Polnoc v Paríži – filmová recenzia

Je priam obdivuhodné s akou ľahkosťou, šarmom, vtipom a eleganciou dokáže sedemdesiatšesťročný Woody Allen (nar. 1. 12. 1935) ešte tvoriť, príjemne zaujať a prostredníctvom filmu naplniť diváka čarom nostalgie, nevtieravej múdrosti a ľudskosti. Už prvé zábery podfarbené úžasnou hudbou (pri klarinete si človek chtiac nechtiac musí spomenúť na Allenovu lásku k tomuto nástroju) naladia diváka na tú pravú atmosféru, na tú pravú tóninu, ktorú mesto Paríž má a na základe ktorej si bezpochyby zaslúži pozornosť každého kultúrneho a kultivovaného človeka.

Je to priam klasický príklad toto, ako možno nenásilne prinútiť či skôr naladiť divákov na jednu tóninu, ktorú každý chápe a vníma pozitívne. Áno. Woody Allen sa v tomto filme bezpochyby vyznal k svojej láske – Parížu, k jeho histórii, kultúrnosti, neopakovateľnej tvorivej atmosfére a nekonečným dejinám tvorivosti človeka. Prostredníctvom relatívne triviálneho príbehu (relatívne úspešný, no nespokojný scenárista a spisovateľ Gil so svojou snúbenicou Inez a jej rodičmi prichádzajú do Paríža, keďže budúci svokor tam otvára filiálku svojej firmy, čím Gil má možnosť bližšie spoznať toto úchvatné mesto a nechať sa ním plne ovládnuť) sa postupne rozohráva nový príbeh slávnej parížskej bohémy na prelome dvadsiatych – tridsiatych rokov (parížsky tvorivý salón Gertrúdy Steinovej, americkej prozaičky a literárnej kritičky, v tom čase navštevovali takí velikáni umenia ako F. Scott Fitzgerald, Ernest Hemingway, Pablo Picasso, Henri Matisse, Georges Braque etc., ktorých práve Gertrúda Stein nazvala „stratenou generáciou – lost generation), ktorý Woody Allen realizoval priam rozprávkovým Parížiči skôr čarovným prostriedkom, polnočným zvonením, čím sa uskutočňoval prechod Gilla Pendera do tej doby... Divák bez akýchkoľvek výhrad akceptuje tento princíp, pretože je sympatický, nenásilný, príjemný, priam čarovný... A to sa zväčša prijíma s radosťou a nostalgiou... Divák si spolu s Gilom uvedomuje, že snívať v Paríži je niečo úplne prirodzené a normálne, tak ako v Las Vegas je úplne prirodzené hrať hazardné hry, či v Jeruzaleme je úplne prirodzené ísť do chrámu a pomodliť sa...

Viac sa dočítate v čísle júl - august Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

 

Autor: 
A.Bolzicco
Patrí do vydania: 
Júl - August 2012