Emma Tekelyová - Vek je len číslo

Milé moje, odložte uplakané vreckovky a jasajte! Nerobím to často, ale dnes mám charitatívnu náladu, a tak vám rozpoviem, čo je úžasné na tom, že už nemáme dvadsať. Teda, aby som to až tak nepreháňala, vyvrátim vám iba zopár nezmyselných mýtov. Napríklad, že ženy závidia krásu mladým, že vekom sa tučnie, že muži sú na tom lepšie, že pekné sme už boli a že lepšie to už nebude.

Keďže už o živote niečo viete, nebudem začínať od Adama, ani vám ponúkať zázračné desatoro, ako sa zobudiť a mať menej vrások, kíl aj rokov. Na rozprávky sme už dosť veľké! Zázraky sa vážne nedejú. Podobné triky totiž fungujú skutočne len do tridsiatky. Potom je ticho. Nič, iba nádej. Mnohí si myslia, že predávať klamlivé ilúzie je neslušné, iní z toho, naopak, slušne žijú. Celkom určite sú všetci presvedčení, že by sme mali už oddychovať v depe, háčkovať na diváne dečky, sledovať telenovely a už nikam nevystrkovať nos. Lenže my na také veci nemáme ešte čas.

Aby ste ma chápali.

Roky som sa zaoberala každou teóriou o mladosti, o kráse, o pribúdajúcich rokoch, o krízach veku. A trápila som sa aj rečami: „Nič si z toho nerob!“ Rozoberala som s kamarátkami každý problém odpredu odzadu, každé naše „prečo“ malo ďalších sto „podprečo“. A špeciálne ja, keď som si niečo neodtrpela, bola som presvedčená, že som to neprežila dostatočne. Keď som neumierala od hladu, mala som pocit, že som diétu nedržala poctivo. Keď som nevypila denne tri litre vody, zaspávala som so strachom, že ráno budem mať na tvári vrásky hlboké ako jesenná orba. Až mi jedného dňa moja šesťdesiatročná šéfka povedala, že starnutie je úľava. Čože?!? Pff! Poďakovala som jej za radu. Cítila som k nej neopísateľnú ľútosť, keď mi zarecitovala: „Mladosť nie je obdobím života, ale duševný stav.“ Vraj to povedal slávny Johan Wolfgang Goethe, a keďže to bol múdry pán, treba si to vtĺcť do hlavičky! Bolo mi hlúpe povedať jej, čo si o tom myslím. Z môjho pohľadu to bola len jej zúfalá sebaútecha.

Čas letí ako blázon.

Čo blázon, ako svetlo! Všimli ste si? Kým sme mladé, nestíhame si uvedomiť, prečo robíme to, čo robíme, a kam to vedie. Opantá nás „prvá nestíhacia“, a keď sa spamätáme, kotúľame sa už dolu z kopca. Bum bác! Odrazu sme vo veku, keď nám radia jesť vitamíny, štartovať metabolizmus skákaním na švihadle, každý večer piť deci červeného na srdce, nevšímať si bolesť v chrbte a kategoricky vylúčiť zo svojho života cigarety a ponocovanie. A vziať na vedomie, že ideálne sú pre nás netučné ryby a hydina, kefír, karfiol, ríbezle a brokolica. A delená strava. Sex sa v tomto veku už nespomína. Ale zlaté pravidlo nepustí: Všetko s mierou. Nikto však nepovie nahlas, že toto celé odopieranie je vlastne akási diéta veku a že umrieme, aj keby sme si celý život niečo zakazovali. Manželstvo je záhadne v zozname povolených vecí zaradené ako bonus, pretože harmonické vzťahy vraj predlžujú život. Vydaté dámy, medzi ktoré patrím aj ja, predovšetkým vedia jedno: Vzťah na papieri býva vykúpením. Je to víťazstvo, blažená radosť, že konečne sa skončila hormonálna naháňačka mladosti, v dôsledku ktorej sme sa často správali ako zúfalé ženy, ktoré robia zúfalé veci (vďaka Haline Pawlovskej za terminus technicus). Konečne si môžeme povedať, že je nám dobre na svete aj s tými kadejakými obmedzeniami, ktoré z nedostatku pevnej vôle aj tak nedodržiavame, pretože sme také, aké sme, a byť sám sebou vo vlastnej koži je to najpríjemnejšie. Nie? Teraz by mohla zaznieť fanfára. Tadadadá! Predsa to najhoršie, často ponižujúce, máme už za sebou. Citové búrky aj hormonálne turbulencie. Priateľky aj nepriateľky, sokyne aj odvrhnutých milencov, trápne scénky z milostného života, bolestné zraňovanie, šialené túžby, nenávisť z lásky, z vášne, z pomsty. No, nie je to úľava? Môžeme sa už len tešiť, lebo ako samy vidíte, tá mladosť je dnes o život.

viac sa dočítate v marcovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Patrí do vydania: 
Marec 2009