Keby politici vedeli odpratať každý problém tak rýchlo ako Medzinárodný deň žien, naša krajina by bola pre zvyšok sveta vzorom. Vyškrtnúť sviatok z kalendára je však omnoho jednoduchšie. Toto naivné gesto nakoniec nevyriešilo nič. Emdéžet prežilo. Pripomíname si ho radi a zatiaľ mnohí.
Názory na tento sviatok sa rôznia. Pre niektorých je symbolom minulého režimu, počas ktorého šlo o povinný akt uctenia si pracujúcej ženy. Prekvapuje, že napriek miestami až nepochopiteľnému znevažovaniu s tým väčšina problém nemá. Mnohí vnímajú celú záležitosť optimisticky a 8. marca nezabúdajú potešiť predstaviteľky nežného pohlavia v blízkom okolí kvietkom alebo celou kyticou.
Hlas ženy – hlas revolúcie
Zo „svojho“ sviatku sa ženy tešili už v starom Ríme. Slávnostne oblečené navštevovali chrámy, dostávali dary, a dokonca otrokyne boli v tento deň oslobodené od niektorých každodenných povinností. Ostatne, nebolo to nič výnimočné. Oslavy ženstva a plodnosti možno nájsť v každej starej civilizácii. Kľúčovú úlohu pri zrode MDŽ zohrala zanietená Nemka Klára Zetkinová. Zdá sa, že práve rok narodenia ju predurčil na dráhu aktivistky za ženské práva. Narodila v prelomovom roku 1857, keď 8. marca povstali robotníčky v New Yorku. Po prvýkrát v dejinách ženy verejne dali najavo svoj nesúhlas a štrajkovali proti nízkym platom i neľudským pracovným podmienkam. Klára odmalička vášnivo čítala. Diela Schillera a Goetheho prebrázdila ako deväťročná a hneď nato sa pustila do anglických klasikov. Na učiteľskom inštitúte v Lipsku sa v študentskom krúžku zoznámila s tridsaťročným Osipom Zetkinom. Láska študentky a ruského emigranta rozkvitla v hlučnom prostredí rozohnených debát a potlesku. Párik „randil“ na zasadnutiach sociálnodemokratickej strany a v spolku robotníckeho hnutia, kde sa odušu agitovalo a presviedčalo o budúcnosti proletariátu. Vyznanie lásky si Klára ledva stihla vypočuť. Vzápätí nasledoval prenikavý zvuk policajtských píšťaliek a podozrivého emigranta vyobcovali za hranice Nemecka z dôvodu nedovolenej politickej činnosti. Trvalo dva roky, kým mladá revolucionárka pricestovala za svojou láskou do Francúzska. Pracovala ako guvernantka a popritom pašovala knihy zakázané cenzúrou. Paríž sa s revolucionármi nemaznal. S dvomi deťmi živorili, až nakoniec Osip po dlhej chorobe skonal.