Autor divadelnej hry Roland Schimmelpfennig poskytol tvorcom dostatočne tvárny a voľný materiál, s ktorým najmä režisér Eduard Kudláč naložil s patričným vkusom, akceptovateľným názorom a najmä – estetickou zrelosťou. Formálnymi postupmi sa priam brilantne vyhli (nie iba autor, ale aj režisér) prirodzenej neakceptácie samotnej absurdnej situácie – objavenia sa Romy v dome Franka a Klaudie po dvadsiatich rokoch, čím prakticky hlavnú tému dostali tam, kde ju chceli dostať – nad dianie na scéne.
