Hovorí sa, že bohovia milujú básnikov, preto ich skoro povolávajú k sebe. Básnik Rudolf Fábry nazval Galandu básnikom: „Bol to tvorivý maliar, ktorý si bol vedomý podstatnej zložky svojich obrazov, a to bola práve poézia.“
Je nesporné, že Galandova tvorba bola predčasne prerušená na vrchole umeleckých síl. Jeho výtvarná pozostalosť sa považuje za nedokončené torzo. Mnoho jeho kresieb bolo predurčených stať sa obrazmi. Mnohé Galandove kresby majú kreslený rám – dá sa predpokladať, že ich konečnou verziou mal byť obraz. Jeho kresby majú schopnosť vyvolávať vo vedomí nielen vnem a zážitok, ale stávajú sa spúšťacím mechanizmom tvorivého vnímania. Taký bol Mikuláš Galanda – maliar, grafik, scénický výtvarník, ilustrátor a výtvarný pedagóg.
Začiatky
Mikuláš Galanda (1895 – 1938) sa narodil v Malej Vieske pri Turčianskych Tepliciach v rodine štátneho notára. Napriek krátkej životnej púti sa stal jedným z najvýznamnejších a najznámejších slovenských výtvarných umelcov 20. storočia. Jeho životná a profesionálna cesta umelca začala na maďarskom gymnáziu v Lučenci. V šestnástich rokoch vážne ochorel a v dôsledku toho mu amputovali časť nohy. Po maturite začal študovať na Výtvarnej akadémii v Budapešti. Zotrval tam dva roky. Nasledujúcich šesť rokov žil v Turčianskych Tepliciach. Maľoval kulisy pre divadlá, ilustroval časopis Hárman, ktorý spolu s bratom Richardom vydávali ako mesačník. V tomto čase na podnet Matice slovenskej ilustroval i zošitové vydanie Dobšinského Prostonárodných slovenských povestí, a to sedem z dvanástich častí vydania. V roku 1922 odišiel študovať do Prahy. Neodradilo ho ani odmietnutie profesora Maxa Švabinského, keď sa uchádzal o štúdium na Akadémii výtvarných umení. Prijali ho však na Umeleckopriemyselnú školu, kde sa zoznámil s Ľudovítom Fullom. S ním ako najlepším priateľom prežil v Prahe najkrajšie chvíle. Pre oboch to boli zlaté časy. Praha dvadsiatych rokov bola mladým umelcom ohňostrojom poznania a aj pravého bohémskeho života. V roku 1930 – 32 spolu vydávali Súkromné listy Fullu a Galandu ako manifest moderného slovenského výtvarného umenia. Galandovi sa však podarilo prestúpiť na Akadémiu výtvarných umení, kde aj ukončil štúdium. Na škole získal technické základy grafických techník a postupov. Svoje prvé grafiky uverejnil v časopise Mladé Slovensko v roku 1923. Bol autorom grafickej úpravy časopisu DAV, ktorý vydávala mladá slovenská inteligencia. Uviedol tu svoje prvé grafické listy z cyklu Láska v meste, ktoré sa považujú za významný medzník modernej slovenskej grafiky vôbec. V roku 1926 sa Galanda výrazne posunul do oblasti maľby a kresby. Po ukončení štúdia v Prahe v roku 1927 sa vrátil do Turčianskych Teplíc a o dva roky sa presťahoval do Bratislavy ako umelecky a ľudsky vyzretá osobnosť slovenského výtvarného umenia. Stal sa pedagógom na Škole umeleckých remesiel, obnovil priateľstvo s Fullom, ktorý ho do Bratislavy vlastne pritiahol a ubytoval vo svojom ateliéri. V roku 1932 sa oženil so svojou láskou z Prahy, s Máriou Boudovou, ktorá vytvorila umelcovi zázemie. Galanda obdivoval české výtvarné umenie, snaženia skupiny umelcov Osma, Tvrdošijných a Devětsilu. Obdivne sa vyjadroval k tvorbe Pabla Picassa a k francúzskej maľbe. Hovorí: „Táto citová nádhera, ktorá sa zrkadlí vo francúzskom umení, stávala sa mi blízkou.“ Paríž navštívil na jeseň v roku 1930.
Tvorba
V Galandovej tvorbe sa obdobie rokov 1932 – 33 považuje za obdobie ružových aktov a madon. Najčastejšie stvárňuje ženský akt, zátišia, láka ho more, ale aj zbojnícka tematika, dedinské ženy, materstvo, sedliaci. Často geometrizuje a štylizuje tvary. Obsahom jeho tvorby sú aj sociálne a mestské motívy. Galandova ilustrátorská tvorba má rozsiahly charakter. Ilustroval Máchov Máj technikou leptu, Čriepky Maše Haľamovej, román Fraňa Kráľa Cesta zarúbaná či Francoisa Villona a mnoho ďalších literárnych titulov. Najrozsiahlejšia a najznámejšia je jeho maliarska tvorba. Známe sú všetky obrazy Mikuláša Galandu, ale najznámejší je obraz Pieseň (Pastorale) z roku 1929 vytvorený technikou kresba perom a tušom. Rovnako jeho Akt, lept z roku 1927, rezonuje na každej jeho výstave. Najznámejšie Galandove maľby sú madony s dieťaťom či akty Ráno, Po kúpeli, ale predovšetkým Ružová madona z roku 1933 a Matka s dieťaťom pri makovici. Melancholický smútok, neha, plačúce ženy, náreky, utrpenie a predtuchy sú sugestívne obrazy jeho tvorby.
Výstavy
Mikuláš Galanda mal prvú samostatnú výstavu v roku 1929 v Martine. V roku 1936 boli jeho obrazy súčasťou súboru diel Umeleckej besedy v Bratislave vystavovaného na Bienále svetového umenia v Benátkach.Knižnú grafiku a ilustráciu vystavoval na Svetovej výstave v Paríži v roku 1937, kde bol ocenený striebornou medailou. Vystavoval i v Moskve, Prahe, Prostějove, v roku 1930 mal spoločnú výstavu s Ľudovítom Fullom v Košiciach. Po druhej svetovej vojne bolo jeho dielo prezentované takmer na všetkých výstavách slovenského umenia doma a v zahraničí. Boli vystavené aj Súkromné listy v slovenských mestách. Galandovo dielo sa stalo súčasťou stálych expozícií nielen v galériách na Slovensku, ale aj v Čechách či v Nemecku. Slovenská národná galéria usporiadala desiatky súborných výstav Galandovej tvorby doma aj v zahraničí. V roku 1985 sa na podnet umelcovej manželky začala rozbiehať rekonštrukcia rodného domu Mikuláša Galandu v Turčianskych Tepliciach, aby sa verejnosti sprístupnila umelcova pozostalosť, ktorú Mária Galandová darovala Turčianskej galérii v Martine. Vznikla tak nová galéria – Galéria Mikuláša Galandu v Turčianskych Tepliciach. Majster Mikuláš Galanda zomrel náhle v Bratislave. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.