Balet SND Bratislava

Samotný výraz „ballo“ použil po prvýkrát Domenico da Piacenza (1390 – 1470) v diele De Arte Saltandi et Choreas Ducendi pre svoje diela namiesto slova „danza“ (tanec).Balet ako samostatná umelecká forma vznikol vo Francúzsku počas vlády Ľudovíta XIV. (1643 – 1715), ktorý bol veľkým prívržencom tanca.V 18. storočí došlo k popularizácii baletu, čo viedlo k rozpracovaniu a vylepšeniu baletnej techniky. Balet sa postupne stával rovnoprávnou dramatickou formou.V 19. storočí záujem o balet čiastočne poklesol, keď v dôsledku veľkých spoločenských zmien stratil oporu v aristokratických kruhoch. Napriek tomu sa naďalej rozvíjal hlavne vo Francúzsku a v Rusku. Práve ruská škola viedla k istej renesancii klasického baletu v 20. storočí.So vznikom SND v Bratislave v roku 1920 je spojený aj vznik profesionálneho baletného súboru, ktorý svoju činnosť začal 19. 5. 1920 inscenáciou baletu Coppélia v choreografii svojho prvého umeleckého šéfa V. Kalinu. Kritik a teoretik Emil Tomáš Bartko člení dejiny baletu SND v Bratislave na päť prirodzených etáp či skôr kapitol. Zaoberať sa každou z nich by bolo pre čitateľa laika nezaujímavé, pretože okrem množstva mien primabalerín, tanečníkov a choreografov, riaditeľov či umeleckých šéfov sa možno opierať iba o sprostredkované informácie o dojmoch z lepších, príp. horších baletných predstavení, pretože balet je pravdepodobne najviac zo všetkých umení priamo naviazaný na moment svojej existencie, svojej neopakovateľnej umeleckej existencie a pôsobenia. Vznikom filmového umenia a najmä čoraz kvalitnejšou záznamovou technikou sa tento handikep vytráca a už existuje mnoho konkrétnych dôkazov o úspechoch i prehrách baletného umenia, čo predtým nebolo možné. Počas doterajších dejín baletu SND, presnejšie pri jednotlivých obdobiach jeho existencie si človek nevdojak uvedomuje jednu absolútne dominantnú a charakteristickú črtu, ktorá je signifikantná pre slovenskú kultúru – en bloc: „Moc a z toho plynúce právo rozhodovať o bytí a nebytí sú priamo spojené s konkrétnou tvorbou tohoktorého obdobia.“ Ak bol tvorca riaditeľom alebo umeleckým šéfom, tak – tvoril, bol „talentovaný“. Keď ním prestal byť – tak netvoril, prestal byť talentovaný. Pokiaľ sa tento vzorec nezmení, bude neustálym prekliatím umenia na Slovensku – en bloc. Jedine pri Emilovi T. Bartkovi sa právo „prvej noci“ nedodržiavalo a umenie mohlo vznikať relatívne prirodzene. Jedine u neho boli osobné, umelecké či tvorivé ambície potlačené, aby dostali príležitosť tvorcovia, ktorí podľa neho mali opodstatnené právo tvoriť na scéne SND. Nakoľko je však aj tento spôsob vedenia súboru relatívny, preukazuje momentálny šéf baletu – Mário Radačovský. Príjemnejší a sympatickejší sú tvorcovia – profesionáli, ktorí sú schopní ísť ďaleko, veľmi ďaleko. Tak ďaleko, že tam, kam až dôjdu, sú naozaj už iba a len oni. Osamelí, opustení, no neskonale šťastní. A následne sa ich šťastie pri každej realizácii mení na ilumináciu, ktorá obohacuje... Mnohí „tvoriaci“ ľudia najmä na Slovensku by si mali uvedomiť, že obdobie Leonarda da Vinci je už naozaj preč. NO ak si niektorí myslia, že sú schopní dosiahnuť vo svojej „tvorbe“ jeho génia, jeho univerzálnu a profesionálnu úroveň (maliara, sochára, vedca, architekta či inžiniera), tak... Tak sa mýlia! Žiaľ, okrem nich na to doplatia aj ostatní, či už priamo, alebo nepriamo, ihneď alebo neskôr. Baletné umenie sa vždy považovalo za elitárske či snobské umenie. Pre obyčajného smrteľníka nepochopiteľné, nezrozumiteľné, a preto zbytočné. Treba dúfať, že Máriovi Radačovskému a všetkým okolo neho sa tento mýtus začne dariť narúšať. Účasť baletného súboru pri otvorení 33. ročníka festivalu Kultúrneho leta a  Hradných slávností 2008 v Bratislave na Hlavnom námestí s kompozíciou: Kylián v meste je takým pokusom. Treba dúfať, že mu (im) to vydrží a podarí sa mu (im) rozšíriť baletné publikum o ďalších spokojných a vďačných divákov. Balet SND má v súčasnosti nádhernú scénu v novej budove SND, má aj scénu v historickej budove SND, čiže... Už je to len v rukách tvorcov a interpretov.

Držíme vám palce!