(recenzia) KY-TIME Pocta (či skôr Úcta) Jiřímu Kyliánovi

Niet pochýb, že autori myšlienky úžasného kultúrneho počinu – dostať na našu najprestížnejšiu baletnú scénu kompozície Jiřího Kyliána mali tie najušľachtilejšie úmysly, a je nemenej úžasné, že sa to aj podarilo.

Päť choreografických kompozícií spojených pod spoločným názvom KY-TIME/Pocta Jiřímu Kyliánovi ma potom, čo som ich videl, dlho zamestnávali... Najmä slovko „POCTA“ moje myslenie zaťažovalo natoľko, že sa postupne trasformovalo až do slovka „SÚŽENIE“.

Pocta je udalosť, úcta je stav

Niet pochýb, že autori myšlienky úžasného kultúrneho počinu – dostať na našu najprestížnejšiu baletnú scénu kompozície Jiřího Kyliána mali tie najušľachtilejšie úmysly, a je nemenej úžasné, že sa to aj podarilo, no... Pre niekoho sú slová IBA SLOVÁ, pre iného sú zasa slová AŽ SLOVÁ. Podľa Krátkeho slovníka slovenského jazyka (Veda, 2003) je pocta prejav úcty a uznania: vzdať niekomu p-u, prijať, pochovať niekoho so všetkými p-ami, zahrnúť niekoho p-ami... a úcta uznanie autority, vážnosti, závažnosti: ú. k starším, ú. k národným pamiatkam, prejavovať (povinnú) ú. niekomu, vzbudzovať ú. atď. Napriek úcte k autoritám, ktoré Krátky slovník slovenského jazyka vytvorili, uvedené heslá nie úplne zodpovedajú mojej predstave o ich podstate, pretože slovko POCTA, podľa môjho subjektívneho chápania a vnímania je v prvom rade udalosť, t. j. stav určitého konkrétneho a slávnostného časovo obmedzeného momentu – chvíle, počas ktorej sa úcta a vážnosť prejavuje, nie zriedka pompézne a okázalo; ÚCTA, na rozdiel od pocty, je stav dlhodobý, trvalý a najmä hlboký a osobný, iba zriedkavo podliehajúci zmene či premene.Jednoducho povedané, POCTA je moment úcty a vážnosti, akási časovo ohraničená situačná úcta a vážnosť, a ÚCTA je vyústenie stavu úcty a vážnosti do prakticky stabilnej hodnoty. POCTA je teda – úcta a vážnosť momentu, a to zväčša spoločenského, t. j. iba chvíle, a ÚCTA je stav úprimného rešpektu a vážnosti, dlhodobý, nemenný, výsostne osobný až intímny.Napriek skutočnosti, že POCTA je pompézne a honosné slovko, v prípade Pána Kyliána mi akosi viac imponuje slovko ÚCTA. Ja totiž k nemu naozaj cítim úctu. Za poctu skôr považujem poskytnutie možnosti predstaviť sa v jeho spoločnosti ďalším dvom choreografom, t. j. Máriovi Radačovskému a Lukášovi Timulákovi. Rovnako za poctu skôr považujem poskytnutie možnosti vystupovať v jeho choreografiách všetkým členom baletného súboru SND. Aj pre divákov je skôr poctou mať možnosť vidieť jeho umenie na scéne. Pre nás všetkých je teda naozaj POCTA vnímať jeho umelecké cítenie a úžasnú profesionalitu v danom momente... A za tento úžasný zážitok Pánovi Kyliánovi patrí naša úprimná a už teraz nemeniteľná – ÚCTA.

INŠPIRÁCIA; choreografia a réžia: Mário Radačovský; hudba: W. A. Mozart; scéna a kostýmy: Anik Bissonnette, Mário Radačovský; repetítor: Igor Holováč; inšpirácia: Anik Bissonnette, Nikoleta Stehlíková, Klaudia Bittererová, Romina Kolodziej, Viktória Šimončíková; skladateľ: Mário Radačovský, Roman Novitzky, Adrian Ducin.

UN BALLO; choreografia a réžia: Jiří Kylián; hudba: Maurice Ravel; scéna: Jiří Kylián; kostýmy: Joke Visser; svetlá: Joop Caboort; naštudovanie: Urtzi Aranburu; repetítor: Nora Gallovičová; duettá – sólo: Mário Radačovský, Klaudia Bittererová, Roman Novitzky, Adrian Ducin, Romina Kolodziej, Katarína Košíková, Viktória Šimončíková, Katarína Kaanová, Silvia Najdená, Marko Čulen, Oliver Jahelka, Andrej Szabo, Cosmina Maria Sobota Zaharia; duettá-zbor: Viktória Árvová, Barbora Kubátová, Silvia Najdená, Natália Némethová, Reona Sato, Andrej Cagáň, Marko Čulen, Peter Dedinský, Oliver Jahelka, Nirefs Markakis, Andrej Szabo, Cosmina Maria Sobota Zaharia, Dominik Birkmayer, Miki Iwafuchi, Ana-Sanziana Beschia, Oliver Adams.

68; choreografia a réžia: Mário Radačovský; hudba: J. S. Bach, W. A. Mozart; scéna: Erik Ivančík; kostýmy: Martin Kotúček; repetítor: Juraj Vasilenko; sólo pár: Roman Novitzky, Katarína Košíková, Kristína Luptáková, Peter Dedinský; zbor: Viola Mariner, Sara Millner, Silvia Najdená, Natália Némethová, Reona Sato, Andrej Cagáň, Marko Čulen, Peter Dedinský, Štefan Ďurec, Oliver Jahelka, Kristián Kohút, Michal Kováč, Nirefs Markakis, Andrej Szabo, František Šulek, Michal Velčický, Cosmina Maria Sobota Zaharia, Dominik Birkmayer, Miki Iwafuchi, Matúš Pomikal, Ana-Sanziana Beschia, Monika Bányaiová, Oliver Adams, Nikoleta Stehlíková, Klaudia Bittererová, Adrian Ducin, Romina Kolodziej, Katarína Košíková, Lucia Macíková, Daniel Slabý, Viktória Šimončíková, Viktória Árvová, Veronika Hollá, Katarína Kaanová, Barbora Kubátová, Kristína Luptáková.

REAL TIME; choreografia a réžia: Lukáš Timulák; hudba: Gustavo Santaolalla, Loituma, Peter Hajdin; koncept a dramaturgia: Peter Biľak; scéna a kostýmy: Peter Biľak, Lukáš Timulák; kamera a strih videa: Lukáš Timulák; repetítor: Nora Gallovičová; dámy: Katarína Košíková, Katarína Kaanová, Kristína Luptáková, Viola Mariner, Natália Némethová, Reona Sato; páni: Adrian Ducin, Daniel Slabý, Juraj Žilinčár, Andrej Cagáň, Marko Čulen, Peter Dedinský, Andrej Kremz, Matúš Pomikal.

ŠESŤ TANCOV; choreografia a réžia: Jiří Kylián; hudba: W. A. Mozart; scéna a kostýmy: Jiří Kylián; svetlá: Joop Caboort; naštudovanie: Roslyn Anderson; repetítor: Igor Holováč; dámy: Romina Kolodziej, Viktória Árvová, Veronika Hollá, Katarína Kaanová, Barbora Kubátová, Sara Millner, Natália Némethová, Reona Sato; páni: Adrian Ducin, Daniel Slabý, Juraj Žilinčár, Andrej Cagáň, Marko Čulen, Peter Dedinský, Andrej Kremz, Matúš Pomikal; megastárs: Juraj Vasilenko, Oliver Jahelka, Kristián Kohút, Michal Velčický, Andrej Kremz.

INŠPIRÁCIA

Začať Inšpiráciou od Mária Radačovského bolo prezieravé a rozumné. Komorne ladená INŠPIRÁCIA na hudbu W. A. Mozarta v podaní Aniky Bissonnettovej a Mária Radačovského bola múdrym a prezieravým entreé. Dynamika, ako aj úprimnosť výpovede, ktorej hlavná myšlienka je definovaná a charakterizovaná už v samotnom názve, bola predvedená v kultivovanej a miestami i nápaditej forme. Určité abstrahovanie, a najmä odpútanie sa od priveľmi konkrétnych rekvizít (klavír, notový papier) by bolo dielu pravdepodobne prospelo (týka sa to aj kostýmu skladateľa, ktorému košeľa miestami zjavne prekážala, čo sa najviac prejavilo na jej uvoľnenosti v závere, čo podľa môjho subjektívneho názoru jemne narúšalo relatívne homogénne a kompaktné predstavenie). Možno sa tento estetický kaz mohol využiť na expresívnejšie vyjadrenie stavu spisovateľa vhodným uvoľnením, event. zbavením sa tejto košele... No je iba a len na autorovi, či dobre mienený impulz spracuje a vyhodnotí ako akceptovateľný alebo ako bezpredmetný, t. j. nepodstatný. Hudba, svetlá, ako aj záverečné efekty boli plnohodnotnými zložkami Radačovského kompozície a napriek tomu, že Inšpirácia je jedným z jeho prvých choreografických pokusov, mala veľmi slušnú úroveň a ako vstupná choreografia bola vybratá a zaradená – múdro.

UN BALLO

Po niekoľkominútovej prestávke prišiel prvý klenot Pána Jiřího Kyliána. Na úžasnej scéne, ktorá bola farebne dokonale zladená a kde svetlá v podobe akýchsi sviečok vytvárali jednoduchou a skromnou formou ilúziu bálu. Obrovská scéna sa tak stala akousi útulnejšou... Tanečné páry – duetá sa prakticky nezastavili a v jedinom neochabujúcom toku nápaditých baletno-tanečných kreácií diváka unášali do priestoru akéhosi nadčasu. Bolo pôsobivé pozorovať harmóniu a súzvuk tiel v intenciách hudby a v súlade s hudbou Maurica Ravela pri maximálne kultivovanom zladení všetkých svetelných a farebných zložiek a takisto s využitím celého priestoru scény, najmä jej hĺbky.Bol to skrátka stav úžasného a priam až blaženého pocitu profesionality, majstrovstva a talentu. Všetkých... Počnúc Pánom Kyliánom, končiac zborom. Bravo! ... Ak by bolo UN BALLO pokračovalo ešte raz tak dlho, mám pocit, že by som sa mal stále na čo pozerať, stále by som mal čo vnímať... A pritom by mi bolo stále úžasne... Prirovnal by som to k rozkvitnutej horskej lúke, ktorou sa preháňa príjemný letný vánok. Všetko živé sa mu podriaďuje s pokorou a úprimnou radosťou. Zo všetkých strán akoby na vás doliehali i nenapodobiteľné a pritom úplne prirodzené vône tých najprostejších kvetov. A toto všetko vo vás vyvoláva tie najúžasnejšie pocity pokoja, harmónie, krásy a vkusu. Na takej lúke nepotrebujete nikoho, nič a pritom máte všetko. V tom momente aj čas prestáva existovať. Pochopil som, prečo sa mi zdalo, že by UN BALLO mohlo byť dlhšie, omnoho dlhšie.

68

Napriek tomu, že prestávka bola značne dlhá, iba ťažko bolo možné sa preniesť z UN BALLO do ďalšej kompozície Mária Radačovského. Už z názvu vidieť, ktorý rok a aké udalosti inšpirovali autora. Pri všetkej úcte a bez akéhokoľvek vedľajšieho zámeru – bližšie sú mi abstraktnejšie a voľnejšie kompozície. Nevdojak si človek spomenie aj na Beethovena, ktorý v roku 1803 svoju tretiu symfóniu s názvom BONAPARTE zmenil na EROICA, aj na Dmitrija Šostakoviča, ktorý písal v Leningrade svoju najslávnejšiu symfóniu č. 7. C dur, tzv. Leningradskú, počas obliehania Leningradu... Obaja úžasní umelci boli motivovaní tými najušľachtilejšími ideami a presvedčením, no nakoniec... Z toho vyplýva iba jedno, k aktuálnym politickým témam sa priveľmi neoplatí vyjadrovať, pretože samotný umelec – tvorca býva mnohokrát sklamaný... A nie zriedka býva jeho dielo zneužité hrubou a nevkusnou propagandou. Výhodou kompozície bolo využitie celého priestoru scény, čo tak trochu bolo v protiklade s jeho prvou kompozíciou Inšpirácia. Mne osobne bola Inšpirácia sympatickejšia ako 68, ale to mohlo byť ovplyvnené nie iba samotnou Inšpiráciou, ale aj Un ballo.

REAL TIME

Lukáš Timulák sa snažil o kombináciu filmového času či skôr časopriestoru s reálnym bytím na scéne. Zaujímavý nápad dotváraný ruchmi a hudbou sa autori (aj Peter Biľak) snažili vzájomne prepojiť. Výber priestoru obchodného domu s jeho hrubým stereotypom – hmotnosťou a samotnou scénou, akousi voľnou subjektívnou existenciou vrcholiacou prehnaním obchodných vozíkov po scéne, akoby symbolizoval problémy súčasnosti, problémy týchto dvoch svetov, t. j. svet hrubej reality a svet vlastnej existencie, individuálnosti a neopakovateľnosti, ktorý tie hrubé vozíky nájdu všade. Možno som svojím prečítaním tejto kompozície autorom ublížil, možno práve naopak – som ich vyzdvihol. Podstatné je, že ma nenechala bez povšimnutia a bez reakcie. Možno prepojenie filmového plátna a reálnej scény mohlo byť koncipované aj do hĺbky, nie iba do strán, čím by sa emočne mohlo dosiahnuť silnejšie vzájomné pôsobenie, no... Autor je pánom všetkého na scéne. Tak trochu mi je iba ľúto (to sa zatiaľ týka nie iba Lukáša Timuláka, ale aj Mária Radačovského), že všetko skôr prechádzalo cez moje „ratio“, ako cez moje „emotio“.

ŠESŤ TANCOV

Ľahkosť a elegancia, brilantnosť a bohatosť, tak možno charakterizovať úžasný estetický zážitok z kompozície ŠESŤ TANCOV od Jiřího Kyliána. Hudba W. A. Mozarta mu poskytla skvelý priestor na jeho nesmierne cítenie pohybu a harmónie pohybu. Jeho vkus pre farebnosť bol už dokonale preukázaný v kompozícii Un ballo, pričom kombináciou napudrovaných tvárí a nahých tiel pánov (od pása hore) sa vytvorila taká magická sila výrazu tanca a pohybu, že znova a znova možno opakovať iba jedno a to isté, pre Pána Kyliána pravdepodobne už otravné... Bravo! Ten neustále sa meniaci pohyb a neskutočne narastajúca nápaditosť nedali ani tomu najzarytejšiemu kritikovi či neprajníkovi šancu sa prejaviť. Pri pohľade na túto kompozíciu človek nemá čas ani závidieť, pretože Jiří Kylián prostredníctvom baletného súboru SND a s jeho pomocou predviedol skutočné umenie, ktoré možno iba a len s úctou, pokorou a radosťou vnímať. Koľko driny a potu za tým množstvom ľahkosti a voľnosti bolo, mal divák možnosť vidieť pri záverečnom ďakovaní interpretov, ktorých telá sa vo svetle reflektorov blýskali potom. Ich tváre však žiarili šťastím, rovnako ako tváre väčšiny vďačných divákov, ku ktorým som sa s veľkou radosťou a nesmierne ochotne v tento večer pridal aj ja.

Úcta Jiřímu Kyliánovi

Úprimnú úctu a priam vďačnosť človek pociťuje po predstavení kompozície KY-TIME. Z jednej strany to je úcta k človeku, ktorý dal ľudskému telu novú dimenziu a prostredníctvom ľudského tela je schopný zrozumiteľnou formou vytvoriť zmysluplný pohyb, ktorý tak povýšil na plnohodnotné umenie. Pri pohľade na dynamiku a pohyb esteticky vypracovaných tiel si nevdojak človek spomenie aj na klasickú antickú krásu, krásu ľudského tela.

Poďakovanie Máriovi Radačovskému a spol.

Možno by sa toto predstavenie nikdy nebolo podarilo, keby Mário Radačovský nemal veľmi dobré vzťahy s Jiřím Kyliánom. Možno by sa toto predstavenie nikdy nebolo podarilo, keby Mário Radačovský nebol v tomto čase riaditeľom Baletu SND Bratislava.Nech už sú dôvody a pozadie piatich kompozícií pod spoločným názvom KY-TIME akékoľvek, možno s plnou zodpovednosťou konštatovať, že výsledok je – skvelý.

Záver

Je nespochybniteľné, že ústrednou postavou predstavenia je Jiří Kylián. Nie iba svojou skutočne miestami až neobmedzenou tvorivou energiou, ale aj ľudskou krásou a citom. Pod svoje krídla zobral ako Mária Radačovského, tak aj Lukáša Timuláka. Pomohol im prezentovať sa na scéne, v jeho spoločnosti, tak trochu pod jeho aurou... Podstatné je, aby našli aj oni v sebe dostatok invencie a odhodlania na vlastné videnie a najmä cítenie baletného umenia, čím dokážu, že priazeň Jiřiho Kyliána si plne zaslúžili. KY-TIME je predstavenie, ktoré by mal vidieť každý. Nie kvôli iným, ale iba a len kvôli sebe. Nemusíte mať vysokoškolské vzdelanie ani stredoškolské... Úplne postačí, ak máte v sebe trochu citu a nehy. Pán Jiří Kylián a jeho dvaja chránenci vás nesklamú, o tom som presvedčený. A vy sa budete cítiť obyčajným, no skutočným a šťastným človekom, nie tvorom. A ja som priam blažený, že konečne môžem napísať o predstavení na našej súčasnej scéne pár úprimne myslených pozitívnych slov. Ani vo sne mi nenapadlo, že to bude baletné predstavenie, že to bude práve Balet SND Bratislava. Nuž ale... Komu česť, tomu česť... Zaslúžia si to. BRAVO!

Autor
A. BOLZICCO