo najefektívnejšie. Nakoniec som nakúpila v jednej fabrike zbytky rôznofarebných úpletov a vytvorila kolekciu deviatich kostýmov. Výber materiálu bol vhodný aj z iného dôvodu, celá hra mala tanečnú choreografiu a úplet pohyb zaujímavým spôsobom podporoval.

S jednou svojou kolekciou ste sa zúčastnili medzinárodného projektu Eko-Art. Môžete nám tento projekt viac priblížiť?

Projekt Eko-Art bol realizovaný cez IUVENTU, národnú agentúru pre mobilitu mládeže, ako program Európskeho spoločenstva Mládež s finančnou podporou EÚ. Uskutočnil sa v Rožňave 17. – 27. mája tohto roku pod vedením Gabriely Gorgeyovej, ktorá je sama jeho autorkou aj realizátorkou. Na projekte sa zúčastnila partnerská skupina z Talianska a bol zameraný na voľnočasové aktivity, tematicky súvisiace s ekológiou a výtvarným umením. Hlavnou myšlienkou bolo naplnenie interkulturálnej dimenzie projektu – zdokonalenie spolupráce a komunikácie prostredníctvom špecifických aktivít súčasného výtvarného umenia – land artu, foto artu a objektového umenia.
Súčasťou záverečnej prezentácie tvorby verejnosti bola okrem výstavy aj módna šou, na ktorú som prijala pozvanie so svojou kolekciou modelov. Som veľmi rada, že slovensko-taliansku atmosféru nabitú tvorivou energiou počas projektu som mohla bytostne precítiť.

Vytvorili ste aj zaujímavý model pre slovenskú speváčku Mishu, ktorý sme mali možnosť vidieť na odovzdávaní hudobných cien Aurel 2003. Ako sa Vám podarilo to, po čom určite túži mnoho slovenských návrhárov, „obliecť“ Mishu?

Mishu poznám už dlhšie, môj priateľ je hudobník z jej kapely a vďaka nemu sme sa zoznámili. Pochádza tak ako ja z východného Slovenska. Keď sa raz náhodou dozvedela, čomu sa venujem, vznikol nápad, aby som jej niečo urobila. Trochu sme to telefonicky konzultovali, ale priniesla som jej to vlastne už hotové. Myslím ale, že sa jej to páčilo a cítila sa v tom dobre.

Čo považujete zatiaľ za svoj najväčší úspech?

Dúfam, že robím práve tie správne „úkony“, aby ma skutočný úspech ešte len prekvapil. Úspechom pre mňa je, že som aj napriek vysokej škole, kde som študovala viac „teórie“ a ktorá ma trochu odklonila z cesty, zotrvala v tom umeleckom a tvorivom. Tak to teraz „dobieham“.

Čo Vás ženie v tvorbe stále dopredu?

Istý nedefinovateľný tvorivý nepokoj. Venujem sa aj tvorbe interiérových doplnkov, venujem sa jednoducho všetkému, čo si vyžaduje tvorivé estetické cítenie. A to ma baví.
Akým smerom sa bude podľa Vás vyvíjať móda v budúcnosti?
Podľa mňa to budú vždy módne reinterpretácie podporované technickými a technologickými zlepšeniami. Ale dúfam a verím v to, že popri „prúde týchto zlepšení“ ľudia nezabudnú na prirodzenosť a „rafinovanú jednoduchosť“ aj v móde.

Aké máte plány do budúcnosti?

Momentálne pripravujem kolekciu na súťaž Módny tvorca roka 2004 do Trenčína. Pokračujem v tvorbe svojich pletených vecí, dúfam, že práve toto bude moment pre ukončenie tejto kolekcie, aby som po súťaži mala „čistú“ hlavu pre novú.

Váš tajný sen?

Možnosť neustálej tvorby... Veľmi rada by som raz realizovala nejaké spoločné projekty so svojou sestrou, myslím, že nielen v tvorivej oblasti mi je najbližšia a najlepšie mi rozumie.