JUDr. Denisa Žiláková - Umenie žiť a pracovať

Je pôvabná, vtipná a pohotová. Je sčítaná a scestovaná. Je riaditeľkou na ministerstve financií a rozhoduje o veľkých peniazoch. Je vyštudovaná právnička, ktorá si vzdelanie dopĺňala v rámci študijného pobytu v Paríži. Je stúpenkyňou francúzskeho „savoir vivre“ – umenie žiť. No v jej prípade by sme toto tvrdenie mohli rozšíriť na „umenie žiť a pracovať“.

Začať by sme mohli pri práve. Prečo práve tento odbor?

To priniesol život. Pochádzam zo známej bratislavskej právnickej rodiny, otec je úspešný advokát, mamina je prokurátorka. Keď človek od detstva žije uprostred právnických diskusií, považuje potom svoje ďalšie smerovanie v živote za jednoznačné.

To by sa dalo pochopiť. Ale prečo žena s vaším vzdelaním, ktorá sa dokonca na sorbonnskej univerzite venovala právu, medzinárodným vzťahom a francúzštine, vydá cestou štátneho úradníka?

V podstate som mala dve možnosti. Buď pôjdem generačnou cestou a budem sa venovať právu v jeho rýdzej podobe, alebo inou cestou, kde bude právo kostrou, no budem ho môcť aplikovať v širšom kontexte, najlepšie medzinárodnom.

Ak sa pozrieme na vývoj vášho profesionálneho pôsobenia, pracovali ste na ministerstve spravodlivosti, potom ste boli generálnou riaditeľkou na ministerstve dopravy pôšt a telekomunikácií, teraz aktuálne ste zamestnankyňou ministerstva financií.

A medzitým som ešte päť rokov pôsobila v Európskej komisii, kde sme pripravovali Slovensko na vstup do Európskej únie a kde som spolupracovala pri dôležitých negociačných rokovaniach.

Tam už medzinárodný rozmer vášho pôsobenia cítiť... Ale ako je to s vaším súčasným pôsobením?

Môže sa na prvý pohľad zdať, že som fluktuovala medzi ministerstvami, ale pravda je taká, že sa už mnoho rokov venujem jednej oblasti, jednej téme. A tá prechádzala z pôsobnosti jedného ministerstva do pôsobnosti druhého, takže logicky som zamestnávateľa menila aj ja.

Dostávame sa k téme eurofondov, lebo tie máte na starosti.

Presne tak, a to je ten medzinárodný rozmer práce, ktorú robím. V súčasnosti som riaditeľkou odboru, ktorý ma trochu zložitý názov.

Nevadí, skúsme si ho povedať a ozrejmiť, čo to konkrétne znamená?

Je to odbor operačný program informatizácia spoločnosti. A zjednodušene povedané – máme na starosti to, aby sme prostredníctvom finančných prostriedkov z Európskej únie informatizovali tie služby verenej správy, ktoré sa elektronizovať dajú a ktoré, ak k tomuto kroku pristúpime, uľahčia našim občanom bežný život.

Máte na mysli vybavovanie dokladov cez internet?

Napríklad. Prečo by sme si nezjednodušili život a občianske či vodičské preukazy si nevybavili prostredníctvom internetu. Podobne je to napríklad v zdravotníctve. Pacient potrebuje lieky, ktoré užíva pravidelne, no musí si ísť po recept a stráviť v čakárni niekedy aj niekoľko hodín. Toto všetko vieme urobiť tak, aby sme šetrili čas a náklady.

Teraz s vami určite bude súhlasiť mnoho čitateľov. Hlavne tých, čo sú zamestnaní a považujú za vrchol, že si na vybavovanie dokladov musia brať dovolenku. Ale úprimne, to je ešte beh na dlhé trate a zrejme to chce aj z vašej strany veľa trpezlivosti.

Jednoznačne je to dlhodobý proces. Nielen tá jeho časť, keď vybavujeme financie z európskych zdrojov, ale potom následne aj realizácia samotného projektu. Náš odbor je garantom aj vo vzťahu k Európskej komisii, takže z našej strany je to nielen o trpezlivosti, ale aj zodpovednosti.

Toto je jedinečná príležitosť, ako sa pozrieť priamo do kuchyne eurofondov. Ako to všetko vzniká? Ako k nám peniaze prichádzajú a čo sa potom s nimi ďalej deje?

Prvý krok je predloženie projektu Európskej komisii, ktorý, samozrejme, treba predstaviť a obhájiť – to je jedna z našich úloh. Pokiaľ sa nám to podarí, komisia nám schváli financie a my ich môžeme začať čerpať.

Hovoríme však o skutočne veľkých peniazoch, preto sa dá predpokladať, že aj ich čerpaniu musíte venovať zvýšenú pozornosť.

Zvýšenú a sústavnú. Bruselu pravidelne reportujeme, v akom štádiu je plnenie projektu, ako sa darí napĺňať stanovené ciele. Takže často do Bruselu cestujeme, sme takmer v dennom telefonickom a mailovom kontakte. Ale nielen my sa zodpovedáme Európskej komisii. Aj nám sa za plnenie projektu zodpovedajú príslušné inštitúcie, v ktorých kompetencii je realizácia toho ktorého projektu. Aj my máme voči nim právo kontroly i na prípadné sankcie.

Eurofondy sú u nás citlivá téma. Zaujímajú sa o ňu médiá, verejnosť a neraz sa práve na téme eurofondov lámu aj politické ľady.

To máte pravdu, je to naozaj citlivá téma. Ale ja sa jej venujem už za trvania tretej vlády a to zrejme o niečom svedčí.

Minimálne o tom, že zrejme na jednej strane dokážete rešpektovať politické rozhodnutia, na druhej strane ste už akceptovaná ako erudovaný špecialista.

Pri všetkej skromnosti, verím, že svoj odborný kredit už mám vybudovaný a že pokiaľ projekty zastrešujem svojím menom, má to významnú výpovednú hodnotu.

Baví vás táto práca?

Nesmierne. A najviac ma na nej teší to, že jej výsledkom sú pozitíva pre našu krajinu. Na každý projekt sa pozerám cez optiku toho, čo prinesie nám, našim občanom. Kam nás to posunie a aké to bude mať pre nás všetkých pozitíva. Nakoniec to je kritérium, ktoré zaujíma aj Brusel. Aj oni chcú presne vedieť, ako konkrétne nám realizácia daného projektu pomôže.

Ako riaditeľka odboru máte zrejme svoj tím spolupracovníkov. Aká panuje medzi vami nálada?

Trúfnem si povedať, že výborná. Mala som totiž to šťastie, že som si svojich spolupracovníkov mohla vybrať sama. A vyberala som si ľudí, ktorí sú skutočné osobnosti, ktorí sú pracovne mimoriadne výkonní. Na niektorých som pokojne aj pár mesiacov čakala, kým sa uvoľnia z predchádzajúcich zamestnaní, pretože som vedela, že sa na nich čakať oplatí.

Osobnosti? Znie to pekne, ale ak to naozaj tak je, potom zrejme mnoho síl potrebujete aj na manažovanie svojho tímu.

Našťastie mám tú vlastnosť, že dokážem celkom dobre zvládať aj stresové situácie, aj prípadné pnutia. Ale to je normálne aj v bežnom živote. Podstatné pre mňa je, že sú to ľudia odborne podkutí a mimoriadne výkonní. Neuznávam totiž taký model, keď máte povedzme dvadsať podriadených, z ktorých skutočné výkony podávajú traja a tí ostatní by pokojne mohli ísť na dovolenku, lebo či v práci sú, či nie, výsledok je rovnaký.

Teraz sa na vaše pracovné pôsobenie pozrime z trochu inej strany. Určite ste si vedomá svojich pôvabov, využívate niekedy svoj ženský šarm aj v rámci práce?

Klamala by som, keby som povedala, že nie. Ale zas je to o tom, že keď prídete niekde pekne upravená, v dobrej nálade, vytvoríte príjemnú pohodu, ostatní prítomní to ocenia a prospeje to aj samotnému rokovaniu.

Krása a šarm teda podľa toho, čo hovoríte, môže stáť za dobrými pracovnými výsledkami?

Všetko má byť s mierou. Aj to, ako sa žena prezentuje v kolektíve. Som toho názoru, že môže byť za peknú, že má dbať o to, ako je upravená. No nesmie prekročiť určitú hranicu, lebo potom je za Barbie a riskuje, že nebude profesionálne akceptovaná.

Vo všeobecnosti však platí, že ženy musia u nás vyvinúť viac úsilia, aby získali významný post. A to len preto, lebo sú ženy, lebo sa predpokladá, že muž je v princípe ten schopnejší, hoci pravda je neraz práve opačná. Osobitne to potom platí ešte pre pekné ženy, na ktoré sa automaticky pozerá ako na tie, ktorým k vybudovaniu kariéry stačila ich krása.

Asi áno, ale tu nepomôže iné, iba presvedčiť schopnosťami a výsledkami práce. Na druhej strane poznám mnoho žien, ktoré zastávajú významné posty, ktoré sú pekné a múdre zároveň a ktoré potvrdzujú, že presadiť sa môžu aj ženy, dokonca aj pekné ženy. Spolupráca s takýmito dámami napríklad mňa osobne vždy teší.

Ako je to s vami ako s manželkou a mamičkou. Dokážete nenosiť domov starosti z práce?

Prácu niekedy domov nosím, starosti nie. Pretože doma sú na prvom mieste môj syn a rodina. Mám tradičný prístup k rodine, takže sa starám o domácnosť a užívam si chvíle so synom, ktorý je ešte stále vo veku, keď o moju spoločnosť stojí, a to si treba užívať, kým sa dá. Po večeroch sa občas musím vrátiť k robote, ale ako vravím, starosti nechávam pred dverami bytu.

Ale u rodičov na nedeľnom obede je to zrejme iné. Keď sa zíde dcéra právnička s otcom právnikom a mamou právničkou, neverím, že nezabŕdnete aj do pracovných tém.

Máte pravdu, to je čosi úplne iné. Aj preto, že otec je pre mňa osobným aj pracovným vzorom. Často riešime pracovné otázky, diskutujeme.

Nie je rodičom ľúto, že ste si nevybrali takú cestu profesionálneho uplatnenia, ktorá by kopírovala ich pracovnú dráhu?

Otec by si veľmi prial, aby sme mali spoločnú advokátsku prax. Čo sa mňa týka, nevylučujem to, časom sa k tomu možno skutočne dopracujeme. A dokonca to možno bude trojgeneračná advokátska kancelária, lebo aj môj syn túži byť právnikom a podobne ako ja aj on sa vidí v mojom otcovi.

Keď už skloňujeme vašu rodinu, aká je vaša mama?

Keď sa povie, že je niekto prokurátor, tak si hneď predstavíte staršieho, ustavične zamračeného pána. Moja mamina je krásna žena, ktorá zbožňuje prácu v záhradke a občas niekoho pošle za mreže.

Podľa všetkého, o čom sme doteraz hovorili, sa zdá, že máte dosť pracovných aj súkromných povinností, že ste vyťažená žena. No vy sa ešte venujete aj charitatívnej práci. Prečo?

Pretože si myslím, že mi – istým spôsobom – bolo v živote dopriate. A ten, kto toto šťastie má, by mal vedieť časť zo svojho šťastia ponúknuť iným, ktorí možno v živote toľko šťastia nemali.

Nadáciu Arte Bene ste založili so známou výtvarníčkou Gordanou Turukovou. Ako táto spolupráca vznikla, čo vás dalo dohromady?

Dokopy nás dali naše deti. Aj keď sa nepoznáme nejako dlho, priatelíme sa tri roky, sme výborné priateľky. Aj Gordana mala potrebu venovať sa charitatívnej činnosti, ja tiež, takže prirodzene toto naše chcenie vyústilo do založenia spomínanej nadácie.

Popravde, nadácií a charitatívnych organizácií už máme neúrekom. Všetky sa snažia pomáhať a človek sa v záplave rôznych projektov niekedy stráca. Odlišujete sa niečím od ostatných?

Asi v tom, že naším cieľom nie je poskytovať nejaké peniaze na riešenie daného akútneho problému hendikepovaného človeka alebo človeka zo sociálne slabých pomerov. My sa snažíme nájsť v ňom jeho potenciál, kapitál, na ktorom by mohol stavať. Snažíme sa objaviť jeho talent a ten ďalej rozvíjať.

Aké konkrétne podoby táto vaša práca má?

Spolupracujeme s Domovom sociálnych služieb Maják, kde sa venujeme predovšetkým deťom. Zorganizovali sme už dve charitatívne akcie – Večer dobra. Celý výťažok z posledného večera sme použili na nákup výtvarných a školských pomôcok pre spomínaný domov sociálnych služieb. V júli minulého roka sme pripravili letný tábor pre deti z tohto domova v Chorvátsku a nedávno sme organizovali charitatívne podujatie v rámci Dunaj festu, kde sme hľadali aj výtvarné, aj športové talenty. Víťazi získali kurzy v rôznej dĺžke trvania, ktoré budú opäť tento ich talent ďalej rozvíjať.

Prijíma verejnosť tieto vaše aktivity pozitívne? Zapájajú sa ľudia, sú ochotní pomáhať, prispieť?

Musím povedať, že áno. Zrejme aj preto, že vnímajú ten rozdiel – my sa snažíme ľudí s hendikepom alebo sociálnym problémom motivovať, dávať im určitú víziu, priestor na rozvoj, na uvedomenie si vlastných kvalít. Možno preto nás verejnosť akceptuje a aktívne podporuje.

Mnoho tu odznelo o vašej práci i o vašich mimopracovných aktivitách. Ale ešte sme sa nepozreli na to, či aj vy máte svoje ženské márnivosti.

Samozrejme, že ich mám. Ako každá žena. Mám rada pekné veci, aj čo sa oblečenia a doplnkov týka. Potrpím si na kvalitnú kozmetiku, respektíve vo všeobecnosti si potrpím na kvalitu. Kupujem si ženské časopisy a magazíny, aby som držala krok s dobou a vedela, čo je „trendy“.

Máme tomu rozumieť tak, že míňate hriešne peniaze na hriešne drahé veci?

To zase nie. K peniazom mám triezvy, pragmatický prístup. Zbytočne nerozhadzujem, ale ak už si mám niečo kúpiť, volím radšej niečo skutočne kvalitné. Načo dvesto lacných kabeliek, stačia dve, tri, ale musia stáť za to.

Tento princíp uplatňujete aj v iných sférach života?

Francúzi tomu hovoria „savoir vivre“ – vedieť žiť. Je svojím spôsobom umenie, vedieť si život vychutnávať. Vedieť si vychutnať dobré jedlo, dobré pitie, príjemnú pohodu pri nejakom posedení, chvíle relaxu počas dovolenky. Ak sú na to vytvorené podmienky, človek by mal vedieť mať zo svojho života potešenie.

 

Autor: 
RENÁTA NÁZLEROVÁ
Patrí do vydania: 
Júl - August 2011