Lucie Vondráčková

Čím by si dnes bola, keby si hudbu a spev nemala doslova v génoch vďaka svojej rodine?

Mohla by som byť veterinárka alebo záhradníčka, ktovie… Starala by som sa o zvieratá, pri tom by som si spievala a tak by som sa k súčasnému povolaniu aj tak dostala. (Smiech.)

Čo Ťa v detstve bavilo viac, spev alebo herectvo?

Bavila ma najmä tá pestrosť – stretávať sa s ľuďmi, bavilo ma byť pred kamerou a to je rovnaký pocit ako spievanie, takže ja v tom nevidím rozdiel. Až na to, že v poslednom čase mám jasno v tom, že čo sa týka hudby, môžem mať úplný prehľad o tom, čo robím. Ale ako herečka som len maličkou súčasťou projektu, kde je kopec ďalších aktivít, ktoré nemôžem ovplyvniť, takže si vlastne pripadám len ako výpomoc.

Začínala si hrať ako desaťročná a prvý album si nahrala v trinástich. Obišli Ťa nástrahy popularity, ktoré hrozia detským hviezdam?

Neviem, aké nástrahy na takéto deti číhajú, ale viem, že človek musí ísť za svojimi snami. A musí pracovať, pracovať poriadne. Pretože nevýhoda toho, že som z umeleckej rodiny, bola v tom, že ľudia okolo mňa nevedeli, či to robím len kvôli tomu, že som z takej rodiny, alebo pretože ma to fakt zaujíma. Lenže keby ma to nezaujímalo, tak by som to asi nevydržala dvadsať rokov.

Bolo ťažké zmeniť sa pod dohľadom verejnosti z tínedžerky na mladú ženu?

Asi tak ako pre každú tínedžerku, ktorá sa mení na ženu. Ten verejný záujem neodmietam, naopak, baví ma. To, že ma niekedy odfotili, ako s niekým chodím, ma nejako zvlášť nedokáže rozhádzať. Okrem toho som dosť pokojná osoba, nekonfliktná, nerobím žiadne problémy, ani som k tomu nikdy nemala žiadnu tendenciu.

Ako by Ťa opísali Tvoji známi?

Myslím si, že som dobrá kamoška pre ľudí, s ktorými sa kamarátim, a nie som temperamentná. To som len na javisku. Tam to vlastne aj pôsobí ako taký ventil. Keď sa poriadne vytancujem, pomôže mi to odpútať sa a zbaviť sa prebytočnej energie.

Niekoľkokrát si zmenila imidž…

Ani veľmi nie, ja na to príliš nedbám, len som sa pri jednej príležitosti nechala ostrihať, pretože dlhé vlasy som mala pridlho a chcela som nejakú zmenu. Teraz zisťujem, že sa mi s krátkymi vlasmi lepšie tancuje, lepšie pláva, jednoducho lepšie žije.

Čo bolo dôvodom, že si prestala s vegánstvom?

Prestala som byť vegánkou pred piatimi rokmi, čo je vcelku dávno. Keď sme začali nakrúcať Snowborďákov, začala som jesť mäso. Teraz to chápem trochu inak. Myslím si, že človek by mal viac rozmýšľať o tom, koľko energie prijíma a koľko potom vydáva, dôležitý je pomer. Takže ak mám tréning, môžem si po ňom dať čokoľvek, pretože to jednoducho vyšportujem a vyskáčem.

Jeden zo svojich albumov si nahrala v angličtine, prečo?

Bola to limitovaná špeciálna edícia, pretože som si chcela vyskúšať, aké to je, spievať po anglicky. A pritom som si uvedomila, že hoci mám cudzie jazyky veľmi rada, najviac ma baví spievať v češtine. Viem text lepšie precítiť, aj emócie sa mi lepšie vyjadrujú, môžem ich ľahšie odovzdávať ďalej a použiť slová, ktoré v angličtine ani neexistujú. Nemá takú farebnosť a pestrosť v slovnej zásobe ako čeština alebo slovenčina.

Ako vznikajú Tvoje pesničky?Hudbu Ti skladá napríklad aj otec a pri textoch sa niekedy objavuje aj Tvoje meno. Čomu sa pri vzniku albumu najradšej venuješ?

Venujem sa skôr produkcii. Väčšinou odídem niekam preč, kde zbieram nápady a inšpirácie, a vrátim sa s jasnou víziou toho, ako má nový album vyzerať. Potom si prizvem tých správnych ľudí, na ktorých sa môžem spoľahnúť, ktorí ma inšpirujú a o ktorých si myslím, že tú moju víziu môžu naplniť tak, aby sa mi to páčilo. A mňa baví tento proces riadiť. Prácu na hudbe nechávam na ľudí, ktorí to robia radi a dobre.

Zaujalo Ťa niečo aj zo slovenskej hudby?

Teraz sa mi veľmi páči skladba Dážď od Petra Cmoríka, ktorého u nás začali hrať. Takisto skupina Komajota a Zdenka Predná. Mám vždy radosť, keď prídem na Slovensko a počujem vaše pesničky v rádiu, pretože len niektoré sa dostanú aj k nám.

Si jednou z mála českých herečiek, ktoré dostávajú úlohy aj v zahraničných filmoch. Ako sa tieto nakrúcania líšia od tých českých a slovenských?

Je to iné. Napríklad nedávno sme nakrúcali vysokorozpočtový film Last holiday, v ktorom hrala Queen Latifah a Gérard Depardieu. Všetko bolo neuveriteľne veľké. Mám však radšej nezávislé filmy s nižšími rozpočtami, kde je všetko oveľa osobnejšie. Napriek tomu bola možnosť spolupracovať na veľkofilme zážitkom. Bol to však asi taký rozdiel ako byť v New Yorku a byť v Bratislave. Tu máte množstvo kamarátov, môžete si zájsť do obľúbenej kaviarne a je vám dobre. Lenže keď prídete do veľkomesta, nikoho nepoznáte a cítite sa doslova sám v cudzom meste. Podobne je to s prácou na veľkých filmoch.

Potom zrejme výborne ovládaš angličtinu…

Študovala som mesiac v Oxforde, často cestujem a angličtine sa dosť venujem. Nezaspávam na vavrínoch s vedomím, ako dobre ju ovládam, skôr stále zisťujem, čo ešte neviem. Baví ma striedať prízvuky: keď potrebujem napríklad používať britskú angličtinu, nemám problém sa do nej dostať, rovnako ani do americkej. Neovládam akurát angličtinu z Bronxu… Tej rozumiem dosť ťažko a ani jej prízvuk zatiaľ nemám podchytený. Ale som milovníčkou cudzích jazykov a hoci si uvedomujem, že sa ich nikdy nenaučím dokonale, nepoľavujem v úsilí ďalej sa zlepšovať.

Do týchto filmov Ťa pozývajú alebo sa musíš sama prihlásiť a zúčastniť sa kastingu?

Všade robím konkurzy a vždy som ich všade musela robiť, som na to zvyknutá. Nie som z tých namyslených herečiek, ktoré si myslia, že ich všetci poznajú a nemusia kvôli úlohe ísť na konkurz. Často mi to nevyjde a niekedy sa to podarí. Človek sa s tým jednoducho musí zmieriť, pretože súčasťou hereckej profesie je prehrávať i vyhrávať a všeobecne sa viac prehráva, než vyhráva.

Existuje zahraničný herec alebo herečka, s ktorými by si si raz rada zahrala?

Hmmm, hrozne rada by som raz chcela vidieť pri práci Jacka Nicholsona. Ani by som s ním nemusela hrať, úplne by mi stačilo, keby som sa naňho mohla pozerať… A z mladších? Bavilo ma nedávno dabovať Juliu Stiles vo filme Princ a ja, zahrala to veľmi dobre. A potom ešte z tých, ktoré dabujem, napríklad Helenu Bonham Carter, tú mám rada.

V ktorom z českých filmov sa Ti najlepšie hralo?

Mám veľmi rada muzikál Kvaska, robili sme ho vlani a veľa sa tam spievalo a tancovalo. A mám rada i Snowborďákov. Pri ich nakrúcaní bola sranda a zároveň to bolo aj náročné. Fajn sme si zašportovali a myslím si, že je to dobrý film. Ale keďže sa rada nechávam prekvapovať, som zvedavá, čo bude nasledovať v budúcnosti. Nedávno som nakrúcala jednu detektívku s pánom Kňažkom a aj práca na tomto filme bola veľmi príjemná.

A čo film Čachtická pani od Juraja Jakubiska, v ktorom si tiež hrala?

To zatiaľ neviem, ešte som ho nevidela, a tak to nedokážem posúdiť. Bola to však úžasná práca a som naň veľmi zvedavá.

Ktorého režiséra by si neodmietla, keby Ťa oslovil s úlohou vo svojom filme?

Páčia sa mi filmy Ivana Fílu Kráľ zlodejov a Lea, to sú skvosty. Z vašich režisérov mám veľmi rada Miloslava Luthera a jeho rozprávku Mahuliena, zlatá panna, ale aj Útek do Budína. S ním by som sa určite rada stretla aj pracovne.