John Osborne - Obzri sa v hneve (recenzia)

Autor: John Osborne; názov: Obzri sa v hneve (Look back in Anger); preklad: Karol Dlouhý; dramaturgia: Miriam Kičinová; réžia: Juraj Bielik; produkcia: Matúš Benža, Jana Kováčová a Monika Pulišová; scéna a kostýmy: Katarína Žgančíková; osoby a obsadenie: Jimmy Porter – Michal Jánoš, Alison Porterová – Rebeka Poláková, Cliff Lewis – Tomáš Vravník, Helena Charlesová – Andrea Vozárová, altern. Kristína Tóthová; pedagogické vedenie: prof. Vladimír Strnisko, doc. Ingrid Timková, prof. Peter Čanecký, doc. Svetlana Waradzinová.

Trochu histórie
Premiéra divadelnej hry Obzri sa v hneve 8. mája 1956 v Londýne vyniesla dovtedy neznámeho Johna Osborna priamo do divadelného neba, odkiaľ ho už nikto nevyhnal. „Podryl mŕtve konvencie a vniesol do divadla živý jazyk; uviedol antihrdinu a rozšíril hranice toho, čo sa dovtedy v tematickej oblasti pokladalo za prípustné: pripravil pôdu pre iných spisovateľov.“ (Gabriel Gersh: The Theater of John Osborne, 1967)
Prišiel proste v tom najsprávnejšom momente, keď všeobecná nespokojnosť s anglickým divadlom vrcholila.
Drzosť, arogancia, cynizmus, nihilizmus, všetko, čo provokovalo a spôsobovalo priamu či nepriamu bolesť akejkoľvek formy a intenzity, ničivá negatívna energia a deštrukcia prerastajúca do anarchizmu, ako i vulgarizmus najhrubšieho zrna či nekompromisné deštruovanie akýchkoľvek konvencií – to bol svet Johna Osborna. Západný svet a jeho kultúra nedávali v tej dobe mladým ľuďom nič, čo by aspoň navonok páchlo serióznosťou, čestnosťou, no najmä – úprimnosťou. Východný svet a jeho kultúra po zverejnených obludnostiach Stalinovho režimu mladým sveta zobrali aj tú poslednú štipku nádeje, že z východu by predsa len mohlo prísť niečo pozitívne a pre nich nádejné. Mladí ľudia, obzvlášť mladí tvoriví a tvoriaci ľudia sa dostali do ideologického a hodnotového chaosu.
Francúzska nová vlna, ktorá stála akoby pri kolíske všetkých po nej nasledujúcich „nových vĺn v umení“ (za takúto „novú vlnu“ sa považujú aj anglickí autori divadelných hier, takzvaní mladí rozhnevaní muži, ktorých naštartoval práve John Osborne hrou Obzri sa v hneve), bola prirodzenou reakciou na stagnáciu a komercializáciu vo filmovom umení. Mnohí významní režiséri, ktorí sa odmietli podriadiť požiadavkám komerčnej produkcie, zostávali bez práce a mladí talentovaní tvorcovia nedostávali žiadnu príležitosť. Neúrodné a temné roky tak nahromadili prirodzene talentovaných ľudí, ktorých množstvo už nebolo možné neakceptovať. Jeden, dvaja aj traja sa dajú umlčať, no ak naraz príde päťdesiat mladých a nahnevaných režisérov do reálneho a tvorivého procesu, niet sily, ktorá by ich zastavila. F. Truffaut, C. Chabrol, J. L. Godard, A. Resnais, L. Malle a tí ďalší sa už umlčať ani zastaviť nedali. Boli hovorcami svojich rovesníkov a tvorili generačný štít, ktorý si každá nová generácia musí vytvoriť. Existuje vždy, len si ho mnohí nechcú uvedomiť z dôvodu prirodzenej ľudskej závisti, žiarlivosti alebo nenávisti, že oni k nemu nepatria, pretože sa vybrali cestou komerčného úspechu a dobre plateného konformizmu. Dúfajú, že ak budú dostatočne zabezpečení, vrátia sa späť, na svoju „pravú“ cestu, ktorá však už je dávno pre nich stratená…
Je pravdou, že nebyť Johna Osborna a jeho Obzri sa v hneve, bola by sa určite objavila iná divadelná hra iného mladého nespokojného autora, no… John Osborne bol prvý. Po ňom prišli Harold Pinter, Peter Shaffer, David Turner, Brendan Behan. Napriek tomu, že boli nesmierne odlišní vo forme, boli jednotní v obsahu – myšlienke. Doba ich spojila v problematike odcudzenia človeka človeku, spoločnosti i sebe samému. Niekto sčítaný a vzdelaný by mohol konštatovať, že ich prapôvodcom bol F. Kafka, s čím možno súhlasiť, no zároveň nemožno opomenúť skutočnosť, že každá doba má svojho H. Ch. Andersena, Ezopa, Aristotela, Shakespearea i Franza Kafku.

John Osborne – Obzri sa v hneve a súčasnosť
Možno hovoriť o určitej podobnosti stavu päťdesiatych rokoch minulého storočia v Európe (najmä vo Francúzsku a v Anglicku) a súčasného stavu umenia na Slovensku? Uvedenie divadelnej hry Johna Osborna Obzri sa v hneve je vecou náhody alebo prirodzenej, ako i podvedomej reakcie mladých tvorcov na dianie v umení, v spoločnosti, v medziľudských vzťahoch? Mladý umelec mnohokrát nevie definovať vlastné pocity konkrétne a reálne, nevie, čo je ich príčinou alebo pôvodom, no z citového hľadiska ich vníma nesmierne intenzívne a presne. Jeho konformizmus je ešte iba v zárodku, na rozdiel od jeho prirodzenej a úprimnej túžby konať nie iba v prospech seba, ale aj v prospech iných… Táto túžba je úprimná, silná, nekonformná a najmä nekompromisná, čím spôsobuje aj mnoho bolesti i nechcenej deštrukcie.
Tam kdesi je základ divadelnej hry Johna Osborna Obzri sa v hneve, čo pravdepodobne prinútilo študentov VŠMU siahnuť po nej a urobiť všetko, čo bolo v ich moci, v ich schopnosti, aby divadelná hra bola určitým apelom na všetkých, ktorí doteraz videli, prípadne v budúcnosti uvidia toto divadelné predstavenie.
Oni sami o hre tvrdia, že „Obzri sa v hneve je príbehom štvorice mladých ľudí: Jimmyho, Cliffa, Alison a Heleny, žijúcich v malom byte, s nedostatkom finančných prostriedkov, ktorých jediným spôsobom vzbury proti svetu je hovoriť o nej, nie však konať. Jimmy je jeden z mála ľudí, ktorí si svoju bezmocnosť i neschopnosť uvedomujú, ale napriek tomu s ňou nič nedokáže urobiť. Iba slovne či fyzicky atakovať druhých a vybíjať si na nich svoju zlosť.
V tomto uzavretom priestore sú všetci k sebe navzájom krutí, odhaľujú sa a ‚zvliekajú z kože‘, aby sa vzápätí mohli zraniť na tom najcitlivejšom mieste. Inscenácia Obzri sa v hneve je o vzťahoch ohlodaných na kosť, o chýbajúcej ľudskosti, nepochopení, o potrebe blízkeho človeka, ale neschopnosti túto blízkosť vydržať.“ (Zdroj: VŠMU)
Žiaľ, … (1*)

(Recenzia)

Dramaturgička – Miriam Kičinová, režisér – Juraj Bielik
Dramaturgička s režisérom urobili niekoľko zmien, z ktorých niektoré možno považovať za pozitívum a iné zasa za zmeny – zásahy minimálne diskutabilné.
K pozitívam možno priradiť aj ideu popálenín, ktorá sa na scéne prejavila v dekoráciách stien. Hlavný predstaviteľ Jimmy Porter (Michal Jánoš) ju konkrétne využil iba dva- až trikrát (jemne si odtrhol kúsok „spálenej a zošúverenej - zvlečenej kože“), no viac túto tému nevyužil – nikto. Na rozdiel od bulletinu a plagátu, kde žehlička a popáleniny sú priam dominantnou témou. Nie iba priamo v texte (TELO, POKOŽKA, KOŽA, PRVÁ POMOC PRI POPÁLENINÁCH), ale aj prostredníctvom fotografií hlavných aktérov predstavenia, ktorí vyzerajú akoby im v dome vybuchol plynový bojler a všetci sa v tej chvíli tlačili okolo neho.
Uvedené pozitívum, ktoré v sebe prinieslo aj jemnú výčitku, však nemôže vyvážiť… (1*)

Využité a nevyužité herecké možnosti
… (1*) Za veľkú šancu možno považovať najmä postavu Jimmyho Portera (stvárnil ju Michal Jánoš), ktorá mala byť jednoznačne hnacím motorom celého predstavenia. Michal napriek svojím fyzickým danostiam i deklaratívnemu zvládnutiu množstva textu nemal šancu ísť ďalej… (1*) Škoda, že sa mentálne nenaladil a následne i nespojil s Rebekou Polákovou (predstaviteľkou Alison Porterovej), teda svojou manželkou, ktorá bola schopná vdýchnuť svojej postave určitý rozmer ľudskosti a dokonca i viac polôh jej rozháranej duše. Michal sa ňou neinšpiroval, okrem záverečnej scény, na škodu svoju i nás všetkých.
Rebeka Poláková prakticky ako jediná využila zverenú postavu na preukázanie svojho evidentného hereckého talentu, aj keď… (1*)
Ona mala právo byť inteligentná, aj vzdelaná a najmä, vzhľadom na skutočnosť, že bola manželkou Jimmyho, mala právo (dokonca povinnosť) byť aj šarmantná, prirodzene elegantná a príťažlivá. Jimmy chcel vo svojej zjavnej paranoji ovládať a riadiť osobnosť, nie handru. On nebol hyena, nelovil a neživil sa zdochlinami, on bol sadomasochistický dravec. Tvrdý, zásadový, neoblomný, diabolsky nemilosrdný, no zároveň aj inteligentný a vtipný, so zjavne nekompromisnou statočnosťou.
Tomáš Vravník (Cliff Lewis)… (1*) Aj Tomáša možno považovať za nádejného mladého herca, ktorý sa však bude musieť viac spoľahnúť na seba a svoj názor, svoje videnie postavy, napriek tomu, že každý režisér sa mu bude aj v budúcnosti snažiť vždy nanútiť svoje videnie postavy. Tomáš si musí čo najskôr uvedomiť, že svoje postavy bude na scéne stvárňovať vždy on, nikto iný. On musí svoju postavu prijať, akceptovať, mať ju rád a až potom ju môže na scéne kvalitne stvárniť, pričom práve jeho pričinením mu bude priam zázračne rásť do obdivuhodných podôb, na potešenie nás všetkých. Nuž a keď jeho postava bude stvárnená výborne, niet takého režiséra, ktorý by s tým nakoniec nebol spokojný.
Poslednou postavou, ktorá sa v hre Johna Osborna Obzri sa v hneve objavila na scéne, bola Helena Charlesová (v podaní Andrey Vozárovej, alter. Kristína Tóthová)… (1*) Napriek jej expresívnemu potenciálu z jej herectva zostáva v pamäti jedine kabaretný výstup (s Jimmym a Cliffom) a „niekým“ dodaný dosť samoúčelný výstup asi dvojminútového gejzíru vulgárnych synoným… (1*) Andrea pravdepodobne dostane ešte mnoho iných príležitostí, aby preukázala svoj talent, ktorý určite má.

Scéna a kostýmy – Katarína Žgančíková
Scéna bola skromná a maximálne účelná, bez zbytočných rekvizít, čo možno plne akceptovať ako – správny postup. Ako už bolo vyššie spomenuté, steny mali pôsobiť ako obhorená a spálená pokožka alebo zvlečená koža, čo sa Kataríne podarilo realizovať presne, podľa požiadaviek režiséra.
Kostýmy sú vecou názoru a v princípe môžu byť akceptované aj v tom duchu, ako boli realizované, no…
Osobnosť scénografa a návrhára kostýmov sa prejavuje aj v jeho snahe presvedčiť najmä režiséra o svojich návrhoch, ktoré by divadelnej hre pomohli. Kataríne by neuškodilo prejaviť sa trochu viac v zmysle zachovania väčších a výraznejších stôp po svojej invencii v realizovanej inscenácii. Napriek týmto skutočne drobným výčitkám (väčšia snaha o vnesenie svojho pohľadu do divadelnej hry) možno jej prácu hodnotiť ako veľmi dobrú, čo sa prejavilo aj v celkovej vizuálnej jednote predstavenia.

Produkcia – Matúš Benža (Jana Kováčová, Monika Žgančíková)
Napriek skutočnosti, že v recenziách sa iba zriedkavo objavuje produkcia, v tomto prípade si dovolím určitý exces, pretože produkcia sa zhostila svojej úlohy skvele. Matúš Benža v plnej miere preukázal ako znalosť problematiky a informovanosť produkčného, tak i znalosť všetkého, čo sa okolo divadelnej hry odohrávalo i odohráva. Ako nie správny produkčný, no ako múdry produkčný sa nepýtal, prečo má urobiť, čo sa od neho žiadalo – požadovalo. Ak to priveľmi nezvyšovalo finančné náklady, promptne urobil, čo mohol, a až potom sa jemne a opatrne pýtal, aký to malo zmysel… Matúš svojím prístupom k povinnostiam preukázal značnú profesionalitu a akcieschopnosť, čo ho predurčuje na zvládnutie akýchkoľvek projektov, a to akéhokoľvek rozmeru a zložitosti. Paradox? Možno, no ak produkcia bude schopná uniesť svoje bremeno povinností čo najkvalitnejšie, oslobodí tvorcov od množstva triviálnych záležitostí a oni sa budú môcť viac venovať samotnej tvorivej činnosti. Z takéhoto hľadiska je preto práca produkcie nesmierne dôležitá a významná, za čo im, v tomto konkrétnom prípade, treba vysloviť úprimnú vďaku a uznanie.

Nitroglycerín v rukách mladých…
Nie náhodou sa dostal nitroglycerín do analogickej terminológie v spojitosti s hrou Johna Osborna Obzri sa v hneve. Ak sa študenti, ktorí postupne naberajú určité profesionálne skúsenosti a najmä vedomosti od svojich pedagógov, majú zhostiť takto zložitého a komplikovaného textu, nie je to… (1*)
Doba v roku 1956 bola neskonale hladná po hre typu Obzri sa v hneve. Ak by to nebol urobil John Osborne, bol by to urobil niekto iný. John Osborne ju napísal, ako sa hovorí, na jeden dúšok – za sedemnásť dní. Bol ňou „tehotný“ – musela ísť na svetlo božie, musela ísť von. Iného riešenia nebolo. On ju pritom napísal úprimne nekompromisne. Tvrdo a na svoju dobu nesmierne provokatívne. Drzo.
Aby sa v týchto dňoch mala hra Obzri sa v hneve dostať na obdobnú úroveň provokácie a nekonvenčnosti ako v čase svojho vzniku, jej forma, výrazové prostriedky a priam až naturalizmus by museli dosiahnuť také obludné rozmery, že si to nedovolím ani vysloviť… (1*)

Záver. Aké sú možnosti?
… (1*)
Na záver treba konštatovať, že Malá scéna VŠMU je úžasná, priam fantastická príležitosť pre všetkých študentov VŠMU, najmä mladých divadelných tvorcov, prostredníctvom ktorej majú jedinečnú možnosť prezentovať svoje názory, prípadne ich konfrontovať s názormi iných. Dar v podobe Malej scény VŠMU si treba vážiť a strážiť, aby slúžila na skutočne hodnotné a kvalitné projekty, na ktoré študenti VŠMU bezpochyby majú. Medzi nich patria aj mladí tvorcovia, ktorí sa prostredníctvom divadelnej hry Johna Osborna Obzri sa v hneve prezentovali na primeranej úrovni.
Treba dúfať, že o týchto mladých tvorcoch budeme počuť ešte mnoho pozitívneho, ak po absolvovaní štúdia dostanú reálnu šancu uplatniť sa na profesionálnych divadelných scénach Slovenska.
Treba dúfať, že neskončia iba v dabingových štúdiách či v reklamných spoločnostiach.
Treba dúfať, že na túto divadelnú hru nebudú spomínať ako na svoju najväčšiu tvorivú príležitosť, akú vo svojom živote dostali.

(1*)
Z dôvodu možnej demotivácie mladých talentovaných tvorcov autor recenzie súhlasil s vypustením tejto časti recenzie, pretože jeho zámerom nie je mladým tvorcom ubližovať. Redakcia B&W

Autor: 
A. Bolzicco
Patrí do vydania: 
Február 2008