Pred pár mesiacmi mi zatelefonovala sestra so zvláštnym tónom v hlase. Tušila som, že niečo potrebuje, ale išlo to z nej pomaly. „Mohla by som si požičať tvoj hokej?“ vyhŕkla otázku, ktorá ma rozosmiala. Môj stolný hokej, ktorý som dostala od bývalého priateľa a ktorý sme pravidelne hrávali?! Modrí a bieli panáčikovia boli hráči NHL. Sú to už roky, čo nik neoprášil tú malú „ľadovú“ plochu. „Keď minule môj frajer videl hokej v tvojej izbe, strašne sa mu rozžiarili oči a rád by si ho so švagrom zahral,“ vysvetľovala mi ďalej. Dobre viem, čo pre „chlapcov“ táto hra znamená. Je to viac než len posúvanie maličkého puku do súperovej bránky. Naši muži sa apoň na chvíľu stávajú hviezdami, komentujú hru, vykrikujú známe mená hokejistov a z každého gólu sa tešia ako malé deti. Tu sa stávajú súčasťou vysnívaného sveta každého chlapa, ktorý si zamiloval hokej. Hokejové štatistiky majú v malíčku, presne vedia, kto z „našich“ v zámorí v noci bodoval, kto postúpil do play-off a kto bude baliť kufre. Nechajme ich snívať, lebo naozajstný kvalitný hokej je ďaleko. Sledovať NHL naživo je pre bežného Slováka nenaplnenou túžbou. Ak sa však raz stane skutočnosťou, ide o zážitok na celý život.
Ide sa na hokej!
Som v Kanade a musím ísť na hokej. Táto myšlienka ma valcovala, odkedy som sa presťahovala do Ottawy. Pár mailov, zaslanie novinárskych preukazov, vypísanie formulárov a komunikácia s mediálnym oddelením NHL ma akreditovali na niekoľko vypredaných zápasov. Ani vo sne by mi nenapadlo, že pôjde o skutočné šialenstvo.Máme hodinu a pol do začiatku zápasu Montreal Canadiens – Ottawa Senators. Za dvadsať minút sa bez problémov musíme autom dostať z centra mesta do hokejovej arény. Omyl! Diaľnica je desivo preplnená fanúšikmi v hokejových dresoch. Z áut vejú vlajky, prevažne so znakom Canadiens. Mohla som si myslieť, že fanúšikovia Montrealu zahatajú niekoľko cestných prúdov na vyše hodinu. Pred štadiónom sa vynárajú ďalšie otázky. Odkiaľ sa berú tí ľudia? Veď už pomaly nie je miesto na parkovanie! Mladí, starí, ženy i deti sa vybrali pozrieť si tento „cirkus“. Zohnať lístky bolo pred zápasom beznádejné. Iba „čierni obchodníci“ núkajú vstupenky za „skvelé“ ceny: „Aké miesto na sedenie chcete? Mám lacné lístky, po sto dolárov na osobu.“
Niečo na tom hokeji bude
Ledva dýcham, lebo som práve vstúpila do hokejového kráľovstva. Novinárska akreditácia mi umožňuje vstup na všetky miesta dejiska tohto dôležitého súboja. Sens Army, teda armáda fanúšikov klubu Ottawy Senators, a taktiež francúzski Kanaďania, Habs, sú pripravení. Domáci komentátor vyzýva fanúšikov, aby ukázali, čo je v nich, a každý vrieska to svoje. Veľká šou začína! Zimomriavky mi behajú po tele, lebo svetlá, hudba i pokriky urobili svoje. Aby bolo „divadlo“ dokonalé, rímski vojaci vykorčuľovali na ľad, za nimi rozhodcovia a hokejisti oboch tímov. Hučí to tu naozaj ako na štadióne. Zrazu všetko stíchne, rozprestrie sa červený koberec a obecenstvo vstáva. Naživo odznie kanadská hymna. Po menej zaujímavom začiatku konečne na rad prichádza hokej a bitka hneď v prvých minútach zápasu. Paráda, to sa mi páči! Nikdy som nevedela, či sa hokejisti bijú preto, že im praskajú nervy, alebo kvôli divákom. Je to vlastne jedno. Rukavice na ľad padajú aj o chvíľu a na trestnú lavičku si pôjdu posedieť hokejisti oboch tímov. V prestávkach na reklamu sa čistí ľad, mladí korčuliari šikovne zahatajú možné diery a je to aj čas na prezentáciu fanúšikov, ktorí sa objavujú na obrovských veľkoplošných obrazovkách. „Každý nech robí poriadny hluk!“ ozýva sa z reproduktorov. Diváci šalejú, tancujú, predvádzajú sa pred kamerami. A opäť dokola. Rozhodca vhadzuje puk, všetko stíchne a ani neviem ako, počujem: Gól! Je mi vlastne jedno, kto skóruje. Ako typická Slovenka držím palce tomu tímu, v ktorom sú naši. Andrej Meszároš so štrnástkou na drese bráni Ottawu a brankár Jaroslav Halák, ktorý dnes sedí na striedačke, patrí do radov Montrealu. Skôr ma zaujíma, ako môže dievča vedľa mňa vydržať v tenkej košieľke s krátkymi rukávmi. Teplota na kanadskom štadióne sa síce nedá porovnať s našimi hokejovými arénami, kde sa vymrznete aj v hrubej vetrovke, ale mne je zima aj pri tejto izbovej teplote. Asi bude Kanaďanka. Novinári okolo mňa usilovne pracujú, zapisujú si všetky údaje. Moje myšlienky opäť preruší skvelá bitka pred bránou. To je vzrušujúce! Na to sa chodí na hokej! Pár sekúnd pred koncom tretiny sa diváci húfne poberajú posilniť do bufetov a fast foodov. Na dlhokánskej chodbe mi neujde otázka malého dievčatka: „Mami, ako môžu mať hokejisti po takejto bitke ešte deti?“ Čakala som hocičo, ale odpoveď prekvapila aj mňa. „Oni majú flexibilné svaly.“ Hovorí sa tomu flexibilné svaly?! Aspoň mám náladu ešte lepšiu.Po zápase niet času na zbytočné reči. Novinári čakajú pred šatňami hráčov. Rozdelili sa na dva tábory, pretože domáci i hostia majú svoje „súkromie“. Rýchla tlačová konferencia, čas na otázky pre hráčov je striktne vymedzený až potom, čo sa hráči vyzlečú z výstroja. Ak novinári chcú mať vyjadrenia oboch tímov, musia sa poponáhľať. Hostia ihneď po zápase odchádzajú, kým domácich hráčov čaká po náročnom zápase ešte posilňovňa. Celkom tomu nerozumiem, ale títo hokejisti majú najlepších trénerov sveta a zrejme vedia, čo robia. Oproti kráča Andrej Meszároš. „Dnes som si dal len bicykel,“ hovorí unavený obranca. Pred šatňou Canadiens čaká na svojho slovenského kamaráta Juraja Haláka. „Dohodli sme sa, že sa po zápase ešte uvidíme.“S Andrejom Meszárošom som sa prvýkrát stretla vo februári v jeho kanadskom dome. Privítal ma vysoký a sympatický chlap. „Slovákov v Ottawe vlastne nepoznám, takže po dlhšej dobe sa s niekým môžem porozprávať po slovensky,“ prezrádza dvadsaťdvaročný, veľmi skromne pôsobiaci športovec, ktorý v novej sezóne NHL nevynechal ani jeden zápas. „Toto je prvý dom, ktorý som si v živote kúpil,“ chváli sa obranca Senators, keď ma sprevádza po vkusne zariadenom poschodovom obydlí. „Má výhodu, že je blízko štadióna.“ V Ottawe si hokejová hviezda z Považskej Bystrice už tak zvykla, že toto mesto považuje za svoj druhý domov. „Cítim sa tu veľmi príjemne. Mám tu už veľa kamarátov aj mimo hokeja. Ak by som si mohol vybrať a mohol zostať na tomto mieste, určite by som neváhal.“Andrej prišiel do Ottawy pred tromi rokmi, keď opustil juniorskú ligu vo Vancouveri. Tvrdí, že tieto dve ligy sa nedajú porovnať. „Hra v NHL je rýchlejšia, tvrdšia a sú tu najlepší hráči sveta. Som rád, že sa mi podarilo získať miesto v NHL, lebo veľa hráčov nemalo to šťastie a možno sa sem ani nikdy nedostanú.“ Andrej hovorí, že v jeho prípade nešlo len o šťastnú náhodu: „Záležalo len na mne, ako budem na sebe pracovať a robiť veci aj navyše. Veľmi ma podporovali aj rodičia. Keby nebolo ich, tak by som tu určite nebol. Nebol som taký veľký talent, ako niektorí moji spoluhráči, s ktorými som hrával. Avšak tvrdá práca sa vyplatila.“Prvý rok v NHL sa v tíme Ottawa Senators stretol so slovenským kolegom Zdenom Chárom, ktorý bol pre mladíka veľkou oporou. „Keď má niekto spoluhráča z rodnej krajiny, a sú nimi aj českí hráči, tak je niekedy veľmi príjemné hovoriť aj po slovensky.“ Momentálne nik zo Slovákov v Ottawe nehrá, ale náš obranca si zvykol a v tíme si našiel aj najlepšieho kamaráta. „Je to Nemec Christoph Schubert. Možno sme si padli do oka, pretože je Európan a je s ním sranda. Sedíme vedľa seba v šatni, a keď hráme vonku, tak sme spolu aj na izbe.“
Byť tak ženou hokejistu
Kým stále čakám po zápase na chodbe hokejovej arény, dych mi vyrážajú krásni muži, ktorých som pred chvíľou sledovala z tribúny. Trochu som zahanbená, lebo sa mi podarilo dostať do šatne, kde sa „fešáci“ práve prezliekali. Bol to zážitok! Ako je možné, že títo muži vyzerajú tak skvelo aj po hodine namáhavého korčuľovania? Hriešne myšlienky musím zahnať, veď som v práci. Ale byť hokejistom v NHL, bojovať vo finále o Stanley Cup a v sezóne nevynechať ani jeden zápas, ako je to v prípade urasteného Andreja Meszároša, sa nemôže zaobísť bez prenasledovania fanúšikmi. Hlavne nie v takej hokejovej krajine, akou je Kanada. „Samozrejme, že sa fanúšičky objavú. Tu v Ottawe ma spoznáva veľmi veľa ľudí. Je to super, keď sa pristavia a opýtajú sa, ako sa mám. Keď prehráme zápas, tak povedia, že to nevadí, veď nabudúce vyhráme. Je naozaj skvelý pocit mať fanúšikov. Pozdraviť ich, potriasť rukou a dať im autogram mi nerobí problém.“ Čakateľky na rande s Andrejom majú smolu. Obranca Senators má momentálne priateľku, ktorá spĺňa kritériá žien, ktoré ho priťahujú: „Pačia sa mi pekné ženy, to je jasné, ale na kráse až tak nezáleží. Mám rád ženy, ktoré sú vtipné, vedia, čo chcú, sú sebavedomé a nezáleží im na tom, či som, alebo nie som slávny. Musí ich zaujímať aj to, aký som naozaj aj po inej stránke než hokejovej. Ženy, ktoré sú závislé na priateľovi alebo mužovi, u mňa nemajú šancu.“ Zlatokopky šípiace skvelú budúcnosť u nášho mladého brankára z Canadiens šancu tiež nemajú. Dvadsaťtriročný Juraj Halák v Montreale nie je sám. „Je tu so mnou moja priateľka, takže mi so všetkým pomáha a snaží sa mi vytvárať pohodu,“ priznáva Juraj, už prezlečený v obleku. Dnes večer si nezahral, ale verí v lepšiu hokejovú budúcnosť na prestížnom ľade v zámorí: „Som hrdý na to, že som dostal šancu v NHL, ale je to tvrdá robota. Viem, že na sebe musím ešte veľa makať, aby som viac chytal a stal sa brankárskou jednotkou.“ Na severoamerickom kontinente je už štvrtý rok, ale v drese profesionálneho tímu NHL sa mu prvýkrát podarilo chytať len pred rokom. Zvykol si už, že väčšinu roka je mimo domova. „Slovensko mi, samozrejme, chýba, hlavne kamaráti a dobré slovenské jedlo.“ Preto isto padne vhod stretnúť sa s niekým z „domu“, aj keď ide o súpera. „S Andrejom sme sa na rozcvičke dohodli, že sa uvidíme aj po zápase. Pokecáme len tu na chodbe.“ Na pivo čas nezostáva, hostia odchádzajú po zápase domov.Kým sa lúčim s našimi hviezdami, život v hokejovom „mravenisku“ stále neustáva. Na vozíky sa nakladá obrovská batožina s menami hráčov, ľudia zodpovední za komunikáciu s médiami sledujú novinárov, tréneri a hráči stále poskytujú rozhovory, pracovníci arény zas dávajú pozor, aby sa do priestorov šatní nedostal nik nepovolaný. Toto je naozaj cirkus! „Akrobati“ sú unavení, ale tak strašne sexi, ako len hokejisti môžu byť. Je po jedenástej hodine v noci. Najvyšší čas ísť snívať domov. Trochu ma premohla nostalgia. Možno čoskoro opäť budem meniť hokejové štatistiky aj ja – nad svojím stolným hokejom.
