Žiarlim, žiarli, žiarlime

Žiarlivosť je potrebná. Vďaka nej sa vzťahy medzi ľuďmi stávajú pestrejšími. Kontrola, sliedenie, podozrievanie, scény, hystérie nám pripomínajú, že sa navzájom potrebujeme. Okrem toho, žiarlivosť sa teší veľkej popularite. Je obľúbenou témou rozhovorov pri káve.

Žiarliť sa dá na kohokoľvek. Počas života stretneme celý kopec vhodných objektov. Od mladšieho súrodenca cez spolužiakov, kamarátky, partnerovu matku, jeho kolegyňu či vlastných potomkov a osoby, ktoré s nimi žijú. Z tohto stručného zoznamu objektov je jasné, že vek nehrá podstatnú úlohu. Nezachráni nás ani to, že sme presvedčení, že v detstve sme nikdy nežiarlili. Ak si nepomínate, že ste ako dvojročná na pieskovisku udreli Zuzku po hlave, rozplakali sa, keď ste zistili, že nejaká Janka má krajšie šatôčky ako vy, alebo vykmásali mladšiu sestru za vlasy, klobúk dolu. To však neznamená, že červík žiarlivosti nezaútočí na vašu myseľ i telo nikdy. V súčasnosti je moderné pripúšťať si svoje negatívne vlastnosti. Preto nemáme problém navštíviť psychológa a rozobrať problém vlastnej nedokonalosti. Priznaniu, že máme sklony k žiarlivosti, sa väčšinou nebránime. Keď však vzduchom preletí slovo „závisť“, naježíme sa a začneme prskať ako mačky. Žiarlivosť je však rodnou sestrou závisti a obe v našej mysli zvyčajne šarapatia ruka v ruke. Iste máte na pracovisku kolegyňu. Nedarí sa jej pracovne len tak náhodou viac ako vám? Vždy má všetko pripravené, občas sa jej ujde nejaká tá pochvala od nadriadeného, je šťastne vydatá, má vzorne vychované deti, a ak ešte aj dobre vyzerá a chodí pravidelne do posilňovne, je tým najvhodnejším adeptom na zmes pocitov, ktoré v kolektíve svojou prítomnosťou vyvoláva. Žiarlivosť je vo svojej podstate zdravá a prirodzená. Jej cieľom je chrániť sociál­ne väzby. Dokazujeme tak, že to, čo nás s niekým spája, nám nie je ľahostajné. Problém vzniká, keď tento postup zapríčiňuje utrpenie iného človeka. A ako to býva, trpí človek, s ktorým si väzbu chceme ochrániť. Útechou, aj keď slabou, môže byť to, že obeťou tohto pocitu nie sme len my. Žiarlivosť sa vyskytuje aj v ríši zvierat. Zoopsychológovia urobili jednoduchý pokus. Samozrejme, na podobné výskumy sú najvďačnejšie tvory – opice. Skupina žijúca vo voliére sa riadila podobnými pravidlami ako vo voľnom prostredí. Vodcom bol najstarší a najsilnejší samec. Jeho úloha spočíva v ochrane ostatných samcov a samíc s mláďatami pred vonkajším nebezpečenstvom rovnako, ako aj zabezpečovať medzi nimi poriadok. Opičí kolektív žil v pokoji až do chvíle, pokým sa vedci nerozhodli vniesť rušivý element. Umiestnili ho za sklenenú stenu, aby skupina nezaregistrovala zvuky ani pach. Rušivo nemal pôsobiť nikto iný ako cudzí samec, rovnako statný ako vodca. Keď vodca zaregistroval na svojom území konkurenta, doslova stratil rozum a začal útočiť na členov skupiny. Provokoval k bitke iných samcov, prenasledoval samice, bil mláďatá. Skupinu zachránilo len to, že žila v umelom prostredí. Vo voľnej prírode by väčšinu členov, ktorých ešte donedávna ochraňoval, pozabíjal. Pravdu povediac, ľudské správanie sa od reakcií žiarlivého opičieho náčelníka veľmi nelíši. Strach zo straty teritória a príslušných väzieb spôsobuje, že človek stráca kontrolu nad sebou samým. Výsledok? Zanecháva po sebe spúšť. Hádky, výčitky, obvinenia, slzy, facka, bitka sa môžu vystupňovať až po zabitie. Dôkazom sú titulky v novinách chtivých po senzáciách. Tomuto scenáru však konkuruje aj menej nápadné žiarlenie. Má síce oveľa pokojnejší priebeh, ale dokáže život znepríjemniť dostatočne. Najtypickejším miestom, kde sa odohráva, je partnerské spokužitie.

viac sa dočítate v novembrovom čísle Beauty&Woman, ktoré je už v predaji.

Patrí do vydania: 
November 2008