Nič praktické nebolo starým Rimanom cudzie. Jeden z dôkazov architektonickej dokonalosti zanechali v Segovii. Hoci jej hlavným symbolom je monumentálny akvadukt, toto stredoveké kastílske mestečko skrýva ešte mnohé skvosty.
Legenda hovorí, že na podnet istej prešibanej dievčiny akvadukt postavil sám čert. Nosička vody bola taká zúfalá, že radšej zapredala dušu, akoby mala naďalej vláčiť ťažké vedrá zo vzdialenej rieky. Čert sa lopotil celú noc, ale úlohu splniť nedokázal. Kohút zakikiríkal skôr, ako stihol položiť posledný kameň. Duša dievčaťa tak bola zachránená a mestu zostal vodovod. Legendy sú dôkazom, že ľudia hľadali spôsob, ako veci vysvetliť, a pri pohľade na akvadukt v Segovii sa im nemožno čudovať. Aj dnes sa zdá, že stavbu vytvorili nadprirodzené sily. Ešte viac zaráža fakt, že akvadukt plnil svoju funkciu po celé dve tisícročia. V súčasnosti, keď múry novostavieb praskajú pár rôčkov po kolaudácii, znie táto informácia ako zo science fiction, no Rimania fušerinu nedopúšťali. Inak by sa dnes Segovia nemohla pochváliť najzachovalejším akvaduktom vôbec. Stavba podáva dokonalé svedectvo o tom, že staré národy vedeli, ako skĺbiť veľkoleposť s účelom. Veď celá „čertovina“ spočíva v dômyselnej architektúre. Väčšia časť vodovodu je vedená v podzemí. „Had“ dlhý osemnásť kilometrov sa tiahne od rieky Río Frío a na povrch sa dostáva až v meste. Historici sa zhodujú, že akvadukt bol postavený počas prvého storočia. Jeho výška, rovnako aj štruktúra je veľkolepá. Viac ako dvadsaťtisíc kamenných kvádrov naukladaných s milimetrovou presnosťou bez použitia čo i len štipky cementu! Stavba pozostáva zo sto dvadsiatich pilierov a v najvyššej časti dosahuje úctyhodných dvadsať osem metrov. Čo je najdôležitejšie – fungovalo to celé storočia. Voda veselo zurčala a nosiči mohli na vláčenie vedier spokojne zabudnúť. Nuž, stredoveký človek si neskôr nemal dôvod nemyslieť, že tento kolos má na svedomí samotný čert.
Viac sa dočítate v májovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.