Niektoré si svoje povolanie vysnívali v detstve, iné sa v ňom zase časom našli. Jedno však majú spoločné. Robia to, čo ich baví a napĺňa. Mohli by sme im závidieť, ale ony sú presvedčené, že každý z nás môže mať prácu, ktorú bude milovať. Lebo ako povedal spisovateľ Paolo Coelho: „Keď človek po niečom veľmi túži, celý vesmír sa spojí, aby to dosiahol.“
Natália Babincová (28), Bratislava, redaktorka TV Markíza
„Každý by sa mal v živote aspoň pokúsiť o dosiahnutie svojho sna.“ Svoje zamestnanie si vysnívala a krôčik za krokom bola k nemu čoraz bližšie. Stala sa televíznou redaktorkou, ale o vrchole kariéry ešte nehovorí. Od života chce viac.
Prihovára sa nám v raňajšom spravodajstve a vo večernom zase prináša súhrn zahraničných udalostí. To, čím je, dosiahla tvrdou prácou a disciplínou. „Rodičia mi odmalička opakovali, aby som na sebe pracovala. Nikdy mi šťastie len tak nepristálo na hlave. Ale mala som skvelého pomocníka – optimizmus. Ten je podľa mňa jednou z najdôležitejších ingrediencií v recepte na úspech. Jednoducho nenechať sa odradiť neúspechmi a s hlavou hore ísť za svojím cieľom,“ hovorí s úsmevom na tvári. Natália sa snaží byť vždy pozitívne naladená a robiť veci naplno tak v súkromí, ako aj v práci. Je presvedčená, že keď človek robí to, čo ho baví a napĺňa, dokáže sa celý odovzdať bez toho, aby si to vôbec uvedomoval. Aj preto má zo svojej práce radosť. „Byť v centre svetových informácii a ďalej ich posúvať divákovi je veľmi vzrušujúce. Veľmi rada spomínam na voľby amerického prezidenta, z ktorých sme pravidelne prinášali najnovšie informácie. Mala som až zimomriavky, keď som sa ocitla v tom víre emócií. Fascinovalo ma, ako sa ľudia vedia nadchnúť pre jedného politika, ako bojujú a nepovedia si len, že menšie zlo zvíťazilo. A mám ešte jeden zážitok, ktorý sa mi vryl pod kožu. Keď som bola v Číne, po prvýkrát v živote som sa cítila ako na inej planéte. Myslím tým moju neschopnosť porozumieť Číňanom akékoľvek slovo. Tam som sa ako zahraničná redaktorka cítila úplne bezradná. Nepomohla mi ani angličtina, ani francúzština, ktoré pri práci používam. Jednoducho bola som odkázaná na ruky a nohy, a samozrejme, verila som si, že to zvládnem.“ Natálii sa splnil sen zo školských lavíc, ale nie je konečný. „Nemôžem hovoriť o vrchole kariéry. Ten by malo zavŕšiť niečo, čo naozaj stojí za to. Napríklad pomáhať dobrej veci alebo ľudom. Keď som bola malá, želala som si, aby som raz bola slávna a svoje meno mohla použiť na upozornenie na dôležitejšie veci. Ešte zďaleka nemôžem rozprávať o sláve, na to sa sebakriticky považujem za príliš veľkého nováčika, ale som o krôčik bližšie robiť niečo, čo má zmysel. Myslím si, že známe meno by mali jeho nositelia využiť na iné účely ako na námet pre bulvárne články. V tom vidím veľmi krátku životnosť.“