Karol Plicka - Umelec, ktorému sa stal život koníčkom

Karol Plicka patrí k najosobitejším zjavom česko-slovenského umenia. Jeho život formovala hudba, film, fotografia, kreslenie, zberateľská činnosť ľudových tradícií, ľudových piesní, hier a rozprávok. Bol zberateľom slovenského folklóru, huslista, zbormajster, hudobný vedec, spisovateľ, kameraman a režisér. Nazývali ho majstrom deviatich remesiel. Prvý fotografický prístroj si zhotovil sám zo škatuľky od cigár ako desaťročný chlapec. Vznikla akási jednooká zrkadlovka 6 x 9 cm. Bol to jeho začiatok cesty. Neskôr si ako študent z ušetrených peňazí nadobudol sklopný fotoaparát formátu 10 x 15 cm.

Majster deviatich remesiel

Narodil sa vo Viedni českým rodičom koncom predminulého storočia, kedy doznieval biedermeier a prekvitala secesia, znejúca Straussovými valčíkmi. V roku 1900 sa rodina presťahovala do Českej Třebovej. Už ako malý chlapec mal záľubu v hre na husliach, mal absolútny sluch a hudobný talent. Hru na husliach študoval v Prahe a v Berlíne. Mal predpoklady pre štúdium aj na maliarskej akadémii. Jeho život sa však uberal cestou fotografa ľudovej kultúry, architektúry a umenia. Študoval na učiteľskom ústave v Hradci Králove, v kultúrnom a spoločenskom centre východočeskej oblasti. Študenti žili dielami básnikov, maliarov a muzikantov, ako boli Božena Němcová, Karel Jaromír Erben, Josef Mánes, Mikoláš Aleš, Bedřich Smetana a ďalší. Žil bohatým hudobným životom. Hrával vo významných viedenských orchestroch ako huslista a dirigent. V roku 1921 založil ženský zbor sólistiek a sám ho dirigoval. Tento zbor tvoril základ speváckeho zboru Českej filharmónie v Prahe. Ako člen kvarteta vystupoval vo Švédsku a v Berlíne. Bol súčasťou viedenského hudobného života a výkvet pražskej muzikantskej školy.

Slovensko sa mu stalo osudom

Začiatkom 20. rokov sa mu stala osudovou ponuka praktického dotyku s folklórnym materiálom na Slovensku. Prvýkrát pricestoval na Slovensko v roku 1919 ako študent. Začali vznikať jeho prvé zberateľské a fotografické záznamy v službách Matice slovenskej. Cestoval po svete za rodákmi zo Slovenska do Ruska, Maďarska, Rakúska a Juhoslávie. Ale aj za more. Zbieral staré balady, piesne a rozprávky, ktoré sú uložené ako skvosty v archívoch Matice slovenskej. Je známe, že u jednej starenky na Zemplíne pobudol viac ako dva týždne, kým zapísal okolo osemsto piesní, ktoré mu zaspievala. Na Záhorí sa Plicka zoznámil s ľudovou speváčkou Studeničovou, ktorá mu zaspievala vyše tristo piesní. Podarilo sa mu zhromaždiť asi päťtisíc textov s nápevmi, ktoré boli základom vedeckého štúdia slovenskej ľudovej piesne. V roku 1930 usporiadal cyklus prednášok Slovenská ľudová pieseň na Karlovej univerzite v Prahe.V roku 1938 spoluorganizoval medzinárodný kongres o ľudovej piesni a ľudovej hudbe v Bratislave. Zapísal sa na externé štúdium národopisu a hudobnej vedy na Univerzitu Komenského v Bratislave. Karol Plicka však slovenský vidiek v celej mnohostrannej podobe zachytil vo svojich filmoch.

Medzinárodné ocenenia pre Plicku

Francúzskou kamerou Pathé natočil film Za slovenským ľudom. Premietal sa v skrátenej verzii. Zachovalo sa len torzo filmu. Nakrúcal ho v Čičmanoch, Zliechove, Ždiari, na Horehroní a v Púchovskej doline. Tento film bol bohato ocenený doma aj v zahraničí. Premietal sa v Paríži, Bruseli, Washingtone a v strediskách amerických Slovákov. Druhý film Po horách, po dolách natáčal s dramaturgom Štefanom Krčmérym. Natáčanie filmu rozšíril o Važec, Hrochoť a Podkarpatskú Rus. Premiéra druhého celovečerného filmu Plickovho dokumentu bola v Prahe v roku 1929. Bol uvedený v mnohých slovenských mestách, napríklad v Martine a Bratislave, ale aj v Čechách. Premietali ho na treťom kongrese etnografov v Belehrade a napokon v Taliansku na Medzinárodnej výstave fotografického umenia vo Florencii. Práve tu získal film Zlatú medailu, najvyššie ocenenie za umenie filmového obrazu. Plicka sa stal osobnosťou svetového filmového dokumentu práve pre svoje poetické videnie. Ďalšiu poctu film získal v Benátkach – Zlatú medailu za najlepší dokumentárny film a za najlepšiu kameru. Týmto dielom sa zapísala česko-slovenská kinematografia prvý raz do histórie svetového filmu. V ďalšom filme rieši etnografickú tematiku ako výtvarno-hudobnú poému Zem spieva. Predpremiéra tohto hudobného dokumentu bola v Martine 19. septembra 1933. Vyskytli sa výhrady voči filmu, náboženské, ideové, sociálne i národnostné. Film však bol rehabilitovaný v Anglicku a dostal sa do Zlatého fondu svetového dokumentu. Získaval uznanie po celom svete. Je uložený v Múzeu moderného umenia v New Yorku v Zlatom fonde umeleckých dokumentov.Do vývoja slovenského filmu zasiahol Plicka ešte v roku 1935 pri nakrúcaní Fričovho Jánošíka. Bol spoluscenáristom a objavil pre film Paľa Bielika. Nakrútil i film o amerických Slovákoch od New Yorku po Mississipi a o ceste prezidenta Beneša po Slovensku.

Začiatky umeleckej fotografie

S dielom Karola Plicku sa snáď najvýraznejšie spája jeho ďalšia činnosť, a to fotografická, čo je začiatok našej umeleckej fotografie. Cesty za ľudovou piesňou boli zdrojom vzniku neobyčajných fotodokumentov na slovenskom vidieku. Zaradil sa medzi svetovú avantgardu sociálnych fotografov. Hovoril: „Nikdy som nenosil ružové okuliare,“ keď mu vyčítali romantický pohľad na tvrdú skutočnosť. Jeho archív sa rozrástol o dvadsaťtisíc fotografických záberov, fotografoval cigánsku rodinu, žobrákov i prostých ľudí.V roku 1939 uviedol svoju prvú obrazovú publikáciu Slovensko, ktorú vydala Matica slovenská v Martine. Vznikla ako krajinársky reliéf a kultúrny profil Slovenska. V roku 1939 odchádza Plicka zo Slovenska do Prahy. Dostal ponuku spracovať obrazovú publikáciu o Prahe. „Od svitu až do večerného súmraku som bol v strehu,“ hovorí. Zobrazil Prahu monumentálnu, plnú slnka, jasu a krásy. Kniha bola vytlačená kvalitnou hĺbkotlačou. Od roku 1940 vyšla v desiatich vydaniach a prekročila miliónový náklad. Plickovo dielo ešte nikto neprekonal. Po druhej svetovej vojne sa pustil do fotografovania veľkej reprezentačnej publikácie Slovensko vo fotografii Karola Plicku, v ktorej vzdáva hold slovenskej krajine a ľudu. Toto dielo, podobne ako Praha vo fotografii, patrí medzi jeho najúspešnejšie obrazové publikácie.Plicka bol spoluzakladateľom českej Vysokej filmovej školy v roku 1946, ako aj Filmovej fakulty na Akadémii múzických umení. Stal sa jej mimoriadnym profesorom a prvým dekanom. Neúnavne však ďalej fotografoval. V roku 1952 vyšla publikácia Pražský hrad a následne ďalšie: Vltava, Žijeme v Prahe, Zlatá brána, Spiš, Československo a Levoča. O pár rokov sa Plicka vyrovnal aj s farebnou fotografiou.Vo farebnej verzii vyšli reprezentačné obrazové publikácie nového vydania Pražský hrad, Zlatá brána, Spiš a Levoča. Posledných pätnásť rokov potom fotografoval v zahraničí, napríklad nórsku krajinu, severské skanzeny, Jordán a Dubrovník.Plicka odkryl minulosť pre súčasnosť, išiel za tradíciou, odkryl pramene ľudskej fantázie. Jeho dielo zatiaľ najdôkladnejšie spracoval jeho žiak Martin Slivka v monografii Karol Plicka – básnik obrazu. Keď mal Plicka deväťdesiat rokov, v Rytierskej sále Valdštejnského paláca v Prahe sa mu dostalo takej pocty ako žiadnemu inému umelcovi. Zomrel deväťdesiattriročný. So svojou manželkou je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.

A na záver je tu naša pozvánka do múzea. V podhorí Veľkej Fatry, v Blatnici pri Martine, bola v roku 1988 otvorená naša prvá stála expozícia umeleckej fotografie. Je venovaná Plickovmu dielu, jeho genéze v širšom kultúrnom kontexte. Múzeum Karola Plicku je vyhľadávané, ponúka príjemný umelecký zážitok.

Autor: 
Oľga Flimelová
Patrí do vydania: 
Február 2007