Tisíc tvárí Indonézie


Je deväť hodín ráno. Cestovná horúčka počas predošlej noci nám mnoho spánku nedožičila a vyhliadky na najbližšie dni tiež nie sú lepšie. Sme na viedenskom letisku, kde sa naša ďalšia výprava začína opäť tým, čo by väčšina cestovateľov najradšej preskočila, dvadsiatimi troma hodinami ustavičného mrvenia sa a hľadania si tej najmenej bolestivej polohy na sedadle Airbusu 330. Cieľom našej cesty je Indonézia.

Indonézia
Viac ako sedemnásťtisíc ostrovov Indonézskej republiky je rozosiatych na ploche 7,9 milóna km. Sú domovom 245 milónov ľudí moslimského, kresťanského, hinduistického i budhistického vierovyznania. Ich brehy obmývajú vody Tichého a Atlantického oceánu. Nech tieto čísla znejú akokoľvek ohromujúco, skutočnosť predstihuje očakávania. Krajina je taká rozľahlá a rôznorodá, že na spoznanie všetkých jej krás by nestačil azda ani rok.
Bohatá tektonická činnosť ako výsledok stretu austrálskej a euroázijskej litosferickej platne láka každoročne tisíce nadšených pozorovateľov. Turistov, ktorých ten istý fenomén odplaší, je rádovo tisíckrát viac. Tak či onak, príležitosť pozrieť si činnú sopku chrliacu zmes prachu, dymu a kamenia sa nenaskytá každý deň. Nepremárnime ju ani my. Rovnako sa do nášho mesačného programu pokúsime vtesnať návštevu jávskych chrámov Borobudur a Prambanan, potápanie v hlbokých vodách tropického ostrova Bunaken v Celebeskom mori, západ slnka na ostrove bohov Bali a trekking v Komodskom národnom parku.


Jáva
Už čosi vyše troch hodín v malej dodávke zdolávame kľukatú cestu vedúcu zo Surabaye do Národného parku Bromo-Tengger-Semeru. Vzduch sa ochladzuje s každou ďalšou zákrutou. Predavač pletených čiapok, ktorého stretávame po ceste, sa nám drkotajúc zubami pokúša naznačiť, že noci tu bývajú chladné. A naozaj… Celú noc sa trasieme v nevykúrenom príbytku naobliekaní v hrubých svetroch a bundách. S východom slnka prichádza zaslúžená odmena. Pohľad na scenériu činných vulkánov, osvietených červeným svetlom, je fascinujúci. Náhle si Semeru, najvyššý z nich, odkašle. Do povetria s hukotom vypľuje oblak sopečného prachu a dymu, čím dáva jasne najavo, kto je tu pánom. Bromo Tengger a Semeru boli krásnou bodkou za našou púťou po Jáve. Máme za sebou náročný deň, ktorý zďaleka nekončí…

Bunaken
Z mrazivého pobytu medzi vulkánmi sa prichádzame ohriať na ostrov Bunaken, ležiaci len niekoľko stupňov severne od rovníka. Hoci neprekračujeme hranice krajiny, prekonávame obrovské vzdialenosti. Večerný let zo Surabaye do metropoly severného Sulawesi Manada nám s prestupom trvá štyri hodiny. Auto a loď potom pokračujú v týraní našich unavených telesných schránok ďalšie dve hodiny. Na ostrov prichádzame neskoro v noci. Neubránime sa otázke: Oplatila sa dlhá cesta?
Na druhý deň ráno výhľad z nášho dreveného bungalovu nad vodou zaháňa všetky pochybnosti. V pozadí sa opäť týči vulkán, ktorý nám nedá zabudnúť na krásny čas strávený pod východojávskymi sopkami. Len vetrík vanúci od mora má o čosi vyššiu teplotu.
Nedočkavo dávam dokopy súčasti podvodného fotoaparátu a zanáram sa k útesu len pár metrov od bungalovu. Indonézske koralové útesy sú známe svojou farebnosťou, no najmä rozmanitosťou živočíšnych druhov. V silnom prúde pozdĺž južného cípu sa okolo nás preháňajú húfy tuniakov a kranasov. Pod skalným previsom spí kareta. Za súmraku pozorujeme vzácny rituál párenia sa pestrofarebných rybiek mandarin. Samček si vyberá jednu zo svojich samičiek a pozýva ju na krátku vychádzku z domovského koralu, počas ktorej do vody vypustia ikry a spermie. Vychádzka trvá len pár sekúnd a vhodný čas na takéto rande je len za súmraku. Miniatúrne živočíchy týchto vôd sú odeté do farieb, aké by sme nad hladinou hľadali márne. Obrovské špongiové koraly sa mi monohokrát ani nepomestia do záberu širokouhlého objektívu.
Aj v takomto raji však čas neúprosne plynie. Z rozprávkovej pohody nás opäť vyruší náročný presun, no ešte predtým sa prejdeme druhým najväčším mestom Sulawesi – Manadom. Pomerne rozvinuté stredisko obchodu nemá turistom veľa čo ponúknuť. Práve naopak. Atrakciou sme my turisti. Smiech, ukazovanie prstom, šepkanie a prekvapené pohľady sú sprievodným znakom správania sa domácich všade, kam vkročíme. Žiaľ, odpadky, ktoré mesto produkuje, sme videli plávať na hladine aj pri brehoch Národného parku Bunaken.


Bali
Cesta z letiska na severozápad ostrova sa kľukatí na úpätí hory Mont Agung, 3142 metrov vysokého vulkánu. Serpentíny vedú pomedzi kaskádové ryžové polia, teraz krásne vysvietené popoludňajším slnkom. S poznávaním Bali zač- neme v okolí dedinky Tulamben, skvelou lokalitou pre potápanie a makrofotografiu. Vrak lode USS Liberty „zakotvený“ na dne kúsok od brehu takisto neunikne našej pozornosti.
V plytkej vode sa krúti s potápačmi spriatelené tornádo kranasov. Pomaly sa doň vsuniem. Ryby ma úplne obkolesia, náhle sa zotmie a kŕdeľ začne rotovať okolo mňa. Obzor mám teraz úplne zatemnený rybou polievkou. Na tmavom sopečnom piesku sa usídlili drobné živočíchy bizarných tvarov a farieb. Pretože nájsť ich nie je vôbec jednoduché, som viac ako inokedy odkázaný na pomoc skúseného sprievodcu.
Ráno sa vydávame k úpätiu vysočiznej hory z východnej strany, aby sme spoznali materský indonézsky chrám Besakih. Vítajú nás dotieraví predavači a množstvo odpadkov. Tie sú údajne zvyškami z pohostenia po každodenných modlitbách, kráse chrámu však rozhodne nepridávajú.
O opičej drzosti sa máme možnosť presvedčiť v malom parčíku v oblasti Ubud. Makaky tú žijú v troch početných skupinách, čítajúcich až sto jedincov. Skupiny medzi sebou jednostaj súperia o územie a potravu. Bitky medzi veľkými silnými samcami, vodcami skupín, sa nezaobídu bez krvi a hlbokých pohryznutí. Sú obratné a vypočítavé – kradnú turistom z vrecák banány, lozia im po hlavách, hrabú sa v taškách a ťahajú ich za vlasy. Frekventovaná Kuta, raj surfárov a zábavychtivých mladých ľudí, je jednou z najkrajších pláží na Bali, no od idylických pláží, aké sme spoznali v Thajsku, má aj táto na míle ďaleko. Nie je to dávno, čo sa práve Kuta stala už po niekoľkýkrát terčom bombových útokov moslimských teroristov. Ulice sú teraz poloprázdne, predavači ešte dotieravejší.
Na rozprávkovú pláž si musíme počkať do nasledujúceho rána. Z prístavu Benoa letíme nad vodou rýchlym moderným katamaranom. Dlhé tiahle oceán­ske vlny formované južnými vetrami spôsobujú, že na zdanlivo pokojnej hladine sa menšie lode na okamih úplne strácajú za vodnými pahorkami, aby z nich po chvíli znova vystúpili. Blížime sa k ostrovu Nusa Lembongan. Jeho brehy sú tajomne zahalené vodnými parami vznikajúcimi pri nárazoch vĺn na príkre kamenné hradby. Ostrov vyzerá byť divoký a nehostinný. Kde-tu sú kamenné hradby prerušené piesočnými plážami. Jednou z takých sú aj pláže Mushroom a Dream.
Je príliv a vlny vystupujú v mohutných valoch ďaleko na pláž. Povestné vertikálne stúpajúce morské prúdy priniesli v posledných dňoch k brehom chladnú vodu. Dvadsaťdva stupňov Celzia pôsobí naozaj osviežujúco, na dlhé máčanie sa a šnorchlovanie bez neoprénového obleku to ale nie je. Nusa Lembongan a Nusa Penida sú jednými z mála miest na svete, kde k hladine vystupujú hlbinné ryby mesačníky. Fotografia tohto až do dvoch ton dorastajúceho tvora by síce náramne obohatila môj archív, no tentokrát mi šťastie nežičí. Posledné zbohom dávame aj Nusa Lembonganu. Späť na Bali uháňame rýchlym člnom a myseľ nám zamestnáva psychická príprava na let malým prúdovým lietadlom ďalej na východ, na ostrov varanov, Komodo.

Autor
Martin Strmiska