Pablo Picasso - Nepoviem všetko, ale všetko namaľujem

Nie je mnoho výtvarných umelcov, ktorí boli už počas svojho života identifikovateľní jediným slovom – génius. Skôr by sa dalo povedať, že okrem Pabla Picassa ani jeden. Na to, aby bol umelec pokladaný za génia, nestačí len revolučné, neustále sa inovujúce dielo, prevyšujúce svojou kvalitou všetko predchádzajúce. K nemu musí bezpodmienečne pristúpiť charizmatické vyžarovanie, ktoré kritikov aj obdivovateľov fascinuje, a toho mal Picasso nadmieru bohato.

Picassov životopis sa začína vlastne už pred jeho narodením, pretože genialita musí mať podľa mienky odborníkov príčinu a zdroj aj niekde inde než v osobnosti jediného tvorcu. Preto treba hľadať stopy v minulosti. Picassov otec bol maliar, aj keď s priemerným talentom. Pôsobil ako profesor kreslenia. Aj u ďalších Picassových predkov sa životopisci stretávajú s oddanosťou, húževnatosťou, odvahou a otvorenosťou umeniu. Sú to presne tie vlastnosti, ktoré možno uviesť aj pri ich najslávnejšom potomkovi, Pablovi Ruizovi Picassovi.
Pablo sa narodil v Málage 25. októbra roku 1881 o štvrť na dvanásť v noci. Už k jeho narodeniu sa viaže prvá z množstva legiend. Babica považovala Picassa za mŕtveho. Len duchaprítomnosť strýka zachránila dieťa pred smrťou udusením. Fúkol mu do tváre dym z cigary, na čo začal Pablo kričať. Rané detstvo prežil v Málage. Rodina žila v skromných pomeroch. Bol to otec, ktorý prvý objavil a podporoval talent svojho syna. Picasso nerád chodil do školy. Sám neskôr rozprával, že ho zaujímalo len to, ako učiteľ maľoval číslice na tabuľu. Čudoval sa, že sa vôbec naučil základné počtové úkony. Kreslenie sa mu zdalo byť jediným primeraným spôsobom vyjadrovania.

„Moje prvé kresby by nikdy neboli mohli ukázať na nejakej výstave detských kresieb. Chýbala mi nešikovnosť dieťaťa, jeho naivnosť. Ako sedemročný som robil akademické kresby, ktorých minuciózna presnosť ma ľakala.“

Už ako trinásťročný dostihol Pablo schopnosti svojho otca. Túto skutočnosť reprodukuje vetou: „Vtedy mi dal svoje farby a štetce a už nikdy nemaľoval.“ Rovnako skončila aj skúška na umeleckú školu v Barcelone. Prácu, na základe ktorej mal byť prijatý, mal priniesť do mesiaca. On však prišiel už na druhý deň a úlohu vyriešil dokonca lepšie ako iní študenti svoju záverečnú prácu. Picasso sa už počas učňovských rokov zaradil medzi uznávaných maliarov Barcelony. Uhladený maliarsky akademizmus zvládal bravúrne, no vo svojom nadšení túžil po objavovaní a experimentoch. Chcel ísť do Paríža. Už len Paríž mu mohol byť počas učňovského obdobia výzvou. Obdivoval pastely Degasa a Toulouse-Lautreca, ktorých vplyv je zjavný v jeho raných dielach. Picasso ešte nenašiel svoj vlastný štýl. Ale doba, keď ho inšpirovali aj iní umelci, sa chýlila ku koncu. Stálo pred ním modré a ružové obdobie, ktoré boli prvými samostatnými fázami tvorby. Picasso sa stával Picassom.
Modré obdobie (1901 – 1904) sa začalo smrťou priateľa Casagemasa, ktorý spáchal samovraždu pre neopätovanú lásku. Picassovi sa zdalo, že práve modrá farba vystihuje pocity smútku a bolesti. V Casagemasovej pracovni si Pablo zriadil skromný ateliér, v ktorom vznikol obraz priateľovho pohrebu. Rozmerné figuratívne plátno po dokončení slúžilo v úzkom priestore ako pomaľovaný paraván. Za ním sa skrýval tvorivý neporiadok, ktorým sa Picasso všade hneď obklopil. Bol to jeho spôsob, ako sa zmocňoval miesta, ktorý sa nezmenil ani po nasťahovaní do priestranných víl.
Ružové obdobie (1904 – 1906) vznikalo už v ateliéri na Montmartri, v samom centre parížskej bohémy. Tu stretol svoju prvú družku, Fernandu Oliviérovú, vďaka ktorej sa po prvý raz usadil, čo bolo pri jeho tuláckom pude pozoruhodné. Modré tóny postupne nahradili ružové. Kaukliari, povrazolezci a harlekýni vystriedali slepcov a žobrákov, bieda a depresia ustúpili pred jemnosťou a snivosťou. Niekoľkokrát do týždňa Pablo navštevoval cirkus Médrano blízko svojho ateliéru. Akoby sa stotožňoval s postavou harlekýna, ktorú odvtedy zobrazuje počas celého života. Ružovým obdobím Picasso demonštroval svoje poznatky o klasickej kráse. Stál pred rozhodnutím spochybniť a poprieť všetky vydobyté istoty a overené postupy v umení.
S nástupom kubizmu (1907 – – 1917) sa skončil súvislý vývoj západoeurópskeho maliarstva.V tom čase sa v Paríží začalo objavovať africké umenie. Pablo si systematicky budoval zbierku afrických sôch a zapĺňal nimi ateliér. Je nesporné, že ho tieto primitívne práce očarili hlavne svojou abstraktnou formou. A tak sa na plátne, ktoré práve maľoval, objavili dve radikálne zdeformované postavy žien. Takéto „zneváženie“ ľudskej postavy vzbudilo pohoršenie a šok. No neskôr sa obraz Avignonské slečny stal jedným z najslávnejších diel 20. storočia. Bolo jasné, že už niet cesty späť. No pre Picassa táto zmena štýlu nebola len formálna. Zaujímalo ho zobrazenie skutočných predmetov. Chcel vyvolať ilúziu objemu bez pomoci modelácie, šerosvitu, lineárnej perspektívy a iných prekonaných techník. Georges Braque, takisto zaujatý týmto problémom, zápasil s Picassom o vývoj nového maliarstva. Napriek umeleckej rivalite sa stali priateľmi. Najprv odišli v lete 1908 na vidiek, aby po návrate zistili, že ich nezávisle od seba vzniknuté obrazy sa prekvapivo podobali. Farebnosť obmedzená na sivé tóny, aby zbytočne nerozptyľovala maliarov zámer. Picasso to vystihuje slovami:

„Mám odpor k ľuďom, ktorí rozprávajú o kráse. Čo je to krása? V maliarstve sa musí hovoriť o problémoch! Obrazy nie sú nič iné ako výskum a experiment. Nikdy nemaľujem obraz ako umelecké dielo. Všetky sú výskumami. Skúmam neprestajne a vo všetkom tomto pátraní tkvie logický vývoj.“

Kubizmus, ktorý Picasso objavil, by stačil, aby sa zapísal do dejín umenia. On však s rovnakým nasadením išiel ďalej. Prešiel ďalšími obdobiami. Čakali na neho socha, kresba, grafika, plagát a keramika.Od istého bodu to, čím Picasso provokoval, sa zaradilo do repertoáru klasiky. Stal sa slávnym. Mohol maľovať, čo chcel, no musel znášať verejnosť, ktorá tým, že odmeňovala každú z jeho prác slepým potleskom, potláčala jeho individualitu.

„Slečna, máte zaujímavú tvár. Chcel by som vás namaľovať. Ja som Picasso.“

Týmito slovami nadviazal známosť s nejednou zo žien, ktoré sa preslávili už len tým, že ich portrétoval. Ruská baletka a dlhoročná družka Oľga Kokhlovová, ktorej portréty sa neskôr považovali za najkrajšie, si priala, aby ju maľoval výhradne realisticky. Jeho ďalšia životná partnerka Francoise Gilotová napísala knihu Žila som s Picassom, v ktorej podrobne vykresľuje umelcovu zložitú povahu. Posledná manželka a oficiálna vdova Jacqueline Roqueová sa trinásť rokov po jeho smrti zastrelila.Picasso sa dožil deväťdesiatich dvoch rokov.

„Tak, to stačí, nie? Čo mi treba ešte urobiť? Čo by som ešte mohol dodať? Všetko je povedané.“

Autor: 
Zuzana Flimelová
Patrí do vydania: 
September 2006