Ak by sa dej filmu neodohrával vo Veľkej Británii (presnejšie v Severnom Írsku), tak by autorov označili za patologických zvrhlíkov, exhibicionistov či sadistov, ktorí by nemali mať prístup ku kamere, k umeniu vôbec. Ak by sa teda dej filmu odohrával niekde inde ako vo Veľkej Británii (presnejšie v Severnom Írsku), po desiatich minútach by v hľadisku nezostal nikto...No ak by sa dej filmu Hlad odohrával nie vo Veľkej Británii (presnejšie v Severnom Írsku), ale niekde inde, nikto z kultivovaného sveta by si neuvedomil, že aj tie najkultivovanejšie a najdemokratickejšie systémy sú schopné v mene obhajovania svojich záujmov siahnuť aj na to najcennejšie, čo existuje – dôstojnosť, právo, slobodu...
„... Väznica Maze v severnom Írsku slúžila britskej korune od sedemdesiatych rokov až do roku dvetisíc ako nástroj boja proti členom a prívržencom írskej republikánskej armády – IRA. Tvrdé podmienky donútili väzňov v roku 1981 k sérii protestov, ktoré vyvrcholili hladovkou za uznanie štatútu politických väzňov. Britský parlament odmietal vyjednávať s väzňami, ktorých jedinou zbraňou bolo stať sa sami sebe rukojemníkmi. Bobby Sands, vedúca osoba väzenských protestov, spolu s ďalšími deviatimi mužmi po takmer siedmich pretrpených týždňoch hladovania – zomrel. ...
... „Chcel som ukázať, ako v roku 1981 H-blok vo väznici v Maze vyzeral, ale aj to, ako ho bolo cítiť, počuť a aký bol na dotyk. Chcel som sprostredkovať taký pocit, aký nenadobudnete ani z kníh, ani z archívov. Zaujímalo ma všetko z väzenského života, to obyčajné aj nezvyčané. Napriek tomu som sa snažil všetko, čo viedlo k smrti väzňov, podávať abstraktne. Môj film má mnoho spoločného so súčasnosťou. Telo ako politická zbraň sa stáva čoraz rozšírenejším fenoménom. Moment, keď sa vaše telo stane jediným a posledným nástrojom vzdoru, je tým najposlednejším prejavom beznádeje. Aby sa do filmu dostal prvok reflexie, bolo pre mňa dôležité ukázať tieto udalosti očami väzňov aj ich väzniteľov. Dlhý dialóg medzi Bobbym Sandersom a katolíckym kňazom o rozhodnutí začať hladovku nadobúda rozmer filozofickej debaty. Rieši otázku sebaobetovania, na ktorú Bobby s istotou odpovedá: „Sloboda pre mňa znamená všetko... Zobrať si život nie je iba to jediné, čo mi zostáva, je to správna vec.“ V záverečných častiach filmu sledujeme trpiaceho muža a pritom by stačilo jediné slovko, aby svoj boj vzdal a zostal tak nažive. Telesný stav sa stáva dramatickou odyseou. Film Hlad neukazuje hrdinu, mučeníka ani obeť. Chcel som vyvolať debatu medzi divákmi o našej vlastnej morálke.“ ...
režisér filmu Hlad – Steve McQueen
(zdroj: www.ecinema.cz)
Viac sa dočítate v októbrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.