LUCREZIA BORGIA (recenzia)

„Vita brevis, ars longa.“ Hyppokrates (Život je krátky, umenie dlhé.)

Gaetano Donizetti (1797 – 1848)

Napriek skutočnosti, že Donizetti patrí k trojici slávnych talianskych operných tvorcov, ktorí patria do tzv. talianskej opery obdobia romantizmu (19. storočie), svoju skutočnú a najväčšiu slávu, t. j. svetskú slávu prežil pravdepodobne už počas svojho fyzického a reálneho života, keď ho diváci aj interpreti za jeho tvorbu priam rozmaznávali. Tvoril ľahko až ľahkovážne, tvoril mnoho až primnoho (nie zriedka vyprodukoval za rok aj päť opier), čo sa zákonite prenášalo do určitého formálneho stereotypu až fádnosti. Priveľmi nemyslel na svojich rovesníkov a súpútnikov, ako boli Gioacchino Rossini (1792 – 1868) či Vincenzo Bellini (1801 – 1835). Žiaľ, na svoju škodu. Aj Rossini, ktorého volali aj „taliansky Mozart“ (najmä pre jeho tvorbu „opery buffa“), mal v určitom období obrovskú popularitu a slávu (nie zriedka jeho prívrženci vypriahli kone na jeho koči a sami ho doviezli až domov). Rovnako tvoril neskutočne ľahko aj mnoho, no prišiel moment, keď prišlo dielo Viliam Tell a jeho tvorba sa prakticky zavŕšila. Počas nasledujúcich štyridsiatich rokov svojho života už vytvoril iba jedno jediné dielo, Stabat Mater, a to bolo všetko. Donizetti svojou tvorbou ako Lucia di Lammermoor, Favoritka, Napoj lásky (v repertoári Opery SND), Dcéra pluku (takisto v repertoári Opery SND), Linda de Chamonix i Lucrezia Borgia dlhodobo zahltil repertoáre európskych operných scén, a ako sa uvádza: „Kazil vkus obecenstva a spevákov učil nectnostiam“. Skutočným a pravým romantikom z tohto tria bol de facto iba melancholicky ladený Vincenzo Bellini (1801 – 1835). Počas svojich krátkych 34 rokov života stihol napísať opery Montecchi e Capuletti, La Sonnambula a najmä Norma, ktorá je dôkazom jeho skutočného nadania a talentu, ktorý sa už, žiaľ, nemohol naďalej rozvíjať... Tzv. úpadkové opery Donizettiho, ktorých melódie údajne vyhrávali do omrzenia aj púťové kolovrátky, talianskej opere značne ublížili, a preto určitá renesancia jeho diel v súčasnom období tak trochu prekvapuje: „Znovuobjavovanie predverdiovského talianskeho belkanta, najmä vážnych operných titulov Gioacchina Rossiniho, Vincenza Belliniho a Gaetana Donizettiho, patrí k moderným dramaturgickým trendom európskeho hudobného divadla“ (propagačný materiál Opery SND Bratislava k opere Lucrezia Borgia). Ako sa s týmto „moderným dramaturgickým trendom európskeho hudobného divadla“ vyrovnali tvorcovia a interpreti v Opere SND Bratislava, som mal možnosť sa oboznámiť vo štvrtok 25. 9. 2008 o 19.00 hod. v historickej budove SND.

Lucrezia Borgia

Démonická žena, ktorú doteraz nazývajú „diablom s tvárou anjela“, má tie najbizarnejšie vlastnosti a prívlastky zvrhlosti, oplzlosti či amorálnosti (údajne smilnila nie iba s bratom Caesarom Borgiom, ale aj s otcom – Roderigom Borgiom, ktorý ako pápež prijal meno Alexander VI.). Jej zvrátenosť, konšpirácia a obludné majstrovstvo v intrigách, ako aj travičstvo ruinovalo a likvidovalo množstvo ľudí, ktorých zoznam údajne nemal konca... V jej skutočnom živote, ktorý sa začal 18. 4. 1480, možno nikdy neboli až také ohavnosti, ako sa uvádza, no fantázia ľudí z neho urobila dokorán otvorenú trinástu komnatu (libreto inscenácie napísal Felice Romani podľa rovnomennej hry Victora Huga). Dramatické momenty v rozvíjajúcom sa deji, ako vzťah medzi utajovanou Lucreziou Borgiou (Adriana Kohútková) a jej synom Gennarom (Jozef Kundlák), ktorý o svojom pôvode nemá ani len potuchy, či voľba života a smrti Gennara v scénke medzi Lucreziou Borgiou a jej manželom Donom Alfonsom (Jozef Benci), rovnako aj iné scénky (aj zborové) poskytovali realizátorom množstvo silných dramatických prvkov (takých typických pre Victora Huga), ktoré boli využité na slušnej úrovni.

Réžia – Zuzana Gilhuus

„Pri tejto hre ma fascinuje opakujúci sa moment nenaplnenosti – materstva, synovstva, vzťahu manželského, vzťahu priateľského a mileneckého.“ Tieto slová, či skôr myšlienky, alebo ich nazveme zámermi či dokonca ideami režisérky sú natoľko univerzálne, že ich možno úspešne použiť pri definícii skoro všetkých umeleckých diel, ktoré kedy boli vytvorené, a to nie iba v opere. Práca režiséra, najmä pri súčasnej opere je mnohokrát nie iba kompromisom, ale priam dilemou. Ak Gennara stvárňuje Jozef Kundlák (52 r.) a jeho matku Lucreziu Borgiu Adriana Kohútková (42 r.), divákovi mnohokrát nezostáva nič iné, iba sa oddať hudbe a všetko ostatné vnímať iba ako určitú estetickú stránku predstavenia. Režisérka tento zjavný handicap kompenzovala zvýšenou aktivitou ostatných zložiek predstavenia, kde sa mohla s oveľa väčšou intenzitou a entuziazmom oddať tvorivej práci (scéna a kostýmy).

Scéna – Zuzana Gilhuus

„To dramatické som sa snažila zachovať tak, že detailne pracujem s vizuálnymi prvkami, ako je svetlo či kostýmy“. Slová scénografky sa v inscenácii naplnili v plnej miere a v kultivovanom efekte. Všetko dýchalo homogénnosťou a tajuplnosťou, ako aj zjavným vkusom a zmyslom pre jednotu, priestorové cítenie, farebnú harmóniu. Funkčná fontána neprekvapila iba svojou realitou – naturalizmom, ale aj svojím zvukom. Zvuk zurčiacej vody prekvapivo harmonicky zapadol do samotnej hudby, čím sa obohatila zvuková stránka predstavenia o niečo neobvyklé. Fajn. O niečo horšie vyzneli laserové lúče v pohároch s jedom, ktoré interpreti museli hľadať. Darilo sa im to so zjavnými ťažkosťami, čím divákov nepriamo dostávali do pozície fanúšikov či účastníkov hazardných hier alebo stávok. Vrcholom scénografie bola pravdepodobne visiaca rampa, akýsi obetný oltár, t. j. oltár na skutočnú ľudskú obetu. Nápad zaujímavý, výstižný, hodnotný a aj patrične využitý. Scénografia bezpochyby patrila k silnej stránke predstavenia a scénografka jednoznačne preukázala svoju kompetentnosť, vkus a talent.

Kostýmy – Zuzana Gilhuus

Čierna na čiernom či skôr tmavomodrom, pôsobila tajomne až hrozivo. Fajn. Zaujímavo bol oblečený aj zbor. Čína alebo Andy? Pončá? Kardinálske klobúky? Aj keby to bolo niečo štvrté či piate, podstatné bolo, že všetko vzájomne ladilo a celková atmosféra sa vytvárala v intenciách návrhárky kostýmov, scénografky a pravdepodobne aj režisérky. Po výtvarnej stránke možno inscenáciu hodnotiť ako vyváženú, vkusnú a teda i zvládnutú.Lucrezia Borgia, Maffio Orsini, Don Alfonso, Gennaro a tí ostatní Adriana Kohútková (Lucrezia Borgia) zvládla svoju úlohu profesionálne a čisto. Viac tam však v tento večer nebolo. Škoda. Postava Lucrezie Borgie by bola určite zniesla omnoho viac oduševnenia, emocionálneho zanietenia i odhodlania. Zniesla by aj viac diabolského ducha či bolesti, alebo radosti. Lucrezia Borgia v podaní Adriany Kohútkovej bola preto v tento večer dosť komorná až akademická. Terézia Kružliaková (Maffio Orsini) bola zasa až priveľmi vitálna. Vyžarovalo z nej toľko energie a sily, že miestami strácala vlastnosti nežného pohlavia. Paradoxné bolo, že ak orchester išiel forte, ona išla fortissimo. A ak orchester išiel fortissimo, ona svojím hlasom divákov priam zatlačila do kresiel. Bola to miestami ťažká guľometná paľba. Interpret je však vždy sympatickejší, ak ide naplno, ako keď sa šetrí. Keď bola na scéne ona, nebolo tej sily, ktorá by ju zastavila, nebolo tej postavy, ktorú by nebola zmietla z javiska. Terézia Kružliaková sa proste v tento večer nešetrila, bol to skrátka živel, čo náležite ocenili aj diváci počas záverečného aplauzu, oprávnene. Jozef Benci (Don Alfonso) svoj priestor využil dokonale a jeho bas aj v tento večer znel v určitých úrovniach naozaj výborne. Myslím si, že sa blíži deň, keď jeho výkony budeme môcť sledovať už iba na zahraničných svetových scénach. Nevadí. Zaslúži si to. Jozef Kundlák (Gennaro) bol pre mňa najväčším sklamaním. Okrem veku bolo jeho handicapom aj samotné tvorenie tónu. V tento večer bol jeho tón ťažký, priam silový, namáhavý. K Gennarovi nesedel rovnako ako mohutná, vyfúkaná a pestovaná hriva. Nepomohlo mi ani privretie očí, skôr naopak. Tie sa totiž vždy mohli aspoň kochať na farebnej harmónii scény a na kostýmoch. A tí ostatní – boli na slušnej profesionálnej úrovni. Aj orchester SND pod dirigentskou taktovkou Branka Ladiča bol vysoko profesionálny a prakticky niet čo mu vyčítať.

Záver

Väčšina jednotlivých výkonov interpretov a aktérov tohto predstavenia v tento večer bola v podstate na slušnej profesionálnej i umeleckej úrovni (pozri už uvedené hodnotenia), no celkový dojem bol neuspokojivý. Paradox? Absurdnosť? Anomália? Dve neprehliadnuteľné skutočnosti spôsobili toto nelichotivé hodnotenie diela ako celku:
01. Rytmus a dynamika predstavenia.
02. Archaickosť.

Ad 01.) Monotónnosť a ťažkopádnosť, napriek evidentnej snahe mnohých aktérov to zmeniť, bola založená už v prvopočiatku diela, v základnej partitúre. Až takú odvahu realizátori nemali, aby zasiahli do takých hlbín. Nie. Ich úcta k autorovi im to nedovolila a je diskutabilné, či by sa niečo v tomto zmysle podarilo vôbec zmeniť, ak by aj odvahy bolo nadostač... Neviem.
Ad 02.) Nepodarilo sa dosiahnuť nadčasovosť, a tým ani určitú univerzálnosť. Problémov ohľadom „nenaplnenosti – materstva, synovstva, vzťahu manželského, vzťahu priateľského a mileneckého“ tam prosto – nebolo. „Bel canto“ sa na môj vkus zmietalo v kŕčoch a napriek záverečnému frenetickému potlesku niekoľkých anglicky hovoriacich postarších ľudí, ktorých uchvátila najmä energická a vitálna Terézia Kružliaková, v tento večer sa všetci prítomní rozišli v pokoji a mieri, každý so svojimi a za svojimi osobnými starosťami a problémami. Lucrezia Borgia zostala za oponou, na scéne. Nesprevádzala svojich divákov ani k východu z opery, škoda. Možno by bolo vhodné zamyslieť sa nad dramaturgiou a následným výberom vhodných titulov pre silný tím tvorcov a interpretov opery SND. „Znovuobjavovanie predverdiovského talianskeho belkanta, najmä vážnych operných titulov Gioacchina Rossiniho, Vincenza Belliniho a Gaetana Donizettiho, patrí k moderným dramaturgickým trendom európskeho hudobného divadla.“ Myšlienka uvedená v materiáloch k predstaveniu Lucrezia Borgia je pekná, no nezáväzná či – lepšie povedané – nezaväzujúca. Kvalitný a vysoko profesionálny tím opery SND už prakticky dokáže stvárniť čokoľvek, akékoľvek dielo svetovej opernej tvorby, no treba niekedy myslieť aj na toho nenápadného a mnohokrát bezvýznamného diváka. Ako bude reagovať? Prijme alebo neprijme realizované dielo? S čím bude odchádzať z predstavenia? Odnesú hlavných predstaviteľov po predstavení ich vďační diváci až k ich autám na rukách a za potlesku alebo... Alebo je dielo určené iba pre vyvolených? Iba pre „odborníkov“? Pozor! Tam sa najskôr objaví iba prehnaná a predstieraná či falošná úcta, tam duch Lucrezie Borgie bude prežívať naplno a dlhodobo, aj v dnešných časoch. Možno práve tam niekde bolo nutné hľadať... Možno.

„Crabrones irritare“

(Dráždiť sršne, pichať od sršnieho či osieho hniezda)
Porušiť starý zákon „Audi, vide, tace, si vis vivere in pace“ (Počúvaj, pozeraj, mlč, ak chceš žiť v pokoji) sa zväčša neoplatí, pretože „Veritas odium parit“ (Pravda rodí nenávisť, t. j. povedz pravdu, prebijú ti hlavu). Nuž ale... Kde je pravda? „Quid est veritas?“ ... „Veritas est in puteo“ (Pravda je v studni). V umení je však pravda vždy v srdci diváka, t. j. „Veritas est in Pectus“ (Pravda je v srdci), len sa tam treba dostať.
V umení nie je nutné sa riadiť myšlienkou brata Lucrezie Borgie Caesara Borgia „Aut Caesar aut nihil“ (Alebo byť Cézarom, alebo ničím).

„PAX NOBIS“

(Pokoj nám)
Napriek istým výhradám treba opakovane zdôrazniť, že profesionalita a majstrovstvo súboru opery SND je nespochybniteľné. Treba už iba dúfať, že dramaturgia bude pozorne vyberať vhodné tituly svetovej opernej tvorby a „ušije“ repertoár presne na mieru tohto súboru a týmto sólistom. Nepochybne potom bude počuť v hľadisku okrem anglických, nemeckých či maďarských slov aj slová v slovenčine, taliančine, francúzštine, španielčine, ruštine či kórejčine, alebo čínštine... Bezpochyby ten čas príde, pretože tento súbor, títo tvorcovia i realizátori na to majú.

Autor: 
A. BOLZICCO
Patrí do vydania: 
November 2008