Jana Majeská - Osobnosť aj bez televíznej obrazovky

Získať prestížne ocenenie OTO vôbec nie je jednoduchá záležitosť. Nestačia len roky poctivej práce, nestačí len byť často videný, treba k tomu ešte čosi. Mať v sebe prirodzenú, čiže nehranú schopnosť získať si priazeň divákov. Jana Majeská túto schopnosť má. Predovšetkým vďaka tomu, že úsmev, dobrotu a radosť zo života možno vyčítať aj z jej očí. A tie vraj nikdy neklamú...

Na jednom sa zhodnú všetci múdri tohto sveta. Skutočná sila osobnosti sa pozná až vtedy, keď jej vložíte do rúk aspoň jednu z týchto vecí: moc, peniaze alebo slávu. Ak ju nič z toho nepokazí, nezlomí charakter a nenaštrbí jej zdravý rozum, potom možno hovoriť o tom, že onen známy človek je skutočnou osobnosťou.

Jana Majeská je človek, ktorý bez okolkov prizná, že má rada ľudí a je šťastná, keď si sympatie a lásku ľudia dokážu navzájom aj prejavovať. Kdekoľvek a kedykoľvek. Vyrastala v rodine, kde nepopriať niekomu pri stretnutí dobrý deň by bolo nepredstaviteľné. Toho sa drží dodnes. K pozdravu pridáva aj úsmev, veď: „Ak mám radosť, že niekoho stretám, dám to aj najavo... Prečo sa báť prejaviť emócie? Prečo sa báť ukázať v ľudskom svetle?“ Áno, spoznávajú ju ľudia na ulici, v obchodoch, pri rôznych príležitostiach, aj sa jej prihovoria, povedia, že si radi pozrú správy, ktorých interpretom je práve ona. Jej to však nie je proti mysli, považuje to za milý a akceptovateľný sprievodný jav popularity. Aj sa pristaví, prehodí slovko – dve. Veď ani za dobré slovo sa platiť nemusí a dobre urobí aj tomu, kto ho vysloví, aj tomu, kto ho vypočuje. Bola ešte mladá, slávila devätnáste narodeniny, keď jej kolegyňa a priateľka Monika – pôvodom z Moravy, s ktorou pracovala na onkológii, vinšovala: „Janko, buď hezká, ale hlavně zevnitř.“ Slová, ktoré jej z pamäti nikdy nevymiznú, a prianie, ktorému chce byť každý deň svojho života verná.

Zmena je život. Nie každý však dokáže výzvy, ktoré život ponúka, prijímať s otvorenou náručou. A ešte menej je tých, ktorí dokážu novotám, neznámemu či budúcnosti vykročiť v ústrety.

Jana Majeská je šťastný človek. Robí prácu, ktorá ju baví, ktorá jej dáva pocit zadosťučinenia, prácu, o ktorej snívala ešte ako stredoškoláčka. Má manžela, ktorý je jej skutočným partnerom. Mužom, ktorý ju ľúbi a obdivuje. Človekom, ktorý ju podporuje a chápe. Osobou, na ktorú sa môže spoľahnúť a plne jej dôverovať. Neprišlo to však samo. Ako sama vraví, asi sa v živote dejú veci presne tak, ako sa majú. Možno na prvý pohľad nie celkom do seba zapadajú a nie celkom vyhovujú tomu, čo človek chce, no čas častokrát prinesie pointu. S odstupom mesiacov, niekedy i rokov, začnú veci do seba zapadať, udalosti a ich dôsledky začnú dávať zmysel. Dnes už vie, že rozhodnutie zbaliť si po skončení gymnázia zopár svojich vecí a povedať rodičom, ktorí ju vždy milovali, i súrodencom, s ktorými vždy dobre vychádzala: „Dovidenia, odchádzam do Bratislavy,“ bolo správne. Nevedela či ju prijmú na vysokú školu, ale bolo jej to v tej chvíli jedno. Cítila, že je čas odísť za svojím snom – pracovať v médiách. Škola napokon na prvý pokus nevyšla. Ale nič to. Veď mala vo vrecku dobré maturitné vysvedčenie a chuť pracovať. Dodnes si spomína, ako sa z bratislavskej Vojenskej nemocnice vyviezla prvým spojom, ktorý šiel, do Národného onkologického ústavu. Zaklopala na personálnom a s úsmevom jej vlastným sa pýtala, či nepotrebujú sanitárku. Dostala možnosť pracovať s agendou, spoznávať ľudí a ich osudy a aj po toľkých rokoch, ktoré odvtedy uplynuli, má na toto obdobie pekné spomienky a má od tých čias i zopár skutočných priateľov. Výziev však bolo oveľa viac. Moderovať v rádiu... Prijať miesto hlásateľky STV... Odsťahovať sa s manželom do Banskej Bystrice, žiť tam tri roky, kúpiť si tam prvý malý bytík, zariadiť si ho, zžiť sa s prostredím a ľuďmi... A potom to všetko opustiť a znovu sa vrátiť do Bratislavy, znovu sa sťahovať, znovu si kupovať byt, zariaďovať ho, vytvárať domov. Prijať ďalšiu ponuku – moderovať hlavnú spravodajskú reláciu... Ničoho sa nezľakla a, hľa, vo všetkom obstála.

Výhovoriek, prečo sme mrzutí, uzavretí do seba, zahľadení do ponurých úvah, máme vždy naporúdzi neúrekom. Stačí však na chvíľu položená ruka na srdce a pripustíme, že človeka, ktorému vždy dáme prednosť, zdobia úsmev, láskavosť, ochota počúvať iných, dobrota. Prosto, ak niečo k životu určite potrebujeme, potom je to pozitívna energia. A zdroje pozitívnej energie majú do nášho súkromia vždy dvere otvorené.

Jana Majeská si získala popularitu, obľubu. Diváci ju majú radi. Nedá však na ňu dopustiť ani nik z jej okolia. Možno preto, že nemá problém pozrieť sa priamo do očí, so záujmom počúvať, čo hovoria iní. So zanietením robiť to, čo práve robí. Jedno je isté, ak už niečo robí, robí to s radosťou. S radosťou sa večer prihovára desaťtisícom divákov, teší sa na záverečnú časť vysielania správ, v ktorej sa hovorí o ľahších témach, ona sa môže väčšmi usmiať a potom prichádza záver a lúčenie a vtedy už strohosť môže odložiť úplne a to, čo je pre ňu prirodzené – byť k ľuďom milá, dostáva v tej chvíli zelenú. S radosťou šoféruje, s radosťou prijíma pozvanie od svojho manžela na večeru, s radosťou ide na predpremiéru divadelného predstavenia. Prosto žije rada a s radosťou. Ľúbi ľudí, veľmi ľúbi deti. Azda preto, že ony sa ešte nenaučili hrať divadlo. Že ich spontánna čistá detská duša nevie klamať. Keď to tak cítia, vrhnú sa okolo krku, stískajú vás, smejú sa alebo plačú – všetko presne tak, ako sa to v tej chvíli v nich odohráva. A keď vám povedia: „Ľúbim ťa,“ viete, že je to tak.

Malé radosti. Kto by ich nemal. Sú korením života, svetlým momentom vo chvíľach únavy, napätia, neistoty. Malé radosti s veľkými účinkami. Len treba vedieť, akú konkrétnu podobu budú tieto naše maličkosti mať a hlavne, ak sú, treba si ich vedieť vychutnať.

Jana Majeská netrpí maniermi hviezd. Nemusí kvôli relaxu cestovať do Tibetu. Nemusí mať špeciálne vyhrievanú šatňu. Nemusí mať vo váze tulipány dovezené z Holandska. K pohode jej stačí vaňa, horúci kúpeľ, morská soľ. CD s hudbou hladkajúcou dušu, film či kniha s myšlienkami, nad ktorými je hodno sa zamyslieť. Alebo jazda autom, točiť volantom a pritom si spievať. Alebo dovolenkový deň, rifle, tričko, pohoda v mysli a duši, poznávanie nového. Malé veľké radosti.

Možno žiť bez cieľa? Bez vízie toho, kam smerujeme a po čom by sme ešte radi v živote siahli? Túžby sú súčasťou našej podstaty. Nemať sen a nesnívať o jeho splnení by bola veľká ujma na radosti zo života. Snom pritom môže byť i najprozaickejšia potreba byť zdravý, či uzdraviť sa, byť ľúbený, či ľúbiť, mať šťastie, či ho rozdávať.

Jana Majeská má snov i cieľov zopár. Z tých pracovných je na prvom mieste poznanie, že chce a snaží sa zostať sebakritická. Vedieť si nahlas povedať, čo ešte možno na sebe zlepšiť, kde možno popracovať na svojom zdokonaľovaní. Vie, že vždy je čo zlepšovať. Napríklad na rečovom prejave – slovenčina je jej pracovným nástrojom a ona ju chce používať v jej najľubozvučnejšej podobe. Ale rada by siahla aj po moderovaní iného typu relácie. Takého, kde by jej temperament nemusel byť spútaný, kde by sa k slovu dostávali aj jej myšlienky, nazeranie na život. A má ešte jednu túžbu. Najkrajšiu, akú žena môže mať. Mať dieťatko. Zdravé a šťastné...

Autor: 
Terézia Tomášová, Foto: Roman Skyba
Patrí do vydania: 
Apríl 2004