Gény k nej boli nadmieru štedré. Po rodioch zdedila umelecké cítenie, herecký, predovšetkým však spevácky talent, fyzický i udský pôvab. K tomu pridala vôu pracova na sebe, rozvíja svoje danosti, odvahu získa si svoje miesto na nebi popularity - a podarilo sa. Meno Katarína HASPROVÁ má dnes už svoj zvuk.
Skutočne na teba tak silno zapôsobilo prostredie, v ktorom si vyrastala? Nikdy si ani na chvíľu nezapochybovala o tom, aká profesia ťa najviac priťahuje?
Vraj som svoj úplne prvý muzikál absolvovala ešte v maminom brušku... Tak to asi musí mať na človeka vplyv. Pravda je skutočne taká, že som od najútlejších detských liet poskakovala doma pred zrkadlom, sprej bol mikrofón a na melódie z platní som akože vyspevovala všetky možné hity. Od mamy som chcela, aby mi z divadla nosila baletné sukničky. Bez ostychu som sa predvádzala aj pred návštevami. Chodila som nielen na balet, ale aj na klavír a musím povedať, že ma to vlastne vždy viac ťahalo k hudbe než k herectvu. Možno bude čosi pravdy aj na tom, že som svoje sklony v skutočnosti zdedila predovšetkým po babičke, ktorá sa túžila stať opernou speváčkou.
Zrejme logickým vyústením bolo potom tvoje štúdium na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne, kde si sa zamerala na tvojmu srdcu tak blízky muzikál.
Logické to síce bolo, ale nešlo to tak jednoducho. Najprv som začala na vysokej škole študovať jazyky, nemčinu a španielčinu. Až neskôr som prestúpila do Brna na Janáčkovu akadémiu. Keď prišla tá možnosť, nemala som nad čím uvažovať. Veď išlo o spev, tanec, muziku a ja som vedela, že presne toto chcem.
Takže teraz, keď už máš na javiskách čosi odkrútené, môžeš povedať, že neľutuješ, že si sa rozhodla správne? Nebanuješ ani za jazykmi, ani za pedagogikou, ktorú si študovala na strednej škole? Že sa so svojou herecko-speváckou kariérou dokážeš aj v dnešných časoch a na Slovensku uživiť?
Ani za jazykmi, ani za pedagogikou mi ľúto nie je. Jedine ak za tým, že aj jazyky majú svoje čaro i svoj význam a dnes by som ich isto dokázala aj prakticky využiť. So svojím profesionálnym životom som vážne spokojná. A či sa možno takto u nás uživiť? Áno, dá sa takto uživiť, no nedá sa to ani zďaleka porovnať s tým, ako sa touto profesiou živia kolegovia v západných krajinách.
Na verejnosť už preniklo, že sa ti podarilo úspešne prejsť posledným konkurzovým kolom a získala si hlavnú rolu v slovenskej verzii úspešného muzikálu Kleopatra. Naviac sa s veľkým ohlasom stretáva i muzikál, v ktorom práve účinkuješ na Novej scéne - Vlasy.
Mám úprimnú radosť z toho, že sa Vlasy páčia. Jednak preto, že trojmesačné skúškové obdobie, ktoré premiére predchádzalo, bolo jedno z najťažších, ak nie najťažšie, aké som doposiaľ absolvovala. Stala sa z nás skvelá partia a mám pocit, že je to vidieť aj na javisku. Úspech muzikálu ma však teší aj preto, lebo sa ho podarilo urobiť tak, aby to nebola žiadna lacná komercia. Či rovnaký záujem a pozitívnu odozvu zožne aj Kleopatra, uvidíme už čoskoro. V januári začnú skúšky a premiéra je plánovaná na marec.
Každá minca má svoj rub i líc. Stojíš vo svetle reflektorov, no stále si aj - ak to tak možno povedať - normálna žena. Človek, ktorý potrebuje aj priateľov, kamarátov, ktorý potrebuje úprimné vzťahy. Ako je to v tvojom prípade, existujú? A čo nároky na priateľstvo, aké sú tie tvoje?
Iste, v našej profesii sa môže veľmi ľahko stať, že prajnosť, kamarátstvo, ochota sú iba "zahrané", neúprimné. Ak však má človek správne nastavený vnútorný barometer, mal by to vedieť vycítiť. Mojím šťastím je, že mám pár kamarátov a sú nimi aj vtedy, keď mám problémy, starosti. Dokážem sa však s nimi aj pekne odviazať a zažiť poriadnu zábavu. Nároky na priateľstvo sú také, ako u každého iného. Držať spolu v dobrom i v zlom. S mojou veľmi dobrou priateľkou z detstva sa, vzhľadom na to, že momentálne žije vo Francúzsku, nevídam tak často, no o priateľstve s ňou nepochybujem. A veľmi dobrou priateľkou sa mi pred troma rokmi stala i osoba, ktorú som dovtedy nepoznala. Chcem tým povedať, že priateľstvo môže a nemusí byť o pravidelnom častom kontakte, že priateľstvá si budujeme celý život a sám život ukáže, akú majú kvalitu.
Akou priateľkou dokážeš byť ty?
Dúfam, že spoľahlivou a obetavou. Aj keď pripúšťam, že v niektorých okamihoch sa môže stať, že ma potrebuje mať pri sebe niekto z mojich blízkych, no moja práca mi to nedovolí. To však súvisí s profesionalitou, termíny sú záväzné. Pochopiteľne existujú aj výnimky, keď ide o niečo vážne. Zodpovedne však môžem povedať, že ak ide o priateľstvo, neľutujem ani čas, ani energiu a ak treba, tak ani peniaze.
Keď už takto pozeráme pod pokrievku vzťahov, pozrime sa aj na tie, ktoré vznikajú medzi mužom a ženou. Ako by si opísala typ muža, ktorý ťa "samozrejme ako muž" dokáže zaujať?
Vzhľadom na temperament, ktorým som obdarovaná, asi by som nevedela nájsť to, čo potrebujem, u flegmatického typu muža. Tým samozrejme nechcem povedať, že flegmatické osobnostné typy nemajú dobré vlastnosti. Podobne ako v priateľstve aj v partnerstve je základ vzťahu postavený na dôvere a spoľahlivosti. V mojom prípade ešte určitú rolu zohráva aj schopnosť muža akceptovať moju prácu, mať pre ňu a pre všetko, čo prináša, dostatok pochopenia. A predovšetkým láska a vzájomná príťažlivosť nemôžu vo vzťahu s mužom môjho srdca chýbať. Aj keď, ako to tak okolo seba pozorujem, dnes akoby boli v kurze úplne iné vlastnosti. Pred nedávnom sa dievčatá a ženy rady ukazovali s urastenými vyšportovanými partnermi. Dnes sa "nosia" muži s postavením, majetkom, ochotou obklopiť blahobytom aj svoju partnerku. V tomto smere som teda akoby mimo kurzu, stále hľadám, potrebujem, vyžadujem, ale i ponúkam tradičné ľudské, ženské a partnerské hodnoty.
K tradičnému pohľadu na vzťah muža a ženy patrí manželstvo. Patrí manželstvo medzi tvoje súkromné ambície? Pri téme ambície by určite mohlo byť zaujímavé počuť niečo aj o tvojich pracovných cieľoch, ktoré by si rada dosiahla.
Ale áno, manželstvo má svoje opodstatnenie. Je naplnením vzťahu muža a ženy a určite by malo byť tam, kde sú deti. Podľa môjho názoru si však treba vstup do manželstva veľmi dobre rozmyslieť, lebo ak sa majú partneri potom rozvádzať či podvádzať, tak to vážne nemá zmysel.
Čo sa práce týka, tak istou formou dane za vysoké pracovné vyťaženie, ktoré v ostatnom období prežívam, je i to, že nemám čas nahrať ďalšie CD. To však neznamená, že by som sa sťažovala. Myslím, že nie je umenie za tri roky pobrať všetky ceny, ktoré sa na Slovensku rozdávajú, a potom zapadnúť prachom. Mojou túžbou je živiť sa hudbou, tancom, spevom, hraním čo najdlhšie. Aby som pre svoje publikum bola aj po rokoch zaujímavá, aby som mu vedela ponúknuť to, čo mu prináša radosť a spríjemňuje život. Ako pani Vondráčková, Hegerová či Barbra Streisand... Sú tu roky, stále sú žiadané, stále majú čo ponúknuť a ich umelecký kredit je dlhodobo vysoko hodnotený.