KULTÚRA - Recenzia
Trochu histórie
Premiéra divadelnej hry Obzri sa v hneve 8. mája 1956 v Londýne vyniesla dovtedy neznámeho Johna Osborna priamo do divadelného neba, odkiaľ ho už nikto nevyhnal. „Podryl mŕtve konvencie a vniesol do divadla živý jazyk; uviedol antihrdinu a rozšíril hranice toho, čo sa dovtedy v tematickej oblasti pokladalo za prípustné: pripravil pôdu pre iných spisovateľov.“ (Gabriel Gersh: The Theater of John Osborne, 1967)
Prišiel proste v tom najsprávnejšom momente, keď všeobecná nespokojnosť s anglickým divadlom vrcholila.Drzosť, arogancia, cynizmus, nihilizmus, všetko, čo provokovalo a spôsobovalo priamu či nepriamu bolesť akejkoľvek formy a intenzity, ničivá negatívna energia a deštrukcia prerastajúca do anarchizmu, ako i vulgarizmus najhrubšieho zrna či nekompromisné deštruovanie akýchkoľvek konvencií – to bol svet Johna Osborna. Západný svet a jeho kultúra nedávali v tej dobe mladým ľuďom nič, čo by aspoň navonok páchlo serióznosťou, čestnosťou, no najmä – úprimnosťou. Východný svet a jeho kultúra po zverejnených obludnostiach Stalinovho režimu mladým sveta zobrali aj tú poslednú štipku nádeje, že z východu by predsa len mohlo prísť niečo pozitívne a pre nich nádejné. Mladí ľudia, obzvlášť mladí tvoriví a tvoriaci ľudia sa dostali do ideologického a hodnotového chaosu.Francúzska nová vlna, ktorá stála akoby pri kolíske všetkých po nej nasledujúcich „nových vĺn v umení“ (za takúto „novú vlnu“ sa považujú aj anglickí autori divadelných hier, takzvaní mladí rozhnevaní muži, ktorých naštartoval práve John Osborne hrou Obzri sa v hneve), bola prirodzenou reakciou na stagnáciu a komercializáciu vo filmovom umení. Mnohí významní režiséri, ktorí sa odmietli podriadiť požiadavkám komerčnej produkcie, zostávali bez práce a mladí talentovaní tvorcovia nedostávali žiadnu príležitosť. Neúrodné a temné roky tak nahromadili prirodzene talentovaných ľudí, ktorých množstvo už nebolo možné neakceptovať. Jeden, dvaja aj traja sa dajú umlčať, no ak naraz príde päťdesiat mladých a nahnevaných režisérov do reálneho a tvorivého procesu, niet sily, ktorá by ich zastavila. F. Truffaut, C. Chabrol, J. L. Godard, A. Resnais, L. Malle a tí ďalší sa už umlčať ani zastaviť nedali. Boli hovorcami svojich rovesníkov a tvorili generačný štít, ktorý si každá nová generácia musí vytvoriť. Existuje vždy, len si ho mnohí nechcú uvedomiť z dôvodu prirodzenej ľudskej závisti, žiarlivosti alebo nenávisti, že oni k nemu nepatria, pretože sa vybrali cestou komerčného úspechu a dobre plateného konformizmu. Dúfajú, že ak budú dostatočne zabezpečení, vrátia sa späť, na svoju „pravú“ cestu, ktorá však už je dávno pre nich stratená…Je pravdou, že nebyť Johna Osborna a jeho Obzri sa v hneve, bola by sa určite objavila iná divadelná hra iného mladého nespokojného autora, no… John Osborne bol prvý. Po ňom prišli Harold Pinter, Peter Shaffer, David Turner, Brendan Behan. Napriek tomu, že boli nesmierne odlišní vo forme, boli jednotní v obsahu – myšlienke. Doba ich spojila v problematike odcudzenia človeka človeku, spoločnosti i sebe samému. Niekto sčítaný a vzdelaný by mohol konštatovať, že ich prapôvodcom bol F. Kafka, s čím možno súhlasiť, no zároveň nemožno opomenúť skutočnosť, že každá doba má svojho H. Ch. Andersena, Ezopa, Aristotela, Shakespearea i Franza Kafku.
John Osborne – Obzri sa v hneve a súčasnosť
Možno hovoriť o určitej podobnosti stavu päťdesiatych rokoch minulého storočia v Európe (najmä vo Francúzsku a v Anglicku) a súčasného stavu umenia na Slovensku? Uvedenie divadelnej hry Johna Osborna Obzri sa v hneve je vecou náhody alebo prirodzenej, ako i podvedomej reakcie mladých tvorcov na dianie v umení, v spoločnosti, v medziľudských vzťahoch? Mladý umelec mnohokrát nevie definovať vlastné pocity konkrétne a reálne, nevie, čo je ich príčinou alebo pôvodom, no z citového hľadiska ich vníma nesmierne intenzívne a presne. Jeho konformizmus je ešte iba v zárodku, na rozdiel od jeho prirodzenej a úprimnej túžby konať nie iba v prospech seba, ale aj v prospech iných… Táto túžba je úprimná, silná, nekonformná a najmä nekompromisná, čím spôsobuje aj mnoho bolesti i nechcenej deštrukcie.Tam kdesi je základ divadelnej hry Johna Osborna Obzri sa v hneve, čo pravdepodobne prinútilo študentov VŠMU siahnuť po nej a urobiť všetko, čo bolo v ich moci, v ich schopnosti, aby divadelná hra bola určitým apelom na všetkých, ktorí doteraz videli, prípadne v budúcnosti uvidia toto divadelné predstavenie.Oni sami o hre tvrdia, že „Obzri sa v hneve je príbehom štvorice mladých ľudí: Jimmyho, Cliffa, Alison a Heleny, žijúcich v malom byte, s nedostatkom finančných prostriedkov, ktorých jediným spôsobom vzbury proti svetu je hovoriť o nej, nie však konať. Jimmy je jeden z mála ľudí, ktorí si svoju bezmocnosť i neschopnosť uvedomujú, ale napriek tomu s ňou nič nedokáže urobiť. Iba slovne či fyzicky atakovať druhých a vybíjať si na nich svoju zlosť. V tomto uzavretom priestore sú všetci k sebe navzájom krutí, odhaľujú sa a ‚zvliekajú z kože‘, aby sa vzápätí mohli zraniť na tom najcitlivejšom mieste. Inscenácia Obzri sa v hneve je o vzťahoch ohlodaných na kosť, o chýbajúcej ľudskosti, nepochopení, o potrebe blízkeho človeka, ale neschopnosti túto blízkosť vydržať.“ (Zdroj: VŠMU)