Gabriela Virostková - poradkyňa v Európskom parlamente

Vyrastala v Starej Ľubovni, do ktorej sa stále s láskou vracia. Snívala však o práci v Európskom parlamente, študovala po svete, naučila sa niekoľko jazykov, tvrdo pracovala a svoj sen si nakoniec splnila. Gabiku zaregistrovala časť Slovenska, keď satirická stránka ZOMRI zverejnila jej video, v ktorom úplne jednoducho a bez zbytočných vášní vyvracia zavádzajúce predvolebné video extrémistickej strany z ulíc Bruselu. Vo svojej práci sa snaží pomáhať politickým väzňom z neslobodných krajín, pozoruje férovosť volieb po svete či pripravuje vyhlásenia EÚ k dodržiavaniu ľudských práv. Ak hľadáte v živote kúsok pozitívnej inšpirácie a nebojíte sa „zamakať“, neváhajte sledovať prácu tejto Východniarky z Bruselu, pokojne aj na jej Instagrame.

Čo a kde si študovala? Chcela si vždy robiť v oblasti, v ktorej si zakotvila?

Študovala som medzinárodné vzťahy a diplomaciu na Slovensku, v Nemecku, ako aj v Amerike. Zamerala som sa na výučbu cudzích jazykov, keďže bez nich sa v tejto brandži ďaleko nedostanete. Tri či štyri cudzie jazyky sú štandardom. Stále ma priťahovala medzinárodná politika, spolupráca medzi krajinami, ako aj rozvojová pomoc tretím krajinám. Všetky moje záverečné práce na školách sa týkali zlepšenia situácie na Slovensku prostredníctvom budovania aktívnych a efektívnych vzťahov so zahraničím. Zbožňovala som písať o Európskej únii, o našom slovenskom príbehu v nej. Preto práca v Európskom parlamente bola pre mňa snom, ktorý sa hneď po škole predsa splnil.

 

Ako si sa dostala k tvojej aktuálnej práci? Bola to ťažká a dlhá cesta alebo ani nie?

Na moju cestu do Európskeho parlamentu si stále veľmi rada spomínam. Už počas štúdia som absolvovala množstvo domácich i zahraničných stáží. Vravievala som si, že čím viac sa naučím, tým mám väčšiu šancu nájsť si dobrú prácu. Myslím si, že práve vďaka všetkým mimoškolským aktivitám ma hneď po skončení školy prijali na stáž do parlamentu. Neskôr sa z toho vyvinula pracovná ponuka vo výbore pre zahraničné vzťahy a podvýbore pre ľudské práva, kde pôsobím dodnes. Určite by som všetkým študentom a mladým ľuďom odporučila nečakať, že im niečo spadne z neba. Je potrebné na sebe neustále pracovať a odmena sa určite dostaví.

 

Čo si pod tvojou pozíciou môžeme predstaviť? Ako vyzerajú tvoje bežné dni v Bruseli a čo všetko tvoja práca obnáša?

Každý deň začínam čítaním správ a počúvaním podcastov z celého sveta ako napr. BBC, le Monde, el Mundo, Financial Times. Podľa toho viem, ako sa bude odvíjať deň. Veľa času trávim na stretnutiach výboru pre zahraničné vzťahy či podvýboru pre ľudské práva, ako aj na individuálnych stretnutiach s europoslancami, kde spolu pripravujeme rozličné správy a rezolúcie. Veľakrát nasleduje aj pracovný obed, s ambasádormi alebo mimovládnymi organizáciami. Za deň odpíšem na stovky emailov, pripravím hlasovacie lístky a zúčastňujem sa na hlasovaní správ Európskeho parlamentu vo výboroch. Raz do mesiaca pracuje Európsky parlament v Štrasburgu, kam sa musíme takmer všetci povinne presunúť. Jeden pracovný týždeň z mesiaca je venovaný výjazdom do tretích krajín. Podľa priorít zahraničného výboru cestujeme napr. do Kene, Vietnamu či Kambodže, kde sa prerokovávajú rôzne oblasti našej spolupráce. Taktiež sa venujem oblasti pozorovania volieb v tretích krajinách. Podľa termínu volieb sa v krajine nachádzame aj my, aby sme odsledovali, či voľby prebehli transparentne a splnili medzinárodné štandardy.

 

Aké najdôležitejšie veci ťa tvoja práca naučila?

Práca v parlamente ma naučila, že aj keď sme všetci rozdielni a pochádzame z iných kultúr, vieme skvelo spolupracovať a pomáhať si. Slovák, Španiel, Nemka, Holanďan a Poliak fungujú spolu ako švajčiarske hodinky. Častokrát doma na Slovensku vnímam, ako veľmi sa spoločnosť sústreďuje na rozdiely a nie na to, čo nás spája. A to je chyba. Musíme si nasadiť európske okuliare a hľadať to, čo máme spoločné. Vďaka všetkým misiám v tretích krajinách som si taktiež uvedomila, aká som vďačná za projekt Európskej únie. Lebo v tretích krajinách je vojna a hlad na dennom poriadku. Lebo v tretích krajinách ľudia musia zapracovať na tvrdých reformách, len aby sa jedného dňa tiež stali členom EÚ. Pri takýchto príbehoch ma stále zamrzí, keď niektorým politickým aktérom doma vôbec napadne, aby Slovensko vystúpilo z EÚ.

 

Čo najsilnejšie, najvýznamnejšie si vďaka svojej práci zažila/videla/spoznala?

Ako prvú spomeniem misiu Európskeho parlamentu do Kolumbie, na hranicu s Venezuelou. Pre mňa to bola jednoznačne najťažšia misia, akú som kedy absolvovala. Vidíte tisíce vyhladovaných ľudí prekračovať hranicu z Venezuely do Kolumbie, aby sa aspoň raz za deň najedli. Nechávajú svoje deti v centrách mimo Venezuely, lebo ich doma nedokážu uživiť. A bolo nádherné vidieť, že práve vďaka humanitárnej pomoci Európskej Únie, ktorú sme zmobilizovali, dávame ľudom šancu prežiť.

 

Druhým príkladom bol Uzbekistan. Veľké množstvo detí namiesto povinnej školskej dochádzky pracovalo na poliach a zbieralo bavlnu. Takéto správanie bolo pre nás neakceptovateľné, a preto Európska únia pozastavila textilnú časť obchodnej dohody s Uzbekistanom. Situácia sa následne zmenila, deti znova začali chodiť do škôl a my sme obchodnú dohodu obnovili.

 

Musím ešte spomenúť prípad nemenovaného ukrajinského politického väzňa. Napísala nám jeho manželka, že ho v noci zatkli a odviezli na samotku. Nespáchal žiadny trestný čin, len napísal kritický článok týkajúci sa anexie Krymu. Zmobilizovali sme sily, napísali rezolúciu a žiadali, aby ho prepustili. Po pol roku sa to podarilo. Stretli sme sa s ním a jeho celou rodinou v parlamente. To sú momenty, keď si človek povie, že všetka tá extra práca má predsa svoj zmysel.

 

Čo musí mladý človek spraviť, aby sa dostal k práci v Európskom parlamente?

Ako som už napísala vyššie, je to podľa mňa o proaktívnom prístupe. Je potrebné, aby už počas štúdia mladí ľudia začali pracovať na svojom profile - absolvovať stáže, vyskúšať štúdium v zahraničí a naučiť sa čo najviac cudzích jazykov. Mne na mojej ceste veľmi pomohli mentori. Teda ľudia, ktorí sú viacero krokov predo mnou a vedia dobre poradiť. Veľmi sa teším, že dnes som mentorom pre zopár mladých ľudí aj ja.

 

Ako sa žije mladej Slovenke v Bruseli? Je to príjemné miesto na život?

Brusel je výborné miesto na život. Špeciálne pre mladých ľudí, ktorí túžia žiť vo veľkomeste, kde možno nájsť všetky národnosti sveta. To je veľkou výhodou, keďže v Bruseli sa tak nachádzajú skvelé reštaurácie zo všetkých kultúr. Ja dokonca bývam v africkej štvrti, tzv. Matongé. Je tu veľmi príjemne, za 5 rokov som nemala ani jednu zlú skúsenosť. Dokonca chodievam aj do lokálneho kostola s Afričanmi, ktorí ma do svojej komunity prijali ako za svoju.

Čo ti v Belgicku najviac chýba z domu, zo Slovenska? A čo by si naopak odtiaľ najradšej priniesla aj domov?

Miestami mám pocit, že Brusel je veľmi kariérne orientované mesto. Väčšina mladých tu skutočne prišla iba kvôli práci, a to je niekedy veľmi cítiť. Najviac mi chýbajú rodinné putá, ktoré dokážeme na Slovensku akosi ľahšie vytvoriť. Z Bruselu by som domov priniesla schopnosť vzájomne sa rešpektovať, aj keď sme rozdielni či máme iný názor. Svet nie je čierno-biely, ako si to doma častokrát myslíme.

 

Okrem pohľadu do svojej práce cez Instagram svojim followerom často ukazuješ, ako vyzerá reálny život v Bruseli a práca v Európskom parlamente, čím veľmi prakticky bojuješ aj proti klamlivej a zavádzajúcej propagande, ktorú na Slovensku o Bruseli a Západnej Európe šíria extrémisti. Ako a kedy ti napadlo natočiť tieto videá a akú si na ne mala odozvu?

 

Videá o Bruseli, presnejšie o ulici na ktorej žijem, som prvýkrát natočila pred voľbami do Európskeho parlamentu v máji 2019 ako odozvu na video istej politickej strany. Podľa mňa bolo veľmi zavádzajúce. Za pár dní ich pobytu v Bruseli ho vykreslili ako veľmi nebezpečné mesto plné migrantov. To sa nezhodovalo s mojou 5-ročnou bruselskou skúsenosťou, a hlavne mi bolo ľúto tých slušných ľudí na mojej ulici, ktorých jednoducho natočili a pridali katastrofálne komentáre. Video malo veľkú odozvu, má vyše pol milióna prezretí. Odozva zo strany podporovateľov danej politickej strany bola veľmi vulgárna. Snažila som sa regulovať diskusiu na Facebooku a vyzývala, aby sa nepoužívali nadávky. Komentáre som tam však nechávala, nech sa vidí, aké slová sú schopní ľudia použiť a na čom treba v našej spoločnosti zapracovať.

 

Aký odkaz by si chcela poslať z Európskeho parlamentu domov na Slovensko?

Aby Slováci aktívne rozhodovali o osude našej krajiny a 29. februára išli voliť. Každý hlas sa počíta.

Patrí do vydania: 
Február 2020