Branislav Gröhling - všetko okolo nás sa posunulo, len školstvo zostalo stáť na mieste

Keď sa človek pozrie na váš životopis, zistí, že za sebou máte všeličo, len politiku nie, aj keď ste neskôr vyštudovali právo. Ako ste sa dostali k riešeniu školstva v parlamente?

Ja som vyštudoval strednú priemyselnú školu obuvnícku, kde som veľa kreslil. Potom, ako padol režim, som chcel cestovať a odišiel som do Anglicka, aby som si zarobil peniaze a naučil sa jazyk. Tam som nejako zistil, že ženy dokážu platiť veľa peňazí za všeličo – za krásu, vlasy, líčenie a pod. Keď som sa vrátil na Slovensko, u nás takáto starostlivosť o krásu nebola ešte rozvinutá, tak som sa tomu začal venovať. Hľadal som ľudí a vytvorili sme brand pre ženy, kde bolo kaderníctvo, manikúra a všetko ostatné. Vytvorili sme silnú značku, ktorá reálne fungovala. No začali sme mať problém s hľadaním zamestnancov – nevedeli sme nájsť šikovných ľudí, ktorí by vedeli robiť tak, ako sme potrebovali. A vtedy vznikol taký nápad, že pôjdem do stredných škôl, kde budem vzdelávať študentov počas posledných ročníkov, a keď skončia školu, budú pripravení k nám hneď nastúpiť.

V podstate ste prišli s nápadom na konkrétne duálne vzdelávanie, ku ktorému sa dnes opäť chceme vrátiť?

Presne tak. Rozposlal som veľa listov, no ozvali sa mi len tri školy z celého Slovenska. Vycestoval som tam, urobili sme dohodu, vybrali sme študentov a začali sme spolupracovať. Po dvoch rokoch sa nám stalo, že sa nám začali ozývať samotní rodičia, ktorí nám hovorili, že dajú svoje deti študovať tam, kde práve robíme náš projekt. Medzi riaditeľmi sa zas začalo rozprávať, že „tebe dobre funguje škola, no ja mám murárov alebo cukrárov, poďme aj u nás spraviť niečo také“. Ten projekt, ktorý sme vymysleli, sa teda rozšíril na všetky odborné školy a vzdelávali sme každého od murárov cez cukrárov až po kuchárov. Jeden rok bol náš garant napríklad Jaro Židek, ktorý s nami chodil na školy a skutočne varil s deckami. A začalo sa diať to, že študenti si hneď po škole našli zamestnanie alebo si začali otvárať vlastné malé podniky. Ja som im dával praktické rady, ako si založiť živnosť, požiadať o úver, čo vybaviť v banke, a kolegovia odborníci im zas dali svoje odborné skúsenosti, napríklad s nimi varili ako Jaro Židek. Tým nechcem povedať, že by to študenti na odborných školách nikdy nemali, no predsa len toto prišlo z praxe a bolo to niečo iné. Zrazu sme fungovali na desiatkach škôl po celom Slovensku.

Dal sa taký projekt udržať dlhodobo?

No, stálo to veľa peňazí, aj riaditelia mi začali po čase naznačovať, že takto sa to nedá udržať, vždy sme museli zháňať financie, aby projekt prežil. Robili sme obrovské podujatia v Trenčíne, kde 3 500 študentov z celého Slovenska súťažilo v rôznych remeslách, snažili sme sa im ukázať, že remeslo má hodnotu. Potom som si uvedomil, že takto to ďalej nejde a že to potrebujem zmeniť zvrchu, v legislatíve, a išiel som kandidovať. Vybral som si stranu, ktorá mi bola blízka, a teraz v Národnej rade riešim z legislatívnej stránky celé školstvo.

Kedy ste teda stihli vyštudovať to právo?

To som stihol niekde medzitým. Popri práci, popri projektoch a podnikaní. Bolo to veľmi náročné štúdium.

Mali ste v rodine nejakého učiteľa/učiteľku, ktorí by vám poskytli nejaký pohľad dovnútra na problémy školstva či vzor?

Nemal. K študentom som vždy pristupoval ako k seberovným, nerobil som rozdiely, oni mi stále hovorili, že sa s nimi rozprávam ako s kamarátmi. Mal som ich rešpekt, no vnímali ma úplne inak. Hovoril som im praktické veci, namiesto toho, aby som im prednášal, čo potrebujú vedieť, keď si chcú zobrať úver, som im dohodol exkurziu priamo do Tatra banky. A tam im to ukázali a vysvetlili priamo. Robili sme to tak zážitkovo.

Dalo sa toto všetko spraviť v rámci pomerne úzkych a prísnych osnov, ktoré školy majú? Bez zásadnejšej zmeny pre školy?

Toto bola vyslovene dobrá vôľa všetkých akčných riaditeľov, za čo som im veľmi vďačný. Oni si už vtedy pred 12 rokmi uvedomovali, že školstvo potrebuje niečo takéto, a vždy vedeli nájsť spôsob, ako to urobiť a ako nám umožniť, aby sme s deckami pracovali. A hlavne, my sme mali už po roku výsledky. Keď tí študenti vychádzali zo školy, už mali isté zamestnanie. O nich sa doslova bili prevádzky, reštaurácie alebo cukrárne, stavebné firmy a pod.

Dobre, toto boli však odborné školy, kde sa praktické vzdelanie doplní trochu ľahšie. Čo sa však dá spraviť napríklad s gymnáziami, aby sa ich študentom po škole viac darilo?

Ono sa to nabaľovalo. Popri týchto odborných školách sa nám totiž začali ozývať aj gymnáziá, ktoré chceli niečo robiť. Tak vznikol nový projekt, keď som cestoval po gymnáziách a mal som diskusiu so štvrtákmi o tom, čo plánujú ďalej, čo idú robiť, či chcú podnikať, ako si vyberajú vysokú školu a pod. Tam sme už riešili to, že u nás je obrovská informačná nerovnosť v školstve. Keď si ide štvrták vyberať vysokú školu, tak si ju vyberá na základe toho, či je v meste, čo hovoria kamaráti alebo rodičia, alebo si možno pozrie nejakú dosť zlú webovú stránku a tam sa to skončí. Nemajú žiadne informácie o tom, aká je tá škola úspešná, aké má uplatnenie absolventov, aké majú absolventi príjmy, čo môžu robiť, aké má škola vybavenie, kde môžu cestovať. Ja som im hovoril o týchto veciach a že by za nich nemal rozhodovať štát, ministerstvo alebo ktokoľvek iný, ale že oni na základe informácií, ktoré dostanú, majú urobiť to rozhodnutie sami. Potom sa to všetko tak miešalo, že si človek povie, že sa to nedá robiť takto donekonečna a že tie veci sa musia pretaviť do nejakej legislatívy.

V slovenskom školstve je aktuálne dosť veľa problémov, až skoro neviem, kde začať. Ktorý je podľa vás najakútnejší z nich?

Ja si myslím, že je to obsah a spôsob vzdelávania. U nás je to strašne zviazané, čo nie je výčitka smerom k učiteľom, ale k predstaviteľom štátu, ktorí tvoria obsah vzdelávania. Ten by mal byť veľmi uvoľnený. My stále fungujeme tak, že sa učíme v rokoch a sledujeme výsledky po ročníkoch. Celá okolitá Európa však už funguje v blokoch a výsledky sledujú po niekoľkých rokoch spoločne s tým, že učiteľom nechávajú veľkú voľnosť v tom, ako sa dopracujú k výsledku, ktorý chcú dosiahnuť. Štát vám vtedy iba povie, že chce, aby vtedy a vtedy vedeli deti čítať. Ale nepovie vám presne, ako ho máte učiť čítať. Skontroluje váš výsledok, ale nemôže vám v rámci regiónov či rôznych rozdielnych škôl, špeciálnych potrieb atď. diktovať, že toto musíte robiť presne takýmto spôsobom. Kreativita mladých ľudí je už totižto úplne niekde inde, ako bola v minulosti. Toto je u nás hrozne zastarané a na to sa špirálovito nabaľujú aj ostatné problémy – od učiteľov a ich platov po učebnice, ktoré používajú… My sme jedna zo štyroch posledných krajín v EÚ, ktorá nemá otvorený trh s učebnicami. U nás to funguje tak, že štát vám povie, ktorú učebnicu budete používať na celom Slovensku, dá ju vytlačiť a rozdistribuovať a vy nemáte na výber. Ako môže niekto tu vedieť, akým spôsobom sa chcú učiť na škole v Humennom? Veď keď sa chcú učiť z inej knihy alebo iným spôsobom, nech sa tak učia. A potom rodičia rozhodnú, či tá škola je pre nich dobrá, keď uvidia výsledky.

Chápem tú myšlienku väčšej slobody alebo liberalizácie vzdelávania, určite to má zmysel. Na druhej strane, protiargumentom by asi bolo, že by to mohlo dať priestor rôznym vplyvom a veciam, ktoré nemusia byť pre deti vždy dobré, nie? Ako by to mal mať štát pod kontrolou?

Všetky štýly a spôsoby učenia musia byť schválené štátom. Ten obrovský okruh, ktorý bude štát strážiť, musí byť jednoznačne definovaný. Nemôžeme tu mať zas anarchiu. Ale tie spôsoby, ako sa k niečomu dopracujete, nech nechá na učiteľoch. Oni sú dostatočne zodpovední a dospelí ľudia, aby vedeli, čo si môžu dovoliť. Napríklad aj s učebnicami – vy musíte mať odsúhlasený ten balík učebníc, z ktorých si školy môžu vyberať. Aby sa nám nestalo, že by napríklad učili, že fašizmus je niečo úžasné.

Predpokladám, že ministerstvo školstva tieto návrhy zatiaľ obchádza, keďže je to zložitejšie ako udržanie aktuálneho stavu a chcelo by to naozaj veľa práce…

Ministerstvo školstva nechce robiť nič, lebo si myslí, že teraz to nejako funguje, veď to aj fungovalo, tak to aj bude fungovať a nechajme to tak, netreba s tým vôbec triasť, veď to nejako vydržíme. Ja si však myslím, že nevydržíme, lebo tie tlaky aj zo strany žiakov, študentov a rodičov sú obrovské. Dnes už na to tlačia aj budúci zamestnávatelia a celá spoločnosť je v tomto taká rozbitá. Ja si myslím že vzdelávanie sa musí riešiť naprieč všetkými rezortmi, keďže to je základ, ktorý dávame každému občanovi, a prínos pre štát potom budeme mať zas v každom rezorte. Nemôžeme teraz hovoriť, že to je iba úloha ministerstva školstva, je to vec aj všetkých ostatných rezortov.

Z ktorých krajín by sme si mohli vo vzdelávaní zobrať dobrý príklad? Kde v EÚ dnes školstvo funguje na najlepšej úrovni?

Veľa sa promuje Fínsko, ja si však myslím, že máme bližšie k Estónsku. Oni nedávno prešli reformou a ja mám pocit, že sme si blízko aj históriou, aj mentalitou, pre mňa teda je Estónsko tou krajinou, kde by sme sa mohli pozrieť. Na druhej strane však hovorím, že my na Slovensku presne vieme, čo máme robiť, len to nikto nechce urobiť. Nemusíme sa pozerať do Fínska a Estónska. Keď sa spýtate akéhokoľvek riaditeľa školy na Slovensku alebo rodiča, alebo žiaka, presne vám povie, čo chce, aby ho škola bavila a aby mu dala niečo do života. A to sú všetky tie body, o ktorých som rozprával, aj vyššie platy učiteľov atď.

Počas vášho pôsobenia v NR SR ste stále v opozícii, legislatívne návrhy vám teda tak jednoducho cez vládu neprejdú. Čo konkrétne teda môžete zatiaľ robiť?

Áno, parlamentná politika na vládnu a opozičnú časť na Slovensku funguje dokonale, takže legislatívne nič nepresadíme, skôr sa nám podarí propagovať rôzne názory a nápady. Stále cestujem po Slovensku a tieto nápady prezentujem aj v nejakej veľmi konkrétnej podobe ľuďom, čím sa snažím vytvárať povedomie o tom, že by sa to malo zmeniť.

Minulý rok sa na ministerstve školstva vymenil minister po veľkom škandále s netransparentným prideľovaním eurofondov na projekty. Zmenilo sa s novou ministerkou odvtedy niečo?

Zmenil sa iba človek, ale ten rezort zostáva tej istej strane s tou istou filozofiou vedenia. Viac už o tom nechcem hovoriť.

Učitelia sa tento mesiac opäť chystali do ulíc. Veríte, že je na Slovensku priestor na zlepšenie ich podmienok? Že im máme z čoho pridať k platom?

Ja si myslím, že áno. V školstve podľa mňa máme veľmi veľa financií, ktoré sú neefektívne využívané a po tej ceste školám, žiakom a učiteľom sa nám niekde stratia. To by bolo treba „upratať“ a strážiť.

Kde tieto peniaze podľa vás končia?

Sú to všetky tie cestičky v rámci zriaďovateľov, jednotlivých kompetencií, eurofondy v nezmyselných projektoch, o ktorých pomaly raz týždenne čítame v médiách… Tie peniaze by pritom mohli ísť priamo do škôl. Keď som sa rozprával s priateľmi z Estónska, hovorili mi, že my školstvo riešime veľmi pocitovo a nie racionálne. Máme totiž obrovskú rozdrobenosť škôl, hoci ju nepotrebujeme. Máme oveľa viac „stoličiek“, ako máme žiakov. Tie peniaze sa nám tam potom rozplynú. Ľudia sa veľmi emotívne pozerajú na to, že by sa mohli zlúčiť školy alebo by sa mohlo niečo zrušiť –Estónci to v rámci reformy urobili veľmi efektívne a racionálne. Ich školy majú teraz oveľa lepšie vybavenie, žiaci majú lepšie možnosti sa vzdelávať, učitelia sú lepšie zaplatení.

Takže by bolo treba „prekopať“ celú organizačnú štruktúru školstva?

Myslím si, že áno. A to sa týka napríklad aj ministerských organizácií. My ich máme 17! Tak si predstavte, čo tých 17 organizácií pod ministerstvom školstva robí, keď máme také zlé výsledky? Logicky rozum vám napovie, že to jednoducho nefunguje. No roky sa každý bojí s tým niečo spraviť.

Na Slovensku máme však aj veľa iných vážnych problémov, ktoré možno školy vo Fínsku či Estónsku ani neriešili, napríklad segregáciu rómskych detí v školách. To je dlhodobo neriešený problém a napriek tomu, že na papieri by malo byť všetko v poriadku, v praxi sa to vôbec nerieši. Čo s tým?

U nás sa o tom iba rozpráva, ale činy sú také minimálne, že si ich ani nevšimnete. Hoci čerpanie financií aj z eurofondov bolo obrovské a mohli sme za ne urobiť ohromné projekty a posunúť jednotlivé problémy ďalej, aj tak sa to nestalo. Ak sa chcete spýtať, kde je chyba, tak ja poviem, že možno aj v nás všetkých, že sme dopustili míňanie peňazí, že sú tam tí ľudia, ktorí nemali takú zodpovednosť, akú by mali mať.

Máte vo vašom programe niečo, čo s tým bude bojovať?

My máme osem priorít pre školstvo a sociálne vylúčené spoločenstvá a programy, kde sú desiatky opatrení, ktoré by sa mali spraviť, aby sa celý ten problém niekde posunul. Je to však problém aj vo vnímaní spoločnosti. Vieme, že extrémizmus sa na Slovensku za posledných päť rokov reálne zhoršil a nie zlepšil. Je to naozaj o tom, ako je nastavená spoločnosť, o tom, aké signály vydáva vláda smerom k spoločnosti, čo vidia mladí ľudia, a na základe toho sa radikalizuje spoločnosť. Neviem vám teraz povedať jednoducho „dajme deti dokopy a učme ich takým a takým spôsobom“, ale ak budete mať dobre zaplatených učiteľov, ktorí budú zodpovední, budú mať dobré materiály a budú v dobrej škole, tak to bude celé fungovať trochu inak. Ja viem, že sú to také ničnehovoriace frázy, ktoré hovorí hádam každý a počúvame ich zo všetkých strán, ale raz sa tomu už musíme nejako postaviť.

Ďalší z problémov, ktorý sme aj čiastočne spomínali, je nárast extrémizmu a s ním spojené šírenie dezinformácií, hoaxov, propagandy a hlavne chýbajúce schopnosti kritického myslenia u mladých ľudí. Ako sa dá toto podľa vás riešiť?

To je práve to, my to mladých neučíme. Neučíme ich, ako si majú prepájať jednotlivé informácie, a to je znova prepojené na obsah vzdelávania. Dá sa to učiť v školách a v okolitých krajinách sa to aj reálne robí. Jednu tému napríklad učíte cez 2 – 3 predmety. Históriu Anglicka tak dokážete učiť cez literatúru, lebo tam preberáte romány, cez hudobnú, cez geografiu, kde ich budete učiť o krajine, a tak sa to žiaci naučia omnoho rýchlejšie. Keď sme boli v Estónsku, zhodou okolností tam mali na programe Veľkú Britániu celý týždeň. Päť dní sa tam cez všetky predmety učili iba o Veľkej Británii a na konci týždňa mali tie decká dokonalý prehľad o celej krajine. Vedeli, akú má rozlohu, čo produkuje, akú majú ekonomiku, akú majú históriu, literatúru, pre náš to bolo úplne neskutočné. Je rozdiel, keď sa to deti drvia rozdrobene cez rôzne predmety v rôznom čase, ako keď to mali hneď poprepájané. Aj na Slovensku máme také školy – jedna základná škola učila druhú svetovú vojnu tak, že hľadali, kde v ich okolí bol koncentračný tábor, išli sa tam pozrieť, urobili odtiaľ prezentáciu a ďalej to prezentovali nižším ročníkom. Bol to týždňový projekt, počas ktorého sa o druhej svetovej vojne naučili omnoho viac, pretože tam boli, videli, načítali si, vytvorili, odprezentovali… A k tomu všetkému ich to ešte aj bavilo, a to je ten cieľ, ku ktorému by som sa veľmi rád dostal.

Dajú sa osnovy škôl za jedno volebné obdobie nejako efektívne zmeniť tak, aby sme sa niekam posunuli?

Zmeny sa dajú urobiť veľmi rýchlo, ale prvé výsledky uvidíte za šesť rokov. Ten spôsob nábehu, vnímania žiakov aj učiteľov trvá práve tých šesť rokov. Ja ani nepoviem, čo by sa do našich osnov malo doplniť, ale mal by sa zmeniť spôsob, akým sa budú učiť. Násobilku musíme stále vedieť, alebo čítanie. Ale stredné školy by mali ľudí už naozaj viac pripraviť na život.

Ďalšia veľká téma u nás sú vysoké školy a ich kvalita, ktorá sa u nás často kritizuje. Ako by ste riešili problémy tam?

Pre mňa je najväčší problém uplatniteľnosť absolventov škôl. Je to opäť niečo, čo funguje inde vo svete, len u nás nie. Inde fungujú databázy, ktoré vám povedia, ako sa v pracovnom živote uplatnil absolvent tej-ktorej školy – kde pracuje, aký má plat, samozrejme, všetko je anonymné, no zverejňuje sa to. Keď teda máte právnickú fakultu, kde zo 100 absolventov 90 robí právnikov, a na inej právnickej fakulte ich v práve zo 100 skončí 20, ďalších 30 bude robiť v supermarkete a ďalší budú robiť niečo iné, hneď vám to niečo napovie. Ak to zverejníte, vznikne spontánny tlak na to, na ktoré školy sa ľudia prihlásia. Načo by ste predsa išli na školu, ktorá vás dobre nepripraví?

Máte ešte rozpracované nejaké projekty, ktoré sme nespomenuli?

Máme teraz v Bratislave taký projekt so zdravou stravou, práve to skúšame. Začal som chodiť po jedálňach, a keď som videl, čo tí mladí ľudia jedia, bol som z toho zhrozený. Tak som sa rozhodol, že musím urobiť nový jedálniček, a začal som hľadať, kto by do toho išiel. Oslovil som Vlada Zlatoša a Tinu Turnerovú, ktorí mi pomohli vypracovať jedálniček pre strednú školu, našli sme školu, ktorá do toho chcela ísť. Dnes sme tam prvýkrát varili, mali sme tam študentov, ktorí ochutnali to zdravšie jedlo a boli z toho nadšení. V septembri a októbri odštartujeme plné dva mesiace, keď budú mať žiaci k dispozícii aj to klasické jedlo ako doteraz, ale aj zdravšiu verziu, a potom uvidíme, ako to bude fungovať.

Dá sa to normálne vmestiť do rozpočtu školských jedální?

Dá. Vedeli sme sa tam zmestiť, a ak to bude mať úspech, chceli by sme tento projekt posunúť aj ministerstvu. Bol by to pre mňa dôkaz aj pre nich, že má zmysel do toho zainvestovať, že musíme zmeniť zastarané normy. My stále hovoríme, že voľakedy sme mali dobré školstvo. Ja na to hovorím, že keď sa všetko okolo nás hýbe dopredu, nemôžeme sa v školstve pozerať len dozadu. Niekedy som zo školy s mamou telefonoval z búdky na ulici, dnes jej môžem volať z pohovky a ešte sa k tomu aj vidíme – všetko okolo nás sa posunulo, len to školstvo zostalo stáť na mieste.