Finisterre - Na konci sveta

„Keď skríknem, vyskoč z auta,“ dostala som príkaz. Zostala som ako pena. Kým sme cúvali, presnejšie – zosúvali sa po štrkovitej ceste, môj mozog kŕčovito odrapotal tridsať otčenášov. Jeden šmyk a nasledoval by nekonečne dlhý pád z útesu. Rovno do vĺn Atlantiku. Ak by nás náhodou našli, určite až ako fosílie. Vyviazli sme s oškretými dverami a s poučením do budúcnosti. Na ,,konci sveta“ sa z asfaltky zísť nevypláca.

Podobné príhody zažijete v prípade, ak váš partner večne zápasí s dvomi levicami. O slovo sa hlási zodpovednosť a zároveň – neskonalá túžba niečo vyviesť. Ak práve vyhrá tá druhá, a vy práve hľadíte do automapy v pevnej viere, že počas jazdy nič nevyvedie, máte smolu. Podcenili ste jeho spontánny charakter, ktorý sa o slovo prihlási v tej najnevhodnejšej chvíli. Keď široko ďaleko nie je nik, kto by vás ratoval. Zrazu sa ocitnete v situácii, keď sa nemôžete vyhovárať ani na bludičky či raráškov. Na strmé skalnaté útesy vás doviedol niekto oveľa konkrétnejší.

Bohovia sú všade

Španielsku Galíciu vždy pokladali za zapadákov. Vzdialené územie na severozápade Pyrenejského polostrova nesľubovalo žiadne bohatstvo. Biedne obyvateľstvo v otrhaných handrách, prežívajúce z rybolovu a pasenia oviec bolo to jediné, čo Rimania pri svojom dobyvačnom ťažení našli. Najvysunutejší polostrovček nazvali Finisterre. Koniec zeme. Vlhká oblasť s hustými lesmi predstavovala magický bod. Začiatok veľkého tajomstva. Rímski historici opísali večery, keď legionári čakali na mystický okamih: slnko sa dotýka horizontu a pomaly zachádza. Vojaci mali pred neznámou krajinou rešpekt. Ktovie, či ich bohovia môžu ochrániť aj tu, kde v oceáne zaniká pevnina. V pohľadoch upretých do diaľavy bol najsilnejšie zastúpený strach. Najsilnejšia armáda vtedajšieho sveta padla na kolená pred nedozernou diaľavou.

Viac sa dočítate v novembrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

 

Patrí do vydania: 
November 2010