V roku 1897 bola v Paríži usporiadaná prvá Muchova výstava. Zaradil sa medzi popredných secesných umelcov. V Paríži mal na konci 19. storočia taký úspech, že sa secesný sloh začal nazývať „štýl Mucha“. Určoval životný štýl vtedajšieho kultúrneho centra a mondénneho Paríža v roku 1900, obdobia zvaného La Belle Epoque. Nasledovali jeho výstavy vo Viedni, Prahe a Berlíne.
Art Nouveau – secesia – je označenie dekoratívneho slohu na prelome 19. a 20. storočia, posledného univerzálneho výtvarného slohu. Ako nové umenie secesia naplno rozkvitla v roku 1900 v Európe a v USA. Predstavovala úsilie oslobodenia sa v mene života a pravdivosti a návratu k prírode. Secesia sa vyznačovala presýtenosťou ornamentálnych a dekoratívnych prvkov s vláčnymi a plynulými krivkami. Umelecké tendencie sa prejavovali v štylizovanej krivke a dominancii lomených odtieňov. Secesia sa zaskvela v architektúre, sochárstve, maliarstve, v grafike, v tvorbe šperku, svietidiel, v reklame, čo možno sčasti zhrnúť do užitého umenia. Nebývalý rozvoj umeleckých remesiel patrí k najtypickejším znakom secesného obdobia.
V architektúre zaznamenala secesia radikálny zásah do tradičnej architektúry v diele Antonia Gaudího, predstaviteľa španielskej secesie. Jedinečný príklad jeho génia ako staviteľa je Barcelona ako secesné mesto, kde konštrukciu založil na zvlnených krivkách. K najslávnejším dielam francúzskej secesie v architektúre patria vchody do parížského metra Metropolitain. K najvýznamnejším predstaviteľom maliarstva sa radí Gustav Klimt, jeden zo zakladateľov viedenskej secesie. Výrazne dominovala umelecká grafika v tvorbe plagátov a ilustrácia technikou farebnej litografie. Medzi najtalentovanejších návrhárov plagátov patril francúzsky umelec Henri Toulouse-Lautrec. Vo Francúzsku získali uznanie aj umelci pochádzajúci z iných krajín, napríklad maliar z Čiech Alfonz Mucha. V roku 1897 bola v Paríži usporiadaná prvá Muchova výstava. Zaradil sa medzi popredných secesných umelcov. V Paríži mal na konci 19. storočia taký úspech, že sa secesný sloh začal nazývať „štýl Mucha“. Určoval životný štýl vtedajšieho kultúrneho centra a mondénneho Paríža v roku 1900, obdobia zvaného La Belle Epoque. Nasledovali jeho výstavy vo Viedni, Prahe a Berlíne.
Začiatky
Alfonz Mucha sa narodil 24. júla 1860 v Ivančiciach na Morave v rodine súdneho zriadenca. Po ukončení štúdia na gymnáziu sa uchádzal o prijatie na výtvarnú akadémiu v Prahe, no neúspešne. Začal navštevovať kurzy kreslenia na viedenskej akadémii. Ďalej študoval na akadémii v Mníchove, kde dozrieva v profesionálneho umelca. Pokračoval v štúdiách na akadémii Julian v Paríži. Už v roku 1889 dodával prvé ilustrácie pre francúzske časopisy. Prispieval však aj do českých časopisov.
Umenie plagátu
Životný príbeh Alfonza Muchu poznačilo výrazne umenie plagátu. Vďaka náhodnej objednávke slávnej herečky Sarah Bernhardtovej ho vynieslo na vrchol slávy. Plagát Gismonda, vyhotovený k Sardouovej divadelnej hre, si získal celý Paríž, rozmarné mesto nasýtené senzáciami a luxusom. So Sarah uzavrel Mucha šesťročnú zmluvu na tvorbu cyklu divadelných plagátov. Vytvoril pre ňu plagáty Dáma s kaméliami, Lorezaccio, Samaritánka, Medea a ďalšie. Zobrazoval variabilnú ženskú postavu či polopostavu vloženú do polkruhu. Vytváral kultivované plagáty statných krásavíc, zidealizovaných, zmyselných, so zvlnenými účesmi, v drahých šatách so štylizovanými ornamentami rastlinných motívov a transparentnou farebnosťou. V tomto období Mucha maľoval i rozmerné plátna s historickými námetmi, olejové portréty a pastely. Muchov umelecký štýl bravúrne spájal do jedného celku na ploche naturalistické detaily a štylizované línie.
Na vrchole slávy
Bol zahrnutý objednávkami užitého umenia v oblasti reklamy. Robil reklamné plagáty na cigaretový papier Job a La Plume, na šampanské, pivo, detskú výživu, pohyblivé stroje, mydlo, vinety, navrhoval nábytok, koberce či kalendáre. Svoje ambície geniálnej dekorácie uplatnil na návrhoch dekoratívnych cyklov pre pavilóny Bosny a Hercegoviny, kde plošný princíp arabesky prenášal do priestoru. Na vrchole svojej slávy vydal zborníky svojej ornamentiky pre konkrétnu prax. Vydal Documents décoratifis v roku 1902 a Figures décoratives v roku 1905. Založil vlastnú školu na ulici Grand Chaumier, kde aj vyučoval. Vypracoval návrh na reformu vyučovania umeleckých remesiel na parížskych školách.V roku 1904 odchádza ako dekoratér a portrétista do USA. V Amerike vyučoval na univerzitách, viedol kurzy kreslenia a zabezpečil si dobré materiálne podmienky na naplnenie svojho sna, realizovnie projektu Slovanskej epopeje. Vracia sa do vlasti a v roku 1906 sa ožení s Máriou Chytilovou. Má syna Jirku, ktorý bol spisovateľom.Pracuje na projekte desiatich rozmerných obrazov o živote Čechov a desiatich obrazov o živote Slovanstva. Dvadsať monumentálnych plátien Slovanskej epopeje venoval ako dar mestu Praha. Boli vystavené v USA v roku 1920 – 22 a vo Veľtržnom paláci v Prahe. Obrazy boli prijaté s nadšením a veľkou slávou. Mucha mal blízky vzťah aj k Slovensku. Nie náhodou je v jeho Slovanskej epopeji obraz svadby Přemysla Otakara II., ktorá sa uskutočnila v Bratislave. Mucha mal v Paríži ešte jednu výstavu s Kupkom, významným českým secesistom, ktorá bola oslavou jeho dekoratívneho umenia. K posledným zákazkam sa radia v roku 1931 návrh na okno v Chráme sv. Víta v Prahe, výzdoba sporiteľne v Nymburku a interiér v kúpeľoch Piešťany. Mucha bol veľký vlastenec. Navrhol prvý československý štátny znak, prvé československé známky, bankovky a uniformy. V roku 1938 začal pracovať na triptychu Věk rozumu, Věk moudrosti, Věk lásky, ktoré už nedokončil. K najzrelším dielam umelca patria ilustrácie Edition d´art a Ilsei princeznej Tripolskej a Otčenáš z roku 1889, ktoré vyšli formou luxusných bibliofílií. Alfonz Mucha zomrel v roku 1939, v prvých dňoch druhej svetovej vojny, ako sedemdesiatdeväťročný.
Dnešok
Na Slovensku bola usporiadaná výstava Alfonza Muchu v roku 2001 v Pálffyho paláci Galérie mesta Bratislavy. Vystavovali sa exponáty s hodnotou 40 miliónov korún, požičané z českých a moravských galérií. Unikátnu expozíciu tvoril výber stodvadsiatich prác z Muchovej tvorby z rokov 1886 až 1905, keď sa umelec zdržiaval v Paríži.