Pri stretnutí s ním máte pocit, akoby sa čas vrátil o pekných pár desiatok rokov späť. Pripomína časy, kedy muži boli galantní voči ženám, kedy sa spoločnosť stretávala v salónoch, popíjala čaj, kedy sa obdivovali obrazy a opery. Nie je Slovák, a predsa tu už žije viac ako pätnásť rokov. Ak niečo skutočne obdivuje, tak je to ženská krása. Nakoniec, celý život jej slúžil. Ako maliar-portrétista vytvoril stovky diel, no originály svojej tvorby.
Jean Grioni sa narodil v Ríme. Jeho mama bola Angličanka, otec pochádzal z Lombardie. Veľkú časť svojho života prežil v Paríži, Londýne, Ríme a New Yorku. No portréty a túžba spoznávať ho zaviedli aj do Bostonu a Miami, Casablanky, Istanbulu, Bankoku, Kašmíru, či do Oslo a Lisabonu a do mnohých ďalších miest sveta. Jeho umeleckej dráhe predchádzali klasické štúdiá, medzi iným aj štúdium na akadémii krásnych umení, kde sa špecializoval na divadelnú scénografiu. Okrem maľovania sa venuje aj písaniu článkov, recenzií, spolupracuje s uznávanými svetovými aukčnými domami – ako inak, všetko sa to krúti okolo výtvarného umenia, portrétu, predovšetkým ženského.
„Aj keď som počas svojho tvorivého obdobia portrétoval aj mužov či deti, najväčšmi ma lákali ženy, ženský spoločenský portrét. Kedysi bolo prirodzené, že do rodinnej zbierky obrazov sa pridávali aj portréty súčasníkov – manžela, manželky, detí. Aj vďaka tomu sa nám zachovali portréty panovníkov, šľachticov. Tento trend panoval v určitých spoločenských vrstvách a v určitých krajinách aj počas druhej polovice dvadsiateho storočia, a našťastie krásu portrétu doceňujeme aj na počiatku storočia dvadsiateho prvého. Myslím si, že je vkusné, estetické a vhodné, ak priestory domov, ktoré sú určené aj pre návštevy, sú vyzdobené portrétmi majiteľov. Portrét je krásnym darom. A tiež krásnou pamiatkou. Netreba sa naň pozerať ako na záležitosť snobskú či dostupnú len pre niektorých. Portrét je záležitosť cítenia.“
Viac ako súčasné moderné umenie mu imponuje umenie 18. a 19. storočia. Viac ako gotika korešponduje s jeho vkusom barok. Ak si má vybrať, potom dáva prednosť teplu pred zimou. O svojom živote tvrdí, že ho odmieta žiť tak rýchlo, ako je to v súčasnosti v trende. Možno preto si dokáže všímať veci, ktoré my inak nemáme šancu postrehnúť. Rád pozoruje ľudí, rád vníma ženskú krásu.
„Nemôžem povedať, že by ženy pochádzajúce z Ázie boli krajšie ako ženy pochádzajúce z Európy. Každá kultúra a rasa má svoje črty. Krásne ženy sa nájdu všade. Krásna žena je predsa každá žena, len by mala vedieť svoj pôvab zdôrazniť. Mne osobne slovanské typy žien imponujú, lebo im je vlastná „plnosť“ tvarov. Dokonca tvrdím, že neexistuje ideál ženskej krásy, je to len otázka individuálneho vkusu a preferencií. A bolo by absurdné, keby ideál ženskej krásy skutočne existoval. Potom by všetky ženy chceli byť rovnako vysoké, mať rovnaký typ postavy, rovnaké vlasy, rovnako by sa obliekali, líčili. Hrozná predstava. Na ženách je vzrušujúca ich rôznorodosť. Žena nemusí byť štíhla, nemusí byť vysoká, nemusí mať vystúpené lícne kosti. Hlavne nech je ženská, potom je určite krásna.“
Jeho umeleckým videním boli spracované portréty žien z rôznych spoločenských a kultúrnych skupín. Podnikateľky, herečky, zamestnankyne, robotníčky. Maľoval a maľuje pastely i čierno-biele portréty. Ako vraví, nehľadá v žene dušu, nesnaží sa maľovať jej psychologickú štúdiu. Jeho cieľom je namaľovať verný portrét. Aj keď by sa mohla natískať otázka, aký je potom rozdiel medzi fotografiou a portrétom, ak v ňom nemá byť zachytené viac než čistá realita.
„Fotografia zachytáva ženu v danom okamihu, portrét zachytáva ženu ako takú. Aj keď tvrdím, že sa snažím byť vo svojom portréte pravdivý a že ma zaujíma realita, neznamená to, že portrét nepovie o žene viac. V jej držaní tela, v jej perách, očiach – všade sa dá čítať. Nakoniec, portrét nevzniká ani za jednu hodinu, ani za jeden deň. Ak pre moment stlačenia spúšte na fotoaparáte vieme „zahrať“ nejakú náladu, výraz, v portréte, ktorý vzniká aj niekoľko týždňov, sa určité veci zahrať nedajú.“
Pri portrétovaní, a nielen pri ňom, si všíma mnoho detailov. Vlasy a ich úpravu. Oči, aký majú tvar a ako sú nalíčené, pery a rúž, uši a náušnice, nos, šiju, krk, líca, prsia, ramená… Sleduje podoby úsmevu ženy, záblesky v jej očiach, vníma jej šarm, fluidum, eleganciu. Ak by ste tému toho, čo všetko možno na ženách vnímať a obdivovať, riešili s týmto mužom, pochopili by ste, kedy možno o mužovi povedať, že je skutočným znalcom žien.
„Možno ma trochu ovplyvnila aj moja matka. Vždy bola upravená, vhodne oblečená, bola to dáma. Pohľad na ňu bol každému príjemný. Niekedy mi je trošku ľúto, že ženy nemajú potrebu byť verné tradičným prístupom. Ako krásne si vedeli vlasy upravovať japonské gejše. Ktorá žena si dnes dá tú námahu, aby si z dlhších vlasov vytvarovala zaujímavý účes? Tričká majú prednosť pred blúzkami. Nohavice pred sukňami, pohodlné nízke topánky pred elegantnými lodičkami. Nie je to škoda? A tiež mi napadá jedna otázka, ktorú by som adresoval, mimochodom, naozaj krásnym Slovenkám: prečo nenosíte sukne?“
Prečo sa scestovaný, svet poznajúci, sčítaný, viacerými rečami hovoriaci muž rozhodne zostať žiť práve tu, na Slovensku, práve v Bratislave?
„Bratislava je už skutočne európska, je príjemná na život, je zelená, má pekné zákutia – napríklad tie na brehu Dunaja. Má všetko, čo potrebujem. Aj dostatok krásnych žien. Verím, že tak ako dosiaľ, aj naďalej budem môcť aspoň niektorým z nich zhotoviť ich spoločenský portrét. Taký, ktorý bude ozdobou ich salónu či obývačky, taký, ktorý bude výpoveďou o nich a vkusným potvrdením ich pôvabu.“