Svet podľahol záchvatom emócií. Zronené tváre, oči zaliate slzami, vzlykanie, ufňukané objatia, prejavy, ktoré sa na televíznej obrazovke zjavujú stále častejšie. Uverili sme im?
Obeťou výchovy v duchu „plakať sa nepatrí“ sme viac-menej všetci. Tí z nás, ktorí si toto pravidlo osvojili úspešne, neraz prišli do kontaktu s tvrdou realitou. Poznanie, že rozplakanej osoby sa okolie zvyčajne zastane skôr ako toho, kto zvláda prehru dôstojne, zabolí už v útlom veku. Prvé rozčarovania sa odohrávajú v rodine alebo krátko po začlenení do väčšieho kolektívu. Takmer v každom sa totiž nájde ufňukanec schopný vydierať okolie a dosiahnuť svoj cieľ. Napokon, investícia do tejto taktiky býva pomerne lacná. Ak zbraň v podobe usedavého plaču zlyhá, nič sa nedeje, veď ani tá najväčšia slza veľa námahy nestojí. Usmrkanci boli vždy zdrojom posmechu, no v mnohých prípadoch dosiahli svoje. Spomeňte si, ako ste na pieskovisku museli Janke požičať formičky, lebo sa od závisti, že nemá také isté, pustila do revu. Alebo ako na zéeške pani učiteľka pred vysvedčením radšej zakrúžkovala Deniske jednotku, len aby si celá trieda nemusela vypočuť plačlivé árie. A čo milión ďalších zážitkov, v ktorých kľúčovú úlohu hrajú sestry, kamarátky, kolegyne dokonale ovládajúce zákonitosti pobytu v slzavom údolí? Áno, podobné typy ľudí boli aj budú. Šokujúco však pôsobí niečo celkom iné. Ako je možné, že z voľakedajších prejavov slabošstva vznikol postup, ako zaujať pozornosť médií a rozkývať verejnú mienku? Odrazu nás pohltil trh s emóciami a jeho základnou devízou je – ľudská slza.
Viac sa dočítate v októbrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.