Univerzitné chodby ožívajú. Práve sa končia prednášky. Dvere posluchární sa otvárajú, vychádzajú študenti a v hlúčikoch živo debatujú. Jedna dievčina sa vracia do auly po knižku. Na prahu dverí ju pristaví profesor. „Ste taká pôvabná, celá Afrodita... Načo vám je politika, dejiny, všetky tie múdrosti!“ huncútsky podotkne a potľapká ju po líci. Chodbou sa ozve plesk – len tak okná zarinčia. Študenti neveriacky vytreštia oči a profesor očervenie ako rak. Verejne utŕžené zaucho je škandál nevídaný. V devätnástom storočí sa od dámy predsa vyžaduje celkom iné správanie. Drzú študentku to však netrápi. Polina Suslovová nemá problém vyobšívať aj samotného čerta.
Kto je Polina Suslovová?
Keby ste položili túto otázku koncom devätnásteho storočia niekomu v uliciach Petrohradu, buď by si odpľul, alebo by sa prežehnal. Až potom by naznačil, že hovoriť o takých osobách sa nepatrí. Polina (vlastným menom Apollinária) Suslovová bola presne typom ženy, ktorý vystihuje slovo harpya. Sebavedomá, hysterická, depresívna, krutá, drzá, panovačná, pomstychtivá. Jej súčasníci ju poznali pre jej škandalózne prejavy. Pokúšala sa písať, ale dieru do sveta ako spisovateľka neurobila. Odhodlanie venovať sa činnosti dlhodobo a systematicky jej nikdy dlho nevydržalo. Hoci ju pokladali za krásnu ženu, mužov si skôr získavala nedobytnosťou a majestátnym zjavom. Kam vkročila, tam sa všetky oči upierali len na ňu. Patrili jej pohľady mužov i žien. Ktorákoľvek by si s ňou aspoň na chvíľu vymenila miesto, aby vyskúšala, aké je byť stredobodom pozornosti. Excelentným umom nevynikala, keď však prehovorila, vzbudzovala dojem, že sa vie rozprávať o všetkom. Dobrá pamäť, dar reči, zvonivý hlas a hrdý výzor dokážu zázraky. Polina bola ženou, ku ktorej mali muži jasný vzťah. Buď sa jej báli, alebo po nej túžili. Do dejín sa zapísala tým najženskejším spôsobom. Bola milenkou jedného z najväčších géniov literatúry. Divej povahe Poliny Suslovovej neodolal sám Fiodor Dostojevskij.